znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2015 predbežneprerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Podobom,   Advokátska   kancelária,Bratislavská 354/32, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnejprokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. IV/1 Gn   1709/13   a jejoznámením z 5. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručenýchv čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálnaprokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. IV/1 Gn   1709/13   a jej   oznámením   z   5.decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. februára 2013 podalaOkresnému riaditeľstvu Policajného zboru Trenčín (ďalej len „OR PZ“) trestné oznámeniena konateľov obchodných spoločností ⬛⬛⬛⬛,, a ⬛⬛⬛⬛,   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov   podvodua všeobecného ohrozenia.

Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície OR PZ (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesenímČVS: ORP-228/1-OVK-TN-2013 z 5. apríla 2013 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č.301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“) trestné oznámenie sťažovateľky pre podozrenie zo zločinu podvodu podľa § 221ods.   1   a   ods.   3   písm.   a)   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1Trestného zákona odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo napostup podľa   § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa podala sťažovateľka prostredníctvom svojhoprávneho   zástupcu   sťažnosť   z 12.   apríla   2013,   ktorú   prokurátorka   Okresnej   prokuratúryTrenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. 1 Pn 327/13-5 z 23. mája 2013podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietla   ako   nedôvodnú,   pretože„Vykonanými a zabezpečenými dôkazmi a ich vzájomným vyhodnotením sa nepreukázalo, že by zo strany konateľov... došlo ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s normami trestného práva a tým pádom neprichádza do úvahy ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.“.Prokurátorka   okresnej   prokuratúry   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   tiež   uviedla,   že„leasingová   zmluva   je   tzv.   inominátna   zmluva   v zmysle   §   269   ods.   2   Obchodného zákonníka,   a preto   prípadnú   škodu   je   potrebné   si   uplatniť   v rámci   civilného   konania podaním príslušnej žaloby, prípadne v rámci reklamácie predmetu leasingu“.

Vzhľadom na výsledok konania okresnej prokuratúry sťažovateľka prostredníctvomprávneho   zástupcu   podala   12. augusta   2013   Krajskej   prokuratúre   v Trenčíne   (ďalej   len„krajská   prokuratúra“) „...   žiadosť   o preskúmanie   postupu   prokurátorky   Okresnej prokuratúry   v Trenčíne   v súvislosti   s vydaným   uznesením   zo   dňa   23. 05. 2013...“,   ktorúkrajská prokuratúra posúdila ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutiavyšetrovateľa a prokurátorky okresnej prokuratúry podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátorkrajskej prokuratúry podnet vyhodnotil ako nedôvodný a odložil ho, pretože „V postupe a rozhodnutiach vyšetrovateľa PZ a prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín... nezistil žiadne   závažné   nedostatky   ani   pochybenia,   ktoré   by   mali   za   následok   nezákonnosť niektorého z rozhodnutí...“. O tomto závere prokurátor krajskej prokuratúry sťažovateľkuupovedomil listom č. k. 1 Kn 400/13-7 z 2. septembra 2013.

Pretože so závermi preskúmania jej podnetu krajskou prokuratúrou sa sťažovateľkanestotožnila, opäť prostredníctvom právneho zástupcu podala generálnej prokuratúre podnetna „preskúmanie   postupu   prokurátorky   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne,   prokurátora Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne   a vyšetrovateľa   Odboru   kriminálnej   polície...“z 18. októbra 2013, ktorý bol generálnou prokuratúrou vyhodnotený ako opakovaný podnetpodľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

V postupe   a v rozhodnutiach „vyšetrovateľa...   a prokurátorky   Okresnej prokuratúry...,   ako   aj   v postupe   prokurátora   Krajskej   prokuratúry...“ však   generálnaprokuratúra   nezistila „pochybenie   a ani   porušenie   zákona,   majúce   vplyv   na   samotné meritórne vybavenie veci“ a považovala ich „za zákonné a správne“, preto opakovanýpodnet „bez prijatia opatrení ako nedôvodný“ odložila, o čom sťažovateľku upovedomilanapadnutým oznámením – listom č. k. IV/1 Gn 1709/13-7 z 5. decembra 2013.

Sťažovateľka tvrdí, že „Generálna prokuratúra SR týmto rozhodnutím... o odložení mojej   sťažnosti   v   konečnom   dôsledku   potvrdila   postup   vyšetrovateľa...   pod   ČVS: ORP- 228/l-OVK-TN-2013 zo dňa 05. 04. 2013, ktorý... odmietol moje trestné oznámenie zo dňa 22. 02. 2013, resp. vec podozrenia zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mali dopustiť štatutárni zástupcovia spoločnosti

a ⬛⬛⬛⬛, ako aj postup Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorá uznesením sp.zn. 1 Pn 327/13-5 zo dňa 23. 05. 2013... zamietla moju sťažnosť proti uzneseniu   vyšetrovateľa   PZ   o   odmietnutí   môjho   trestného   oznámenia   ako   nedôvodnú napriek   tomu.   že   som   podanú   sťažnosť   podrobne   písomne   odôvodnila,   ako   aj   postup Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktorá môj podnet zo dňa 12. 08. 2013 na preskúmanie postupu okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa PZ odložila dňa 02. 09. 2013 pod sp. zn. 1 Kn 400/13-7, čím bolo porušené moje právo na právnu ochranu v zmysle čl. 149 Ústavy SR.“.

Podľa názoru sťažovateľky „príslušný prokurátor“ generálnej prokuratúry „podanie vyhodnotil ako opakovaný podnet a bez toho, aby sa bližšie zaoberal jednotlivými bodmi môjho podania toto odložil“.

Sťažovateľka   je   tiež   presvedčená,   že „Konštatovanie   prokurátora   generálnej prokuratúry..., že sa v danej veci jednalo o môj opakovaný podnet je nesprávne a svoj podnet   na   generálnu   prokuratúru...   som   podala   ako   reakciu   na   nezákonný   postup vyšetrovateľa PZ, prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne a prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s upretím môjho práva ako poškodenej podávať v rámci trestného konania návrhy, podnety a opravné prostriedky v súlade s ustanovením § 46 ods. 1, ods. 5 Trestného poriadku.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu vlastníckeho práva, vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   ktorá   neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného trestného   oznámenia   znovu   konala   a   rozhodla   pokynom   na   vykonanie   riadneho vyšetrovania   a dokazovania   a zakazuje   sa   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva na ochranu súkromného vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky.

3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru sa sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie.

4.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   JUDr.   Jozefovi   PODOBOVI,   advokát, Advokátska   kancelária   018   41   Dubnica   nad   Váhom,   Bratislavská   354/32   sa   priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08,- €...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (vtomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možnopovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jejprijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základných právzaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnejprokuratúry, ktorá „neodstránila nezákonnosť postupu“ orgánov dovtedy činných vo vecijej trestného oznámenia.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nieje oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   anipreskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej mocivyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,I. ÚS 17/01).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len takérozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlopostupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne záverypríslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhaťzákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu aleboopakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomutoprávu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanovenýmpostupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobuvyrozumieť.   Súčasťou   tohto   práva   dotknutej   osoby   nie   je   ale   právo,   aby   príslušnéorgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu) vyhoveli (m.   m. I.   ÚS 40/01, II.   ÚS 168/03a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samoosebe   považovať   skutočnosť,   že   prokuratúra   podnetu,   resp.   opakovanému   podnetunevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06atď.).Ústavný súd z prílohy k sťažnosti zistil, že generálna prokuratúra v napadnutomoznámení, ktorým vybavila opakovaný podnet sťažovateľky, uviedla:

„Na   základe   Vášho   opakovaného   podnetu   som   preskúmal   na   vec   sa   vzťahujúce spisové materiály...   pričom som dospel k záveru, že postup tak vyšetrovateľa PZ, ako aj prokurátorky   okresnej   prokuratúry   a   prokurátora   krajskej   prokuratúry   bol   správny a zodpovedajúci skutkovým zisteniam a právnym záverom v predmetnej veci...

Na   podklade   preskúmania   príslušných   spisových   materiálov   považujem... rozhodnutia - uznesenie vyšetrovateľa OKP OR PZ... a uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín... za zákonné a opodstatnené, pričom sa stotožňujem s dôvodmi týchto rozhodnutí (uznesení), ktoré Vám boli doručené.

Taktiež sa stotožňujem so spôsobom vybavenia Vášho podnetu zo dňa 12. 08. 2013 Krajskou prokuratúrou Trenčín, a to v zmysle upovedomenia Vašej osoby pod sp. zn. 1 Kn 400/13-7 zo dňa 02. 09. 2013.

Z obsahu trestného oznámenia ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 22. 02. 2013, po jeho doplnení vyšetrovateľom OKP OR PZ Trenčín v zmysle § 196 odsek 2 Trestného poriadku, nevyplývajú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že boli spáchané trestné činy - zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písm. a/ Trestného zákona a prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 odsek 1 Trestného zákona zo strany štatutárnych zástupcov spoločností ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   a   to   z   dôvodu absencie   naplnenia   zákonných   znakov   skutkovej   podstaty   -   objektívnej   stránky   a subjektívnej stránky vyššie slovne pomenovaných a číselne označených trestných činov. Zo zadokumentovaného vyšetrovacieho spisu OKP OR PZ Trenčín ČVS: ORP-228/1- OVK-TN-2013 nevyplývajú ani skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že bol spáchaný akýkoľvek iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.

Vzhľadom k tomu nebol a nie je daný zákonný dôvod na postup podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku, t. j. na začatie trestného stíhania.

Taktiež neboli a nie sú dané dôvody na postup podľa § 197 odsek 1 písm. a/ alebo písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku a ani na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku.

Vo Vašom opakovanom podnete zo dňa 18. 10. 2013 opätovne uvádzate skutočnosti a okolnosti, ktoré ste uviedli vo Vašich predchádzajúcich podaniach v tejto veci a ktoré boli predmetom konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a prokurátora krajskej prokuratúry.

Vtom zmysle v podrobnostiach poukazujem na výstižnú, vecne a právne správnu argumentáciu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   (vyšetrovateľa   OKP   OR PZ   Trenčín a prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín), obsiahnutú v odôvodnení nimi vydaných a vyššie   citovaných   rozhodnutí   (uznesení),   ako   aj   prokurátora   Krajskej   prokuratúry Trenčín, pojatú v upovedomení Vašej osoby pod sp. zn. 1 Kn 400/13-7 zo dňa 02. 09. 2013. Mám   za   to,   že   vyšetrovateľ...   vykonal   potrebné   procesné   úkony,   v   súlade   s ustanovením § 196 odsek 2 Trestného poriadku, v záujme náležitého objasnenia predmetnej veci a rozhodnutia o podanom trestnom oznámení...

Skutočnosti   a   okolnosti,   vyplývajúce   z   písomného   trestného   oznámenia...,   zo zápisnice o výsluchu oznamovateľky..., ako aj zo zadokumentovaných listinných materiálov a dôkazov - najmä z leasingovej zmluvy..., z potvrdenia o prevzatí predmetu leasingu... a z úradného   záznamu   vyšetrovateľa...   (ohľadne   vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛ zo   spol. ⬛⬛⬛⬛ ) odôvodňovali a odôvodňujú zákonnosť a opodstatnenosť postupu podľa § 197 odsek 1 písm. d/ Trestného poriadku v danej trestnej veci.

V intenciách vyššie uvedeného, mám za to, že v predmetnej veci sa jedná nie o vzťah trestnoprávny, ale výlučne o občianskoprávny, resp. o obchodnoprávny vzťah. Uplatnenie a riešenie (domnelých alebo opodstatnených) nárokov ⬛⬛⬛⬛ vo vzťahu ku spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (pripadne i vo vzťahu ku spoločnosti ), prichádza (lo) do úvahy jedine občianskoprávnou cestou prostredníctvom príslušného súdu v konaní v občianskoprávnych (v obchodných) veciach.

S   poukazom   na   horeuvedené   skutočnosti,   keďže   v   postupe   a   v   rozhodnutiach vyšetrovateľa...   a   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry...,   ako   aj   v   postupe   prokurátora Krajskej prokuratúry... som nezistil pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie veci, ktoré považujem za zákonné a správne, Váš opakovaný podnet   zo   dňa   18. 10. 2013   (doručený   dňa   28. 10. 2013)   bez   prijatia   opatrení   ako nedôvodný odkladám.

Pretože Generálnou prokuratúrou SR boli vyčerpané všetky zákonné prostriedky na preskúmanie Vašich podnetov v predmetnej veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že prípadné ďalšie Vaše podnety v tejto veci budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti...“

Ústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu bolv súlade so zákonom o prokuratúre, keďže generálna prokuratúra sa ním riadne zaoberalaa v zákonnej lehote k nemu zaujala stanovisko, ktoré je primeraným spôsobom odôvodnenéa nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne. Znovu je potrebné zdôrazniť, žeskutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v   predmetnej   veci   v   súlade   spredstavami sťažovateľky, nemôže zakladať ešte dôvod na vyslovenie porušenia jej ústavougarantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   pripomenúť,   žev obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľky, už viackrát vyslovil právny názor,v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základepodaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátoromnie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00,II.   ÚS   238/02,   III.   ÚS   198/03).   Uvedený   článok   ústavy   garantuje   ochranu   predprotiústavným   postupom   orgánov   verejnej   moci   v   konaniach,   v   ktorých   sa   rozhodujeo subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že tento nie je vôbecaplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajnýmpoškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa(Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   posudzovanomprípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže   generálna   prokuratúra   sa   zákonom   ustanovenýmspôsobom zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľky a na základe svojich zistení hoprípisom č. k. IV/1 Gn 1709/13-7 z 5. decembra 2013 odložila. Vzhľadom na uvedenéústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 4 ústavy je potrebnépoznamenať, že v tomto ustanovení nie sú zakotvené základné práva a slobody, ktorýchporušenie by bolo možné namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústava nímupravuje povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochranezákonom.

Nad rámec už uvedeného a v nadväznosti na sťažovateľkou prezentované námietky,ktoré   v konečnom   dôsledku   súvisia   s   otázkou   právneho   posúdenia   ňou   oznámenýchskutočností   o   trestnej   činnosti   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   ústavný   súdpoznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkovväčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristickýchznakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhaniepáchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štátprostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či boltrestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohtovzťahu   medzi   páchateľom   a   štátom   a   ochrana   celospoločenských   hodnôt,   a   niebezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych   práv   oznamovateľa   trestného   činu(m. m. I. ÚS 68/2012).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že generálna prokuratúra nesprávne vyhodnotilajej   podnet   ako   opakovaný,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   táto   konštatácia   sťažovateľkyostáva iba v rovine tvrdenia bez akejkoľvek nadväznosti a preukázania príčinnej súvislostimedzi týmto jej tvrdením a porušením jej základných práv. Inak povedané, sťažovateľkatvrdí, že generálna prokuratúra jej podanie nesprávne vyhodnotila ako opakovaný podnet,avšak bez toho, aby toto svoje tvrdenie akýmkoľvek spôsobom odôvodnila a presvedčivopreukázala, že tým boli dotknuté jej základné práva. Aj v tejto časti preto treba považovaťsťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Ako takú, t. j. zjavne neopodstatnenú vyhodnotil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky ajv časti namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20ods.   1   ústavy.   Z textu   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   jeho   porušenie   sťažovateľkabezprostredne spája s porušením jej základného práva na inú právnu ochranu, keď ňoutvrdené neposkytnutie právnej ochrany generálnou prokuratúrou malo mať dopad na jejmajetok v podobe plnenia finančných povinností vyplývajúcich jej zo zmluvného vzťahu,ktorý sa snažila podaným trestným oznámením spochybniť. Keďže však ústavný súd zásahdo   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   nezistil,   nemoholvzhľadom   na   jeho   podmienenosť   konštatovať   ani   porušenie   základného   práva   vlastniťmajetok.

Napokon sťažovateľka namieta, že generálna prokuratúra svojím postupom porušilajej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Sťažovateľka   nekonkretizovala,   ktoré   z katalógu   v citovanom   článku   ústavyupravených práv malo byť postupom generálnej prokuratúry porušené. Vo vzťahu k tejtonámietke absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie. Ústavný súd napriek tomu, že nie jeoprávnený nahrádzať vôľu sťažovateľky vo vzťahu ku konkretizácii základného práva, ktorémalo byť porušené, konštatuje, že žiadne z v čl. 48 ods. 2 ústavy uvedených základnýchpráv nemohlo byť označeným postupom generálnej prokuratúry porušené.

V danej veci vzhľadom na zákonnú úpravu (zákon o prokuratúre) jednoznačne nešloa ani nemalo ísť o verejné konanie a vzhľadom na podstatu tohto konania (písomný podneta zákonom predpísaný postup jeho vybavenia) nemohlo dôjsť ani k porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľky. Pretože namietané konanie predgenerálnou prokuratúrou bolo iniciované sťažovateľkou písomným podaním, je vylúčené,aby   sa   nemohla   k veci   vyjadriť   spôsobom,   ktorý   považovala   za   potrebný.   Pokiaľ   ideo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, generálna prokuratúravybavila   podnet   sťažovateľky   v zákonom   určenej   lehote.   Podanie   sťažovateľky   bologenerálnej prokuratúre doručené 28. októbra 2013, k jeho vybaveniu došlo 5. decembra2013 a list s upovedomením č. k. IV/1 Gn 1709/13-7 jej bol doručený 10. decembra 2013.Aj v tejto časti ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzinamietaným   porušením   sťažovateľkou   vymenovaných   základných   práv   a označenýmpostupom generálnej prokuratúry nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, preto jej sťažnosť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. marca 2015