znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., v ktorých namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín vo veciach jej podaní z 24. júla 2006 o zaplatenie peňažnej istiny, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 33359/08 až Rvp 33866/08 spája na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. Rvp 33359/08.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. novembra 2008   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaniach, v ktorých   si   na   okresnom   súde   uplatňovala   finančnú   pohľadávku   s príslušenstvom   voči jednotlivým dlžníkom a navrhovala, aby okresný súd vydal platobný rozkaz.

Zo sťažností ďalej vyplýva, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania o jej veciach doručených okresnému súdu 24. júla 2006 prostredníctvom kuriéra právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal vo veciach žiaden relevantný procesný úkon (výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   príp.   vydanie   platobného   rozkazu   a pod.),   a to i napriek tomu, že vo veci bolo už nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 290/08 vyslovené, že okresný súd porušil jej základné práva tým, že vo veci nekonal, a bolo mu prikázané vo veci konať a rozhodnúť.

Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky   osvedčenej   listinami   prostredníctvom   návrhu na vydanie   platobného   rozkazu).   Sťažovateľka   je   (podľa   svojho   tvrdenia)   aktívna a poskytuje okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Súčasne   žiadala, aby jej ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (t.   j.   663,90   €) v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd sťažovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   uvedeného   zákona   je však   možné   v konaní   o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 33359/08 až Rvp 33866/08 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažnosti sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou porušenie   ktorých   sa   namietalo   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať aj tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným   súdom,   pre   ktoré   je   typické,   že   zodpovednosť   za   riadne   začatie,   priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

V takýchto typoch konaní, ktoré sťažovateľka napadla na ústavnom súde, je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79, § 120 ods. 1 OSP). V nich žalobcovi vyplýva   povinnosť   bezo   zvyšku   splniť   aj   ostatné   zákonom   ustanovené   predpoklady   na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých   predpokladov   prípustnosti   žaloby,   a to   vrátane   zaplatenia   súdnych   poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti úkonov, považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).

Z obsahu sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka v konaniach, v ktorých si na okresnom súde uplatňovala finančnú pohľadávku s príslušenstvom voči jednotlivým dlžníkom   a   navrhovala,   aby   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz,   nezaplatila   súdny poplatok s tým, že splnenie poplatkovej povinnosti, tak ako vyplýva z obsahu sťažnosti, podmieňuje výzvou okresného súdu, keď vo svojich sťažnostiach uvádza: „Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej nečinnosti porušovateľa obstojí aj preto, že prvotným úkonom, ktorý súd z dôvodu hospodárnosti   po podaní   návrhu   spravidla vykoná   je   výzva na zaplatenie súdneho poplatku.... Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho   poplatku.  ...   Okresný   súd   jednoduchý   úkon   spočívajúci   vo výzve   na zaplatenie súdneho poplatku nevykonal   ani po   roku a pol   od podania   návrhu,   hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej moci (§ 103 OSP)“.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ,   odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   jednoznačne   vyplýva, že je predovšetkým   primárnou   povinnosťou   žalobcu   splniť všetky   zákonné predpoklady, a teda   aj poplatkovú   povinnosť,   tak   aby sa   konanie vôbec mohlo začať,   a potom   ďalej plynulo pokračovať.

V danej   súvislosti   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky: „Keďže   sťažovateľ realizoval svoje podanie elektronickými prostriedkami nebolo možné, aby zaplatil súdny poplatok   s podaním   návrhu   kolkovými   známkami   a jeho   jedinou   možnosťou   je   počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom.“

Je   základnou   povinnosťou   sťažovateľky   ako   účastníka   konania,   v danom   prípade žalobcu spor iniciujúceho, starať sa o stav a priebeh daného konania, povinnosť zaplatiť súdny poplatok nevynímajúc. Sťažovateľka mohla a mala možnosť okresný súd požiadať, resp. osobnou účasťou na okresnom súde si zistiť platobné údaje, na základe ktorých by si mohla splniť svoju poplatkovú povinnosť v lehote a za podmienok ustanovených zákonom o súdnych poplatkoch. Tento názor ústavného súdu podporuje aj skutočnosť, že vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb podaných okresnému súdu v krátkom časovom úseku za sebou nebolo technicky možné od okresného súdu očakávať, že v každej jednotlivej veci iniciatívne vyzve sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku   bez akejkoľvek aktívnej a efektívnej ingerencie zo strany samotnej sťažovateľky.

Z uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľka   postupovala   od   začiatku   konania   v daných veciach až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jej náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Jej podiel na spomalení konania v daných veciach bráni záveru, že v predmetných konaniach došlo k zbytočným prieťahom, napriek tomu, že od podania žalôb uplynula doba dvoch rokov.

Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na zbytočné prieťahy v občianskom sporovom konaní a procesnú nečinnosť sťažovateľky vo vzťahu   k splneniu   si   poplatkovej   povinnosti   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   považuje   aj   za   neprípustné   z dôvodu nevyčerpania iného právneho prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach síce uviedla, že sťažnosti podáva „ústavnému súdu bez využitia postupu podľa ust. § 62 ods. 1 zák. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov,   pretože   v danom   štádiu   konania   by   prostredníctvom rozhodnutia   o sťažnosti   na   postup   súdu   nebolo   možné   docieliť   nápravu   porušenia základných práv“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, IV. ÚS 18/06, III. ÚS 69/07), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v danej   veci   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať za splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   na orgáne   štátnej   správy   súdov. V nadväznosti na to ústavný súd napokon dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“(III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   podľa   § 62   a nasl.   zákona   o súdoch neumožnilo v danej   veci   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky   priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Súčasne   treba   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   niektoré   sťažnosti   sťažovateľky nespĺňali zákonnom ustanovené náležitosti, konkrétne splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľky   nebolo   podpísané   právnym   zástupcom   ani   sťažovateľkou   (napr. sp. zn. Rvp 33592/08, sp. zn. Rvp 33812/08).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   nesplnila   základné   povinnosti   konania   pred okresným súdom, bol bez právneho významu zaoberať sa ďalšími skutočnosťami tvrdenými v sťažnosti.

V prípade, že okresný súd v predmetných veciach nebude vo veci vykonávať úkony smerujúce   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   a k právoplatnému   skončeniu   veci, sťažovateľke   nebude   nič   brániť,   aby   na   prípadné   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 ústavy podala sťažnosť na ústavnom súde i v budúcnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku tohto konania, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľky treba odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009