znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 675/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka   vo veci   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenejadvokátom JUDr. Františkom Svatuškom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 25,Humenné, pre namietané porušenie jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenieobčanov podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na pomoc v hmotnej núdzi, ktoráje nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 9   Sžso   13/2013z 28. apríla 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá jenevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013z 28. apríla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   9   Sžso   13/2013z 28. apríla 2014   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť

trovy   konania   v   sume   275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eura deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   Františka   Svatušku,Advokátska   kancelária,   Námestie   slobody   25,   Humenné,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   doplnená   písomným   podaním   doručeným   14.   novembra   2014,   ktorounamieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanovpodľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na pomoc v hmotnejnúdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39ods.   2   ústavy,   a na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a   rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 13/2013z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   požiadala   príslušný   Úrad   práce,sociálnych   vecí   a rodiny   Zvolen   (ďalej   len   „prvostupňový   správny   orgán“)   o priznaniedávky   v hmotnej núdzi.   O žiadosti sťažovateľky   rozhodol prvostupňový   správny   orgánsp. zn.   B/2012/25155/H1/1   z 30.   januára   2012   tak,   že   sťažovateľka   nie   je   občanomv hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi, a preto jej nepriznal dávkuv hmotnej núdzi. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podalasťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodlo   Ústredie   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,odbor pomoci v hmotnej núdzi (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutímsp. zn.   AA/2012/05553-OPHN   tak,   že   odvolanie   sťažovateľky   zamietlo   a potvrdilonapadnuté   rozhodnutie.   Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   správneho   konania   o jejnároku podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správnehoorgánu,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)rozsudkom   sp.   zn.   24   S 55/2012   z 23.   novembra   2012   tak,   že   žalobou   napadnutérozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhostupňový správny orgán podalodvolanie   proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súdnapadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniltak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľka   považuje   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   formalistický,arbitrárny,   ústavne   nekonformný,   teda   porušujúci   jej   označené   základné   práva.   Podľanázoru sťažovateľky ju možno považovať za osobu v hmotnej núdzi, keďže s otcom jejdvoch maloletých detí nežije v spoločnej domácnosti, je nezamestnaná, nemá žiadny príjemokrem výživného určeného súdnym rozhodnutím, a to tak, že na každé maloleté dieťa je otecmaloletých detí povinný mesačne prispievať k rukám sťažovateľky sumou 150 € na výživua sumou 100 € mesačne na každé maloleté dieťa na osobitný účet na tvorbu úspor. Najvyššísúd   podľa   názoru   sťažovateľky „nezohľadnil   vo   svojom   rozhodnutí   skutočnosť,   že sťažovateľka so svojimi maloletými deťmi, s ktorými bola spoločne posudzovaná, má reálne mesačne k dispozícii len sumu 300 eur a nie sumu 500 eur“. Sťažovateľka v tejto súvislostiuviedla, že pre posúdenie priznania dávky v hmotnej núdzi v rozhodnom čase bola suma363,13 €.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   675/2014-12   z   25.   novembra   2014   prijal   sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd 12. januára 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnejstránke sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniuod ústneho pojednávania vo veci.

Najvyšší súd doručil 2. februára 2015 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadrilsúhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke uviedol:«Podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy SR občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu   hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Uvedený článok ústavy sa týka práva na prístup k zamestnaniu, resp. primerané zabezpečenie v nezamestnanosti, podmienky ktorých sú upravené v zákone č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a čo sa týka dávok v nezamestnanosti,   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších predpisov.

Predmetom rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19. 03. 2012,   číslo:   AA/2012/05553-OPHN,   ktoré   preskúmaval   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici a následne najvyšší súd v správnom súdnictve, neboli nárok sťažovateľky na primerané hmotné zabezpečenie počas evidovanej nezamestnanosti.

Namietanie   porušenia   čl.   35   ods.   3   Ústavy   preto   najvyšší   súd   považuje   za nedôvodné.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie čl. 39 ods. 2 Ústavy. Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

Podrobnosti o práve na pomoc v núdzi upravoval v čase vydania právoplatného rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona 599/2003 Z. z. fyzické osoby, ktoré sa spoločne posudzujú   na   účely   posudzovania   hmotnej   núdze,   zabezpečenia   základných   životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, sú rodičia a nezaopatrené deti.

Príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze je podľa § 4 ods.3 zákona č.599/2003 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a § 9 ods.1 písm. f) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov aj výživné, priznané podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine ako príjem oslobodený od dane.

Výživné je nedeliteľné a nie je rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným v zmysle   ustanovenia   §   63   ods.   3   zákona   o   rodine,   ktoré   má   rovnakú   funkciu   a   to predovšetkým   zabezpečiť   primerané   prostriedky   na   obživu   a   výchovu   maloletých   detí; možnosť určenia tzv. úsporovej časti je len účelová.

Okolnosť, že časť výživného bola podľa rozhodnutia súdu určená na tvorbu úspor maloletých detí, nemožno pri posudzovaní hmotnej núdze vziať do úvahy. Opačný postup by znamenal diskrimináciu tých domácností, v ktorých rodič nemá príjem a na jeho maloleté deti poberá výživné v tej istej celkovej sume, avšak nerozdelené na spotrebnú časť a časť na tvorbu úspor.

Sťažovateľka mohla požiadať príslušný okresný súd o udelenie súhlasu na použitie sporiacej časti výživného detí na zabezpečenie životných potrieb, prípadne mohla využiť aj inštitút príspevku na výživu rozvedenej manželky (§ 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine). Z uvedených dôvodov najvyšší súd považuje sťažnosť na porušenie čl. 39 ods. 2 Ústavy rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu za nedôvodnú.

Na   záver   najvyšší   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   v   sťažnosti,   doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") dňa 04.08.2014 a zapísanej pod č. Rvp 9261/2014, namietala, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR boli porušené jej základné práva upravené v čl. 35 ods. 3 a v čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, čo vyplýva tak z textu ako aj petitu podanej sťažnosti.

Nezákonnosť postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, teda práva na súdnu ochranu sťažovateľka nenamietla v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozsudku najvyššieho súdu v súlade s § 50 písm. a) v spojení s § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Porušenie čl. 46 Ústavy SR   sťažovateľka   namietala   až   v   doplnení   sťažnosti,   doručenej   Ústavnému   súdu   dňa 14.11.2014.»

Vyjadrenie   najvyššieho   súdu   zaslal   ústavný   súd   10.   februára   2015   právnemuzástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadreniek možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   ústavnému   súdu   3.   marca   2015   súhlass upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danejveci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom zasadnutíbez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadnenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   právas ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzitamusí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti a spisu najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžo 13/2013 ústavný súd zistil, ženajvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil žalobou napadnutérozhodnutie   druhostupňového   správneho   orgánu   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   zamietol.V odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   argumentoval   tým,   žesťažovateľku   nemožno   považovať   za   osobu   v hmotnej   núdzi,   pretože   žila   v spoločnejdomácnosti s nezaopatrenými deťmi posudzovanými spoločne so sťažovateľkou, na ktorépoukazoval   otec   výživné   v celkovej   sume   500   €   mesačne.   Vzhľadom   na   uvedené   bolnajvyšší   súd   toho   názoru,   že   sťažovateľka   nespĺňala   podmienky   poskytnutia   dávkyv hmotnej núdzi.

Práve tento záver najvyššieho súdu považovala sťažovateľka v okolnostiach prípaduza arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj   základné   práva   hmotnej   povahy   podľa   čl.   35   ods.   3   a   čl.   39   ods.   2   ústavy.Sťažovateľka totiž počas celého konania tvrdila, že síce v zmysle rozhodnutia krajskéhosúdu sp. zn. 14 CoP 44/2010 zo 7. decembra 2010 mal otec maloletých detí prispievaťna výživu maloletej Kalisty a Síriusa sumou 150 € (na každé dieťa, pozn.) mesačne k rukámsťažovateľky a ďalej sumou 100 € mesačne na tvorbu úspor na každé z detí, ale v zmyslecitovaného   rozhodnutia   sumy   na   tvorbu   úspor   mali   byť   poukazované   na   detskúvkladnú knižku. Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala, že prostriedky slúžiace na tvorbuúspor   nemožno   považovať   za   disponibilný   príjem,   keďže   podľa   §   63   ods.   3   zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   vo   vyjadrenízaslanom ústavnému súdu zotrval na stanovisku, že výživné je nedeliteľné a je ako celokpríjmom na účely posudzovania hmotnej núdze ako príjem oslobodený od dane.

1. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu najvyššísúd nedostatočne vyhodnotil, pretože k ich hodnoteniu bolo potrebné pristupovať nie prísneformálne, ale materiálne.

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu vychádza z formálnehovýkladu právnych predpisov, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že výživné ako príjem nie jemožné vzhľadom na obmedzenie nakladať s časťou výživného považovať za príjem v celostina účely posudzovania hmotnej núdze.

Deklarovaným cieľom zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) vyjadreného v jeho § 1je zabezpečenie základných životných podmienok a pomôcť v hmotnej núdzi s prispenímaktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. Základnéživotné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošateniea prístrešie.

Pri aplikovanom výklade zákona o hmotnej núdzi najvyšším súdom nie je možnézohľadniť   skutočnosť,   že   príjem   výživné   vzhľadom   na   osobitný   režim   prostriedkov̶určených na tvorbu úspor nie je možné v celosti použiť bez ďalšieho na zabezpečeniezákladných   životných   podmienok,   teda   nie   je   možné   ho   považovať   za   príjemna zabezpečenie   cieľa   zákona.   Nenaplnenie   zákonného   cieľa   uprednostnením   takéhovýkladu zákona, ktorý preferuje prísne formalistický pristúp bez ohľadu na jeho účel a cieľ,možno považovať za ústavne nekonformný a porušujúci v okolnostiach prípadu aj základnéprávo na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, keďže podrobnosti o právach,teda obsah základného práva na pomoc v hmotnej núdzi, bol v zmysle čl. 39 ods. 3 ústavyponechaný na zákonnú úpravu.

Ústavný súd nespochybňuje záver najvyššieho súdu o nedeliteľnosti výživného, alenesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že pre účely posudzovania hmotnej núdze nie jerozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným na tvorbu úspor ako príjmom. Práveosobitosť   spočívajúca   v ex   lege obmedzení   nakladania   s prostriedkami   určenými   akovýživným   na   tvorbu   úspor   spôsobuje   problematické   využitie   týchto   prostriedkovna zabezpečenie základných životných podmienok. Túto skutočnosť najvyšší súd dostatočnenevzal do úvahy. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka malapožiadať o súhlas súdu s nakladaním prostriedkami určenými na tvorbu úspor z dôvodu, žebežné výživné jej nepostačuje ako príjem na zabezpečenie základných potrieb spoločneposudzovaných osôb v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pretože práve v dôsledkurozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cop 44/2010 zo 7. decembra 2010 došlo k zníženiubežného   výživného   určeného   rozsudkom   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   5   P   27/2010z 23. júna 2010. V tejto súvislosti je na mieste uviesť, že stav hmotnej núdze nie je leniluzórny konštrukt stanovený právom, ale objektívny stav, ktorý si vyžaduje promptný zásahvo forme   poskytnutia   pomoci   v súlade   so   zákonom.   Nie   je   preto   spravodlivéod sťažovateľky   vyžadovať,   aby   objektívny   stav   hmotnej   núdze   sťažovateľka   riešilaosobitným návrhom adresovaným súdu, aby jej dovolil nakladať s prostriedkami určenýmina tvorbu úspor maloletých detí.

Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorejuprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečíplnohodnotnú,   respektíve   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv(IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa nímv konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnejochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovikonania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Úlohou   všeobecných   súdov   nie   je   len   vyhľadávať   abstraktné   pokyny   zakotvenév právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutiavšeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.

Ústavný súd zastáva názor, že ak by najvyšší súd venoval dostatočnú pozornosťargumentom sťažovateľky a relevantným skutkovým zisteniam a právnej úprave výživného,nepochybne by dospel k záveru, že sťažovateľka dosahovala v relevantnom čase len príjemv sume   300   €   využiteľný   na   zabezpečenie   životných   potrieb.   Pre   účely   posudzovaniahmotnej núdze mal všeobecný súd vychádzať len z takých príjmov, ktorými sťažovateľkamôže zabezpečiť základné životných podmienky bez osobitného povolenia súdu.

Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu juv požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetkyzásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalido všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (napr.   rozhodnutia   ESĽPvo veci   Georgiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997   a   vo   veci   Higgins   c.   Francúzskoz 19. februára 1998).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z uvedenej citácie vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadiltýmito zásadami právneho štátu.

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnenéa presvedčivé.   Výrok   súdu   je   koncentrovaným   vyjadrením   jeho   záverov   vykonanýchv priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovaniaspravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).

Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   nereflektoval   na   zásadnéa podstatné   argumenty   sťažovateľky   a   uprednostnil   formalizmus   rozhodovania,   ktorýpovýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti,čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

V súvislosti   s námietkou   najvyššieho   súdu,   že   k rozšíreniu   petitu   sťažnostio namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došloaž po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,ústavný súd sa s týmto názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, pretože k spresneniu petituv okolnostiach   prípadu   došlo   len   z formálneho   hľadiska.   Sťažovateľka   už   v pôvodnejsťažnosti namietala, že najvyšší súd nezohľadnil sťažovateľkou uvedené argumenty a že jejbola odopretá istota aspoň minimálnych garancií poskytovaných štátom osobám žijúcims minimálnym príjmom, čím vlastne vyslovila námietku arbitrárnosti napadnutého rozsudkunajvyššieho   súdu.   Keďže   došlo   len   k odstráneniu   nesúladu   petitu   sťažnosti   s užprezentovanou   argumentáciou,   ústavný   súd   prihliadajúc   na   požiadavku   poskytovaniamateriálnej ochrany práv a slobôd nemohol akceptovať túto výhradu najvyššieho súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na pomoc v hmotnej núdzina zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ústavy postupoma rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že prezentované porušenieústavnoprocesných   princípov   je   v   danej   veci   úzko   spojené   s nárokmi   na   zabezpečeniezákladných životných potrieb podľa zákonnej úpravy o pomoci v hmotnej núdzi, ústavnýsúd preto dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom porušil aj jej základnéprávo podľa čl. 39 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

3. Sťažovateľka   zároveň   namietala,   že   napadnutým   postupom   a   rozsudkomnajvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na primerané hmotné zabezpečenieobčanov, ktorí nie   z vlastnej viny nemôžu toto právo (na prácu, pozn.) vykonávať podľačl. 35 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti uvádzala, že je nezamestnaná a aktívne sihľadá prácu. Aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 55/2012 vyplýva, žesťažovateľka   bola   evidovaná   na   príslušnom   úrade   práce   a sociálnych   vecí   a rodiny.Sťažovateľka je toho názoru, že má právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi podľa čl. 35 ods.3 ústavy v prípade, ak bez vlastnej viny nemôže pracovať a zabezpečiť si základné životnépotreby. Z uvedeného dôvodu sa domnievala, že napadnutým rozsudkom bolo zasiahnuté ajdo jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcim faktorom v danom prípadebolo to, o čo sťažovateľka žiadala, a nie to, aký status mala, teda či bola nezamestnaná alebonie.   Predmetom   napadnutého   konania   a rozhodovania   neboli   nároky   vyplývajúcez postavenia sťažovateľky ako nezamestnanej osoby evidovanej na príslušnom úrade práce,ale   to,   či   sťažovateľka   spĺňa   predpoklady   na   priznanie   dávky   v hmotnej   núdzi,   pretosamotný fakt, že sťažovateľka bola zároveň aj nezamestnaná, je z hľadiska namietanéhoporušenia označeného práva sám osebe nepostačujúci na vyslovenie porušenia základnéhopráva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Z hľadiskarozhodovania o priznanie dávky v hmotnej núdzi je totiž irelevantné, či sťažovateľka bolazamestnaná alebo nie, keďže na dávku v hmotnej núdzi má nárok každý za predpokladu, žejeho   príjmy   sú   nedostačujúce   na   pokrytie   základných   životných   potrieb.   Vzhľadomna uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   relevantnú   spojitosť   medzi   označenýmzákladným právom sťažovateľky a napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu,preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákonao ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   žeprávoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súdmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na pomoc hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2ústavy napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochranyporušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 100 €,ktoré odôvodnila tým, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená materiálna ujma spočívajúcav tom, že za obdobie   rokov 2012, 2013   a časti   roku 2014   jej nebola   vyplácaná dávkav hmotnej núdzi približne vo výške 100 €, čo v prepočte predstavuje sumu 3 100 €.

Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie jenáhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánuverejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančnéhozadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmyvzniknutej v dôsledku nepriznania nároku. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127ods.   3   ústavy   však   nemôže   suplovať   náhradu   škody,   ktorú   v takýchto   prípadochzaručuje čl. 46   ods.   3   ústavy   v rovine   zákonnej   právnej   regulácie   realizovaný   zákonomč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať ajnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuťa dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným,   ústavne   a zákonne   upravenýmspôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   ochrana   základných   práv   sťažovateľky   účinneposkytnutá   tým,   že   ústavný   súd   konštatoval   ich   porušenie,   zrušil   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právnehonázoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal(bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky siuplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 275,94 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2013v sume   804   €.   Sťažovateľkou   uplatnená   náhrada   trov   konania   neprevyšuje   sumu,   ktorúvyrátal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu v plnej výške,t. j. 275,94 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol   ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015