znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 678/2014-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika   a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka   vo veci   sťažnosti   Slovenskej   republiky   –   Ministerstva   dopravy,   výstavbya regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, zastúpenejIng. Jánom Počiatkom, ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskejrepubliky,   právne   zastúpenej   spoločnosťou   AKMG,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária,Dolná 6A, Banská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Nitre č. k. 15 Cob/52/2013-683 z 19. júna 2013 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Slovenskej   republiky   –   Ministerstva   dopravy,   výstavbya regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitreč. k. 15 Cob/52/2013-683 z 19. júna 2013   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   15   Cob/52/2013-683   z 19.   júna   2013z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpeniaSlovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskejrepubliky v sume 348,31 € (slovom tristoštyridsaťosem eur a tridsaťjeden centov) na účetspoločnosti AKMG, s. r. o., Advokátska kancelária, Dolná 6A, Banská Bystrica, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   678/2014-32z 25. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstvadopravy,   výstavby   a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky,   Námestie   slobody   6,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti pre namietané porušenie základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 15 Cob/52/2013-683 z 19. júna 2013.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, že v konaní vedenom Okresnýmsúdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C/186/2003 sa sťažovateľkav právnom   postavení   žalobkyne   domáhala proti   obchodnej   spoločnosti   ARTTEP,   a.   s.,Hlavná   1062/30,   Stupava   (ďalej   aj   „ARTTEP,   a.   s.“   alebo   „žalovaný   v 1.   rade“),, správcovi konkurznej podstaty úpadcu ARTTEP, a. s., Hlavná1062/30,   Stupava,   a   proti   ďalším   štyrom   žalovaným   (spolu   aj   „žalovaní“) „určenia neplatnosti   záložných   zmlúv,   na   základe   ktorých   bol   vykonaný   vklad   záložného   práva do katastra   nehnuteľností   v kat.   úz.

a záložných   zmlúv   registrovaných   Štátnym   notárstvom   v Topoľčanoch, na základe ktorých bol vykonaný vklad do katastra nehnuteľností   v kat.   úz. “. Nehnuteľnosti,   v súvislosti   s ktorýmiARTTEP, a.   s.,   uzatvorila s viacerými   peňažnými   ústavmi   (bankami)   záložné   zmluvyna zabezpečenie nimi poskytnutých úverov, mala táto spoločnosť nadobudnúť na základeHospodárskej zmluvy R-1/90 z 23. novembra 1990.

Sťažovateľka poukázala na to, že rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/247/93-87z 20.   decembra   1994   v   spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislavesp. zn. 20 Co/436/95 z 3. októbra 1996 (ktoré nadobudli právoplatnosť 29. novembra 1996)bolo určené, že „prevod vlastníctva majetku štátneho podniku Kovopodnik, Komunálne služby a Stavokombinát v Topoľčanoch určeného podľa príloh k hospodárskym zmluvám č. R-1/90 zo dňa 23. 11. 1990 na akciovú spoločnosť Arttep, Stupava, je neplatný“.

Totožnú   otázku   neplatnosti   záložných   zmlúv   uzavretých   medzi   ARTTEP,   a.   s.,resp. jeho   odštepným   závodom   ARTTEP-STAV,   Krušovská   2090/61,   Topoľčany,a ďalším peňažným   ústavom   už   v minulosti   vyriešil   Krajský   súd   v Bratislave,keď rozsudkom sp. zn. 47 Cb/423/95 z 15. januára 1997 (ktorý nadobudol právoplatnosť25. februára 1997) určil, že tieto sú neplatné.

V danom   prípade   však   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   4   C/186/2003-607zo 14. decembra   2012   návrh   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti   citovaných   záložnýchzmlúv   zamietol,   pričom   vychádzajúc   z ustanovení   §   151b   ods.   1   a 2   a §   151d   ods.   1Občianskeho zákonníka účinného do 31. decembra 2002 uviedol, že „... má za to,   že napadnuté záložné zmluvy boli platne uzavreté a neodporujú zákonu, keďže záložné právo sa týkalo nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom v čase uzavretia záložných zmlúv bol stále odporca v 1/r. a záložní veritelia s ním dobromyseľne uzavreli záložné zmluvy a na základe týchto záložných zmlúv bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a teda záložné právo platne vzniklo, i keď neskoršími súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že odporca v 1/r. neplatným   spôsobom   nadobudol   majetok   bývalých   štátnych   podnikov   (Kovopodnik, Komunálne služby a Stavokombinát v Topoľčanoch). Súd však musel vychádzať z toho, že aj keď podľa týchto rozhodnutí v čase uzatvárania záložných zmlúv odporca v 1/r. nemal byť vlastníkom   sporných   nehnuteľností,   tak   záložné   právo   vzniklo   vkladom   do   katastra nehnuteľností a záložní veritelia konali dobromyseľne, pretože v čase uzatvárania záložných zmlúv bol stále ako vlastník založených nehnuteľností vedený odporca v 1/r. Okrem toho bolo možné návrh zamietnuť voči odporcom v 3/, 4/ a 5/ rade aj pre nedostatok pasívnej legitimácie na ich strane, nakoľko vyššie uvedenými zmluvami o postúpení pohľadávok došlo   k   prevodu   práv   spojených   so   záložnými   zmluvami   na   iné   spoločnosti,   avšak na uvedenú skutočnosť navrhovateľ nereagoval a nenavrhol zámenu účastníkov, a pokiaľ ide o nehnuteľnosti zapísané na LV, tak pri uplatňovaní neplatností záložných zmlúv navrhovateľovi v tomto prípade chýba aktívna legitimácia, pretože ako vlastník týchto nehnuteľností je stále odporca v 1/r. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že v čase uzavretia sporných záložných zmlúv bol odporca v 1/r. vedený ako vlastník nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložných zmlúv a keďže došlo na základe týchto zmlúv ku vkladu do katastra nehnuteľností a záložní veritelia týmto spôsobom prijali predmet zálohu dobromyseľne, tak záložné zmluvy boli uzavreté v súlade s vtedy platným právom a navrhovateľ nepreukázal nedobromyseľnosť záložných veriteľov.“.

Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom č. k. 15 Cob/52/2013-683z 19.   júna   2013   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   keďže „nezistil dôvod,   aby   sa odchýlil   od   argumentov   a   právneho   záveru   súdu   prvého   stupňa“.   Podľa   jeho   názoru„Podstatné pre prejednávanú vec je konštatovanie, že v dobe uzatvárania záložných zmlúv, na   základe   ktorých   došlo   k   zriadeniu   záložného   práva,   bol   ako   vlastník   zakladaných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností vedený žalovaný v 1. rade. Záložní veritelia teda vychádzali z údajov evidencie nehnuteľností, v ktorých bol žalovaný v 1. rade ako záložca jednoznačným   vlastníkom   predmetu   záložného   práva.   Za   takejto   situácie   nebolo povinnosťou   záložných   veriteľov   ako   subjektov   konajúcich   v   dobrej   viere,   posudzovať pripadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu; ktoré právo prináleží súdom. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení (§ 120   a   nasl.   OSP)   v   konaní   nepreukázal,   že   záložní   veritelia   neboli   pri   uzatváraní záložných zmlúv dobromyseľní.“.

Dovolanie sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“)uznesením sp. zn. 4 Obdo/61/2013 z 28. augusta 2014 odmietol z dôvodu, že „nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. zistené neboli“.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že priznaním súdnej ochrany záložnému právužalovaných, ktoré vzniklo na základe absolútne neplatného úkonu, resp. ktoré svoj vznikodvodzuje   od   právneho   úkonu   neplatného   od počiatku,   došlo   zo   strany   krajského   súdu(ale aj okresného súdu) okrem porušenia zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv,ako   má   sám“   podrobne   rozvinutej   vo   viacerých   rozhodnutiach   či   už   ústavného   súdu(sp. zn. I. ÚS 50/2010), najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 71/2011) alebo aj Ústavného súduČeskej   republiky   (sp. zn. I.   ÚS   3314/2011),   aj   k   neoprávnenému   obmedzeniu   jejvlastníckeho   práva   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Odvolávajúc   sa   na   obsah   právana spravodlivý   súdny   proces,   súčasťou   ktorého   je   povinnosť   súdov   svoje   rozhodnutianáležite a presvedčivo odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,preto tvrdí, že v jej prípade zjavne došlo k porušeniu jej práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr   1110/14z 26. septembra 2014 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedla:„Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu uvádzam,   že rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. odôvodnenie tohto rozhodnutia, nepovažujem   za   arbitrárne   tak,   ako   to   namieta   sťažovateľ.   Odvolací   súd   okrem skonštatovania   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zdôraznil   ťažiskové   argumenty,   ktoré   ho   viedli k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia. Pri odôvodnení odvolací súd aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom zdôraznil správnosť napadnutého rozhodnutia dôvodmi uvedenými v odseku 3 a 4 str. 5 rozsudku. Takýto postup považujem za súladný s procesným predpisom ako aj Ústavou Slovenskej republiky.

Z   uvedených   dôvodov   považujeme   predmetnú   sťažnosť   za   neopodstatnenú.   Ako účastník konania netrváme na ústnom pojednávaní a nemáme ani žiadne návrhy na ďalšie dokazovanie.“

Na   uvedené   vyjadrenie   reagoval   právny   zástupca   sťažovateľky   listomz 11. februára 2015, v ktorom jej predchádzajúcu argumentáciou doplnil o konštatovanie, že„došlo k porušeniu práv namietaných sťažnosťou aj v súvislosti s uprednostnením zásady dobrej viery pred ochranou vlastníckeho práva“. Podľa jeho názoru „je absurdné, aby sa prihliadalo na dobrú vieru záložného veriteľa, ak právne úkony trpia takými vadami, ktoré spôsobujú absolútnu neplatnosť týchto právnych úkonov, a zároveň, ak by aj tieto právne úkony neboli vyhodnotené za absolútne neplatné, tak potom, aby záložca, ktorý v čase uzatvorenia   záložných   zmlúv   vedel   o návrhu   prokurátora   (na   základe   ktorého   bolo rozhodnuté, že právne úkony, ktorými nadobudol predmet záložného práva sú neplatné) mohol založiť predmet záložného práva, ktorého nebol skutočným vlastníkom a v tom čase mohol a mal mať pochybnosť o svojom vlastníckom práve k zálohu, ale pre dobromyseľnosť záložného veriteľa by boli tieto právne úkony vyhodnotené ako platné bez prihliadania na vedomosť záložcu o spornosti jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v relevantnom čase“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľkyzaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Cob/52/2013-683 z 19. júna 2013, ktorýmpotvrdil   rozsudok   okresného   súdu č.   k.   4   C/186/2003-607   zo 14. decembra   2012o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti záložných zmlúv (pozri I.   časťodôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   takérozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   maliza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutívšeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentova skutkových   okolností   prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   aleboabsenciou   jasných   a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou protitakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovaťmieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z právuvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývaťaj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovanýchna prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušeniezákladného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospejek záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavnekonformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnoma hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípyriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, pričom medzi nimi niet zásadných odlišností.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovikonania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadnehoopravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpokladyustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu tútoochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutiesúdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzenenemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   odvolacom   konaní   (mutatis   mutandisII. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavnekonformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdupresvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a §157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m. I. ÚS 243/07], pritomstarostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedliúčastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťahmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymizávermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojhorozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery,ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovaťv občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bolazabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP;obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07 a III. ÚS 332/09).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02,   III. ÚS 63/06,III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnýmisúdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   konštatoval   (III. ÚS 341/07,III. ÚS 212/2011),   že   nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcejaplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadovje zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právnehovýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladovýchmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňaťa viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelupredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu   orgánu   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Lenobjektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorejnebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahyorgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkachprávneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkovéhozákladu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkýchdostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie,ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktorépreukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlades procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o podanom odvolaní dodržiavaťaj krajský súd, preto úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a tominimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:„... Po vyhodnotení odvolacích dôvodov (ktorými je viazaný - § 212 ods. 1 OSP), vo vzťahu   k   celému   obsahu   spisového   materiálu,   odvolací   súd   s   prihliadnutím na ustanovenie   §   219   ods.   2   OSP   konštatuje,   že   nezistil dôvod,   aby   sa   odchýlil   od argumentov   a   právneho   záveru   súdu   prvého   stupňa.   Preto   sa   s   týmto   rozhodnutím stotožňuje, poukazuje na odôvodnenie rozsudku a nebude nadbytočné opakovať dôvody už obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí.

Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd opätovne cituje ustanovenia § 151b ods. 1, 2 OZ a § 151d ods. 1 OZ (účinného v relevantnom čase), podľa ktorých, záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy, schválenej dedičskej dohody alebo   zákona.   Ak   ide   o   nehnuteľnosť,   záložné   právo   vzniká   vkladom   do   katastra nehnuteľností. Ak niekto dá to zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záložným právom, vznikne záložné právo, len ak sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený vec založiť. V prípade pochybností platí, že záložný veriteľ konal dobromyseľne.

Podstatné pre prejednávanú vec je konštatovanie, že v dobe uzatvárania záložných zmlúv, na základe ktorých došlo k zriadeniu záložného práva., bol ako vlastník zakladaných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností vedený žalovaný v 1, rade. Záložní veritelia teda vychádzali z údajov evidencie nehnuteľností, v ktorých bol žalovaný v 1. rade ako záložca jednoznačným   vlastníkom   predmetu   záložného   práva.   Za   takejto   situácie   nebolo povinnosťou   záložných   veriteľov   ako   subjektov   konajúcich   v   dobrej   viere,   posudzovať prípadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu; ktoré právo prináleží súdom. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení (§ 120   a   nasl.   OSP)   v   konaní   nepreukázal,   že   záložní   veritelia   neboli   pri   uzatváraní záložných zmlúv dobromyseľní (s poukazom na právny stav ku dnu 31. 12. 2002).

Z uvádzaných podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.“

Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd sa dôsledneneriadil   uvedenými   ústavnými   a   zákonnými   požiadavkami   kladenými   na   obsahodôvodnenia rozhodnutia vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP, pretože v podstate žiadnymspôsobom   nereagoval   na   právne   relevantnú   argumentáciu   sťažovateľky   vychádzajúcuzo skorších   právoplatných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   vydaných   v konaní   o   určenieneplatnosti prevodu majetku štátu na iné osoby a v konaní o určenie neplatnosti právnychúkonov – ďalších záložných zmlúv (pozri I. časť odôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

Okrem toho, odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd zdôraznil, žeprávo „... posudzovať prípadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu... prináleží súdom“, pričom bez ďalšieho potvrdil ako vecne správny právny záverokresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti záložných zmlúvz dôvodu, že tieto „... boli platne uzavreté a neodporujú zákonu,... na základe týchto záložných zmlúv bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a teda záložné právo platne vzniklo, i keď neskoršími súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že odporca v 1/r. neplatným spôsobom nadobudol majetok bývalých štátnych podnikov (Kovopodnik, Komunálne služby a Stavokombinát v Topoľčanoch)“, nezodpovedá ani ustanoveniu § 159 ods. 2 OSP, podľaktorého   výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   účastníkov   a pre všetky   orgány,a ako také je z ústavného hľadiska nepreskúmateľné, nezohľadňujúce princíp zachovávaniaústavnosti a princíp právnej istoty ako imanentných súčastí princípu právneho štátu podľačl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 zdôraznil, ževzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP, ako aj nazásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159ods. 2 OSP konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovaťprávoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnouv   súvislosti   s riešením   daného   prípadu.   Pokiaľ   pri   riešení   prejudiciálnej   otázky   zaujmeodlišné   stanovisko,   je   takýto   jeho   postup,   resp.   z   neho   vyplývajúci   záver   arbitrárnypre jednoznačný rozpor so zákonom.

Tento názor ústavného súdu reflektuje aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pririešení otázky ich viazanosti posúdením hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania v inomsúdnom konaní.

Najvyšší súd napríklad v uznesení sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 uviedol,že „... ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať... Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého   sa   aj   tento   (nový)   nárok   (neidentický   s predmetom   skončeného   konania) odvodzuje,   súd   v tomto   ďalšom   (novom)   občianskom   súdnom   konaní   pri   zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) je týmto vyriešením viazaný.“

Aj v ďalšom uznesení sp. zn. 1 Cdo 44/2010 z 31. januára 2012 najvyšší súd vyslovil,že   ak   v   občianskoprávnom   konaní   už   bola   právoplatne   vyriešená   určitá   otázkahmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázkuposúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.

Napokon, v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 96/1995 z 1. júla 1998 najvyšší súd vyslovil, žeabsolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   (negotium   nullum)   nastáva   bez   ďalšieho   priamozo zákona   (ex   lege)   a hľadí   sa   naň,   akoby   nebol   urobený;   táto   neplatnosť   nemôže   byťzhojená   dodatočným   schválením   (retihabíciou)   a nemôže   konvalidovať   ani   dodatočnýmodpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následkyani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho právado katastra nehnuteľností.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutýrozsudok   krajského   súdu   nie   je   založený   na   ústavne   súladnej   racionálnej   právnejargumentácii   a ako   taký   ho   treba   považovať   za   arbitrárny,   porušujúci   základné   právosťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   sa   sekundárne   premietlo   aj   do   porušenia   jejzákladného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu akoporušujúci označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiťkrajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu. V ďalšomkonaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákonao ústavnom   súde), preto   jeho   úlohou   bude   opätovne   rozhodnúť   o podanom   odvolanísťažovateľky so zreteľom na právne účinky skôr právoplatne skončených konaní.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 11. februára 2015 vyčíslil trovy konaniacelkovou sumou 370,55 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume348,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby (prípravaa prevzatie veci) vykonaný v roku 2014 v sume 134 € plus režijný paušál v sume 8,04 €a jeden úkon právnej služby (doplnenie sťažnosti) vykonaný v roku 2015 v sume 139,83 €plus režijný paušál v sume 8,39 € spolu s 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd(bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015