znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 673/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Antonom Trusinom,   advokátska   kancelária,   Hálkova   1,   Bratislava,   ktorou   namietal   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „držaním sťažovateľa vo väzbe od 24.3.2014“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená   sťažnosť   J.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „držaním sťažovateľa vo väzbe od 24.03.2014“.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   z 8.   novembra   2011   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vzatý do väzby. Lehota trvania väzby mu   bola   následne   predĺžená   uznesením   okresného   súdu   z 18.   mája   2012   v spojení s uznesením krajského súdu z 30. mája 2012, a to do 10. októbra 2012. Po podaní obžaloby na sťažovateľa   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d) a ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné okresný súd uznesením z 1. októbra 2012 rozhodol o jeho ďalšom ponechaní vo väzbe.

V sťažnosti sťažovateľ uvádza:« Dňa 03.07.2012 bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. uznaný vinným   zo   spáchania   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   zo   zbraňami podľa § 295 ods. Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a bol zaradený pre výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne bol sťažovateľ   oslobodený   spod   obžaloby   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 pis.a,b,c,d, ods. 2 pis. c, ods. 3 pis. c Tr. zákona. Následne na podklade odvolania   prokurátora   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č.k.   2To   118/2013   zo   dňa 17.10.2013 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. 5T 72/2012 vo výroku o vine v oslobodzujúcej časti a taktiež vo výroku o treste, čím výrok o vine pre zločin nedovoleného ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   295   ods.   1   Tr.   zákona   nadobudol právoplatnosť. Po vrátení veci Okresný súd Bratislava I. ako prvostupňový súd opätovne rozsudkom   rozhodol   pričom,   ale   nesprávne   opätovne   rozhodol   aj   o   vine   za   zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania zo zbraňami podľa § 295 ods. 1 Tr. zákona za čo   sťažovateľovi   opätovne   uložil   trest   odňatia   slobody   na   3   roky   a   bol   zaradený pre výkon   trestu   do   ústavu s minimálnym stupňom   stráženia   /   na   túto   nesprávnosť   bol napokon aj upozornený Krajským súdom v Bratislave v uznesení sp.zn. 1Tos 51/2014 zo dňa 07.05.2014/   a   vo   vzťahu   k   obzvlášť   závažnému   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1, pis.a,b,c,d, ods. 2 pis. c, ods. 3 pis. c Tr. zákona rozhodol tak, že sťažovateľa opätovne, už druhý krát oslobodil. Z dikcie ustanovenia § 79 ods. 2 Tr. poriadku piata veta, „ak   súd   vyhlási   oslobodzujúci   rozsudok,   predseda   senátu   bezodkladne   vydá   príkaz na prepustenie obvineného z väzby s uvedením dôvodu prepustenia a uvedie túto skutočnosť v zápisnici“. Okresný súd Bratislava I. však na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 24.03.2014   takto   nepostupoval.   Dňa   07.05.2014   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol na neverejnom zasadnutí o sťažnosti generálneho prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24.03.2014, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na jeho žiadosť.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol   tým   spôsobom,   že   zrušil   uznesenie prvostupňového súdu a sťažovateľ tak zostal naďalej vo väzbe, pričom zastávame právny názor, že krajský súd mal dať hneď po tomto zrušení príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby s poukazom na už zmienené ustanovenie § 79 ods. 2 Tr. poriadku.

Obdobne podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Tr. poriadku súd postupuje aj v prípade, že v súdnom   konaní   uplynula   celková   lehota   väzby.   V tejto súvislosti   by   som   si   dovolil poukázať   na   to,   že   prvostupňový   súd   už   dvakrát   oslobodil   sťažovateľa   zo   spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 pis, a,b,c,d, ods. 2 pis. c, ods. 3 pis. c Tr. zákona a je na mieste sa domnievať, že v predmetnej veci nedôjde k zásadnej zmene dôkaznej situácie, ktorá by podmieňovala iné rozhodnutie tohto súdu. Sťažovateľ bol tak právoplatne odsúdený za zločin, kde je celková lehota väzby 36 mesiacov a táto uplynie dňa 08.11.2014.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som dňa 27.06.2014 v mene sťažovateľa podal podnet na preskúmanie nezákonnosti väzby u sťažovateľa od dňa 24.03.2014, ktorú som adresoval aj Krajskému súdu v Bratislave.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1./ Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. držaním sťažovateľa vo väzbe od 24.03.2014, porušené bolo.

2./   Okresnému   súdu   Bratislava   I   sa   prikazuje,   aby   sťažovateľa   ihneď   prepustil z výkonu väzby.

3./ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume € 340,90 na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

V zmysle uvedeného ustanovenia môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Právna   úprava   zakotvujúca   povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučuje, aby ústavný súd vlastnou iniciatívou nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   návrhov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Preskúmaním obsahu sťažnosti   sťažovateľa   dospel   ústavný súd   k zisteniu, že ani odôvodnenie   sťažnosti   a predovšetkým   ani   petit   sťažnosti,   neobsahujú   jednoznačnú špecifikáciu právoplatného väzobného rozhodnutia, prípadne iného zásahu, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv. V petite sťažnosti rovnako absentuje jednoznačné označenie subjektu, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd   k záveru, že sťažnosť neobsahuje jasný a zrozumiteľný   petit   ako   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   čo je   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   konkretizovaná   tiež   ustanoveniami   §   50   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Nedostatok,   resp.   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v zmysle   konštantnej   judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd stručne poznamenáva, že sa mu argumentácia sťažovateľa o porušení relevantného ustanovenia zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) upravujúceho trvanie väzby, a síce   §   79   ods.   2,   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   sťažovateľa   javí   ako   zjavne neopodstatnená. Ústavný súd si je vedomý judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“),   na   ktorú   napokon   reflektuje   aj   zmienené   ustanovenie   Trestného poriadku, podľa ktorej pokiaľ je súdom prvého stupňa vyhlásený oslobodzujúci rozsudok, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu, a to aj v prípade, keď sa štátny zástupca proti tomuto rozhodnutiu ihneď odvolal, pretože ďalšie „zadržiavanie“ osoby po tom, ako bola zbavená viny, už nemôže byť pokryté výnimkou   prípustnou čl. 5 ods.   1 písm.   c) dohovoru (bližšie pozri napr. rozhodnutia ESĽP: Wemhoff proti Nemecku z 27. júna 1968; Labita proti Taliansku zo 6. apríla 2000; ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.   Pl.   ÚS   6/10   z 20.   apríla   2010).   Sťažovateľom   zvolenú   interpretáciu   dotknutého ustanovenia   trestnoprocesného   kódexu   s prihliadnutím   na   okolnosti   prípadu   sťažovateľa však považuje ústavný súd za nesystematickú, vytrhnutú z kontextu a zjavne   odporujúcu zmyslu   uvedenej   právnej   úpravy.   V prípade   sťažovateľa   totiž   nešlo   o oslobodzujúci rozsudok   v celkovom   rozsahu   obžaloby,   ale   len   o čiastočne   oslobodzujúci   rozsudok, u ktorého vo zvyšnom bode obžaloby bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania druhého skutku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014