znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.   spol.   s r.   o.,   T.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 73/2009 a jeho uznesením z 11. marca 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 19 CoE 381/2010 a jeho uznesením z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním 23. januára 2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 381/2010 z 20. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená z exekučného titulu platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. „ROB 2032/99 zo dňa 19.7.1999“ proti zdravotnej poisťovni P. (ďalej len „poisťovňa P.“) podala návrh na výkon exekúcie proti povinnému V., a. s., B. (ďalej len „poisťovňa VZP“). Povinný (poisťovňa VZP) v rámci exekučného konania sp. zn. EX 2/09 podal námietky proti exekúcii, o ktorých rozhodol okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010 tak, že námietkam povinného vyhovel. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd uviedol, že „v exekúcii v zásade platí, že ju je možné vykonať len voči tomu, komu sa v rozhodnutí uložila nejaká povinnosť. Proti inému, ako v rozhodnutí označenému povinnému je možné uskutočniť   exekúciu   len   výnimočne   a   len   za   podmienok   stanovených   v   zákone. Predpokladom pre uskutočnenie exekúcie proti inej osobe ako je označená v exekučnom titule je prechod resp. prevod povinnosti a preukázanie prevodu resp. prechodu povinnosti z exekučného   titulu.   Z   vyššie   citovaného   ustanovenia   § 34   ods.   3   zák.   č.   273/1994   Z.   z. vyplýva, že k prechodu záväzkov zrušenej poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam na všeobecnú poisťovňu prichádza až vtedy, ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť tieto záväzky. Súd je preto toho názoru, že na to, aby sa exekúcia mohla viesť proti V., a. s., ako nástupcovi P. je nevyhnutné preukázať, že pohľadávka vymáhaná v predmetnej exekúcii nebola uspokojená v rámci likvidácie, zrušenej poisťovne P.. Súd má ďalej za to, že táto povinnosť jednoznačne preukázať prechod záväzku na V., a. s., zaťažuje oprávneného, ktorý v návrhu na vykonanie exekúcie označil rovno V., a. s., pričom na výzvu súdu na preukázanie prechodu záväzku predložil súdu len citáciu zákonného ustanovenia § 34 zák. č. 273/1994 Z. z. Avšak podľa názoru súdu k prechodu povinnosti, splnenie ktorej je predmetom predmetnej exekúcie, nedošlo len samotným zrušením P., ale na to, aby tento záväzok aj skutočne prešiel je nevyhnutné, aby prebehla likvidácia zrušenej poisťovne, aby likvidátor zostavil účtovnú závierku, ktorá by bola schválená príslušným ministerstvom a aby   pri   skončení   likvidácie   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   záväzok   nebolo   možné   z majetku   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   uspokojiť.   Nakoľko   súdu   nebolo   jednoznačne preukázané,   že   pohľadávka   oprávneného   nebola   v   rámci   likvidácie   resp.   konkurzu   z majetku zrušenej poisťovne uspokojená, súd mal za to, že zo samotného znenia § 34 zák. č. 273/1994 Z. z. nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že záväzok po P. je povinná uhradiť V., a. s., a teda že V., a. s., je pasívne legitimovaná v predmetnej exekúcii.

Nakoľko teda súd nepovažoval za jednoznačne preukázané, že záväzok P. prešiel po jej zrušení na V., a. s., súd mal za to, že je daný dôvod na vyhovenie námietkam proti exekúcii a z toho dôvodu rozhodol, tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“. Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   19   CoE   381/2010 z 20. septembra   2011   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správne. V odôvodnení   svojho   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že „prechod   záväzkov   na   inú poisťovňu je teda podmienený v zákone tým, že zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne   nestačia   na   úhradu   pohľadávky.   V   takom   prípade   sa   uhrádzajú   zo   zdrojov ustanovených zákonom.   Predpokladom tohto záveru je,   že je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne, rozsah uspokojených záväzkov poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam   a je možné konštatovať   nemožnosť uspokojenia   týchto   záväzkov   z majetku zrušenej poisťovne. V danej situácii je sporné, či V. je povinným subjektom, na ktorý prešli záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne podľa § 34 ods. 6 zákona č. 273/2004 Zb.

Povinný nie je univerzálnym právnym nástupcom zaniknutej zdravotnej poisťovne, a preto   povinnosťou   oprávneného   pri   podaní   návrhu   na   exekúciu   bolo   jednoznačne preukázať, že na povinného prešla povinnosť z exekučného titulu podľa § 41, a to doložením listiny preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že oprávnený nepredložil žiadny doklad o prechode záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne na V. a oprávnený tento prechod záväzkom preukazoval iba citáciou právneho predpisu. Nebolo teda jednoznačne preukázané   listinou   preukazujúcou   prevod   alebo   prechod   povinností   z   predmetného exekučného titulu na povinného - t. j. skutočnosť, že predmetnú pohľadávku oprávneného nebolo možné uspokojiť z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   nesúhlasí   s napadnutými uzneseniami vo veci konajúcich súdov.   Sťažovateľka tvrdí,   že „súdy použili nesprávny výklad   právnej   normy,  ...právne   nesprávne   vyhodnotili   námietky   povinného   V.   v ich prospech tak, že nedošlo k prechodu povinností zo zrušenej P. na V., resp. údajne sme to ako oprávnený v exekúcii nepreukázali. Za najväčšie pochybenie spôsobujúce v konečnom dôsledku arbitrárne rozhodnutia považujeme fakt, že oba súdy nezobrali do úvahy v čase rozhodovania aktuálny stav ukončeného procesu likvidácie a následne zrušeného konkurzu a výmazu   zaniknutej   zdravotnej   poisťovne   z obchodného   registra   v roku   2007.“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že „súd zmätočne žiadal listinami preukázať, že nedošlo/nebolo možné uhradiť našu pohľadávku z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne. Súd tým nezákonne   obrátil   dôkazné   bremeno   preukazovania   zániku   exekúciou   vymáhanej pohľadávky opačným smerom z povinného na oprávneného.“.

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. V konaní pred Krajským súdom Bratislava vedenom pod číslom 19CoE 381/2010 a pred Okresným súdom v Bratislave V. č. k. 37Er/73/2009 polo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 19CoE 381/2010-69 zo dňa 20.9.2011 v spojení s uznesením Okresného súdu v Bratislave V. č. 37Er/73/2009-48 zo dňa 11.3.2010 a vec vracia Okresnému súdu v Bratislave V. na nové konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 314 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B., Z. č. ú.... vedený vo... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   37   Er   73/2009   z 11.   marca   2010   a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE 381/2010 z 20. septembra 2011.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom a napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   19   CoE   381/2010 z 20. septembra 2011

2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať   aj   rozsudok,   resp.   uznesenie   opravného   (odvolacieho)   súdu   (§   211   OSP). Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľky, ktorá porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) zdôvodňuje nesprávnym právnym výkladom § 34 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) a tvrdí, že „nesprávnym výkladom ust. § 34 ods. 3 cit. zák. zasiahol do nášho ústav. práva na spravodlivý proces“. Podľa   názoru   sťažovateľky   z predmetného   ustanovenia   zákona   o zdravotnom   poistení možno vyvodiť, že zánikom poisťovne P. došlo ex lege k prechodu záväzkov na VZP. Ďalej sťažovateľka   argumentuje   arbitrárnosťou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorý nereagoval na argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, ktoré mali podľa názoru sťažovateľky zásadný význam. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na to, že „dôkazné   bremeno   prípadného   uhradenia   dlhu   spočívalo   na   povinnom...“. Na   základe uvedeného tvrdenia je sťažovateľka toho názoru, že „súd tým nezákonne obrátil dôkazné bremeno   preukazovania   zániku   exekúciou   vymáhanej   pohľadávky   opačným   smerom   – z povinného na oprávneného“.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „ak   došlo k prechodu   alebo   prevodu   práva   alebo   povinnosti   alebo   k prevzatiu   povinnosti   pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, oprávnený teda sťažovateľka musí túto skutočnosť preukázať   už   pri   podaní   návrhu   na   vykonanie   exekúcie“. V tejto   súvislosti   poukázal na znenie   §   37   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa ktorého proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ďalej tiež konštatoval, že „prechod záväzkov na inú poisťovňu je podmienený v zákone tým, že zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky. V danej situácii je sporné, či V. je povinným subjektom, na ktorý prešli záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne podľa § 34 ods. 6 zákona č. 273/2004 Zb.

Povinný nie je univerzálnym právnym nástupcom zaniknutej zdravotnej poisťovne, a preto   povinnosťou   oprávneného   pri   podaní   návrhu   na   exekúciu   bolo   jednoznačne preukázať, že na povinného prešla povinnosť z exekučného titulu podľa § 41, a to doložením listiny preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že námietky   sťažovateľky,   ktorými   argumentovala   v prospech   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) napadnutým uznesením krajského súdu, sú neopodstatnené.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   podľa   názoru   ústavného   súdu poskytol   ucelený   obraz   rozhodujúcich   skutočností   potrebných   na   vyvodenie   právnych záverov. V prvom rade konštatoval, že sťažovateľka prechod záväzkov preukazovala len citáciou právneho predpisu, pričom podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku povinnosť dôkazného   bremena   preukázať   prechod   práva   z exekučného   titulu   zaťažuje   práve sťažovateľku,   a nie   povinného,   ako   sa   mylne   domnievala   sťažovateľka.   Podľa   názoru ústavného súdu ani z § 34 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení nemožno vyvodiť, že ide o prípad univerzálnej sukcesie ex lege, ako na to poukazovala sťažovateľka v sťažnosti. Prechod pohľadávky na základe ustanovenia § 34 zákona o zdravotnom poistení bol závislý od viacerých skutočností súbežne (že nebolo možné uspokojiť záväzky z majetku zrušenej poisťovne   a   že   tieto   záväzky   neboli   uhradené   ani   zo   zdrojov   ustanovených   zákonom o štátnom   rozpočte   alebo   z iných   účelovo   určených   zdrojov   v danom   prípade   akciovou spoločnosťou V.), preto záver krajského súdu, že „nebolo teda jednoznačne preukázané listinou preukazujúcou prevod alebo prechod povinností z predmentného exekučného titulu na   povinného“, je   opodstatnený   a   správny.   Miera   interpretácie   a   aplikácie   na   vec vzťahujúcich   sa   predpisov   v posudzovanom   prípade   nevykazuje   logické   chyby   ani   ich jednostrannosť, prípadne iné závažné a neprípustné opomenutie, preto závery krajského súdu   nemožno   hodnotiť   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok porušenie práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06), respektíve základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského   súdu   za dostatočné   a   ústavne   akceptovateľné,   a preto   konštatuje,   že   sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012