znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 671/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   D.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 a 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd, na osobnú   slobodu   podľa   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   príkazom   Okresného   súdu   Zvolen   na   domovú   prehliadku č. k. OS ZV-V-11/09, 0 Tp 182/09 zo 14. mája 2009, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 6/2012 z 20. marca 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 71/2012 z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 17. októbra 2013 vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 6/2012 z 20. marca 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Tdo 71/2012   z 28.   novembra   2012   a   základného   práva   na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy príkazom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) na domovú prehliadku č. k. OS ZV-V-11/09, 0 Tp 182/09 zo 14. mája 2009.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   krajského súdu sp.   zn.   5   To   6/2012   z 20.   marca   2012   právoplatne   uznaný   vinným   zo   zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   a bol   mu   uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov.

Právoplatný rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré najvyšší súd podľa ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol   uznesením   sp.   zn. 1 Tdo 71/2012 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj porušenie základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy označeným príkazom okresného súdu na domovú prehliadku.

Sťažovateľ prezentované námietky opiera o túto argumentáciu: „Nezákonnosť dôkazu Trestné   konanie   v   predmetnej   veci   prebehlo   na   základe   dôkazu   získaného nezákonným spôsobom.

Konkrétne   ide   o   dôkazy   zabezpečené   na   základe   príkazu   na   domovú   prehliadku vydaného Okresným súdom Zvolen pod č. k. OS ZV-V-11/09, 0Tp 182/09 dňa 14. 5. 2009, ktorých nezákonnosť vyplýva z nasledujúcich dvoch skutočností:

1.   Absencia   zákonnej   požiadavky   na   nebezpečenstvo   z   omeškania,   neodkladnosť a neopakovateľnosť úkonu.

2. Absencia dostatočného odôvodnenia príkazu.

1. Nebezpečenstvo z omeškania, neodkladnosť a neopakovateľnosť úkonu trestného konania

Podľa § 199 ods. 1, tretia veta Tr. por., ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne policajt trestné stíhanie vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že v danom prípade bol podnet na podanie návrhu prokurátora   na   vykonanie   domovej   prehliadky   prokurátorovi   políciou   doručený dňa 12. 5. 2009, čo vyplýva z odôvodnenia návrhu prokurátora zo dňa 12. 5. 2009. Návrh vypracoval prokurátor dňa 12. 5. 2009, príkaz sudca pre prípravné konanie vydal dňa 14. 5. 2009 a prehliadka sa vykonala dňa 18. 5. 2009.

To, že v danom prípade nehrozilo omeškanie a ani nešlo o neodkladnosť vykonania úkonu, vyplýva aj zo samotného návrhu prokurátora na vydanie príkazu zo dňa 12. 5. 2009, v ktorom sám prokurátor navrhuje domovú prehliadku vykonať v období od 13. 5. 2009 do 13. 6. 2009.

Za   týchto   okolností   je   vylúčené   začínať   trestné   stíhanie   vykonaním   domovej prehliadky, zákon vyžaduje uznesenie podľa § 199 ods. 1, druhá veta Tr. por., čo sa nestalo, nebezpečenstvo z omeškania nehrozilo a na začatie trestného stíhania sa použili poznatky z domovej prehliadky.

Za   zákonný   spôsob   získania   dôkazu   treba   považovať   splnenie   formálnych,   t.   j. procesných   podmienok   vyžadovaných   Trestným   poriadkom   na   vykonanie   konkrétneho dôkazu a splnenie obsahových (materiálnych podmienok), t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť (R 38/2003).

Súdna   prax   Najvyššie   súdu   SR   je   jednoznačná   aj   v   otázke   použiteľnosti dôkazov, ktoré boli zabezpečené alebo vychádzali z nezákonného dôkazu (rozsudok NS SR 5 Tdo 47/2010, rozsudok NS SR 2 Tdo 37/2011 a celý rad ďalších).

V   tejto   súvislosti   poukazujem   napr.   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČR   I.   ÚS 3369/10 a jeho odôvodnenie, ktoré sa dá aplikovať aj na daný prípad, pretože vychádza z ústavných práv, ktoré sú rovnaké ako v Slovenskej republike.

Podotýkam, že Ústavný súd Českej republiky vydal celý rad obdobných rozhodnutí, súdna prax je vo vzťahu k predmetnej otázke v Českej republike ustálená, rozhodnutia sú dostupné na webovej stránke Ústavného súdu Českej republiky.

2. Odôvodnenie príkazu na domovu prehliadku Požiadavka   odôvodnenia   príkazu   na   domovú   prehliadku   úzko   súvisí   aj s predchádzajúcim bodom tohto dovolania pretože pokiaľ by všeobecný súd dodržal zákon a chcel   by   odôvodniť   prečo   tu   hrozí   nebezpečenstvo   z   omeškania,   musel   by   dospieť   k záveru, že takýto dôvod tu neexistuje a príkaz by nevydal.

Z uvedeného vyplýva, že požiadavka zákonodarcu na odôvodnenie príkazu nie je len formálna, má za úlohu chrániť ústavné práva osôb a zabrániť neodôvodnenému zásahu do nich.

Príkaz   na   domovú   prehliadku   musí   byť   odôvodnený   (§   100   ods.   1   tretia   veta Tr. por.).

Príkaz na domovu prehliadku musí obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 181 Tr. por., a s poukazom na § 181 ods. 2, § 182 a § 100 ods. 1 Tr. por., najmä odôvodnenie. Podľa   §   182   a   §   168   ods.   1   Tr.   por.   v   odôvodnení   súd   musí   uviesť,   o   ktoré skutočnosti svoje rozhodnutie oprel, akými úvahami sa pri vydaní príkazu spravoval. V   príkaze   Okresného   súdu   Zvolen   na   domovú   prehliadku   č.   k.   OS   ZV-V-11/09, 0Tp 182/09   dňa   14.   5.   2009   neuviedol   sudca pre   prípravné konanie   žiadnu skutočnosť a žiadny   úkon,   z   ktorého   by   vyplývala   dôvodnosť   nariadenia   takejto   prehliadky,   príkaz obsahuje v odôvodnení len citáciu ustanovenia § 99 Tr. por. a konštatovanie sudcu, že návrh prokurátora je dôvodný.

Zákon   pritom   vyžaduje   odôvodnenie   primerané   odôvodneniu   rozsudku   (§   182 Tr. por.).

Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania   súhlasu/príkazu   si   vyžaduje   relevantnú konkrétnu   vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom stanovené   podmienky   odôvodňujúce   zásah   do   práva   na   súkromie/domovú   slobodu (I. ÚS 274/05 zo dňa 14. 6. 2006, č. k. I. ÚS 114/2012-42 zo dňa 13. 6. 2012).

Podporne   poukazujem   aj   na   rozhodnutie   NS   SR   č.   k.   1   Tdo   V   3/2011   zo   dňa 26. 10. 2011, najmä na jeho odôvodnenie na stranách 11 a 12.

Rozhodnutie   NS   SR   vychádza   z   nálezu   Ústavného   súdu   SR   (išlo   o   nedostatky odôvodnenia pri nariadení odpočúvania telefónu), v rozhodnutí NS SR ide o nedostatky odôvodnenia príkazu na použitie agenta, jeho závery sa v celej šírke vzťahujú aj na daný prípad.

Ani v danom prípade nebol príkaz odôvodnený konkrétnymi skutkovými okolnosťami ani vzhľadom k podozreniu z trestnej činnosti a ani vzhľadom k úmyslu spáchať trestný čin, príkaz   nevysvetľuje,   na   podklade   akých   okolností   nastalo   dôvodné   podozrenie,   že   bol trestný čin spáchaný alebo má byť spáchaný, bez bližšieho popisu skutkových okolností nespĺňa príkaz požiadavku preskúmateľnosti, t. j. chýba relevantná konkrétne vysvetľujúca argumentácia,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   stanovené   podmienky odôvodňujúce   zásah   do   práva   zaručeného   ústavou   (I.   ÚS   274/2005   a   NS   SR 1 Tdo V 3/2011).

Práve odôvodnenie v súlade so zákonom by zabránilo situácii, ktorá reálne nastala v danom   prípade,   t.   j.   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie   naozaj   konkrétne   by   zabránila nariadeniu   prehliadky   za   situácie   predstierania   nebezpečenstva   z   omeškania,   ktoré v skutočnosti neexistovalo.

V   tejto   súvislosti   poukazuje   dovolateľ   aj   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČR I. ÚS 3369/10 a na jeho odôvodnenie, ktoré sa dá aplikovať aj na daný prípad, pretože vychádza z ústavných práv, ktoré sú rovnaké ako v Slovenskej republike.

Zavinenie k hodnote drogy V mojej trestnej veci je záver o vine v rozhodnutiach všeobecných súdov postavený podľa § 172 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. výlučne na domnienkach súdu, ktoré nie sú podložené procesne vykonaným dokazovaním.

Úmysel predávať drogu po dávkach a naviac v dávkach reálne nevyhotoviteľných a vychádzajúcich z obsahu THC, ktorý som nemohol ani len poznať, mi nebol v trestnom konaní žiadnym spôsobom dokázaný.

Zavinenie dovolateľa podľa § 16 a 18 Tr. zák. k predpokladu, že môžeme hodnotu drogy určiť vynásobením počtu dávok podľa KEÚ PZ s hodnotou dávky, ktorá je predávaná na čiernom trhu za určenú sumu podľa NPJ, keď nikto nedokázal ich zhodnosť, naopak samotná NPJ a KEÚ PZ ju potvrdiť nevedia, nie je dané.

Nemohol som poznať možnosť výroby takého počtu dávok, ako to určil KEÚ PZ, keď nedisponujem technologickým zariadením na určenie koncentrácie účinnej látky v droge. Nemohol som drogy predávať po dávkach a práve v počte určenom v rozhodnutiach všeobecných súdov.

Nepoznal   som   a   ani   som   nemohol   poznať   hodnotu   drogy   tak;   ako   bola   určená v rozhodnutiach.

Predovšetkým poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 32/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a jeho právne závery, ktoré vychádzajú z obdobného prípadu ako je daná trestná vec a v dovolacom konaní sa s ňou zaoberal v prospech záverov namietaných aj mnou (rozsudok je prístupný na webovej stránke Najvyššieho súdu SR).

Je potrebné poukázať na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR, je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že na určitú právne relevantnú otázku   sa   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď (napr. I ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).

Odmietnutie dovolania Minimálne   s   poukazom   na   vyššie   uvedenú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR a na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 32/2012 zo dňa 27.11.2012 sa domnievam, že Najvyšší súd SR nemohol skonštatovať, že nie sú splnené dôvody dovolania a nemohol dovolanie odmietnuť   podľa   §   382   písm.   c/ Tr.   por.,   ale mal sa   ním   zaoberať,   a to aj v prípade, že by dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú preukázané (v takom prípade by rozhodol podľa § 392 Tr. por.).

Domnievam sa tiež, že postupom Najvyššieho súdu SR, keď odmietol moje dovolanie bez meritórneho zaoberania sa jeho dôvodmi (konštatovanie súdu, že dôvody dovolania nie sú splnené a použitie § 382 písm. c/ Tr. por.) mi bola odňatá možnosť konať pred súdom (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 6/2012 z 20. marca 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 71/2012 z 28. novembra 2012, ako aj základného práva na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy príkazom okresného súdu na domovú prehliadku č. k. OS ZV-V-11/09, 0 Tp 182/09 zo 14. mája 2009, predmetné rozhodnutia a príkaz zrušil a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   domovú   slobodu podľa čl. 21 ods.   1   a   2   ústavy   príkazom   okresného   súdu   na   domovú   prehliadku č. k. OS ZV-V-11/09, 0 Tp 182/09 zo 14. mája 2009

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   prihliada na skutočnosť, že povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, nie je zverená iba do jeho rúk, pretože túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon   aj znenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenie   práv   a   slobôd označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava trestného konania umožňovala sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva   na   obhajobu   domáhať   sa   právne   účinným   spôsobom   preskúmania   zákonnosti vykonanej domovej prehliadky, teda ochrany základného práva garantovaného čl. 21 ods. 1 a 2   ústavy   v   ďalšom   priebehu   konania.   Sťažovateľ   mohol   uplatniť   v   rámci   práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa otázky zákonnosti vykonanej domovej prehliadky (dodržanie   procesného   postupu   súvisiaceho   s realizáciou   prehliadky,   ako   aj   požiadavky dostatočnej odôvodnenosti vydaného príkazu) jednak v priebehu hlavného pojednávania, ako aj využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní, čo aj sťažovateľ urobil.

Námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy vo vzťahu k vydanému príkazu na vykonanie domovej prehliadky č. k. OS ZV-V-11/09, 0 Tp 182/09 zo 14. mája 2009 teda ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 6/2012 z 20. marca 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 71/2012 z 28. novembra 2012

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   garantuje   zachovanie   lehoty   na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   uplatnených námietok   sťažovateľa   aj   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   6/2012 z 20. marca 2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   formulované   námietky   v podstate   predostiera   v troch argumentačných rovinách.

V prvom rade vychádza z tvrdenia, že trestné konanie prebehlo na základe dôkazov získaných   nezákonným   spôsobom,   kde   sťažovateľ   dôvodí   nedostatkami   súvisiacimi s vykonanou   domovou   prehliadkou.   Podľa   sťažovateľa   bolo   pri   realizácii   domovej prehliadky porušené ustanovenie § 199 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré umožňuje začať trestné   stíhanie   vykonaním   zaisťovacieho   úkonu   len   v prípade   hrozby   nebezpečenstva omeškania.   Sťažovateľ   zároveň dôvodí,   že   príkaz   na   domovú   prehliadku   nebol   náležite odôvodnený,   pretože   podľa   jeho   názoru   neobsahoval   formuláciu   takých   skutočností, z ktorých by vyplývala dôvodnosť nariadenia domovej prehliadky.

V ďalšom bode sťažovateľ namieta, že rozhodnutie súdu o jeho vine bolo postavené len na domnienkach, ktoré neboli podložené procesne vykonanými dôkazmi. Sťažovateľ dôvodí nedostatkom preukázania subjektívnej stránky trestného činu, za ktorý bol uznaný vinným,   a síce   úmyselného   zavinenia   ako   obligatórneho   znaku   predmetnej   skutkovej podstaty.

Napokon sťažovateľ porušenie svojich označených práv zo strany najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho odôvodňuje porušením princípu právnej istoty, keď podľa názoru sťažovateľa   dovolací   súd   v jeho   trestnej   veci   dospel   k právnym   záverom   odlišným v porovnaní s iným dovolacím rozhodnutím vo veci analogickej s prípadom sťažovateľa, kde bolo rozhodnuté v prospech záverov, aké predložil sťažovateľ vo svojej veci.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu   je   racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Konajúce   súdy   argumentáciu   sťažovateľa   o nezákonnosti   vykonanej   domovej prehliadky   neprijali.   V rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   prezentoval relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku   týkajúce   zaisťovacieho   inštitútu   domovej prehliadky (§ 99 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 105 ods. 1 a 2 Trestného poriadku) a zastával názor,   že   prezentované   ustanovenia   boli   rešpektované.   Na   tomto   mieste   zdôraznil,   že realizácia domovej prehliadky sa opierala o náležitý titul, teda príkaz vydaný kompetentným subjektom – sudcom pre prípravné konanie; boli splnené zákonné podmienky na vykonanie tohto úkonu požadované ustanovením § 99 ods. 1 Trestného poriadku (v obydlí sa nachádza vec dôležitá pre trestné konanie), keď predmetný príkaz na vykonanie domovej prehliadky výslovne   špecifikoval,   že   v nehnuteľnosti   sťažovateľa   by   sa   mali   nachádzať „omamné a psychotropné   látky,   jedy   a   prekurzory,   zariadenia   potrebné   na   výrobu   omamných a psychotropných látok a veci súvisiace s prechovávaním, predajom a výrobou omamných a psychotropných   látok“,   čím   bola   splnená   požiadavka   na   náležité   odôvodnenie   zásahu do domovej slobody sťažovateľa. Najvyšší súd ďalej konštatoval dodržanie jednotlivých ustanovení týkajúcich sa regulárneho priebehu predmetného úkonu, keď príkaz obsahoval označenie subjektu, resp. subjektov, ktoré mali prehliadku vykonať, a bola zabezpečená tak účasť sťažovateľa, ako aj nezúčastnenej osoby   pri realizácii prehliadky. Konajúce súdy vylúčili možnosť porušenia požiadavky neodkladnosti vykonania domovej prehliadky, kde interpretujúc   dotknuté   ustanovenie   Trestného   poriadku   (§   100   ods.   2)   zdôraznili,   že prioritou   pri   spôsobe   jej   vykonania   je   rešpektovanie   zásad   kriminalistickej   taktiky zaručujúcich úspešnosť úkonu, čo v niektorých prípadoch vylučuje možnosť okamžitého vykonania prehliadky bezprostredne po vydaní príkazu.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   záver   konajúcich   súdov   o zákonnosti   vykonanej domovej   prehliadky   sa   opiera   o logické   a vyčerpávajúce   odôvodnenie,   ktoré   pozostáva z komplexnej   prezentácie   relevantnej   právnej   úpravy   a   jej   výkladu,   ktorý   kvalifikuje ústavný   súd   ako   dostatočne   podrobný   a racionálny   a zároveň   nepopierajúci   zmysel a podstatu právnej úpravy, na ktorú sa konajúce súdy odvolávajú.

Krajský súd vo svojom rozsudku k otázke preukázania subjektívnej stránky trestného činu, z ktorého spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným, v kontexte námietky sťažovateľa konštatoval,   že   bolo   objektívne   preukázané,   že   sťažovateľ   vedome „zaistené   množstvo omamnej látky poskytoval aj ďalším osobám“, kde špecifikácia skutkového stavu týkajúca sa   množstva   distribuovanej   drogy   bola   dostatočne   podložená   závermi   kvalifikovaného znaleckého posudku. Ústavný súd je toho názoru, že takto prezentovaná argumentácia súdu o preukázaní naplnenia obligatórneho znaku subjektívnej stránky posudzovaného trestného činu nevykazuje znaky arbitrárnosti a plne zodpovedá základným pravidlám teórie trestného práva, podľa   ktorých   sa   požiadavka   úmyselného zavinenia   viaže na základnú   skutkovú podstatu,   nie   však   na   obzvlášť   priťažujúce   okolnosti   vytvárajúce   spolu   so   základnou skutkovú   podstatu   kvalifikovanú (ako je to v prípade sťažovateľa),   kde   sa   na obzvlášť priťažujúcu okolnosť v podobe ťažšieho následku prihliada aj vtedy, ak ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, vyjmúc prípady, že zákon aj tu vyžaduje zavinenie úmyselné, čo však nebol prípad sťažovateľa (pozri § 18 Trestného poriadku).

Dovolací   súd   sťažovateľom   predostreté   námietky,   ktorými   sa   snažil   preukázať danosť dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, neprijal. Na základe interpretácie citovaného ustanovenia Trestného poriadku najvyšší súd argumentáciu   sťažovateľa   o tom,   že „Počas   trestného   konania   nebol   preukázaný   jeho úmysel predávať drogu po dávkach tak, ako ich určila kriminalistická expertíza, pretože nedisponuje   zariadením   na   určenie   koncentrácie   účinnej   látky   v   droge   a   ani   nepoznal hodnotu drogy tak,   ako to bolo ustálené v rozsudku“,   kvalifikoval ako snahu o revíziu skutkových záverov, do ktorých nie je dovolací súd ako mimoriadna opravná inštancia oprávnený   zasahovať.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   ustálený   skutkový   stav   popísaný v právoplatnom rozsudku poskytuje spoľahlivý podklad na naplnenie všetkých zákonných znakov trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, na základe čoho danosť sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu najvyšší súd vylúčil.

Takto prezentované odôvodnenie, ktorým najvyšší súd spochybnil opodstatnenosť argumentácie   sťažovateľa   o naplnení   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného   poriadku,   považuje   ústavný   súd   za   zrozumiteľné,   primerané,   logické a predovšetkým nijako neodporujúce aplikovanej právnej úprave.

Vo   vzťahu   k poslednej   námietke   sťažovateľa   o porušení   princípu   právnej   istoty ústavný   súd   stručne   konštatuje,   že sťažovateľom   prezentované rozhodnutie   dovolacieho súdu vydané s časovým predstihom jediného dňa oproti vydaniu namietaného uznesenia najvyššieho súdu rozhodne nemožno kvalifikovať ako judikát v analogickej veci, na ktorý by bol konajúci súd povinný bezpodmienečne reflektovať.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia označených základných práv garantovaných ústavou a listinou   a práva   sťažovateľa   garantovaného   dohovorom   príslušnými   rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014