SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 67/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska kancelária,Bratislavská 354/32, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1709/13 a jejoznámením z 5. decembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručenýchv čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálnaprokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1709/13 a jej oznámením z 5.decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. februára 2013 podalaOkresnému riaditeľstvu Policajného zboru Trenčín (ďalej len „OR PZ“) trestné oznámeniena konateľov obchodných spoločností ⬛⬛⬛⬛,, a ⬛⬛⬛⬛, pre podozrenie zo spáchania trestných činov podvodua všeobecného ohrozenia.
Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície OR PZ (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesenímČVS: ORP-228/1-OVK-TN-2013 z 5. apríla 2013 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č.301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) trestné oznámenie sťažovateľky pre podozrenie zo zločinu podvodu podľa § 221ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1Trestného zákona odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo napostup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa podala sťažovateľka prostredníctvom svojhoprávneho zástupcu sťažnosť z 12. apríla 2013, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúryTrenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. 1 Pn 327/13-5 z 23. mája 2013podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú, pretože„Vykonanými a zabezpečenými dôkazmi a ich vzájomným vyhodnotením sa nepreukázalo, že by zo strany konateľov... došlo ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s normami trestného práva a tým pádom neprichádza do úvahy ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.“.Prokurátorka okresnej prokuratúry v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedla, že„leasingová zmluva je tzv. inominátna zmluva v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto prípadnú škodu je potrebné si uplatniť v rámci civilného konania podaním príslušnej žaloby, prípadne v rámci reklamácie predmetu leasingu“.
Vzhľadom na výsledok konania okresnej prokuratúry sťažovateľka prostredníctvomprávneho zástupcu podala 12. augusta 2013 Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len„krajská prokuratúra“) „... žiadosť o preskúmanie postupu prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s vydaným uznesením zo dňa 23. 05. 2013...“, ktorúkrajská prokuratúra posúdila ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutiavyšetrovateľa a prokurátorky okresnej prokuratúry podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátorkrajskej prokuratúry podnet vyhodnotil ako nedôvodný a odložil ho, pretože „V postupe a rozhodnutiach vyšetrovateľa PZ a prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín... nezistil žiadne závažné nedostatky ani pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť niektorého z rozhodnutí...“. O tomto závere prokurátor krajskej prokuratúry sťažovateľkuupovedomil listom č. k. 1 Kn 400/13-7 z 2. septembra 2013.
Pretože so závermi preskúmania jej podnetu krajskou prokuratúrou sa sťažovateľkanestotožnila, opäť prostredníctvom právneho zástupcu podala generálnej prokuratúre podnetna „preskúmanie postupu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne, prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne a vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície...“z 18. októbra 2013, ktorý bol generálnou prokuratúrou vyhodnotený ako opakovaný podnetpodľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.
V postupe a v rozhodnutiach „vyšetrovateľa... a prokurátorky Okresnej prokuratúry..., ako aj v postupe prokurátora Krajskej prokuratúry...“ však generálnaprokuratúra nezistila „pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie veci“ a považovala ich „za zákonné a správne“, preto opakovanýpodnet „bez prijatia opatrení ako nedôvodný“ odložila, o čom sťažovateľku upovedomilanapadnutým oznámením – listom č. k. IV/1 Gn 1709/13-7 z 5. decembra 2013.
Sťažovateľka tvrdí, že „Generálna prokuratúra SR týmto rozhodnutím... o odložení mojej sťažnosti v konečnom dôsledku potvrdila postup vyšetrovateľa... pod ČVS: ORP- 228/l-OVK-TN-2013 zo dňa 05. 04. 2013, ktorý... odmietol moje trestné oznámenie zo dňa 22. 02. 2013, resp. vec podozrenia zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mali dopustiť štatutárni zástupcovia spoločnosti
a ⬛⬛⬛⬛, ako aj postup Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorá uznesením sp.zn. 1 Pn 327/13-5 zo dňa 23. 05. 2013... zamietla moju sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o odmietnutí môjho trestného oznámenia ako nedôvodnú napriek tomu. že som podanú sťažnosť podrobne písomne odôvodnila, ako aj postup Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktorá môj podnet zo dňa 12. 08. 2013 na preskúmanie postupu okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa PZ odložila dňa 02. 09. 2013 pod sp. zn. 1 Kn 400/13-7, čím bolo porušené moje právo na právnu ochranu v zmysle čl. 149 Ústavy SR.“.
Podľa názoru sťažovateľky „príslušný prokurátor“ generálnej prokuratúry „podanie vyhodnotil ako opakovaný podnet a bez toho, aby sa bližšie zaoberal jednotlivými bodmi môjho podania toto odložil“.
Sťažovateľka je tiež presvedčená, že „Konštatovanie prokurátora generálnej prokuratúry..., že sa v danej veci jednalo o môj opakovaný podnet je nesprávne a svoj podnet na generálnu prokuratúru... som podala ako reakciu na nezákonný postup vyšetrovateľa PZ, prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne a prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s upretím môjho práva ako poškodenej podávať v rámci trestného konania návrhy, podnety a opravné prostriedky v súlade s ustanovením § 46 ods. 1, ods. 5 Trestného poriadku.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu vlastníckeho práva, vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo.
2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného trestného oznámenia znovu konala a rozhodla pokynom na vykonanie riadneho vyšetrovania a dokazovania a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva na ochranu súkromného vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky.
3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru sa sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie.
4. Právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát, Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08,- €...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (vtomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možnopovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jejprijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základných právzaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnejprokuratúry, ktorá „neodstránila nezákonnosť postupu“ orgánov dovtedy činných vo vecijej trestného oznámenia.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nieje oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej mocivyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01).
Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len takérozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlopostupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne záverypríslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu aleboopakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomutoprávu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanovenýmpostupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobuvyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušnéorgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samoosebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetunevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06atď.).Ústavný súd z prílohy k sťažnosti zistil, že generálna prokuratúra v napadnutomoznámení, ktorým vybavila opakovaný podnet sťažovateľky, uviedla:
„Na základe Vášho opakovaného podnetu som preskúmal na vec sa vzťahujúce spisové materiály... pričom som dospel k záveru, že postup tak vyšetrovateľa PZ, ako aj prokurátorky okresnej prokuratúry a prokurátora krajskej prokuratúry bol správny a zodpovedajúci skutkovým zisteniam a právnym záverom v predmetnej veci...
Na podklade preskúmania príslušných spisových materiálov považujem... rozhodnutia - uznesenie vyšetrovateľa OKP OR PZ... a uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín... za zákonné a opodstatnené, pričom sa stotožňujem s dôvodmi týchto rozhodnutí (uznesení), ktoré Vám boli doručené.
Taktiež sa stotožňujem so spôsobom vybavenia Vášho podnetu zo dňa 12. 08. 2013 Krajskou prokuratúrou Trenčín, a to v zmysle upovedomenia Vašej osoby pod sp. zn. 1 Kn 400/13-7 zo dňa 02. 09. 2013.
Z obsahu trestného oznámenia ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 22. 02. 2013, po jeho doplnení vyšetrovateľom OKP OR PZ Trenčín v zmysle § 196 odsek 2 Trestného poriadku, nevyplývajú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že boli spáchané trestné činy - zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písm. a/ Trestného zákona a prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 odsek 1 Trestného zákona zo strany štatutárnych zástupcov spoločností ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, a to z dôvodu absencie naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty - objektívnej stránky a subjektívnej stránky vyššie slovne pomenovaných a číselne označených trestných činov. Zo zadokumentovaného vyšetrovacieho spisu OKP OR PZ Trenčín ČVS: ORP-228/1- OVK-TN-2013 nevyplývajú ani skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že bol spáchaný akýkoľvek iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.
Vzhľadom k tomu nebol a nie je daný zákonný dôvod na postup podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku, t. j. na začatie trestného stíhania.
Taktiež neboli a nie sú dané dôvody na postup podľa § 197 odsek 1 písm. a/ alebo písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku a ani na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku.
Vo Vašom opakovanom podnete zo dňa 18. 10. 2013 opätovne uvádzate skutočnosti a okolnosti, ktoré ste uviedli vo Vašich predchádzajúcich podaniach v tejto veci a ktoré boli predmetom konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a prokurátora krajskej prokuratúry.
Vtom zmysle v podrobnostiach poukazujem na výstižnú, vecne a právne správnu argumentáciu orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa OKP OR PZ Trenčín a prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín), obsiahnutú v odôvodnení nimi vydaných a vyššie citovaných rozhodnutí (uznesení), ako aj prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín, pojatú v upovedomení Vašej osoby pod sp. zn. 1 Kn 400/13-7 zo dňa 02. 09. 2013. Mám za to, že vyšetrovateľ... vykonal potrebné procesné úkony, v súlade s ustanovením § 196 odsek 2 Trestného poriadku, v záujme náležitého objasnenia predmetnej veci a rozhodnutia o podanom trestnom oznámení...
Skutočnosti a okolnosti, vyplývajúce z písomného trestného oznámenia..., zo zápisnice o výsluchu oznamovateľky..., ako aj zo zadokumentovaných listinných materiálov a dôkazov - najmä z leasingovej zmluvy..., z potvrdenia o prevzatí predmetu leasingu... a z úradného záznamu vyšetrovateľa... (ohľadne vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛ zo spol. ⬛⬛⬛⬛ ) odôvodňovali a odôvodňujú zákonnosť a opodstatnenosť postupu podľa § 197 odsek 1 písm. d/ Trestného poriadku v danej trestnej veci.
V intenciách vyššie uvedeného, mám za to, že v predmetnej veci sa jedná nie o vzťah trestnoprávny, ale výlučne o občianskoprávny, resp. o obchodnoprávny vzťah. Uplatnenie a riešenie (domnelých alebo opodstatnených) nárokov ⬛⬛⬛⬛ vo vzťahu ku spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (pripadne i vo vzťahu ku spoločnosti ), prichádza (lo) do úvahy jedine občianskoprávnou cestou prostredníctvom príslušného súdu v konaní v občianskoprávnych (v obchodných) veciach.
S poukazom na horeuvedené skutočnosti, keďže v postupe a v rozhodnutiach vyšetrovateľa... a prokurátorky Okresnej prokuratúry..., ako aj v postupe prokurátora Krajskej prokuratúry... som nezistil pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie veci, ktoré považujem za zákonné a správne, Váš opakovaný podnet zo dňa 18. 10. 2013 (doručený dňa 28. 10. 2013) bez prijatia opatrení ako nedôvodný odkladám.
Pretože Generálnou prokuratúrou SR boli vyčerpané všetky zákonné prostriedky na preskúmanie Vašich podnetov v predmetnej veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že prípadné ďalšie Vaše podnety v tejto veci budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti...“
Ústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu bolv súlade so zákonom o prokuratúre, keďže generálna prokuratúra sa ním riadne zaoberalaa v zákonnej lehote k nemu zaujala stanovisko, ktoré je primeraným spôsobom odôvodnenéa nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne. Znovu je potrebné zdôrazniť, žeskutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade spredstavami sťažovateľky, nemôže zakladať ešte dôvod na vyslovenie porušenia jej ústavougarantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, žev obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľky, už viackrát vyslovil právny názor,v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základepodaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátoromnie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00,II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Uvedený článok ústavy garantuje ochranu predprotiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhodujeo subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že tento nie je vôbecaplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajnýmpoškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa(Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatoval, že v posudzovanomprípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže generálna prokuratúra sa zákonom ustanovenýmspôsobom zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľky a na základe svojich zistení hoprípisom č. k. IV/1 Gn 1709/13-7 z 5. decembra 2013 odložila. Vzhľadom na uvedenéústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 4 ústavy je potrebnépoznamenať, že v tomto ustanovení nie sú zakotvené základné práva a slobody, ktorýchporušenie by bolo možné namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústava nímupravuje povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochranezákonom.
Nad rámec už uvedeného a v nadväznosti na sťažovateľkou prezentované námietky,ktoré v konečnom dôsledku súvisia s otázkou právneho posúdenia ňou oznámenýchskutočností o trestnej činnosti orgánmi činnými v trestnom konaní, ústavný súdpoznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkovväčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristickýchznakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhaniepáchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štátprostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či boltrestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohtovzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a niebezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu(m. m. I. ÚS 68/2012).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že generálna prokuratúra nesprávne vyhodnotilajej podnet ako opakovaný, ústavný súd poznamenáva, že táto konštatácia sťažovateľkyostáva iba v rovine tvrdenia bez akejkoľvek nadväznosti a preukázania príčinnej súvislostimedzi týmto jej tvrdením a porušením jej základných práv. Inak povedané, sťažovateľkatvrdí, že generálna prokuratúra jej podanie nesprávne vyhodnotila ako opakovaný podnet,avšak bez toho, aby toto svoje tvrdenie akýmkoľvek spôsobom odôvodnila a presvedčivopreukázala, že tým boli dotknuté jej základné práva. Aj v tejto časti preto treba považovaťsťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
Ako takú, t. j. zjavne neopodstatnenú vyhodnotil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky ajv časti namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20ods. 1 ústavy. Z textu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že jeho porušenie sťažovateľkabezprostredne spája s porušením jej základného práva na inú právnu ochranu, keď ňoutvrdené neposkytnutie právnej ochrany generálnou prokuratúrou malo mať dopad na jejmajetok v podobe plnenia finančných povinností vyplývajúcich jej zo zmluvného vzťahu,ktorý sa snažila podaným trestným oznámením spochybniť. Keďže však ústavný súd zásahdo základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nezistil, nemoholvzhľadom na jeho podmienenosť konštatovať ani porušenie základného práva vlastniťmajetok.
Napokon sťažovateľka namieta, že generálna prokuratúra svojím postupom porušilajej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Sťažovateľka nekonkretizovala, ktoré z katalógu v citovanom článku ústavyupravených práv malo byť postupom generálnej prokuratúry porušené. Vo vzťahu k tejtonámietke absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie. Ústavný súd napriek tomu, že nie jeoprávnený nahrádzať vôľu sťažovateľky vo vzťahu ku konkretizácii základného práva, ktorémalo byť porušené, konštatuje, že žiadne z v čl. 48 ods. 2 ústavy uvedených základnýchpráv nemohlo byť označeným postupom generálnej prokuratúry porušené.
V danej veci vzhľadom na zákonnú úpravu (zákon o prokuratúre) jednoznačne nešloa ani nemalo ísť o verejné konanie a vzhľadom na podstatu tohto konania (písomný podneta zákonom predpísaný postup jeho vybavenia) nemohlo dôjsť ani k porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľky. Pretože namietané konanie predgenerálnou prokuratúrou bolo iniciované sťažovateľkou písomným podaním, je vylúčené,aby sa nemohla k veci vyjadriť spôsobom, ktorý považovala za potrebný. Pokiaľ ideo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, generálna prokuratúravybavila podnet sťažovateľky v zákonom určenej lehote. Podanie sťažovateľky bologenerálnej prokuratúre doručené 28. októbra 2013, k jeho vybaveniu došlo 5. decembra2013 a list s upovedomením č. k. IV/1 Gn 1709/13-7 jej bol doručený 10. decembra 2013.Aj v tejto časti ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzinamietaným porušením sťažovateľkou vymenovaných základných práv a označenýmpostupom generálnej prokuratúry nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, preto jej sťažnosť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. marca 2015