znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., K., R. M., K., a prof. Ing. L. V., DrSc., B., zastúpených advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Košice II sp. zn. 15 C 1428/98 z 27. mája 2009 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co/150/2009 z 10. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. S., R. M. a prof. Ing. L. V., DrSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. L. S., R. M. a prof. Ing. L. V., DrSc. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 1428/98 z 27. mája 2009 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co/150/2009 z 10. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „V predmetnej právnej veci sa pôvodné navrhovateľky… návrhom zo dňa 14. 06. 1993 domáhali proti pôvodnému odporcovi – S. K. vydania   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   3.   000,-   Sk   s   prísl.   titulom   náhrady nájomného za neoprávnené užívanie pozemkov...

Obvodný   súd   Košice   II   na   to   dňa   21.   09.   1993   vydal   platobný   rozkaz   č.k.   Ro 1932/93-10, ktorým odporcu zaviazal na zaplatenie požadovanej sumy.

Odporca proti tomuto platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom namietal najmä, že predmetnú nehnuteľnosť má len v správe a údržbe. Tvrdil, že jej vlastníkom je Mesto K.. Z toho dôvodu pôvodné navrhovateľky podali na súd návrh na rozšírenie okruhu účastníkov konania na strane odporcu, a to o Mesto K. Uznesením č.k. 15C 1824/93-31 zo dňa 13. 06. 1995 Obvodný súd Košice II pripustili vstup Mesta K. na strane odporcov do konania… V   priebehu ďalšieho   konania vo veci navrhovatelia   ešte niekoľkokrát   navrhovali kvantitatívne rozšírenie pôvodného návrhu, čo do výmery a čo do sumy nájomného… Podaním zo dňa 20. 06. 2005 sa navrhovatelia počnúc dňom 01. 09. 2004 až do vyhlásenia   meritórneho   rozsudku   domáhali   priznania   zvýšenej   sadzby   nájomného,   a   to z pôvodných   4,-   Sk/m2   na   20,-Sk/m2   ročne.   Uvedenú   zmenu   požadovali   na   základe Technického posudku č. 2/2005 vypracovaným znalkyňou Ing. A. K.

Uznesením č.k. 15C 1428/98-263 zo dňa 17.10.2005 konajúci súd navrhovanú zmenu pripustil…

Dňa   09.   06.   2008   bol   Okresnému   súdu   Košice   II   doručený   Znalecký   posudok č. 8/2008 z 15.05.2008…

Z   predmetného   znaleckého   posudku   okrem   iného   vyplynulo,   že   na   základe Rozhodnutia   Okresného   národného   výboru   -   odbor   výstavby   v   Košiciach   č.:   Výst. 12007/1962 zo dňa 06.07.1964… boli v prospech Československého štátu – D., zastúpeného Krajským investorským útvarom Východoslovenského kraja v Košiciach vyvlastnené v 43. a 44. bode nehnuteľnosti - pozemky s parc. č.... a... o celkovej výmere 7.974 m2, a to z parc. č.... (pôvodná výmera 38.883 m2) časť o výmere 4.254 m2 a z parc. č.... (pôvodná výmera 37.690 m2) výmera 3.720 m2.

Zostávajúca (nevyvlastnená) časť parcely č.... o výmere 34.629 m2 je v súčasnosti zapísaná na LV č...., k.ú. B. a zostávajúca časť parcely č.... o výmere 33.970 m2 je vedená na LV č...., k.ú. B. …

Na   týchto   parcelách   sa   v   súčasnosti   nachádza   štátna   cesta   1.   triedy   I/50, električková trať K. – V. – Š. a medzi nimi je zeleň…

V podaní zo dňa 08. 09. 2008 navrhovatelia namietali dôveryhodnosť a zákonnosť vyššie označeného vyvlastňovacieho rozhodnutia. Jeho nezákonnosť, a teda protiprávnosť odôvodňovali navrhovatelia najmä tým, že nebolo doručené M. S., rod. V., ktorá v zmysle bodu   44.   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   nepochybne   bola   účastníčkou   vyvlastňovacieho konania.

Tvrdenie   o   nedoručení   predmetného   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   podporili navrhovatelia tým, že vo vyvlastňovacom rozhodnutí je uvedené nesprávne miesto bydliska navrhovateľky M. S. V čase vyvlastňovacieho konania totiž bývala ulici... v K., a nie v P. ako je to uvedené v bode 43. predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia. Z uvedeného preto navrhovatelia usúdili, že vyvlastňovacie rozhodnutie M. S. doručené byť nemohlo… Dňa   27.   05.   2009   vyhlásil   konajúci   súd   v   predmetnej   právnej   veci   meritórny rozsudok č.k. 15C 1428/98-696, ktorým návrh v celom rozsahu zamietol.

Primárnym   dôvodom   zamietnutia   návrhu   bolo   ust.   §   135   ods.   2   OSP,   v   zmysle ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu o vyvlastnení, pretože žiadne   ustanovenie   mu   nedáva   oprávnenie   nerešpektovať   právoplatné   rozhodnutie správneho orgánu…

Proti   tomuto   meritórnemu   rozsudku   podali   navrhovatelia   dňa   08.   07.   2009 odvolanie, ktorým sa domáhali zmeny predmetného prvostupňového rozhodnutia… Na to Krajský súd v Košiciach vydal dňa 10. 06. 2010 rozsudok č. k. 1 Co/150/2009- 746, ktorým v celom rozsahu potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   v   plnej   miere   stotožnil   s   právnym   záverom a argumentáciou prvostupňového súdu. K tomu navyše dodal, že súd prvého stupňa si mal pred   rozhodnutím   vo   veci   ako   predbežnú   otázku   vyriešiť   otázku   vlastníctva   tej   časti nehnuteľnosti, o užívanie ktorej ide, a to v období, za ktoré navrhovatelia požadujú vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa názoru odvolacieho súdu návrhu navrhovateľov nemohlo byť vyhovené najmä preto,   lebo   ich   vzhľadom   na   právoplatné   vyvlastňovacie   rozhodnutie   nie   je   možné považovať   za   vlastníkov   tej   časti   pôvodných   nehnuteľností   parc.   č.  ...   a  ...,   ktoré   sú v súčasnosti súčasťou parciel súboru CKN č....,... a... zapísaných na LV č...., z ktorého nepochybne vyplýva, že ich vlastníkom je v súčasnosti Mesto K.

Odvolací súd teda svoju právnu argumentáciu uzavrel v tom zmysle že pokiaľ na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia prešlo vlastníctvo spornej časti pozemkov parc. č.... a  ...   na   štát,   nemôžu   byť   navrhovatelia   aktívne   legitimovaní   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia   v   súvislosti   z   užívaním   tejto   časti   ako   súčasti   cesty,   električkovej   trate   a príslušnej zelene…

Proti predmetnému odvolaciemu rozsudku podali navrhovatelia dňa 04. 08. 2010 Generálnemu   prokurátorovi   SR   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   O   tomto podnete ešte nebolo rozhodnuté…

Ďalej sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že „Z odôvodnenia vyvlastňovacieho rozhodnutia   vyplýva,   že   vyvlastňované   pozemky   boli   potrebné   na   výstavbu   elektrickej rýchlodráhy K.– V. Š. Zo Znaleckého posudku č.... zo dňa 15.05.2008 vypracovaného Ing. M. H., PhD. na účely súdneho konania v predmetnej veci, vyplynulo, že na vyvlastnenej časti pozemkov (pôvodne parc. č.... a...) o celkovej výmere 7. 974 m2 v súčasnosti okrem uvedenej elektrickej rýchlodráhy stojí aj cesta 1. triedy I/50 a medzi cestou a elektrickou rýchlodráhy je zeleň.

Z týchto skutočností sťažovatelia usudzujú, že zo strany príslušného orgánu, ktorý o   vyvlastnení   konal   (Okresný   národný   výbor   -   odbor   výstavby   v   Košiciach)   došlo nepochybne k prekročeniu účelu vyvlastnenia a Československý štát tak zabral z vlastníctva právnych   predchodcov   sťažovateľov   väčšiu   výmeru   pozemkov   ako   bola   nevyhnutne potrebná na výstavbu elektrickej rýchlodráhy K. – V.– Š. …

Zo   znaleckého   posudku   rovnako   vyplynulo,   že   samotná   električková   trať   zaberá z vyvlastnených 7. 974 m2 len 2.656 m2, a to z parc. c.... 1.434 m2 a z parc. č.... 1.222 m2. Z   vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   rozsah   vyvlastnenej   plochy pozemkov…, prekročil účel vyvlastnenia stanovený v samotnom vyvlastňovacom rozhodnutí. Túto   skutočnosť   namietali sťažovatelia už vo svojom odvolaní zo dňa 08.07.2009 proti rozsudku súdu prvého stupňa…“.

Sťažovatelia v odvolaní tiež uviedli, že si svoje právne nároky voči vyvlastneným pozemkom   neuplatnili   v   reštitučnom   konaní   z dôvodu,   že   predmetné   vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené ich právnym predchodcom, ktorí sa v dôsledku toho nemali ako   dozvedieť   o vyvlastnení,   a   tiež   z   dôvodu,   že „tieto   pozemky   podľa   písomného vyjadrenia Magistrátu M. K. z 17. 03.1993 nie sú predmetom reštitučných nárokov v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., pretože neprešli do vlastníctva štátu. V prípade týchto pozemkov malo dôjsť zo strany štátu, resp. príslušného orgánu k dodatočnému majetkovo - právnemu vysporiadaniu, a to na základe uznesenia vlády SR č. 4583/1992 z 12.01.1991…“.

Sťažovatelia   sa   o   existencii   právoplatného   vyvlastňovacieho   rozhodnutia a o skutočnej   vyvlastnenej   výmere   predmetných   pozemkov   dozvedeli   tak   až v   priebehu občianskeho súdneho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia pred okresným súdom.

Kedže všeobecné súdy opomenuli pred rozhodnutím „vyriešiť si predbežnú otázku vlastníctva   predmetných   vyvlastnených   pozemkov,   podali   sťažovatelia   návrh   zo   dňa 09. 02. 2009 na rozhodnutie vo veci medzirozsudkom (medzitýmnym rozsudkom), ktorým súdu   navrhovali,   aby   v   ich   prospech   určil   spoluvlastníctvo   k   týmto   pozemkom   podľa podielov uvedených v petite tohto podania.

Z uznesenia súdu prvého stupňa č.k 15C 1428/98-669 z 03.04.2009 vyplýva, že toto podanie súd vyhodnotil ako zmenu pôvodného návrhu a túto nepripustil...

Tým, že súdy oboch stupňov dostatočným spôsobom neprihliadli na obsah a možné dôsledky   predmetného   znaleckého   posudku,   neoprávnene   zasiahli   do   spoluvlastníckeho práva sťažovateľov a namiesto poskytnutia právnej ochrany im odňali čo i len možnosť domáhať   sa   jeho   určenia   v   ich   prospech,   a   to   tým,   že   súd   prvého   stupňa   podanie sťažovateľov zo dňa 09. 02. 2009 vyhodnotil len ako zmenu návrhu a nie ako určovaciu žalobu   (návrh),   o   ktorej   mal   konať   a   rozhodnúť   na   účely   zistenia   základnej   otázky predmetného   sporu,   t.   j   či   sťažovatelia   sú   alebo   nie   sú   spoluvlastníkmi   vyvlastnených pozemkov,   resp.   aspoň   ich   častí.   Porušením   ustanovenia   §   132   OSP   všeobecné   súdy zároveň porušili právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces.

Z   obsahu   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   a   zo skutočností uvedených   v znaleckom posudku vyplýva, že toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore s vyššie citovaným ust. § 18 ods. 2 zákona č. 87/1958 Zb…

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy si nemohli otázku oprávneného vlastníctva, resp. spoluvlastníctva sťažovateľov, vyriešiť len na základe vlastnej právnej úvahy založenej výlučne   na   zjavne   nezákonnom   vyvlastňovacom   rozhodnutí,   pretože   tým   sťažovateľom znemožnili   prístup   k   súdu   a   neoprávnene   zasiahli   do   ich   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces…“.

Sťažovatelia na základe uvedeného ústavnému súdu navrhujú, aby nálezom vyslovil, že:„Rozsudkom   Okresného   Košice   II   č.k.   15C   1428/98-696   z   27.05.2009   a   Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 1 Co/150/2009-746 zo dňa 10. 06. 2010   bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľov vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj ich právo na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Rozsudok Okresného súdu Košice II a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Sťažovateľom v 1. až 3. rade sa priznáva náhrada trov konania vo výške 303, 30 eur, ktorú sú Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov (vychádzajúc z jej petitu) je namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 Co/150/2009   z 10.   júna   2010   a   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   1428/98 z 27. mája 2009.

1. Tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   označených   práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 1428/98 z 27. mája 2009, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   1428/98   z 27.   mája   2009,   ktorým   zamietol   žalobu sťažovateľov, bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní, pričom sťažovatelia odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj podali. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu preskúmať namietaný rozsudok okresného súdu, keďže jeho   rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity   vyplýva   aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde (obdobne   napr.   I.   ÚS   103/02, III. ÚS 402/2010).

2.   Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné   zaoberať   sa   nezákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Zo sťažnosti a z rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že sťažovatelia (a ich právni predchodcovia) sa žalobou domáhali „vydania bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného za neoprávnené užívanie častí ich nehnuteľností“ a svoj nárok odôvodňovali tým, že „časť nehnuteľností parcelného čísla... a... kat. úz. B., ktoré boli vo vlastníctve ich právnych   predchodcov   a   ktoré   oni   zdedili,   je   užívaná   ako   komunikácia   štátnej   cesty   a električková rýchlodráha...“.

Okresný   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov,   svedkov   a   listinami a o žalobe   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   nájomného   za   užívanie   ich nehnuteľností rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 1428/98 z 27. mája 2009 tak, že ju zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   sťažovatelia   včas   odvolanie   na   krajskom   súde, v ktorom navrhovali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil z dôvodu, že konanie   má   inú   vadu,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci, a preto, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co/150/2009 z 10.   júna   2010   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn. 15   C   1428/98 z 27. mája 2009 potvrdil.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   26/96,   I.   ÚS   62/97, II. ÚS 37/01, II. ÚS 88/01) účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu, t. j. každej osobe priznať možnosť byť účastníkom konania po splnení podmienok ustanovených zákonom. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo rešpektované. Ústavné právo na súdnu   ochranu   však   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   II.   ÚS   4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

V súvislosti   s napadnutým   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/150/2009 sťažovatelia namietajú najmä to, že okresný súd v   spore   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   nájomného   za   užívanie   ich nehnuteľností dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo v konečnom dôsledku spôsobiť porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru   sťažovateľov   všeobecné   súdy   nesprávne   opreli   svoje   rozhodnutia o nezákonné   vyvlastňovacie   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktoré   nebolo   podľa   nich doručené ani právnej predchodkyni sťažovateľov, a rozhodli bez toho, aby pred samotným rozhodnutím   zistili   skutočných   vlastníkov   nehnuteľností.   Tvrdia,   že   všeobecné   súdy   sa týmito otázkami mali zaoberať a ich návrhu na vyriešenie predbežnej otázky vlastníctva predmetných vyvlastnených pozemkov počas tohto konania mali vyhovieť.

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie,   ak súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu   a zistil,   že   námietky sťažovateľov   nie   sú   opodstatnené.   Podľa   rozsudku   krajského   súdu   (s.   6) «...   návrhu navrhovateľov   nemohlo   byť   vyhovené   preto,   lebo   ich   vzhľadom   na   právoplatné vyvlastňovacie   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   vlastníkov   tej   časti   pôvodných nehnuteľností parc.č. 674/4 a 684/2, ktoré sú v súčasnosti súčasťou parciel súboru CKN číslo...,... a... zapísaných na LV č.... na iný subjekt. S takýmto záverom prvostupňového súdu   sa   odvolací   súd   plne   stotožňuje.   Aj   keď   je   pravdou,   že   nehnuteľnosti   parcelného čísla... a... boli ešte po vyvlastnení prejednané ako dedičstvo a v čase podania návrhu boli navrhovatelia   (ich   právni   predchodcovia)   vedení   na   LV   č.  ...   a...   ako vlastníci   týchto parciel v pôvodnej pozemnoknižnej výmere, v priebehu konania bolo dokazovaním zistené, že tento zápis nemožno považovať za hodnoverný," pretože bol preukázaný opak (§ 70 ods. 1   Katastrálneho   zákona).   Z   vykonaného   dokazovania   považuje   aj   odvolací   súd   za jednoznačne preukázané,   „že   sporná   časť bola ešte za života poručiteľov v roku 1964 vyvlastnená“ tak vzhľadom na právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie táto časť prešla do vlastníctva štátu bez ohľadu na to, že v evidencii nehnuteľností to zapísané nebolo. Zápis vlastníctva v EN totiž v tom čase nemal konštitutívny charakter a aj keď administratívna chyba bola odstránená až v roku 2000, z rozhodnutia, ktoré mal kataster nehnuteľností   k dispozícii,   je   nespochybniteľné,   že   vyvlastňovacie   rozhodnutie   vydal   orgán   k   tomu oprávnený v rozsahu jeho pôsobnosti (t.j. že nešlo o nulitný akt) a že bolo opatrené jeho doložkou právoplatnosti. V danej situácii teda nemohli byť predmetom dedenia celé parcely č.... a..., ale len tá ich časť, ktorá zostala po odpočítaní vyvlastnenej výmery. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní a odvolací súd zhodne so záverom prvostupňového súdu uvádza,   že   to,   či   pri   vydaní   tohto   rozhodnutia   bol   dodržaný   postup   vyplývajúci   zo správneho poriadku (aj keď v čase vydania tohto rozhodnutia skutočne išlo ešte o zákon č. 20/1955 Zb.) nie je oprávnený preskúmavať súd v sporovom občianskoprávnom konaní. Vzhľadom na vyznačenú doložku právoplatnosti ide o záväzné vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré by dodatočne mimo samotného správneho konania bolo možné posudzovať len v rámci reštitučného konania, v ktorom mohol byť uplatnený nárok o vydanie veci. Ohľadne predmetných   pozemkov   (pôvodne   ornej   pôdy)   by   teda   len   v   reštitučnom   konaní   podľa zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku mohlo byť posudzované aj to, či vyvlastnený pozemok slúži účelu, na ktorý bol vyvlastnený - pokiaľ navrhovatelia uvádzajú, že účel vyvlastnenia bol len   zriadenie   elektrickej   rýchlodráhy,   prípadne   či   nejde   odňatie   nehnuteľnosti   bez právneho   dôvodu,   ak   by   doposiaľ   vzhľadom   na   závady   v   doručení   nebolo   možné   toto rozhodnutie považovať za právoplatné. Ak zo strany navrhovateľov nebol úspešne využitý reštitučný zákon ako lex specialis, nemohli by byť úspešní ohľadne určenia vlastníctva ani v osobitnom konaní podľa ust. OZ ako lex specialis takže túto otázku si súd nemohol riešiť ani ako predbežnú otázku inak, ako vyplýva zo záväzného vyvlastňovacieho, rozhodnutia…

Za daného stavu, keď na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia prešlo vlastníctvo spornej časti pozemkov parcelného čísla... a... na štát, nemôžu byť navrhovatelia aktívne legitimovaní pre vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s užívaním tejto časti (ako súčasti cesty, električkovej trate a príslušnej zelene). V tejto situácii by už vzhľadom na predmet konania bolo nadbytočné zaoberať sa tým, kto by vlastne vzhľadom na právny vývoj mal byť v súčasnosti vedený ako vlastník, resp. užívateľ CKN parciel, pretože keď v zmysle horeuvedeného nebolo možné za vlastníkov vyvlastnených častí pozemkov považovať navrhovateľov,   rozsudok   prvostupňového   súdu   o   zamietnutí   ich   návrhu   na   vydanie bezdôvodného obohatenia bolo potrebné potvrdiť...».

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   vysporiadal s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. V každom prípade uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľov   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Vychádzajúc z uvedeného napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné,   prípadne   boli   svojvoľné   tak,   aby   to   odôvodňovalo   spojitosť   s   možným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie,   ako   to   tvrdia   vo   svojej   sťažnosti.   Dôvody,   ktoré   potvrdzujú   vecnú   správnosť výroku prvostupňového súdu, sú výsledkom právnych úvah krajského súdu (vychádzajúcich aj zo skutkových zistení a právneho záveru okresného súdu), ktoré nevyžadovali ďalšie dokazovanie a sú prípustné aj bez ďalších skutkových zistení.

Podľa   ústavného súdu z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského možno dospieť k   názoru,   že   sťažovateľmi   namietané   nesprávne   hodnotenie   vykonaných   dôkazov a nedostatočné   odôvodnenia   rozsudku   a právnych   a   skutkových   záverov   a z toho vyplývajúci   aj tvrdený   neúspech   vo   veci   samej   nie   je   dôvodom   na   poskytnutie ústavnoprávnej   ochrany,   najmä   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   výkladom a aplikáciou   noriem   platného   právneho   poriadku   a namietaným   porušením   označeného základného práva (obdobne napr. III. ÚS 197/02). Krajský súd sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi primerane vysporiadal a uviedol také skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu prvostupňového rozsudku.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu (i okresného súdu) nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

V konečnom   dôsledku   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského   súdu.   Keďže   v danom   prípade   ústavný   súd   nezistil,   že   by   závery   vyvodené v rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co/150/2009 z 10. júna 2010 v spojení s rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   1428/98   z 27.   mája   2009   boli   zjavne   nedôvodné   alebo arbitrárne, odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne m. m. I. ÚS 159/08).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co/150/2009 z 10. júna 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľov, že rozsudkom krajského súdu   sp.   zn. 1 Co/150/2009 z 10. júna 2010 bolo porušené ich   základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Vo vzťahu k namietanému čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie práv priznaných   týmito   článkami   nemôže   samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu, ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   (I.   ÚS   44/03).   O prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Keďže   označený rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   dôvody   uvádzané   sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietnuť   (obdobne   napr.   IV.   ÚS 194/08).

4. Sťažovatelia v úvode a odôvodnení sťažnosti tiež namietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, ale keďže porušenie tohto práva riadne neoznačili v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných   náležitostí   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   sa   ich namietaným porušením práv podľa dohovoru ani bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011