znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 677/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť O. F., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 24 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1,   čl.   8,   čl.   8   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 98/2014 z 13. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. F. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2014   doručená   sťažnosť   O.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 24 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 98/2014 z 13. mája 2014Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   podanou   11.   októbra   2005 na Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   domáhal   vydania   psov a náhrady škody 1 mil. Sk alebo alternatívne zaplatenia 3 mil. eur škody voči viacerým žalovaným.   Podaním   z 31.   októbra   2005   sa   navrhovateľ   domáhal   vydania   predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd odporcovi v 1. rade, ktorým bola Sloboda zvierat o. z., zakázal nakladať s prostriedkami na účte v banke. Rovnako tak sa domáhal, aby okresný súd   zakázal   žalovanému   v 2.   rade   –   hlavnému   mestu   Slovenskej   republiky   Bratislave realizovať   akékoľvek   platby   v prospech   žalovaného   v 1.   rade.   Okresný   súd   uznesením č. k. 13 C 47/2009-97 zo 16. marca 2011 konanie v časti vydania psov zastavil z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I prebiehalo v tom čase pod sp. zn. 11 C 28/2006 totožné konanie. Uznesením sp. zn. 13 C 47/2009 z 30. mája 2011 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia. Proti obom uzneseniam okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 5 Co 316/2011-167, 5 Co 317/2011 z 29. júla 2011 tak, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu potvrdil.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 98/2014 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   namieta nedostatok „vlastného právneho úsudku“ okresného   súdu   aj   krajského   súdu,   ktoré „zanedbali   právny   názor   na   vlastníctvo navrhovateľa.   Sťažovateľ   vidí   účelovosť   v postupe   okresného   súdu,   ktorý   podľa   neho konanie zastavil z dôvodu litispendencie, hoci na to neboli dôvody, pričom okresný súd vedel,   že   v konaní   prebiehajúcom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I nebol   sťažovateľ oslobodený od súdneho poplatku, a teda bolo reálnou hrozbou, že dôjde k zastaveniu tohto konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Podľa názoru sťažovateľa si súdy „prispôsobili konania   tak,   aby   ich   súčasne   zastavili.   Uvedeným   procesným   postupom   bránia sťažovateľovi konať a nie sú nestranné a nezávislé, svoj nesprávny postup podľa zákona nezdôvodnili... Súdy oboch inštancií viedli konania na úkor sťažovateľovej vlastnej zákonnej procesnej dispozície s návrhom, čím sa úplne vytratil zmysel súdnictva ako poskytovateľa spravodlivosti a následky už nemožno odčiniť bez zaplatenia náhrady škody..

Sťažovateľ navrhol vydať vo veci tento nález:„1. Základné právo upravené v čl. 16, 19 ods. 2, 20 ods. 1, 24 ods. 2, 46 a 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1, 8, 13 a 14 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a v čl. 1 Protokolu k Dohovoru, O. F., uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 98/2014 z 13. mája 2014 porušené boli.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   O.   F.   finančné   zadosťučinenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000,- EUR (tri milióny EUR), ktorú je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky O. F. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky zaplatiť na účet jeho advokáta do 2 mesiacov od tohto nálezu vo výške uvedenej advokátom sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj   vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1   ústavy,   §   20   a   §   49 a nasledujúcich   zákona   o   ústavnom   súde).   V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   opakovane uviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a to   tak   náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti neurčitý, nepresný a neúplný.

Závažným   obsahovým   nedostatkom   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   v celom   jej odôvodnení sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá   ústavnoprávne relevantná   námietka,   ktorá   by   mala   svedčať   v   prospech   záveru   o   porušení   niektorého z označených   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   ústavy,   resp.   práv   podľa   dohovoru najvyšším   súdom,   ktorý   ako   porušovateľa   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   označil. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva,   že   sťažovateľ   musí   označiť   základné   práva   a   slobody,   vyslovenia   porušenia ktorých   sa   domáha,   nielen   označením   príslušných   článkov   ústavy,   ale   musí   ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu   má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich   o   porušení   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,   opatrením, procesným   postupom,   prípadne   inou   aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť   k ich   namietanému   porušeniu,   ak   chýbajú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Napokon   v   podaní   sťažovateľa   absentuje   tiež   právne   zastúpenie   sťažovateľa advokátom a jeho preukázanie doručením písomného splnomocnenia podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ ústavný súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nepožiadal.

Keďže   sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,   nespĺňa   ani podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v   §   20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.  

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu za následok   záver,   že   ani   prípadná   výzva   adresovaná   sťažovateľovi   na   účel   doplnenia predloženého   podania   by   nemohla viesť   ku   zhojeniu   jeho vád.   Doplnenie   sťažnosti   by totiž s   ohľadom   na   uvedené   malo   za   následok   de   facto   podanie   novej   sťažnosti (III. ÚS 524/2014, III. ÚS 319/2014).

Ústavný   súd   sa   tiež   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   oboznámil   aj s obsahom   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   s obsahom uznesenia okresného súdu č. k. 13 C 47/2009-115 z 30. mája 2011 a krajského súdu sp. zn. 5   Co   316/2011   z 29.   júla   2011.   Vo   vzťahu   k sťažnosťou   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že toto sa v kontexte sťažovateľovej argumentácie javí ako obsahovo konzistentné, zrozumiteľné, dostatočne podrobne a logicky odôvodnené a nevykazuje známky svojvôle či arbitrárnosti. Návrh sťažovateľa by preto bolo možné odmietnuť   aj   z dôvodu   jeho   zjavnej   neopodstatnenosti.   Aj   z tohto   dôvodu   ústavný   súd výzvu sťažovateľovi na odstránenie nedostatkov návrhu nepovažoval za efektívnu.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ žiada od ústavného   súdu   vysloviť,   ako   ani   relevantné   odôvodnenie   ako   východiskový   rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014