znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 674/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného JUDr. Katarínou Húšťavovou, advokátska kancelária, Horná 67, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžd   31/2013 z 15. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014 doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 31/2013 z 15. januára 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozhodnutím príslušného správneho   orgánu   z 12.   marca   2013   uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku   proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov. Podané odvolanie sťažovateľa nadriadený správny orgán svojím rozhodnutím z 30. mája 2013   zamietol.   Sťažovateľ   ho   napadol   žalobou   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu   správneho   orgánu   podanou   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“). Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 23 S 250/2013 z 2. októbra 2013 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   sp.   zn.   10   Sžd   31/2013 z 15. januára   2014,   ktorým   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil. Proti tomuto   rozsudku   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   namietajúc,   že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), kde argumentoval, že „jediný dôkazový materiál – nosič CD, ktorý zabezpečil Správny orgán   na   preukázanie   viny   Sťažovateľa   nebol   vykonaný   (t.j.   premietnutý)   počas nariadeného pojednávania, ktorého sa zúčastnil obligátorne ustanovený právny zástupca Sťažovateľa z čoho vyplýva, že obsah záznamu a jeho vlastnosti predsa nemohli byť nikdy známe   právnemu   zástupcovi,   keďže   navyše   nezastupoval   Sťažovateľa   v rámci priestupkového   konania“. Najvyšší   súd konanie o podanom   dovolaní   uznesením   sp.   zn. 1 Sdo 13/2014 z 28. mája 2014 zastavil s odkazom na ustanovenie § 104 ods. 1 v spojení s ustanovením   §   246c   OSP,   keďže   nemal   právomoc   vo   veci   konať   vzhľadom   na neprípustnosť dovolania v správnom súdnictve.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje,   že «Odňatie   možnosti   byť   prítomný pri vykonávaní   dokazovania   a odňatie   možnosti   bezprostredného   vyjadrenia   sa k vykonanému dokazovaniu nie je predsa v súlade so zásadou práva na spravodlivý súdny proces najmä ak sa jedná o významný a jediný dôkaz zakladajúci vinu účastníka konania. Tento fakt nereflektoval ani Najvyšší súd SR na základe podaného odvolania a nenariadil vo veci   pojednávanie   za   účelom   odstránenia   vady   konania.   Princípmi   spravodlivého súdneho   konania   sú   najmä   princíp   „rovnosti   zbraní“,   a   „kontradiktórnosť   súdneho konania.».

Podľa   názoru   sťažovateľa   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sžd 31/2013 z 15. januára 2014 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, z dôvodu porušenia zásad kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania a z dôvodu odňatia spravodlivosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd/31/2013 z 15. januára 2014 predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Z doložky   právoplatnosti   a vykonateľnosti   vyplýva,   že   namietaný   rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Sžd 31/2013 z 15. januára 2014 nadobudol právoplatnosť 17. marca 2014. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 28. júla 2014 (na poštovú prepravu bola podaná 24. júla 2014), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá sa skončila už 19. mája 2014.

Sťažovateľ vo vzťahu k otázke splnenia procesnej podmienky včasnosti formuluje stanovisko,   v ktorom   sa   opiera   o   ustálenú judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného súdu.   Podmienkou   je   uplatnenie   sťažnosti   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

U sťažovateľa však nešlo o situáciu predvídanú označenou judikatúrou ústavného súdu, keďže v jeho prípade explicitne právny poriadok (pozri § 246c ods. 1 tretiu vetu OSP v nadväznosti na § 236 ods. 1 OSP) a zároveň konštantná judikatúra ústavného súdu (pozri napr. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09, II. ÚS 87/09,   II. ÚS 65/2010) vylučovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Bolo teda vylúčené, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, pretože jeho neprípustnosť bola daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   mohol   a mal   vedieť,   že   je   dovolanie   v správnom súdnictve   neprípustné   a konanie   bude   zastavené,   a teda   dovolanie   nebolo   možné   v jeho prípade považovať za účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľ bol tak oprávnený ochranu svojich práv uplatniť sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu priamo voči právoplatnému rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   samozrejme,   v lehote   predpokladanej   ustanovením   §   53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako podanú oneskorene a v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014