znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 676/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., zastúpeného JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátska   kancelária,   Jarmočná   2264/3,   Šaľa,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Tdo 26/2014 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 26/2014 z 30. apríla 2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu krádeže (spolupáchateľstvom) podľa § 212 ods. 1 a 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere päť rokov.

Na základe podaných odvolaní obžalovaných rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   To   89/2011   z 2.   júla   2013,   ktorým   zmenil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol,   pretože   neboli   zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: «Poukazujem   hlavne   na   tú   skutočnosť,   že   odôvodnenie   Uznesenia   NS   SR z 30.04.2014 nespĺňa ústavné požiadavky na riadne zdôvodnenie rozhodnutí.

Sťažovateľ v dovolaní argumentoval tým, že z vykonaných dôkazov v konaní pred OS Galanta sp. zn. 1T/231/2008 vyplynulo, že v jeho prípade došlo k naplneniu podmienok krajnej núdze v zmysle § 24 ods. 1 Tr. zák., a preto nedošlo k naplneniu znakov legálnej definície trestného činu podľa § 8 Trestného zákona (ďalej aj „Tr. zák.“), čo subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“). Sťažovateľ v odôvodnení dovolanie poukazoval na skutkový stav, tak ako si ho osvojili OS Galanta pod sp. zn. 1 T/231/2008 a Krajsky súd v Trnave pod sp. zn. 3To/89/2011 a v takej podobe,   v   akej   vyplynul   z   vykonaných   dôkazov.   Sám   Najvyšší   súd   SR   v   odôvodnení Uznesenia   NSSR   z   30.04.2014   dal   tomuto   poukazovaniu   na   skutkový   stav   zistený v predchádzajúcich   konaniach   za   pravdu,   keď   v   odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého Uznesenia   uviedol   na   str.   4   v   prvom   odseku   „[obvinený   Z.   Z.]... Rozoberal   dôkazy, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav a uviedol, ktorí svedkovia vypovedali v tom zmysle, že jeho osobe a členom jeho rodiny hrozilo reálne nebezpečenstvo...“. Z uvedeného vyplýva, že aj Najvyšší súd SR v Uznesení z 30.04.2014 priznal, že sťažovateľ v dovolaní len konštatoval   zistený   skutkový   stav   v   predchádzajúcich   konaniach   na   OS   Galanta   (a   KS Trnava),   ktorý   si   konajúce   súdy   osvojili,   a   teda   sťažovateľ   v   dovolaní   nepožadoval od Najvyššieho   súdu   SR,   aby   dovolací   súd   skúmal   alebo   menil   správnosť,   či   úplnosť zisteného skutku. Sťažovateľ sa v dovolaní zameral len na nesprávne právne posúdenie zisteného a ustáleného skutkového stavu, pretože uvedený skutkový stav mal byť posúdený podľa § 24 ods. 1 Tr. zák. ako inštitút krajnej núdze vylučujúcej protiprávnosť činu, a tým aj vylúčenie spáchania trestného činu.

Najvyšší súd SR v Uznesení z 30.04.2014 v odôvodnení však uviedol „k dovolaciemu dôvodu... podľa §371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je nutné zdôrazniť, že rozsah prieskumného oprávnenia   dovolacieho   súdu   je   v   zmysle   vyššie   citovaného   ustanovenia   obmedzený na právne   posúdenie   ustálených   skutkových   zistení.   Dovolací   súd   nie   je   legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.   Vo vzťahu k obvinenému Z. Z. na to správne poukázal vo svojom vyjadrení k dovolaniu prokurátor krajskej prokuratúry. Podotknúť treba, že ako otázka či konanie obvineného Z. Z. bolo konaním v krajnej núdzi... sú predovšetkým otázkami skutkovými, ktoré sú, a v predmetnom prípade aj boli, predmetom dokazovania, ktoré ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd vyhodnotili tak, že nešlo o krajnú núdzu...“

Porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   vidím   preto   v   tom,   že   Najvyšší   súd   SR v uznesení   sp.   zn.   5   Tdo   26/2014   z   30.04.2014   vôbec   nevysvetlil,   prečo   je   naplnenie (či nenaplnenie) podmienok krajnej núdze podľa jeho názoru skutkovou okolnosťou, a nie právnym   zhodnotením.   Najvyšší   súd   SR   iba   nekriticky   prebral   názor   príslušného prokurátora krajskej prokuratúry z vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa do odôvodnenia svojho Uznesenia z 30.04.2014 (porov. aj str. 6 prvý odsek odôvodnenia Uznesenia NS SR z 30.04.2014), a   preto   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   je   arbitrárne. Zároveň   dávam do pozornosti   Ústavného   súdu   SR,   že v   prípade   posudzovania   splnenia,   či   nesplnenia podmienok krajnej núdze išlo o podstatnú námietku sťažovateľa, na ktorej bolo založené jeho   dovolanie.   Najvyšší   súd   SR   teda   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   vôbec   nedal odpoveď na podstatný argument sťažovateľa uvedený v jeho dovolaní.

Mám   za   to,   že   sťažovateľ   dovolaním   uplatňoval   jeho   Ústavou   a   Dohovorom garantované právo na súdnu ochranu, keď takýmto zákonným spôsobom vyjadril nesúhlas s rozhodnutiami   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   1T/231/2008   zo   dňa   23.5.2011   a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/89/2011 zo dňa 2.7.2013 a podal mimoriadny opravný prostriedok,   ktorý   je   výrazom   práva   na   súdnu   ochranu.   Vo   svojom   dovolaní   popísal dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., teda v čom videl nesprávne právne posúdenie   skutku,   resp.   nesprávne   použitie   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia,   pričom právne zhodnotenie sa týkalo len skutkového stavu zisteného v predchádzajúcich konaniach, čo   konštatoval   aj   Najvyšší   súd   SR   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   odôvodnením „[dovolateľ] rozoberal dôkazy, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav“. Teda aj samotný Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení na jednom mieste potvrdil, že sťažovateľ v dovolaní nepožadoval,   aby dovolací súd skúmal alebo menil správnosť alebo úplnosť zisteného   skutku.   Sťažovateľ   v   dovolaní   namietal   a   poukazoval   na   to,   že   bol   naplnený dovolací   dôvod   a   základom   jeho   argumentu   bolo   to,   že   jeho   konanie   nespĺňa   znaky trestného činu podľa § 8 Tr. por., pretože na základe ustáleného skutkového stavu boli naplnené podmienky krajnej núdze podľa § 24 ods. 1 Tr. zák.. Táto podstatná námietka by viedla úspechu v dovolaní a týkala sa právneho zhodnotenia skutkového stavu. Najvyšší súd SR   sa   však   touto   podstatnou   námietkou   (právnej   kvalifikácie)   v   odôvodnení   Uznesenia z 30.04.2014 vôbec nezaoberal, pričom argumentoval tým, že má ísť o skutkovú otázku, ktorú nie je oprávnený posudzovať. V sťažnosťou napadnutom uznesení však nevysvetlil, že prečo podľa jeho názoru ide o „skutkovú otázku“, pričom len prebral názor príslušného krajského prokurátora z vyjadrenia príslušného prokurátora k dovolaniu sťažovateľa, a to nekriticky a bez odôvodnenia, čím je jeho rozhodnutie arbitrárnym.

V   dôsledku   arbitrárneho   a   neodôvodneného   rozhodnutia   NS   SR   tak   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   keďže   nebolo   odpovedané   na   jeho podstatnú dovolaciu námietku. Dôkaz: dovolanie sťažovateľa z 14.10.2013 - viď. spis

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 26/2014 zo dňa 30.04.2014 Z dôvodu značnej arbitrárnosti Uznesenia NS SR z 30.04.2014 okrajovo a stručne uvádzam,   že   posudzovanie   podmienok   krajnej   núdze   nemôže   byť   „skutkovou   otázkou“, keďže podmienky krajnej núdze sú obsiahnuté v ust. § 24 ods. 1 Tr. zák., teda v právnej norme. Posudzovanie splnenia podmienok krajnej núdze je teda aplikáciou právnej normy § 24 ods. 1 Tr. zák. na určitý skutkový stav. Takýmto spôsobom postupoval aj sťažovateľ v dovolaní. Navyše, v širšom komplexe, v prípade posudzovania splnenia podmienok krajnej núdze ide aj o posudzovania naplnenia, či nenaplnenia znakov trestného činu podľa § 8 Trestného   zákona   (čo   je   právnou   otázkou),   keďže   trestným   činom   je   protiprávny   čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak Trestný zákon neustanovuje inak. Inštitút krajnej núdze ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu je zároveň negatívnym znakom trestného činu („ak Trestný zákon neustanovuje inak“), keďže splnenie podmienok krajnej núdze je zároveň vylúčením protiprávnosti činu, a teda nenaplnením zákonných znakov legálnej definície trestného činu podľa § 8 Trestného zákona. Dodávam, že všetky úvahy v tomto odseku sú právnym zhodnotením.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 26/2014 z 30. apríla 2014, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl.   46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ,   tak   ako   to   sám   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   vidí   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v neodôvodnenosti právnych záverov namietaného uznesenia najvyššieho súdu, keď podľa názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   na   podstatné   argumenty   prednesené   sťažovateľom v podanom dovolaní neposkytol náležitú odpoveď.

Ústavný súd pristúpil   k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon   právomoci   najvyššieho   súdu,   a teda   kvalita   obsahu   jeho   rozhodnutia zodpovedá požiadavkám   kladeným   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   na   odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok   oprel   o   dovolací   dôvod   v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a síce že rozhodnutie krajského súdu je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu. V podanom dovolaní sťažovateľ argumentoval, že v jeho prípade boli naplnené podmienky konania v krajnej núdzi ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu podľa ustanovenia § 24   ods.   1   Trestného   zákona,   keďže   sa   podľa   svojho   vyjadrenia   skutku,   za   ktorý   bol odsúdený, dopustil iba z toho dôvodu, že bol naňho vyvíjaný protizákonný nátlak v podobe nebezpečenstva ublíženia na zdraví, resp. usmrtenia jeho osoby, ako aj členov jeho rodiny. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodil poukazom na svedecké výpovede preukazujúce podľa jeho názoru hrozbu reálneho nebezpečenstva jemu a členom jeho rodiny, kde sťažovateľ zdôrazňoval, že vyhrážky spoluodsúdených neostali iba vo verbálnej rovine.

Najvyšší súd namietaným uznesením o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že   ho   v   zmysle   § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol,   pretože   nezistil splnenie prezentovaného   dôvodu   dovolania   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku.

Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nestotožnil, naopak, potvrdil stanovisko, ktoré k podanému dovolaniu sťažovateľa predložil príslušný prokurátor, a síce že sťažovateľom prednesené námietky smerujú proti skutkovým zisteniam konajúcich súdov a ako také nie sú pod dovolací dôvod podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku subsumovateľné, pretože ako mimoriadna opravná inštancia je dovolací súd skutkovým stavom ustáleným súdmi nižšej inštancie viazaný.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uplatnenému   dovolaciemu   dôvodu   podľa   ustanovenia § 371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   najvyšší   súd   vysvetlil   podstatu   dovolacieho dôvodu   v zmysle   citovaného   ustanovenia,   kde   zdôraznil,   že   je   v danom   prípade   rozsah prieskumného   oprávnenia   dovolacieho   súdu   obmedzený   výlučne   na   právne   posúdenie ustálených   skutkových   zistení,   a teda   k   posudzovaniu   úplnosti   skutkových   zistení ustálených   súdmi   oboch   stupňov   v pôvodnom   konaní   ani   k hodnoteniu   tu   vykonaných dôkazov nie je zásadne legitimovaný. Konkrétne, vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa najvyšší   súd   na   základe   prezentovanej   interpretácie   citovaného   dovolacieho   dôvodu konštatoval, že otázka posúdenia, či konanie sťažovateľa bolo konaním v krajnej núdzi, bola otázkou skutkovou, ktorá ako taká bola predmetom dokazovania v konaní pred súdmi oboch stupňov,   na   základe   ktorého   súdy   uzavreli,   že   konanie   sťažovateľa   nebolo   konaním v krajnej núdzi.

Najvyšší súd preto konštatoval, že skutkové zistenia tvoriace obsah skutkovej vety v odsudzujúcom rozsudku zodpovedajú zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého   spáchania   bol sťažovateľ   uznaný   vinným,   a len   samotný nesúhlas   sťažovateľa s tým,   ako   konajúce   súdy   vyhodnotili   vykonané   dôkazy,   ešte   nemôže   zakladať   dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a podrobne vysvetlil konkrétny, sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd potvrdil správnosť súdom určenej právnej kvalifikácie a na základe interpretácie dotknutého ustanovenia Trestného poriadku súčasne vylúčil   možnosť   subsumovania   argumentácie   sťažovateľa   (predstavujúcej   podľa   názoru dovolacieho súdu námietky smerujúce proti skutkovým zisteniam) pod citovaný dovolací dôvod.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   sťažovateľovi   jasne   a dostatočne vysvetlil,   že   ním   prezentovaná   argumentácia   obsiahnutá   v podanom   dovolaní   de   facto predstavovala   výhrady   k vyhodnoteniu   svedeckých   výpovedí   (na   ktoré   sa   sťažovateľ odvolával a ktoré podľa jeho presvedčenia preukazovali existenciu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť   jeho   konania),   teda   výhrady   k skutkovému   záveru   súdov   o nesplnení podmienok krajnej núdze ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť.

Najvyšší   súd   skonštatujúc   nedostatok   sťažovateľom   formulovaného   dovolacieho dôvodu   dovolanie   ako neprípustné   odmietol.   V   prijatom   uznesení   najvyšší   súd   náležite interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania   [§   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku]   a vo   vzťahu   k nej   posúdil relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na   ťažiskové   argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   tvrdení   o nesprávnom   právnom posúdení skutkového stavu. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacieho   dôvodu   podľa   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014