znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. JCLic. T. M., PhD., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 10 C/195/2004-58 z 1. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co/227/2009-84 z 27. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2012 doručená   sťažnosť   J.   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/195/2004-58 z 1. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/227/2009-84 z 27. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ) sa návrhom doručeným okresnému súdu 14. júna 2004 domáhal, aby okresný súd zaviazal spoločnosť R., o. c. p., a. s. B. (ďalej len „odporca“), na zaplatenie sumy 446,46 € (13 450 Sk)   s príslušenstvom   z dôvodu,   že   sťažovateľovi   v zmysle   zákona   č. 92/1991   Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) nevyplatila dlhopis, ktorý nadobudol kúpou kupónovej knižky s č...

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/195/2004-58 z 1. júna 2009 návrh sťažovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia okrem iného uviedol:

„... je zrejmé, že spoločnosť C., a. s., o. c. p., dala dňa 14. 8. 1998 pokyn na predaj navrhovateľovho dlhopisu, ktorý bol na základe pokynu uvedenej spoločnosti odporcom dňa 27. 8. 1998 odpredaný...

...   Súd   po   vykonanom   dokazovaní   návrh   navrhovateľa   ako   nedôvodný   v   celom rozsahu   zamietol   a   to   na   tom   skutkovom   základe,   že   odporca   nie   je   vecne   pasívne legitimovaným   subjektom   v   konaní,   nakoľko dlhopis navrhovateľa   bol v zmysle pokynu obchodníka s cennými papiermi spoločnosťou C., a. s., o. c. p., odpredaný. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O. s. p.) a keďže odporca v čase vyhlásenia   rozsudku   dlhopisom   nedisponuje   nemôže   byť   súdom   zaviazaný   na vyplatenie žalovanej hodnoty dlhopisu.

V   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   odporca   porušil   svoju   povinnosť,   porušením ktorej by navrhovateľovi spôsobil škodu, konal v súlade s pokynom obchodníka s cennými papiermi...

Navrhovateľ sa mohol domáhať za predpokladu, že by uniesol dôkazné bremeno náhrady škody voči spoločnosti C., a. s., o. c. p., a to v premlčacej dobe, ktorá mu začala plynúť   prvý   deň   po   tom,   čo   na   základe   pokynu   uvedenej   spoločnosti   bol   dlhopis navrhovateľa odpredaný, t. j. dňa 28. 8. 1998...“

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom vyslovil   nesúhlas   s   odporcom uplatnenou   námietkou   premlčania.   Poukázal   na   to,   že o prevode   dlhopisu   nebol   informovaný   ani   prostredníctvom   výpisu   z majetkového   účtu Strediska   cenných   papierov   (ďalej   len   „SCP“)   a   že túto   skutočnosť   sa   dozvedel   až 30. januára 2002.

Krajský   súd   rozsudkom č.   k.   7   Co/227/2009-84   z 27.   marca   2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietal,   že   rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ opakovane uviedol, že o predaji svojho dlhopisu sa preukázateľne dozvedel až 30. januára 2002. Všeobecné súdy sa   však   nevysporiadali   so   skutočnosťou,   že   podľa   schváleného   platného   a záväzného trhového poriadku R.,   a. s. (t. j. právneho predchodcu odporcu, pozn.), po uskutočnení prevodu   dlhopisu   mal   byť   jeho   majiteľovi   zaslaný   výpis   z   majetkového   účtu   SCP. Sťažovateľ o prevode dlhopisu nebol vôbec informovaný. Sťažovateľ nikomu neudelil plnú moc na nakladanie s dlhopisom, avšak žiaden zo súdov sa s otázkou, že spoločnosť C., a. s., konala   bez   plnej   moci,   nevysporiadal.   V konaní   bolo   preukázané   a „súd“ nemal pochybnosť o tom, že plná moc bola sfalšovaná. Preto ak odporca previedol dlhopis na základe pokynu osoby, ktorá na takýto úkon nebola oprávnená, môže od tejto osoby žiadať náhradu škody. Všeobecné súdy sa nevysporiadali ani so stanoviskom Fondu národného majetku   Slovenskej   republiky   zo   17. apríla   2002,   kde   jasne   vymedzil   zodpovednosť právneho predchodcu odporcu.

Sťažovateľ nesúhlasí ani so záverom okresného súdu týkajúcim sa premlčania jeho nároku, pretože skutočnosť rozhodujúcu pre plynutie premlčacej doby sa dozvedel následne na to, ako začal zisťovať, prečo nemá svoj dlhopis vyplatený. Ak okresný súd aplikoval na celý spor Obchodný zákonník, tak čo sa týka náhrady škody, je subjektívna lehota štyri roky a objektívna lehota desať rokov.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C/195/2004-58 z 1. júna 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/227/2009-84 z 27. marca 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie všeobecných   súdov   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C/195/2004-58 z 1. júna 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co/227/2009-84 z 27. marca 2012.

1. Preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

2.   Pri   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   227/2009   je   potrebné zdôrazniť, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   týchto   základných   práv   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces.   O arbitrárnosti (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a význam (mutatis mutandis I.   ÚS   115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, odvolacích námietok navrhovateľa a po zohľadnení argumentov prednášaných odporcom, rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Ku   skutočnostiam   uvedeným   v   odvolaní   odvolací   súd   uvádza,   že   za   akékoľvek pochybenie pri udeľovaní pokynu na predaj dlhopisu navrhovateľa zodpovedá obchodník s cennými papiermi, v danom prípade spoločnosť C., a. s. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že odporca nie je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnej právnej veci.   Navrhovateľ   si   mal   svoje   práva   z   porušenia   povinností   zo   strany   obchodníka s cennými papiermi, t. j. spoločnosti C., a. s., uplatniť voči tejto spoločnosti.

K otázke námietky premlčania odvolací súd uvádza, že účinne môže vzniesť námietku premlčania iba pasívne legitimovaný účastník konania, a preto sa v ďalšom touto otázkou nezaoberal.   Toto   však   nemá   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci,   pretože   súd   v   prvom   rade zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že právny predchodca odporcu nemal povinnosť navrhovateľovi poskytnúť obchodný list, z ktorého by mal možnosť dozvedieť o tom, že došlo k predaju dlhopisu a kto dal pokyn na predaj jeho dlhopisu. O predaji dlhopisu malo navrhovateľa informovať SCP formou zaslania zmenového výpisu z majetkového účtu SCP. Prípadné nesplnenie tejto povinnosti nemôže byť na ťarchu odporcu.“

Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého   stupňa.   Jeho   závery   v napadnutom   rozhodnutí   možno   považovať   z   ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Navyše, rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania pred všeobecnými súdmi patrí výlučne do právomoci týchto súdov, do ktorej ústavný súd nie   je   oprávnený   zasahovať.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   nemožno   výklad a interpretáciu zákona, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu, teda   zásadným   spôsobom   popierajúcu   znenie právnych   noriem   aplikovateľných   v danej veci. Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy a dohovoru,   teda   že   by   z   jeho   strany   nebola   sťažovateľovi   poskytnutá   súdna   ochrana ústavne konformným spôsobom.

Ústavný   súd   nesúhlasí   ani   s tvrdením   sťažovateľa,   že   v konaní   bolo   preukázané a „súd“ nemal pochybnosť o tom, že plná moc udelená obchodníkovi s cennými papiermi bola sfalšovaná. Hoci túto možnosť pripustil právny zástupca odporcu počas pojednávania konaného   na   krajskom   súde   (pozri   strana   5   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu) a sťažovateľ   sa   s jeho   názorom   plne   stotožnil,   vzhľadom   na   predmet   konania pred všeobecnými súdmi (rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom) a výsledok ich rozhodovania (zamietnutie návrhu sťažovateľa z dôvodu nedostatku   vecnej   pasívnej   legitimácie   odporcu   okresným   súdom   a potvrdenie   tohto rozhodnutia krajským súdom) nemalo posúdenie tejto otázky pre rozhodnutie v danej veci podstatný význam. Ústavný súd pripomína, že predmetom posudzovaného konania nebolo ani rozhodovanie všeobecných súdov o náhrade škody spôsobenej sťažovateľovi.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku   krajského súdu č. k. 7 Co/227/2009-84 z 27. marca 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013