SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 672/2014-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2016 v senátezloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčikaprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obe bytom
, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Vajdom, advokátska kancelária,Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia ich základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.5 C 7/2010 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie ich vecibez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupomOkresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 7/2010 p o r u š e n éb o l o.
2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.5 C 7/2010 konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučineniekaždej v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Námestovop o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ atrovy konania v sume 291,56 € (slovom dvestodeväťdesiatjeden eura päťdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jána Vajdu,advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. decembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľka“)a ⬛⬛⬛⬛, obe bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej spolu len„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 5 C 7/2010.
1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú od 18. januára 2010v procesnej pozícii žalobcov účastníkmi označeného konania o relatívnej neplatnostikúpnych zmlúv a darovacej zmluvy.
Sťažovateľky argumentujú, že od začatia konania ku dňu podania sťažnostiústavnému súdu uplynula doba viac ako troch rokov a desiatich mesiacov a konanie nie jenapriek tomu právoplatne ukončené. Udávajú, že vo veci samej bol 26. septembra 2012vyhlásený rozsudok, ktorý však Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesenímč. k. 7 Co 5/2013-205 z 15. mája 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,pričom„odvtedy sa vo veci nekoná“. Súčasne podľa ich názoru žalované konanie nie jeprávne zložité a dĺžku jeho trvania neovplyvnili svojou pasivitou.
Z odpovede predsedníčky okresného súdu na sťažnosť, ktorú sťažovateľka podala12. marca 2012 podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vyplynulo, že„v období od 8.12.2010 do 22.3.2012 neboli vykonané žiadne úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci...“.
2. Ústavný súd si v rámci predbežného prerokovania sťažovateľkinej sťažnostivyžiadal 24. septembra 2014 súdny spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 5 C 7/2010,ktorý mu bol doručený 30. októbra 2014.
3. Uznesením č. k. III. ÚS 672/2015-17 z 25. novembra 2014 prijal ústavný súdpodľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateliek na ďalšiekonanie.
4. Ústavný súd 12. januára 2015 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnejstránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.
5. Okresný súd doručil 5. februára 2015 ústavnému súdu vyjadrenie,v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Zároveň predložiltakýto chronologický priebeh žalovaného konania:
„Dňa 18.01.2010 bol súdu doručený návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia.
Dňa 18.02.2010 bolo vydané predbežné opatrenie, ktoré bolo zamietnuté. Dňa 10.05.2010 bol vytýčený termín pojednávania na 24.06.2010 + daná výzva na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu a za vydané predbežné opatrenie + boli žiadané správy potrebné na pojednávanie.
Dňa 24.06.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci konania, došlo k prednesu právnych zástupcov. Pojednávanie odročené za účelom doplnenia dokazovania podľa návrhu účastníkov konania – výsluch svedkov a vyžiadania si spisov ohľadom opatrovanca, ktorý je účastníkom konania.
Dňa 11.08.2010 žiadané spisy ohľadom žalobkyne II/ a tiež žalobcu III/ - či boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony.
Dňa 13.08.2010 doručené doplnenie návrhu zo strany právneho zástupcu žalobcov, ktorú súd posúdil podľa obsahu ako návrh na pripustenie zmeny žaloby o neplatnosť zmlúv, ktoré boli uzavreté medzi žalovaným II/ a žalovanými III/ a IV/ a tiež o nehnuteľnosti, ktoré boli na listy vlastníctva (LV) zapísané po zápise diela ROEP.
Dňa 11.11.2010 výzva na manželku žalobcu III/ o udelenie súhlasu s opatrovníctvom, ktorého úlohou by bolo jeho zastupovanie v tomto konaní. Oznámenie zaslané 29.11.2010. Dňa 06.12.2010 daný pokyn na ustanovenie opatrovníka pre žalobcu III/. Dňa 08.12.2010 vydané uznesenie, ktorým súd ustanovil opatrovníka žalobcovi III/ v osobe jeho manželky ⬛⬛⬛⬛, ktorá s opatrovníctvom súhlasila s poukazom na ustanovenie § 29 ods. 2 O. s. p., keďže bolo zistené, že ide o osobu, ktorá je postihnutá duševnou chorobou a doposiaľ nebol pozbavený spôsobilosti na právne úkony.
Dňa 22.03.2010 bol daný pokyn na vyžiadanie správy od Správy katastra ohľadom nehnuteľnosti, ktorých sa dotkla zmena titulom zápisu diela ROEP a tiež za účelom doručenia plných mocí.
Dňa 25.04.2012 došla správa od Správy katastra týkajúca sa nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmlúv, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú.
Dňa 08.06.2012 vytýčený termín pojednávania na 19.07.2012. Na žiadosť právneho zástupcu žalovaných bol termín pojednávania odročený z dôvodu čerpania dovolenky právnym zástupcom v letných mesiacoch. Nový termín určený 26.07.2012.
Dňa 26.07.2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom došlo k výsluchu účastníkov konania, resp. ich opatrovníkov a tiež navrhnutých svedkov. Pojednávanie odročené za účelom rozhodnutia o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom v III. rade a tiež o zmene petitu žaloby. Pojednávanie bolo odročené na 13.09.2012.
Dňa 30.07.2012 bolo vydané uznesenie, ktorým súd pripustil zmenu petitu žaloby v žiadanom znení a tiež bol daný pokyn na vyžiadanie správy podľa návrhu zo strany žalobcov a žalovaných a tiež správy o tom, či žalovaní súhlasia s čiastočným späťvzatím žaloby.
Dňa 08.08.2012 došlé správy od Správy katastra.
Dňa 10.08.2012 vyjadrenie sa k čiastočnému späťvzatiu zo strany žalovaných, ktorí so späťvzatím súhlasili a voči žalobcovi 3/ si neuplatňovali náhradu trov konania. Dňa 06.09.2012 vydané uznesenie o zastavení konania v pomere medzi žalobcom 3/ a žalovanými v rade I/ až v rade IV/.
Dňa 03.09.2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom došlo k výsluchu navrhnutých svedkov. Pojednávanie bolo odročené na 26.09.2012 na vyhlásenie rozsudku. Dňa 26.09.2012 bol vyhlásený rozsudok. Dňa 08.10.2012 bolo vo veci podané odvolanie. Dňa 15.11.2012 zaslané odvolanie na vyjadrenie, vyrubený súdny poplatok z odvolania.
Dňa 08.01.2013 spis predložený na Krajský súd v Žiline na rozhodnutie o odvolaní sa. Dňa 20.06.2013 spis vrátený – rozsudok okresného súdu bol zrušený a vrátený späť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dňa 01.08.2013 vydané uznesenie o pripustení vstupu ďalších účastníkov konania na strane žalovaných III/ a IV/. Uznesenie doručované aj prostredníctvom OO PZ. Nadobudlo právoplatnosť 22.10.2013.
Dňa 11.11.2013 bol vytýčený termín pojednávania na 10.12.2013 a boli zároveň žiadané správy týkajúceho sa zdravotného stavu žalovanej I/, keďže nový právny zástupca JUDr. Ján Vajda okrem relatívnej neplatnosti začal namietať aj absolútnu neplatnosť právnych úkonov.
Dňa 10.12.2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom právny zástupca žiadal pripustiť zmenu petitu žaloby s tým, že písomné znenie návrhu zmenu s doplnením nehnuteľností, ktoré boli predmetom napadnutých kúpnych a darovacích zmlúv, uložil súd právnemu zástupcovi doručiť v lehote 15 dní. Právny zástupca lehotu a ani výzvu súdu neuposlúchol.
Dňa 11.12.2013 bolo vydané opravné uznesenie, keďže po pripustení vstupu ďalších účastníkov konania bol nesprávne uvedený dátum narodenia.
Dňa 11.12.2013 daný pokyn na expedovanie + vyžiadanie súhlasu s použitím zdravotnej dokumentácie.
Dňa 27.01.2014 žiadaný úmrtný list na žalovaného II/, ktorý zomrel, čo boli zistené pri doručovaní opravného uznesenia. Zároveň boli žiadané správy o okruhu dedičov z dedičskej kancelárie. Posledný žiadaný doklad doručený 19.02.2014.
Dňa 20.03.2014 daný pokyn na oznámenie okruhu dedičov od Notára tiež bola žiadaná správa na žalovanú I/ od Psychiatrickej liečebne.
Dňa 07.04.2014 vyhotovené uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby, po jeho prekontrolovaní bol dňa 19.05.2014 daný pokyn na jeho expedovanie, zároveň dňa 20.05.2014 bol daný pokyn na zloženie zálohy na znalecké dokazovanie.
Dňa 21.05.2014 vydané uznesenie na zloženie zálohy, ktoré bolo doručované spolu s uznesením o pripustení zmeny. Proti uzneseniu podal právny zástupca žalobkyne v 1/ rade odvolanie a žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Dňa 28.07.2014 vydané uznesenie o ustanovení znalca s tým, že bol daný pokyn na jeho expedovanie a tiež na vyžiadanie správ ohľadom pomerov žalobkyne I/, pre rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.
Dňa 13.08.2014 právny zástupca žalobkyne podal námietku zaujatosti voči ustanovenému znalcovi.
Dňa 22.08.2014 daný pokyn na zaslanie námietky na vyjadrenie sa ustanovenému znalcovi. Vyjadrenie zaslané 07.09.2014.
Dňa 10.09.2014 uznesenie, ktorým súd rozhodol, že znalkyňa nie je vylúčená z podania znaleckého posudku. Zároveň bol daný pokyn po doručení uznesenia predložiť spis znalcovi.
Dňa 01.10.2014 oznámené znalcovi na jeho žiadosť zo dňa 19.09.2014, že súd mu predlžuje lehotu do 30.10.2014 na podanie ZP.
Dňa 21.10.2014 doručený ZP. Dňa 27.10.2014 daný pokyn na doručenie ZP. Dňa 08.11.2014 spis vrátený z Ústavného súdu. Dňa 04.11.2014 vyjadrenie k ZP. Dňa 26.01.2015 daný pokyn na vyžiadanie súhlasu s ustanovením opatrovníka pre žalovanú I/ vzhľadom na závery ZP, keďže trpí duševnou psychotickou poruchou. Zároveň boli žiadané aktuálne správy o výške poberaného dôchodku žalobkyne I/, jej manžela a ⬛⬛⬛⬛ (opatrovanca, ktorý žije so žalobkyňou I/) za tým účelom, aby súd mohol rozhodnúť o oslobodení od platenia súdnych poplatkov a zložení záloh a následne priznal znalcovi odmenu a hotové výdavky.“
Z vecného hľadiska okresný súd vyhodnotil, že po právnej stránke nejde o veczložitú, avšak„na dĺžku konania má... najväčší vplyv povinnosť súdu vykonať množstvo procesných úkonov a zabezpečenia množstva dôkazov, značného rozsahu, čo je zrejme z návrhu na zmenu petitu, keď nehnuteľnosti boli definované na cca 30 stranách (čl. 37 – 66) a následne nehnuteľnosti opätovne prelustrované (viď referát čl. 285 a 375).
Bolo potrebné rozhodnúť o návrhu na nariadenie predbežného opatrenie, o návrhu na zmenu petitu, vykonať šetrenie za účelom rozhodnutia o ustanovení opatrovníka žalobcovi v 3/ rade, u ktorého boli pochybnosti o jeho spôsobilosti na právne úkony, rozhodnúť o čiastočnom zatavení konania, o pripustení ďalších účastníkov do konania, prešetriť spôsobilosť na právne úkony žalovanej v 1/ rade znalcom z odboru psychiatria, rozhodnúť o námietke vznesenej žalobcom proti osobe ustanovenej súdnej znalkyne, zisťovať právnych nástupcov po žalovanom v 2/ rade, opätovne rozhodnúť o zmene žaloby, ktorej zmenu navrhol právny zástupca žalobkyne v 1/ rade na pojednávaní dňa 10.12.2013, kedy mu bola uložená povinnosť v lehote 15 dní doručil súd písomné presne znenie návrhu na zmenu petitu, ktorú povinnosť právny zástupca v stanovenej lehote nesplnil a nereagoval ani na urgenciu prevzatú dňa 5.2.2014. Súd rozhodol až 7.4.2014 po vyžiadaní listín zo správy katastra. Tu je potrebné pripomenúť, že z dôvodu veľkého množstva nehnuteľností bolo potrebné, pred vypracovaním uznesenia ich prekontrolovať, čo pri bežnej činnosti sudcu nie je možné vyhotoviť ihneď alebo v rozsahu niekoľkých týždňov. Je teda možné konštatovať, že aj zo strany právneho zástupcu žalobkyne v 1/ rade boli spôsobené prieťahy nepredložením presného znenia návrhu na zmenu petitu.“.
Okresný súd je toho názoru, že„nekonal priebežne v období od 01/2011 do 12/2011, kedy vo veci nebol urobený žiadny úkon. Tieto prieťahy... neboli spôsobené úmyselne, ale množstvom reštančných vecí v senáte... Následne sa vo veci konalo – úkony boli robené každé dva až tri mesiace.“.
1. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 4. mája 2015 právnemu zástupcovisťažovateliek s možnosťou zaujať k nemu stanovisko, ako aj s požiadavkou, aby ústavnémusúdu oznámil, či jeho mandantky súhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci.Keďže právny zástupca na výzvu ústavného súdu v určenej lehote nereagoval, ústavný súdho telefonicky 30. novembra 2015 požiadal o urýchlené zaslanie vyjadrenia, čo právnyzástupca prisľúbil. Napokon na základe ďalšej urgencie právny zástupca ústavnému súduv podaní doručenom 8. marca 2016 doručil súhlas sťažovateliek s upustením od ústnehopojednávania.
6. Ústavný súd 9. marca 2016 na okresnom súde zistil, že dosiaľ vo veci samejnebolo právoplatne rozhodnuté. V druhej polovici roka 2015 bolo v konaní uznesenímnariadené kontrolné znalecké dokazovanie, pričom na základe námietky zaujatosti okresnýsúd uznesením z 18. decembra 2015 (právoplatné 13. januára 2016) rozhodol o nevylúčeníustanoveného znalca. Kontrolný znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 1. marca2016, preto ho okresný súd následne bude doručovať účastníkom konania spolus pozvánkou na pojednávanie vo veci. Vec teda nie je právoplatne ukončená.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“,preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásadeneodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenieústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť takýprocesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlades judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platnáprávna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).
Predmetom žalovaného konania je posúdenie platnosti štandardných občiansko-právnych zmlúv (kúpna zmluva, darovacia zmluva). Medzi sťažovateľkami a okresnýmsúdom niet sporu o tom, že konanie nie je právne náročné. Súčasne však okresný súd tvrdíistú mieru skutkovej náročnosti prejednávanej veci poukazujúc na rozsah dotknutýchnehnuteľností, ako aj na potrebu riešenia čiastkových procesných otázok v konaní(navrhované zmeny žalobného petitu, spôsobilosť na právne úkony u niektorých účastníkovspojená s potrebou znaleckého skúmania, námietka zaujatosti ustanoveného znalca).K obrane formulovanej okresným súdom ústavný súd v prvom rade udáva,že navrhovaná zmena petitu nepredstavuje sama osebe faktor determinujúci skutkovúzložitosť prejednávanej veci, ale skôr podiel správania účastníka konania na jeho dĺžke.Pravda, okresný súd zmeny žalobných návrhov spája so skutkovou náročnosťou vecitvrdením, že„nehnuteľnosti boli definované na cca 30 stranách... a následne nehnuteľnosti opätovne prelustrované...“. Z chronológie žalovaného konania predloženej okresnýmsúdom vyplýva, že sťažovateľky prostredníctvom právneho zástupcu doručili okresnémusúdu 13. augusta 2010 zmenu žalobného petitu spočívajúcu v rozšírení okruhu zmlúv,ktorých neplatnosť tvrdili, ale aj v rozšírení okruhu„nehnuteľností, ktoré boli na listy vlastníctva (LV) zapísané po zápise diela ROEP“. Z vyjadrenia okresného súdu,ako aj z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, teda vyplýva, že v evidenciisporných nehnuteľností dochádzalo aj k zmenám vyžadujúcim ich lustrácie na účeljednoznačného ustálenia predmetu konania.
Okrem toho sa ústavný súd stotožňuje aj s názorom okresného súdu, že vo vecimožno pripustiť skutkovú zložitosť vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania(I. ÚS 316/08, II. ÚS 237/09, IV. ÚS 750/2013 a ďalšie), ktoré sa dokonca v roku 2015rozvinulo do potreby vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Potreba odbornéhoposúdenia skutočností relevantných z hľadiska kvality súdnej ochrany poskytovanejúčastníkom konania predstavuje objektívny faktor prispievajúci k jeho skutkovej náročnosti,a tým aj k jeho predĺženiu.
Súhrnne ústavný súd vyhodnotil, že žalované konanie právne zložité nebolo,vykazovalo však istú mieru skutkovej náročnosti.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadnýchzbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateliek,resp. ich právneho zástupcu, čiastočne prispelo k dĺžke posudzovaného konania.
Okresný súd poukazoval hlavne na skutočnosť, že žalujúca strana v konaní viackrátnavrhla zmenu žalobného petitu.
Prvýkrát išlo o návrh doručený okresnému súdu 13. augusta 2010. Sťažovateľky nímrozšírili okruh dotknutých nehnuteľností i zmlúv, ktorých neplatnosť navrhovali vysloviť.
Ďalšia zmena žalobného petitu bola navrhovaná 26. júla 2012 a okresný súd o nejrozhodol 30. júla 2012, teda po štyroch dňoch. V tomto prípade teda nemožno hovoriťo relevantnom prispení sťažovateliek ku kritizovanej dĺžke konania.
Návrh na zmenu petitu žaloby predniesol právny zástupca sťažovateliekaj na pojednávaní 10. decembra 2013 a okresný súd mu určil lehotu 15 dní na predloženiepísomnej formy tohto návrhu spolu s presnou konkretizáciou dotknutých nehnuteľností.Určenú lehotu právny zástupca sťažovateliek nedodržal a podľa okresného súdu„nereagoval ani na urgenciu prevzatú dňa 5.2.2014. Súd potom rozhodol až 7.4.2014 po vyžiadaní listín zo správy katastra.“. Nedostatočná súčinnosť právneho zástupcusťažovateliek za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu prispela k predĺženiukonania o viac ako 3 mesiace.
Návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol okresnému súdu predložený spolus návrhom na začatie konania vo veci samej, teda 18. januára 2010, pričom okresný súdo ňom rozhodol 18. februára 2010. Týmto svojím návrhom tak žalujúca strana predĺžilakonanie o jeden mesiac.
Obdobne časovo nenáročné bolo rozhodovanie o čiastočnom späťvzatí žaloby,keďže okresnému súdu bolo podané 26. júla 2012, pričom po zaobstaraní vyjadrenížalovanej strany o ňom okresný súd rozhodol 6. septembra 2012, teda približne po dva a polmesiacoch.
Pokiaľ ide o okresným súdom tvrdenú potrebu rozhodnutia o námietke zaujatostiustanoveného znalca, z chronológie predloženej okresným súdom i z preštudovanéhosúdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že konanie o predmetnej námietke zaujatostitrvalo necelý mesiac (od 13. augusta 2014 do 10. septembra 2014).
3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z porovnania prehľadu úkonov súduvo veci obsiahnutého vo vyjadrení okresného súdu a z vlastných zistení z vyžiadanéhosúdneho spisu.
Bezdôvodnú nečinnosť žalované konanie vykazovalo v období od 8. decembra 2010do 22. marca 2012, teda v rozsahu viac ako 15 mesiacov.
Aj keď správanie štátneho orgánu spôsobujúce zbytočné prieťahy sa obvykleprejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanieštátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniťporušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátnehoorgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorýmsa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99,III. ÚS 24/09).
Z naznačeného hľadiska ústavný súd hodnotí kriticky aj predĺženie konaniaspôsobené pochybeniami okresného súdu pri rozhodovaní vo veci samej. Okresný súd totižrozsudkom č. k. 5 C 7/2010-184 z 26. septembra 2012 žalobu v celom rozsahu zamietol,na základe odvolania sťažovateliek však krajský súd uznesením č. k. 7 Co 5/2013-205z 15. mája 2013 meritórny prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. Dospel totiž k záveru, že okresný súd procesne nerozhodol o pristúpeníďalších odporcov do konania, no predovšetkým sa v odôvodnení svojho meritórnehorozsudku venoval iba jednej zo zmlúv, ktorých neplatnosť navrhovali sťažovateľkyvysloviť. Celkom opomenul vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozsudku s navrhovanouneplatnosťou ďalších zmlúv. No aj pri posudzovaní v poradí prvej kúpnej zmluvyz hľadiska jej možnej relatívnej neplatnosti postupoval okresný súd podľa záverovodvolacieho súdu v rozpore s § 605 ods. 1 treťou vetou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov. Popísané pochybenia svedčia podľa názoruústavného súdu o nesústredenom postupe okresného súdu pri rozhodovaní o procesnýchotázkach i vo veci samej. Tým okresný súd prispel k predĺženiu žalovaného konania.
4. Súhrnne ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke žalovaného konania sapodieľali všetky tri faktory, ktoré sú pri rozhodovaní o sťažnostiach proti porušeniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov štandardnevyhodnocované.
Ústavný súd v prvom rade vyhodnotil, že z pohľadu skutkovej náročnosti plynúcejz nevyhnutného predmetu dokazovania sa posudzované konanie skladá z dvoch etáp. Prvátrvala do novembra 2013, keď súdnemu sporu dominovala otázka relatívnej neplatnostikúpnej zmluvy pre nerešpektovanie predkupného práva podielových spoluvlastníkovnehnuteľností. Dokazovanie sa tak prevažne koncentrovalo na skúmanie, či ponukuna využitie predkupného práva žalovaná strana skutočne adresovala strane žalujúcej a či takurobila zákonom predpísaným spôsobom. V novembri 2013 však právny zástupcasťažovateliek doplnil žalobnú argumentáciu aj o tvrdenú absolútnu neplatnosť dotknutýchprávnych úkonov, čo vyvolalo potrebu znaleckého skúmania psychického stavu žalovanejv 1. rade. Nadväzujúce znalecké dokazovanie a s ním súvisiaci priebeh posudzovanéhokonania okresného súdu si vyžiadal rozhodovanie o početných procesných otázkach(odvolanieprotiuzneseniuo zloženízálohynaznaleckédokazovaniespätéso žiadosťou o oslobodenieodplateniasúdnychpoplatkov,námietkazaujatostivoči ustanovenému znalcovi, ustanovovanie opatrovníka pre žalovanú v 1. rade, kontrolnéznalecké dokazovanie). Do popísaného stavu konania vstúpila nesúčinnosť právnehozástupcu sťažovateliek uvedená pri analýze druhého kritéria, ale aj zistené úmrtiežalovaného v 2. rade, čo si vyžiadalo ustaľovanie okruhu jeho právnych nástupcov.
Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že využitie možností daných sťažovateľkámprocesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom súdnomkonaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať akopostup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01, III. ÚS 472/2014a ďalšie).
Na druhej strane ústavný súd nemôže prehliadať viac ako 15 mesiacov trvajúcubezdôvodnú nečinnosť okresného súdu ani jeho nesústredenosť pri rozhodovaní vo vecisamej, ktorá si nevyhnutne vyžiadala ďalšie pokračovanie konania. Osobitne je potrebnézdôrazniť, že k popísaným pochybeniam došlo v období, keď skutková zložitosť žalovanéhokonania ešte nedosahovala mieru, ktorá konanie charakterizuje od druhej polovice roka2013. Táto skutočnosť zosilňuje invazívnosť zistených pochybení okresného súduvo vzťahu k označenému základnému právu sťažovateliek. Podiel okresného súduna skutočnosti, že žalované konanie nie je ani po viac ako šiestich rokoch právoplatneskončené, preto podľa názoru ústavného súdu zakladá jeho právomoc vysloviť porušeniezákladných práv sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručenéčl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľaodseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva aleboslobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušenízákladného práva sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, tak akoto je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, bolo namieste využiť právomoc podľa čl. 127ods. 2 ústavy a prikázať okresnému súdu, aby v žalovanej veci konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateliekgarantovaného im ústavou, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia v sume 5 000 € každej z nich. Túto svoju žiadosť sťažovateľky odôvodnilitvrdením, podľa ktorého„stav našej právnej neistoty trvajúci viac ako 3 roky a 10 mesiacov nám spôsobil nielen materiálnu ujmu, ale aj nemateriálnu ujmu“.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusípriznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie jemožné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonneupraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05). V relácii k zdôvodneniu požadovanéhofinančného zadosťučinenia poukazujúcemu na„materiálnu ujmu“sťažovateliek ústavnýsúd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škodyvzniknutej ústavne vadným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci(napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznaniefinančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o jeho sume však ústavný súd vychádzal nielenz pochybenírelevantnýchz hľadiskazákladnéhoprávanaprerokovanievecibez zbytočných prieťahov, ktoré identifikoval v postupe okresného súdu. Musel zohľadniťaj zistenú mieru skutkovej náročnosti žalovaného konania, no aj viacnásobné využívanieprocesných prostriedkov sťažovateľkami, resp. ich právnym zástupcom, ktoré síceobjektívne, no nezanedbateľne prispelo k predĺženiu konania. Za týchto okolností považovalústavný súd za primerané priznať každej sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume1 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzalzo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP,keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétneokolnosti prípadu.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľky v sťažnostnom petite navrhli priznať im náhradu trov právnehozastúpenia. Sumu trov vyčíslili na 413,91 €.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považovalza potrebné priznať každej sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej službyposkytnutej ich právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,ako aj za písomné podanie – sťažnosť.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateliek ústavný súd vychádzalz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovenia§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpeniasťažovateliek, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 520,64 €. Keďže však išloo spoločné úkony právnej služby pri zastupovaní dvoch osôb, znižuje sa podľa § 13 ods. 2vyhlášky suma tarifnej odmeny o 50 %. V prípade sťažovateliek teda predstavuje sumu260,32 €. K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda 31,24 €.Sťažovateľky majú nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 291,56 € (bod 4výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcusťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016