SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 671/2021-20
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, advokátkou, ⬛⬛⬛⬛, proti postupu a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžk/5/2021 z 25. februára 2021 v spojení s opravným uznesením z 30. marca 2021 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. mája 2021 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a zrušujúcim rozhodnutím najvyššieho súdu v správnom súdnom konaní, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
2. Sťažovateľ bol účastníkom administratívneho konania na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v ktorom minister rozhodnutím z 9. júla 2018 zamietol jeho rozklad proti rozhodnutiu ministerstva z 12. februára 2018, ktorým bola zrušená akreditácia neziskovej organizácii na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Sťažovateľ správnou žalobou z 26. októbra 2018 napadol rozhodnutie ministra o rozklade. Žalobu podal na Krajskom súde v Bratislave, ktorý uznesením o postúpení veci z 27. februára 2019 vzhľadom na to, že ide o správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c) v spojení s § 199 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku, vec postúpil Krajskému súdu v Trnave, ktorý o žalobe rozhodol samosudcom ako o správnej žalobe v sociálnych veciach, a to tak, že rozsudkom z 26. júna 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. augusta 2020, rozhodnutie ministra zrušil z dôvodu, že svoje rozhodnutie neodôvodnil dostatočne.
3. Žalované ministerstvo podalo proti tomuto rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 25. februára 2021 tak, že „kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu“ zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, čo opravil uznesením z 30. marca 2021 tak, že „rozsudok krajského súdu zrušuje“ a vec mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd pri skúmaní procesných podmienok zistil, že žaloba bola krajským súdom preskúmavaná ako sociálna vec podľa § 199 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého sociálnymi vecami sa rozumie rozhodovanie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Z dôvodu dodržania zásady zákonného sudcu bola vec postúpená senátu určenému rozvrhom práce najvyššieho súdu pre sociálne veci, no v dôsledku nesúhlasu tohto senátu, že ide o sociálnu vec, bola kasačná sťažnosť rozhodnutím predsedu správneho kolégia z 20. januára 2021 zaradená do iného senátu s tým, že otázky súvisiace s akreditačnými konaniami spadajú pod režim všeobecného správneho súdnictva.
4. Najvyšší súd sa v namietanom rozhodnutí nestotožnil s tým, že ide o sociálnu vec, hoci predmetom žaloby bolo rozhodnutie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, no uviedol, že nejde o štandardnú sociálnu vec podľa § 199 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, keďže išlo o otázku súvisiacu s akreditáciou, táto agenda má spadať pod režim všeobecného správneho súdnictva, a preto mal krajský súd vec prejednať v trojčlennom senáte. K tomu uviedol, že sociálna vec je pojmom všeobecným, obsahovo pokrývajúcim všetky oblasti, v ktorých orgány verejnej správy vykonávajú svoju právomoc na úseku realizácie sociálnych práv. Najširšiu oblasť predstavuje systém sociálneho zabezpečenia. Najvyšší súd dodal, že Správny súdny poriadok sociálne veci v § 199 ods. 1 vymedzuje formálne, prostredníctvom orgánov verejnej správy rozhodujúcich v týchto veciach. V tomto smere z hľadiska formálneho posúdenia veci medzi orgánmi verejnej správy je zaradené aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak táto skutočnosť nemôže bez ďalšieho determinovať, že pôjde o vec sociálnu. Každú vec je potrebné posudzovať aj z hľadiska materiálneho, a teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy uvedené v § 199 Správneho súdneho poriadku svojimi účinkami aj reálne zasahuje do subjektívnej sféry osoby v sociálnej oblasti. Najvyšší súd dospel k záveru, že nejde o sociálnu vec, keďže žalobou napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie o zrušení akreditácie neziskovej organizácii. K tomu najvyšší súd uviedol, že rozhodovanie o akreditácii nemá priamy dopad na sociálne práva tak, ako to predpokladá § 199 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.
III.
5. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces spočívajúce v rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny. Sťažovateľ namieta, že v rozhodnutí ministerstva bol poučený, že rozhodnutie možno napadnúť správnou žalobou v sociálnych veciach. S tým však nesúhlasil a podal všeobecnú správnu žalobu, čomu prispôsobil aj voľbu príslušnosti, keď žalobu adresoval Krajskému súdu v Bratislave.
6. Sťažovateľ poukazuje na to, že medzi dôvodmi kasačnej sťažnosti ministerstva sa nenachádza dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého by vo veci rozhodol nesprávne obsadený krajský súd, no napriek tomu najvyšší súd rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu z tohto dôvodu. V tom sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6, čl. 13 a čl. 17 dohovoru, keďže bol ukrátený v práve na rovnosť účastníkov konania, keď najvyšší súd poskytol žalovanému ochranu v miere vyššej, než by mu patrila. Sťažovateľ poukázal na to, že systém opravných prostriedkov proti právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy je jednoinštančný, keďže rozhodnutie o správnej žalobe sa stáva doručením právoplatné. Podľa sťažovateľa kasačný súd postupoval svojvoľne, nad rámec dôvodov kasačnej sťažnosti, keďže ministerstvo v kasačnej sťažnosti nenamietalo a ani nemohlo namietať nesprávne obsadený súd, keďže ho nenamietalo v konaní pred krajským súdom.
7. Podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces spočívajúci v práve na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 dohovoru a čl. 38 ods. 1 listiny, keď nemal možnosť účinne ovplyvniť postup, ktorý uplatnili dva krajské súdy pri klasifikovaní jeho správnej žaloby, a nemohol verifikovať, ako prebiehal obeh spisu medzi senátmi najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa o kasačnej sťažnosti rozhodoval senát bez zákonného zmocnenia, keďže v spise sa nenachádza potvrdenie a pridelení spisu. Okrem toho nie je žiadna úprava, ktorá by rozlišovala medzi štandardnými a neštandardnými sociálnymi vecami.
8. Sťažovateľ porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru vidí i v tom, že v jeho veci pri oprave rozsudku najvyššieho súdu nešlo o opravu chýb v písomnom vyhotovení rozsudku, pretože verejne vyhlásený rozsudok a jeho písomné vyhotovenie boli totožné. Podľa sťažovateľa takáto oprava podľa § 143 Správneho súdneho poriadku nie je prípustná, keďže nemožno opravovať riadne vyhlásený rozsudok.
9. Napokon sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru, keďže zrušenie rozhodnutia krajského súdu viedlo k tomu, že o jeho správnej žalobe nie je od októbra 2018 rozhodnuté.
IV.
10. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým v správnom súdnom konaní bolo na kasačnú sťažnosť žalovaného ministra zrušené rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo zrušené práve rozhodnutie žalovaného ministra. Prístup ústavného súdu ku kasačným rozhodnutiam najvyššieho súdu vyplýva z východiska, podľa ktorého aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu môže byť spôsobilé porušiť základné právo účastníka. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať za súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši nejakú otázku s konečnou platnosťou, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok (II. ÚS 344/2019 z 21. novembra 2019).
11. Sťažovateľom namietané rozhodnutie najvyššieho súdu zrušuje rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté v prospech sťažovateľa. Najvyšší súd v namietanom rozhodnutí nerozhodol medzi stranami spornú a kasačnou sťažnosťou nastolenú otázku, ale rozhodol o tom, že krajský súd nemal rozhodovať samosudcom, ale v senáte. Táto otázka má procesný charakter a odpoveď, ktorú sformuloval najvyšší súd, zodpovedá pôvodnej predstave sťažovateľa o tom, že v jeho veci nejde o vec sociálnu, o ktorej by mal rozhodovať samosudca, ale o všeobecnú správnu žalobu, o ktorej by mal rozhodovať senát. Prieskum kasačných rozhodnutí vyšších inštancií všeobecného súdnictva je prirodzene limitovaný záverom o tom, že takýto prieskum je ústavne významný len vtedy, ak kasačné rozhodnutie formuluje záver, ktorý je spôsobilý zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok. Ďalší priebeh konania je však ovplyvnený len do tej miery, že krajský súd sa bude musieť znova správnou žalobou sťažovateľa zaoberať, no v inom zložení. Ďalší priebeh sporu nie je zaťažený takou vadou, ktorá by nebola v ďalšom konaní napraviteľná, keďže najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil výlučne pre nedostatky v zložení súdu.
12. Preto nebol dôvod na to, aby bolo možné vysloviť porušenie uvedených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré treba vždy vnímať s ohľadom na definitívny výsledok konania pred všeobecnými súdmi. Opačný prístup by bol z pohľadu ústavného nesprávny a neviedol by k ochrane základných, na výsledok zameraných ústavných práv strán správneho súdneho konania, ale k tomu, že ústavný súd by vykonával dohľad nad tým, či opravné inštancie správneho súdnictva pri svojich konanie definitívne nekončiacich postupoch a rozhodnutiach správne aplikujú podústavné právo. Takýto prístup by z ústavného súdu vytvoril ďalšiu inštanciu všeobecného súdnictva, ktorá by vykonávala dohľad nielen nad výsledkami správnych súdnych konaní, ktoré môžu zasahovať do základných práv, ale aj nad rôznymi čiastkovými procesnými postupmi a rozhodnutiami správnych súdov.
13. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nateraz rieši len otázku procesnú, keď dospieva k záveru, že o správnej žalobe sťažovateľa má rozhodnúť správny súd nie ako vo veci sociálnej – samosudcom, ale ako o všeobecnej správnej žalobe v senáte. I keď môže byť prítomná pochybnosť o správnosti tohto záveru v rovine podústavného práva, nemožno dospieť k tomu, že by tento záver nebol neskôr preskúmateľný ústavným súdom, keďže sťažovateľovi aj po ďalšom rozhodnutí krajského súdu v senáte zostane zachované právo podať kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku, že krajský súd porušil zákon tým, že rozhodol v nesprávnom obsadení. V tomto prípade sťažovateľ bude môcť napadnúť rozhodnutie najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou a namietať v prípade konečného rozhodnutia najvyššieho súdu to, že jeho rozhodnutím bol odňatý zákonnému, v tomto prípade samosudcovi.
14. Rovnako v prípade konečného rozhodnutia bude môcť sťažovateľ namietať, že bolo porušené jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. K tomu treba osobitne uviesť, že toto osobitné právo treba vnímať s ohľadom na konečný výsledok správneho súdneho konania a nie je vylúčené, že správne súdne konanie o žalobe sťažovateľa v konečnom dôsledku skončí jeho procesným úspechom.
15. Sťažovateľ namieta, že kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Vo vzťahu k tomuto právu z argumentácie sťažovateľa nemožno vyvodiť akékoľvek osobitné skutočnosti, ktoré mali viesť k jeho porušeniu. Rovnaký záver možno konštatovať vo vzťahu k právam podľa čl. 13 a 17 dohovoru.
16. Nemožno súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý porušenie práva na spravodlivý proces vidí i v tom, že v jeho veci pri oprave rozsudku najvyššieho súdu jeho následným uznesením nešlo o opravu chýb v písomnom vyhotovení rozsudku. Táto argumentácia opomína znenie § 143 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého predmetom opravy nie je písomné vyhotovenie rozsudku, ale chyby v písaní a v počítaní a iné zrejmé nesprávnosti rozhodnutia. Slovne zjavne nesprávne zrušenie kasačnej sťažnosti a nie slovne správne zrušenie kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia vo výroku kasačného rozhodnutia ničím iným ako lapsusom – inou zrejmou nesprávnosťou nie je. Postup najvyššieho súdu pri vydaní opravného uznesenia zodpovedá zneniu zákona, a preto v ňom nemožno identifikovať porušenie základných práv sťažovateľa.
17. Napokon sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie tohto práva však nemožno vyvodiť len z namietaného postupu a kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, keďže o kasačnej sťažnosti bolo namietaným rozsudkom rozhodnuté, a tým bol odstránený stav právnej neistoty, ktorý bol založený tým, že proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu bola podaná kasačná sťažnosť. Súčasný stav právnej neistoty sťažovateľa nevyplýva z toho, že došlo k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu, ale z toho, že o jeho žalobe nie je krajským súdom právoplatne rozhodnuté.
18. Napokon však treba zopakovať, že predovšetkým z toho, že napadnuté kasačné rozhodnutie nerieši žiadnu v konaní či už skutkovú alebo právnu otázku s konečnou platnosťou, je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2021
Robert Šorl
predseda senátu