znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenéhoadvokátkou ⬛⬛⬛⬛,advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravnýprostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho uznesenímz 3. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.2 Co 29/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 253/2013 a jeho uznesenímz 30. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniea práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinnýopravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Pezinok (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho uznesenímz 3. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 29/2013a jeho uznesením z 23. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 1 Cdo 253/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konanío ochranu osobnosti, v ktorom sa domáhal proti žalovanému ⬛⬛⬛⬛ náhradynemajetkovej ujmy v sume 10 000 € spôsobenej mu trestným činom žalovaného. Sťažovateľsvoj návrh doručil okresnému súdu 16. septembra 2011. Okresný súd v predmetnej vecivyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku v sume 366 € výzvou z 18. januára 2012.Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 6. februára 2012 namietal, že výzvaz 18. januára 2012 odporuje § 4 ods. 2 písm. i) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a navrhol výzvu zrušiť, a pre prípad,že súd tak neurobí, žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Argumentoval tým,že v rámci trestného konania vedeného proti žalovanému bol žalovaný uznaný vinnýmz ublíženia na zdraví trestným rozkazom sp. zn. 2 T 46/2010 zo 16. augusta 2010, pričomsťažovateľ bol so svojím nárokom odkázaný na občianske súdne konanie. Keďže tietorozhodné skutočnosti uviedol v návrhu, okresný súd pochybil, ak ho vyzval na zaplateniesúdneho poplatku, keďže v zmysle citovaného § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnychpoplatkoch je navrhovateľ oslobodený od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesenímz 15. marca 2012 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ protiuzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal 20. apríla 2012 odvolanie a súčasnežiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, ktoré odôvodnil rovnako ako svoje podaniezo 6. februára 2012, ktorým sa alternatívne domáhal zrušenia výzvy na zaplatenie súdnehopoplatku alebo priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd na odvolaniesťažovateľa reagoval tak, že vyzval sťažovateľa na zdokladovanie svojich pomerov.Sťažovateľ okresnému súdu doručil tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania24. septembra 2012. Okresný súd napadnutým uznesením z 3. októbra 2012 sťažovateľovinepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podalsťažovateľ odvolanie 7. novembra 2012 z dôvodu jeho nepresvedčivosti a zmätočnosti.Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa svojím napadnutým uznesenímz 23. januára 2013, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré doručil okresnému súdu11. júna 2013. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mu potvrdzujúcim uznesením krajskéhosúdu, ktoré považoval za arbitrárne, bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súdrozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením z 30. júla 2015, ktoré bolosťažovateľovi doručené 16. septembra 2015, avšak bez odtlačku úradnej pečiatkyna uznesení. Sťažovateľ preto podal sťažnosť adresovanú predsedovi okresného súdu,v ktorom tvrdil, že doručené rozhodnutie je neplatné a hľadí sa naň, ako keby dosiaľ nebolovydané vôbec, a žiadal o doručenie uznesenia opatreného úradnou pečiatkou.

Sťažovateľ v priebehu tohto konania doručil 3. decembra 2015 ústavnému súdupodanie, ktorým oznámil dátum riadneho doručenia napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu (30. novembra 2015), ktorého kópiu k podaniu pripojil.

Sťažovateľvychádzajúcz opísanýchskutočnostínamietaneústavnosťa neudržateľnosť postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v napadnutých konaniacha zároveň tvrdí, že týmito postupmi a napadnutými uzneseniami mu bolo neprípustnýmspôsobom zasiahnuté do jeho označených práv.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 253/2013 zo dňa 30. júla 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 253/2013 zo dňa 30. júla 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 1Cdo 253/2013 porušené boli.

4. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave

. k.2 Co 29/2013-130 zo dňa 23. januára 2013 porušené boli.

5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 Co 29/2013-130 z 23. januára 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok a vydaním uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 5C 261/2011- 112 z 3. októbra 2012 porušené boli.

7. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 5C 261/2011-112 z 3. októbra 2012 (vydané predčasne) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

8. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č. k. 5C 261/2011 porušené boli.

9. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 5C 261/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

10. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

11. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

12. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

13. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

14. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 294, 08 Eur, ktorú je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdunamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhouznesenia okresného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané napadnuté uznesenie,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniubolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil.Napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorývydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatokprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Sťažovateľ tiež namietal postup okresného súdu a tvrdil, že v napadnutom konanívedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 dochádza k prieťahom, a tým aj porušovaniu jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vychádzajúc z opísaných úkonov okresného súdu a sťažovateľa v prvejčasti tohto rozhodnutia dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súduv napadnutom konaní nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, pretože okresnýsúd postupoval plynulo a v primeraných časových intervaloch reagoval na úkonysťažovateľa. Postup okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné v okolnostiachprípadu rozdeliť na postup vo veci samej a postup okresného súdu v súvislosti s návrhomna oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré začalo na podnet sťažovateľa doručením jehožiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov okresnému súdu. Okresný súd vo veci samejuznesením z 15. marca 2012 rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdnehopoplatku, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa,ktorou žiadal o priznanie oslobodenia, bolo v zmysle § 10 ods. 6 zákona o súdnychpoplatkoch potrebné, aby otázka, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodeniaod súdnych poplatkov, bola vyriešená s konečnu platnosťou, preto bol okresný súd povinnýešte pred predložením odvolania krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniuo zastavení konania rozhodnúť, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodeniaod súdnych poplatkov. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nepriznaloslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresnéhosúdu podal odvolanie a neskôr proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdudovolanie, v dôsledku čoho sa napadnuté konanie vedené pred okresným súdom predĺžilo,pričom v tejto súvislosti je potrebné konštatovať vychádzajúc z konečného rozhodnutiao nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, že toto obdobie potrebné na rozhodnutiao sťažovateľových opravných prostriedkov je potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

V tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že okresný súd v zmysle stabilnej judikatúryústavného súdu nenesie zodpovednosť za predĺženie konania v dôsledku uplatneniaprocesných práv účastníkom konania, preto zodpovednosť v takomto prípade nemožnopripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Po preskúmaní časových úsekov, kedy okresný súd disponoval so súdnym spisom,berúc do úvahy skutočnosť, že jeho postup bol závislý od rozhodnutia vyšších súdov(od konečného rozhodnutia o oslobodení od poplatkovej povinnosti), ústavný súdkonštatuje, že okresný súd postupoval v súlade s označenými právami sťažovateľa.

Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdusa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať akozbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného právazaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buďnevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konaniapred okresným súdom sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možnépo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa,preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdunamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhouznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu,ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršienapadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľaodmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnostivo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutiadovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uzneseniekrajského súdu nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú okolnosťvčasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdudovolacieho.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožnopovažovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavnýsúd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ mána celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí.Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonnýchpodmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a právne závery, na ktorých jerozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoruústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade niesúsplnenépodmienkyprepriznanieoslobodeniasťažovateľovi.Poukázalna spolu/vlastníctvo viacerých nehnuteľností sťažovateľa, na skutočnosť, že sťažovateľokrem poberania invalidného dôchodku je zamestnancom spoločnosti, v ktorej je zároveňjediným spoločníkom a konateľom, pričom výška súdu deklarovaného príjmu výlučnezávisí na sťažovateľovi, a zároveň poukázal na to, že sťažovateľ do predpísaného tlačivaneuviedol, aký mala spoločnosť zisk, alebo stratu, teda konštatoval skutočnosť, že tlačivonebolo vyplnené riadne, čo pripísal na ťarchu sťažovateľa. Preto aj vzhľadom na výškuvyrubeného poplatku súd dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonom ustanovenépodmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pretože okrem deklarovanýchpríjmov zjavne musí disponovať aj príjmami, ktoré pre účely posúdenia svojich pomerovv napadnutom konaní nepriznal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súduje podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, pretoústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je potrebné považovaťza nedôvodnú.

3.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdunamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárnehoodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenianajvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdukonštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiťako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľnýmspôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvodprípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a teda žemu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťoua nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolaciehosúdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa považoval za zákonné a riadne odôvodnené.Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatovalneexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za súčasnéhokonštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súddospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutéhouznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené.Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkamisťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoruústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospelk záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc hoza arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravypodľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovorumusí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení inéhopráva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušeniapráv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudokz 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravynie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť,že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedkunápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočnápre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušeniadaného práva (rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvuz 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľskuzo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34).

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť anik záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru.Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavnekonformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušeniezákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súduvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právona účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sadovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedoknápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobneIII. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).

3.3 Sťažovateľ taktiež namietal, že v napadnutom konaní pred najvyšším súdomdošlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolopotrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednouzo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavkasmerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné mať na zreteli, že sťažnosťsťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo stranynajvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže sťažovateľ disponoval napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 16. septembra 2015 (sťažnosť bolaústavnému súdu doručená 5. októbra 2015, pozn.). Je zrejmé, že sťažovateľovi bolodoručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neopatrené úradnou pečiatkou, čo ajsťažovateľ namietal a z toho vyvodzoval nulitu označeného právneho aktu. Z hľadiskaposudzovania porušovania označených práv je podstatné, či došlo v okolnostiach prípaduk odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ mal nachádzať, alebo nie. Ústavný súddospel k záveru, že v dôsledku nedostatku doručeného rovnopisu napadnutého uznesenia sasťažovateľ nenachádzal v právnej neistote, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Rovnopisnapadnutého rozhodnutia mal síce formálny nedostatok, ktorý však nemal vplyv na obsahrozhodnutia, preto možno konštatovať, že právna neistota z materiálneho hľadiska bolaodstránená už doručením rovnopisu napadnutého rozhodnutia 16. septembra 2015sťažovateľovi. Takisto sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že v dôsledkuchýbajúcej úradnej pečiatky na rovnopise rozhodnutia je potrebné považovať rozhodnutieza nulitný právny akt.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavneneopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutiavšeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súdsťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobnenapr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016