SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 675/2014-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenejadvokátom JUDr. Františkom Svatuškom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 25,Humenné, pre namietané porušenie jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenieobčanov podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na pomoc v hmotnej núdzi, ktoráje nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013z 28. apríla 2014 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na pomoc v hmotnej núdzi, ktorá jenevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013z 28. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 13/2013z 28. apríla 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eura deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Františka Svatušku,Advokátska kancelária, Námestie slobody 25, Humenné, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 14. novembra 2014, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanovpodľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na pomoc v hmotnejnúdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39ods. 2 ústavy, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 13/2013z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požiadala príslušný Úrad práce,sociálnych vecí a rodiny Zvolen (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) o priznaniedávky v hmotnej núdzi. O žiadosti sťažovateľky rozhodol prvostupňový správny orgánsp. zn. B/2012/25155/H1/1 z 30. januára 2012 tak, že sťažovateľka nie je občanomv hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi, a preto jej nepriznal dávkuv hmotnej núdzi. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podalasťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,odbor pomoci v hmotnej núdzi (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutímsp. zn. AA/2012/05553-OPHN tak, že odvolanie sťažovateľky zamietlo a potvrdilonapadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom správneho konania o jejnároku podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správnehoorgánu, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)rozsudkom sp. zn. 24 S 55/2012 z 23. novembra 2012 tak, že žalobou napadnutérozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhostupňový správny orgán podalodvolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súdnapadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniltak, že žalobu zamietol.
Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za formalistický,arbitrárny, ústavne nekonformný, teda porušujúci jej označené základné práva. Podľanázoru sťažovateľky ju možno považovať za osobu v hmotnej núdzi, keďže s otcom jejdvoch maloletých detí nežije v spoločnej domácnosti, je nezamestnaná, nemá žiadny príjemokrem výživného určeného súdnym rozhodnutím, a to tak, že na každé maloleté dieťa je otecmaloletých detí povinný mesačne prispievať k rukám sťažovateľky sumou 150 € na výživua sumou 100 € mesačne na každé maloleté dieťa na osobitný účet na tvorbu úspor. Najvyššísúd podľa názoru sťažovateľky „nezohľadnil vo svojom rozhodnutí skutočnosť, že sťažovateľka so svojimi maloletými deťmi, s ktorými bola spoločne posudzovaná, má reálne mesačne k dispozícii len sumu 300 eur a nie sumu 500 eur“. Sťažovateľka v tejto súvislostiuviedla, že pre posúdenie priznania dávky v hmotnej núdzi v rozhodnom čase bola suma363,13 €.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 675/2014-12 z 25. novembra 2014 prijal sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie.
Následne ústavný súd 12. januára 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnejstránke sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniuod ústneho pojednávania vo veci.
Najvyšší súd doručil 2. februára 2015 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadrilsúhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke uviedol:«Podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy SR občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.
Uvedený článok ústavy sa týka práva na prístup k zamestnaniu, resp. primerané zabezpečenie v nezamestnanosti, podmienky ktorých sú upravené v zákone č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a čo sa týka dávok v nezamestnanosti, zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Predmetom rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19. 03. 2012, číslo: AA/2012/05553-OPHN, ktoré preskúmaval Krajský súd v Banskej Bystrici a následne najvyšší súd v správnom súdnictve, neboli nárok sťažovateľky na primerané hmotné zabezpečenie počas evidovanej nezamestnanosti.
Namietanie porušenia čl. 35 ods. 3 Ústavy preto najvyšší súd považuje za nedôvodné.
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie čl. 39 ods. 2 Ústavy. Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.
Podrobnosti o práve na pomoc v núdzi upravoval v čase vydania právoplatného rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona 599/2003 Z. z. fyzické osoby, ktoré sa spoločne posudzujú na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, sú rodičia a nezaopatrené deti.
Príjmom na účely posudzovania hmotnej núdze je podľa § 4 ods.3 zákona č.599/2003 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a § 9 ods.1 písm. f) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov aj výživné, priznané podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine ako príjem oslobodený od dane.
Výživné je nedeliteľné a nie je rozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným v zmysle ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine, ktoré má rovnakú funkciu a to predovšetkým zabezpečiť primerané prostriedky na obživu a výchovu maloletých detí; možnosť určenia tzv. úsporovej časti je len účelová.
Okolnosť, že časť výživného bola podľa rozhodnutia súdu určená na tvorbu úspor maloletých detí, nemožno pri posudzovaní hmotnej núdze vziať do úvahy. Opačný postup by znamenal diskrimináciu tých domácností, v ktorých rodič nemá príjem a na jeho maloleté deti poberá výživné v tej istej celkovej sume, avšak nerozdelené na spotrebnú časť a časť na tvorbu úspor.
Sťažovateľka mohla požiadať príslušný okresný súd o udelenie súhlasu na použitie sporiacej časti výživného detí na zabezpečenie životných potrieb, prípadne mohla využiť aj inštitút príspevku na výživu rozvedenej manželky (§ 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine). Z uvedených dôvodov najvyšší súd považuje sťažnosť na porušenie čl. 39 ods. 2 Ústavy rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu za nedôvodnú.
Na záver najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka v sťažnosti, doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") dňa 04.08.2014 a zapísanej pod č. Rvp 9261/2014, namietala, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR boli porušené jej základné práva upravené v čl. 35 ods. 3 a v čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, čo vyplýva tak z textu ako aj petitu podanej sťažnosti.
Nezákonnosť postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, teda práva na súdnu ochranu sťažovateľka nenamietla v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozsudku najvyššieho súdu v súlade s § 50 písm. a) v spojení s § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Porušenie čl. 46 Ústavy SR sťažovateľka namietala až v doplnení sťažnosti, doručenej Ústavnému súdu dňa 14.11.2014.»
Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 10. februára 2015 právnemuzástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadreniek možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 3. marca 2015 súhlass upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danejveci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom zasadnutíbez prítomnosti účastníkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadnenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právas ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzitamusí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti a spisu najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžo 13/2013 ústavný súd zistil, ženajvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil žalobou napadnutérozhodnutie druhostupňového správneho orgánu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku najvyšší súd argumentoval tým, žesťažovateľku nemožno považovať za osobu v hmotnej núdzi, pretože žila v spoločnejdomácnosti s nezaopatrenými deťmi posudzovanými spoločne so sťažovateľkou, na ktorépoukazoval otec výživné v celkovej sume 500 € mesačne. Vzhľadom na uvedené bolnajvyšší súd toho názoru, že sťažovateľka nespĺňala podmienky poskytnutia dávkyv hmotnej núdzi.
Práve tento záver najvyššieho súdu považovala sťažovateľka v okolnostiach prípaduza arbitrárny, porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj základné práva hmotnej povahy podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 2 ústavy.Sťažovateľka totiž počas celého konania tvrdila, že síce v zmysle rozhodnutia krajskéhosúdu sp. zn. 14 CoP 44/2010 zo 7. decembra 2010 mal otec maloletých detí prispievaťna výživu maloletej Kalisty a Síriusa sumou 150 € (na každé dieťa, pozn.) mesačne k rukámsťažovateľky a ďalej sumou 100 € mesačne na tvorbu úspor na každé z detí, ale v zmyslecitovaného rozhodnutia sumy na tvorbu úspor mali byť poukazované na detskúvkladnú knižku. Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala, že prostriedky slúžiace na tvorbuúspor nemožno považovať za disponibilný príjem, keďže podľa § 63 ods. 3 zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku, ako aj vo vyjadrenízaslanom ústavnému súdu zotrval na stanovisku, že výživné je nedeliteľné a je ako celokpríjmom na účely posudzovania hmotnej núdze ako príjem oslobodený od dane.
1. Práve sťažovateľkou namietané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu najvyššísúd nedostatočne vyhodnotil, pretože k ich hodnoteniu bolo potrebné pristupovať nie prísneformálne, ale materiálne.
Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu vychádza z formálnehovýkladu právnych predpisov, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že výživné ako príjem nie jemožné vzhľadom na obmedzenie nakladať s časťou výživného považovať za príjem v celostina účely posudzovania hmotnej núdze.
Deklarovaným cieľom zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) vyjadreného v jeho § 1je zabezpečenie základných životných podmienok a pomôcť v hmotnej núdzi s prispenímaktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. Základnéživotné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošateniea prístrešie.
Pri aplikovanom výklade zákona o hmotnej núdzi najvyšším súdom nie je možnézohľadniť skutočnosť, že príjem výživné vzhľadom na osobitný režim prostriedkov̶určených na tvorbu úspor nie je možné v celosti použiť bez ďalšieho na zabezpečeniezákladných životných podmienok, teda nie je možné ho považovať za príjemna zabezpečenie cieľa zákona. Nenaplnenie zákonného cieľa uprednostnením takéhovýkladu zákona, ktorý preferuje prísne formalistický pristúp bez ohľadu na jeho účel a cieľ,možno považovať za ústavne nekonformný a porušujúci v okolnostiach prípadu aj základnéprávo na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, keďže podrobnosti o právach,teda obsah základného práva na pomoc v hmotnej núdzi, bol v zmysle čl. 39 ods. 3 ústavyponechaný na zákonnú úpravu.
Ústavný súd nespochybňuje záver najvyššieho súdu o nedeliteľnosti výživného, alenesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že pre účely posudzovania hmotnej núdze nie jerozdiel medzi bežným výživným a výživným určeným na tvorbu úspor ako príjmom. Práveosobitosť spočívajúca v ex lege obmedzení nakladania s prostriedkami určenými akovýživným na tvorbu úspor spôsobuje problematické využitie týchto prostriedkovna zabezpečenie základných životných podmienok. Túto skutočnosť najvyšší súd dostatočnenevzal do úvahy. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka malapožiadať o súhlas súdu s nakladaním prostriedkami určenými na tvorbu úspor z dôvodu, žebežné výživné jej nepostačuje ako príjem na zabezpečenie základných potrieb spoločneposudzovaných osôb v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pretože práve v dôsledkurozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cop 44/2010 zo 7. decembra 2010 došlo k zníženiubežného výživného určeného rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5 P 27/2010z 23. júna 2010. V tejto súvislosti je na mieste uviesť, že stav hmotnej núdze nie je leniluzórny konštrukt stanovený právom, ale objektívny stav, ktorý si vyžaduje promptný zásahvo forme poskytnutia pomoci v súlade so zákonom. Nie je preto spravodlivéod sťažovateľky vyžadovať, aby objektívny stav hmotnej núdze sťažovateľka riešilaosobitným návrhom adresovaným súdu, aby jej dovolil nakladať s prostriedkami určenýmina tvorbu úspor maloletých detí.
Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorejuprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečíplnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv(IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).
Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa nímv konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnejochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovikonania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvenév právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutiavšeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.
Ústavný súd zastáva názor, že ak by najvyšší súd venoval dostatočnú pozornosťargumentom sťažovateľky a relevantným skutkovým zisteniam a právnej úprave výživného,nepochybne by dospel k záveru, že sťažovateľka dosahovala v relevantnom čase len príjemv sume 300 € využiteľný na zabezpečenie životných potrieb. Pre účely posudzovaniahmotnej núdze mal všeobecný súd vychádzať len z takých príjmov, ktorými sťažovateľkamôže zabezpečiť základné životných podmienky bez osobitného povolenia súdu.
Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu juv požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetkyzásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽPvo veci Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzskoz 19. februára 1998).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Z uvedenej citácie vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadiltýmito zásadami právneho štátu.
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnenéa presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonanýchv priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovaniaspravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadnéa podstatné argumenty sťažovateľky a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorýpovýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala spravodlivosti,čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
V súvislosti s námietkou najvyššieho súdu, že k rozšíreniu petitu sťažnostio namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došloaž po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,ústavný súd sa s týmto názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, pretože k spresneniu petituv okolnostiach prípadu došlo len z formálneho hľadiska. Sťažovateľka už v pôvodnejsťažnosti namietala, že najvyšší súd nezohľadnil sťažovateľkou uvedené argumenty a že jejbola odopretá istota aspoň minimálnych garancií poskytovaných štátom osobám žijúcims minimálnym príjmom, čím vlastne vyslovila námietku arbitrárnosti napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu. Keďže došlo len k odstráneniu nesúladu petitu sťažnosti s užprezentovanou argumentáciou, ústavný súd prihliadajúc na požiadavku poskytovaniamateriálnej ochrany práv a slobôd nemohol akceptovať túto výhradu najvyššieho súdu.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na pomoc v hmotnej núdzina zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ústavy postupoma rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že prezentované porušenieústavnoprocesných princípov je v danej veci úzko spojené s nárokmi na zabezpečeniezákladných životných potrieb podľa zákonnej úpravy o pomoci v hmotnej núdzi, ústavnýsúd preto dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom porušil aj jej základnéprávo podľa čl. 39 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
3. Sťažovateľka zároveň namietala, že napadnutým postupom a rozsudkomnajvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na primerané hmotné zabezpečenieobčanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo (na prácu, pozn.) vykonávať podľačl. 35 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti uvádzala, že je nezamestnaná a aktívne sihľadá prácu. Aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 55/2012 vyplýva, žesťažovateľka bola evidovaná na príslušnom úrade práce a sociálnych vecí a rodiny.Sťažovateľka je toho názoru, že má právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi podľa čl. 35 ods.3 ústavy v prípade, ak bez vlastnej viny nemôže pracovať a zabezpečiť si základné životnépotreby. Z uvedeného dôvodu sa domnievala, že napadnutým rozsudkom bolo zasiahnuté ajdo jej základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcim faktorom v danom prípadebolo to, o čo sťažovateľka žiadala, a nie to, aký status mala, teda či bola nezamestnaná alebonie. Predmetom napadnutého konania a rozhodovania neboli nároky vyplývajúcez postavenia sťažovateľky ako nezamestnanej osoby evidovanej na príslušnom úrade práce,ale to, či sťažovateľka spĺňa predpoklady na priznanie dávky v hmotnej núdzi, pretosamotný fakt, že sťažovateľka bola zároveň aj nezamestnaná, je z hľadiska namietanéhoporušenia označeného práva sám osebe nepostačujúci na vyslovenie porušenia základnéhopráva na primerané hmotné zabezpečenie občanov podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Z hľadiskarozhodovania o priznanie dávky v hmotnej núdzi je totiž irelevantné, či sťažovateľka bolazamestnaná alebo nie, keďže na dávku v hmotnej núdzi má nárok každý za predpokladu, žejeho príjmy sú nedostačujúce na pokrytie základných životných potrieb. Vzhľadomna uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú spojitosť medzi označenýmzákladným právom sťažovateľky a napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu,preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákonao ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súdmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na pomoc hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2ústavy napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochranyporušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 100 €,ktoré odôvodnila tým, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená materiálna ujma spočívajúcav tom, že za obdobie rokov 2012, 2013 a časti roku 2014 jej nebola vyplácaná dávkav hmotnej núdzi približne vo výške 100 €, čo v prepočte predstavuje sumu 3 100 €.
Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie jenáhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánuverejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančnéhozadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmyvzniknutej v dôsledku nepriznania nároku. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadochzaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný zákonomč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať ajnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuťa dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upravenýmspôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinneposkytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právnehonázoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal(bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky siuplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 275,94 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013v sume 804 €. Sťažovateľkou uplatnená náhrada trov konania neprevyšuje sumu, ktorúvyrátal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu v plnej výške,t. j. 275,94 €.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015