znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Z.,  ...,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tošs   5/2007   a jeho   uznesením z 28. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007 doručená   sťažnosť   R.   Z.,  ...,   toho   času   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená prostredníctvom jeho splnomocneného právneho zástupcu v písomnom podaní doručenom ústavnému   súdu   10.   augusta   2007.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. marca 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tošs 5/2007.

Sťažovateľ je trestne stíhaný vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006.

Uznesením vyšetrovateľa z 3. októbra 2006 sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2006 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva v zmysle § 20 Trestného zákona.

V tom istom trestnom konaní bolo 7. októbra 2006 sťažovateľovi rozšírené obvinenie pre ďalší zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva v zmysle § 20 Trestného zákona.

Uznesením   zo   6.   decembra   2006   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-41/BOK-C-2006   bolo sťažovateľovi   a ďalším   osobám   vznesené   obvinenie   pre   zločin   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné trestné činy.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006 zo 6. decembra 2006 boli obe uvedené trestné konania spojené na spoločné konanie (per analogiam podľa § 21 ods. 3 s poukazom na § 18 ods. 1 Trestného poriadku) s tým, že konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-41/BOK-C-2006. Súčasne so spojením veci na spoločné konanie došlo   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   a ďalším   spoluobvineným   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní k zmene právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý im bolo vyšetrovateľom vznesené prvé obvinenie (v konaní pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-2006) za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 41/2006 z 10. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 57/2006 z 24. októbra 2006 z dôvodov podľa v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Lehota väzby mu začala plynúť 7. októbra 2006 od 12:10 h.

Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) zo 6. marca 2007 bola uznesením sudcu pre prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špeciálny   súd“)   sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006   zo   16.   marca   2007   v   spojení   s napádaným uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tošs   5/2007   z   28.   marca   2007   lehota   trvania sťažovateľovej väzby predĺžená do 7. októbra 2007.

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta: „V   zmysle   článku   5   ods.   4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie   ak   je   pozbavenie   slobody   nezákonné.   Podľa   judikatúry ESĽP,   z   ktorej   vychádza   aj   judikatúra   Ústavného   súdu   je   v   citovanom   ustanovení obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu   nevyhnutnú,   respektíve   primeranú   dobu   alebo   byť prepustený počas konania /obdobne napríklad III. US 7/00, III.US 198/05/.

Predmetom konania vo veci samej v danom prípade má byť podľa názoru môjho mandanta to, či Najvyšší súd uznesením spisovej značky 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007, ktorým   predĺžil   môjmu   klientovi   väzbu   o   šesť   mesiacov,   rešpektoval   právo   sťažovateľa podľa   článku   5   ods.   4   Dohovoru,   keď   osobne   nevypočul   obvineného   k   dôvodnom a okolnostiam   ďalšieho   predĺženia   lehoty   trvania   jeho   väzby   o   šesť   mesiacov. V napadnutom uznesení Najvyšší súd konštatoval väzobné dôvody sťažovateľa podľa § 67 ods. 1, písmeno a, b, c Trestného poriadku [správne má byť podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, pozn.], pričom z dokladov, ktoré súdny spis obsahuje je zrejmé, že sťažovateľ sa trestnému stíhaniu nevyhýbal a bol do väzby vzatý napriek tomu, že jeho prvý výsluch, na ktorý dostal riadne predvolanie, sa mal konať až v pondelok a jeho polícia zadržala a následne vzala do väzby už tri dni pred týmto úkonom, na ktorý bol riadne pozvaný   vyšetrovateľom   na   základe   telefonického   dohovoru   medzi   sťažovateľom a vyšetrovateľom   a   na   základe   osobného   dohovoru   právneho   zástupcu   sťažovateľa a vyšetrovateľa.   Ďalej   bol   udaný   dôvod   kolúzny,   ktorý   však   nebol   ničím   odôvodnený, pretože zo spisu nevyplývajú žiadne preukázateľné fakty, ktoré by nasvedčovali tomu, že sťažovateľ   sa   čo   i   len   pokúsil   niekoho   v   predmetnej   veci   akýmkoľvek   spôsobom ovplyvňovať. Zároveň boli dané dôvody resp. odôvodnenie v smere pokračujúcej trestnej činnosti, hoci ani v tomto smere nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že sa v trestnej činnosti pokračuje alebo by sa malo pokračovať, pretože prevažná časť skutkov,   ktoré sú   môjmu   mandantovi dávané za vinu boli   spáchané v   dlhšom   časovom období   pred   začatím   trestného   stíhania   v   predmetnej   veci.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že uznesením   Najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   označených   základných   práv,   pretože   v žiadnom   z uvedených   dôvodov,   ktorý   Najvyšší   súd   ako   dôvody   väzobné   uvádzal,   nebol osvedčený a preukázaný ani jediný dôkaz o ich existencii, vychádzalo sa iba z hypotetických predpokladov, že by takéto dôvody mohli existovať alternatívne, že by takéto skutočnosti v budúcnosti mohli nastať. Sťažovateľ okrem toho uvádza, že v priebehu konania viac krát žiadal o to, aby bol osobne vypočutý z dôvodov svojej väzby, avšak v priebehu trestného stíhania do predĺženia väzby k takejto situácií ani raz nedošlo, prvý a jediný krát počas trvania väzby bol vypočutý pri svojom zadržaní a pri rozhodovaní o vzatí do väzby. (...) Sťažovateľ žiadal, aby bol v súlade s judikatúrou slovenských súdov ale i medzinárodného súdnictva osobne vypočutý k dôvodom svojej väzby aj pred Najvyšším súdom. Napriek tomu Najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí a tým procesným stranám neumožnil zachovať zásadu rovnosti strán, pretože v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad v rozhodnutí Schieser verzus Švajčiarsko z roku 1996, podľa ktorého ak je osoba vo väzbe, musí byť vypočutá k dôvodom svojej väzby, čo dáva záruku spravodlivého procesu, mal byť aj môj mandant vypočutý pri rozhodovaní o predĺžení jeho väzby pred Najvyšším súdom. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd uvedeným postupom nekonal má zato, že došlo k porušeniu požiadaviek, zakotvených v článku 5 ods. 4 Dohovoru.“  

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd: „... deklaroval porušenie jeho základných práv podľa článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy a práv podľa článku 5 odsek 1 písmena c odsek 3 a 4 Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu, ako je vyššie uvedené, aby Ústavný súd SR namietané uznesenie zrušil a vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V súlade   s ustanovením   §   25   zákona   o ústavnom   súde   bola   sťažnosť   sťažovateľa predbežne   prerokovaná   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu.   Predmetom konania pred ústavným súdom je preskúmanie ústavnej konformity sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 a posúdenie ústavnosti procesného postupu najvyššieho súdu, ktorý vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal. V súvislosti   s ich   preskúmaním   ústavný   súd   samozrejme   prihliadal   aj   na obsah uznesenia   špeciálneho   súdu   o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   sp.   zn. BB-Pšv   24/2006   zo 16.   marca   2007,   ako   aj na   procesný   postup   špeciálneho   súdu predchádzajúci   vydaniu   označeného   rozhodnutia,   pretože   tieto   boli   predmetom preskúmania zo strany najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Tošs 5/2007. V tomto ohľade predstavuje procesný postup a rozhodnutia špeciálneho súdu a najvyššieho súdu v konaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby jeden celok.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.  

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, na základe zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Predovšetkým   treba   uviesť,   že   sťažnosťou   napádané   uznesenie   najvyššieho   súdu sp.   zn.   3   Tošs   5/2007   z 28.   marca   2007   sa   týka   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru,   ktorú   sťažovateľ   napokon   ani   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil,   je   preto neopodstatnená   už   na   prvý   pohľad   (obdobne   napr.   I.   ÚS   352/06,   III.   ÚS   34/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba   vo   väzbe   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných   podmienok,   ktoré sú predpokladom   zákonnosti   tejto   väzby.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti   väzbe   a   rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj povinnosť prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z nich   je   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Rešpektovanie   základných   práv   fyzickej   osoby   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy v prípadoch, ak je pozbavená osobnej slobody väzbou, však zahŕňa aj zabezpečenie ďalších základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby.

Osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa   ku všetkým   okolnostiam   týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Za týmto účelom jej musí byť poskytnutá   možnosť   nahliadnuť   do   spisu   (pokiaľ   o to   požiada),   pričom   jej   nemôže   byť odopreté   právo   oboznámiť   sa   s dôkazmi   a skutočnosťami,   o ktoré   by   sa   malo   opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania).

Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie   kontradiktórnej   povahy   konania   a rešpektovanie   princípu   „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c)   dohovoru,   je   aj   osobná   prítomnosť   obvineného   v   konaní   pred   súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   nemusí   v každom   jednotlivom   prípade   predstavovať ústavné nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a princípu   „rovnosti   zbraní“   (napr.   III.   ÚS   34/07,   III.   ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť   osobnej   prítomnosti   obvineného   pred   súdom   v takomto   konaní   je potrebné   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06).

Dňa   6.   marca   2007   podal   prokurátor   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania sťažovateľovej väzby v prípravnom konaní do 7. októbra 2007. Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu nariadil na prerokovanie návrhu prokurátora verejné zasadnutie, ktoré sa uskutočnilo   16.   marca   2007   za   účasti   sťažovateľa   aj   jeho   obhajcu.   Sťažovateľ   v rámci vypočutia sudcom pre prípravné konanie uviedol: „Čo sa týka návrhu prokurátora UŠP navrhujem   tento   zamietnuť.   Plne   sa   pridržiavam   výpovede,   ktorú   som   uskutočnil   v prípravnom konaní. V týchto výpovediach som sa k určitým skutkom priznal, avšak ďalšie skutky, ktoré sú mi kladené za vinu, tak tieto som nespáchal. Mal som dosť finančných prostriedkov na to, aby som bol nútený niekoho vydierať. Chcem dodať, že ak by som bol prepustený z väzby,   tak   sa budem   zdržiavať   v mieste trvalého bydliska,   nedopustím sa žiadnej trestnej činnosti. Treba to chápať tak, že využívam svoje právo a dávam sľub za prepustenie z väzby na slobodu. To je všetko, viac nemám, čo by som k veci dodal.“

Obhajca   sťažovateľa   v rámci   svojho   vyjadrenia   uviedol: „Môj   klient   sa   jednak priznal a popísal skutok, z ktorého sa cíti byť vinným. Okrem toho chcem uviesť toľko, že výpoveď svedka P. v podstate vyznieva v jeho prospech. Sám povedal, že k vydieraniu nedošlo.   U môjho klienta podľa môjho názoru neexistuje žiadny dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. Chcem len dodať toľko, že môj klient sa zdržiaval v   mieste   svojho   bydliska   a   dobrovoľne   odišiel   s   políciou.   Záverom   chcem   uviesť,   že obvinený má rodinu, počas výkonu väzby sa mu narodilo dieťa, a preto má vyživovaciu povinnosť.   Poukazujem   na   jeho   písomný   sľub   a   ak   je   to   možné   dávam   aj   ja   záruku vzhľadom na moju osobu, že osobne budem vplývať na to, aby sa žiadnej trestnej činnosti ďalej nedopúšťal a aby sa zdržiaval v mieste svojho bydliska.“

Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu uznesením sp. zn. BB-Pšv 24/2006 zo 16. marca 2007 rozhodol o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby v prípravnom konaní   do   7.   októbra   2007.   Zároveň   rozhodol,   že   ponúkanú   záruku   ani   písomný   sľub sťažovateľa neprijíma.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu okrem iného uviedol: „Návrh bol prokurátorom v zmysle požiadavky rovnakého postavenia strán v trestnom konaní zaslaný obvineným a ich obhajcom na vyjadrenie sa k dôvodom navrhovaného predĺženia väzby.

Do   termínu   konania   verejného   zasadnutia   sa   písomne   tak   obvinení,   ako   aj obhajcovia k návrhu prokurátora ÚŠP GP SR nevyjadrili.

Na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. 3. 2007 bol oboznámený podstatný obsah spisu a boli vypočuté aj jednotlivé návrhy procesných strán trestného konania. (...) Sudca   pre   prípravné   konanie   po   preštudovaní   návrhu   prokurátora   ÚŠP   GP   SR, predloženého spisového materiálu a na základe vyjadrenia strán v trestnom konaní dospel k záveru, že podaný návrh je dôvodný. (...)

Vzhľadom   na zákonnú povinnosť uvedenú   v § 79   ods.   2 Tr.   por.   a kumulatívne usporiadanie dôvodov väzby v trestnom konaní, preskúmal sudca pre prípravné konanie to, či trestné stíhanie je proti obvineným vedené dôvodne. (...)

Bolo zistené, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania stíhaných skutkov u všetkých obvinených pretrváva aj v čase rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania   väzby.   Podľa   procesného   sudcu   je   namieste   záver,   že   všetci   obvinení   uvedení vo výroku tohto uznesenia sú aj naďalej dôvodne podozriví zo spáchania skutkov uvedených v uzneseniach vyšetrovateľa. Naviac od posledného právoplatného rozhodnutia o väzbe boli vyšetrovateľom vykonané viaceré vyšetrovacie úkony, ktorých výsledky dôvodnosť trestného stíhania nespochybnili.

Je potrebné zdôrazniť, že v súčasnom štádiu trestného konania nie je nevyhnutné aby,   vina   obvinených   bola   zo   zadovážených   dôkazov   jednoznačne   a   bez   akýchkoľvek pochybností preukázaná.   Na rozhodnutie o ich väzbe postačuje to,   že v trestnom spise zabezpečený súhrn dôkazov je na takej úrovni aby, v rovine určitej rozumnej istoty bolo možné prijať záver, že obvinení sa s najväčšou pravdepodobnosťou dopustili spáchania skutkov, ktoré majú zákonné znaky trestných činov podľa osobitnej časti Trestného zákona. V danom prípade niet dôvodu na zmenu názoru v hodnotení skutkových okolnosti spáchania trestnej činnosti. (...)

Konkrétne okolnosti páchania trestnej činnosti vyplývajú z výpovedí svedkov P. P., R. M., M. Č., ako aj ostatných svedkov, ktorí boli v danej veci už vypočutí a pomerne podrobne opísali priebeh jednotlivých skutkov na ktorých sa mali obvinení podľa uznesení vyšetrovateľa ako členovia zločineckej skupiny podieľať. Tomuto záveru okrem svedeckých tvrdení nasvedčujú listinné dôkazy, ktoré boli v doterajšom priebehu vyšetrovania orgánmi prípravného konania zadovážené. Zistené okolnosti páchania trestnej činnosti poukazujú na to, že obvinení, ktorí sa mali na stíhanej trestnej činnosti podieľať, konali ako zoskupenie osôb s určenými vnútornými vzťahmi, väzbami a štruktúrou v trestnom práve formovanými ako zločinecká skupina. (...)

S poukazom (...) na skutočnosť, že proti obvineným sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažné zločiny, môže väzba v prípravnom konaní trvať najviac 24 mesiacov. (...) U   všetkých   obvinených   uvedených   vo   výroku   tohto   uznesenia   pretrváva   väzobný dôvod podľa § 71 ods. t písm. b) Tr. por. Uvedený záver je opodstatnený aj vzhľadom na vznesené obvinenie zo dňa 6. 12. 2006 za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné trestné činy. Toto vyšetrovanie prebieha po vznesení obvinenia voči obvineným len tri mesiace a je dôvodné predpokladať, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by došlo medzi nimi a ostatnými členmi zločineckej   skupiny   a   ďalšími   páchateľmi   k   vzájomnému   kontaktu   s   cieľom   kolúzie a pôsobenia na svedkov v záujme odstránenia alebo ovplyvnenia dôkazov, ktoré svedčia v ich neprospech a usvedčujú ich z páchania stíhanej trestnej činnosti. V tomto smere sa sudca pre prípravné konanie stotožňuje s názorom prokurátora, že prepustenie obvinených na slobodu by mohlo zmariť účel trestného konania alebo ho podstatne sťažiť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že M. Š. mal mať vedúce postavenie v zločineckej skupine spolu s P. H., ktorý mal upresňovať jeho pokyny pre ostatných členov skupiny, ktorými   boli   aj   R.   Z.   a M.   M.   Hodnotiac   dôvodnosť   zotrvania   obvinených   vo   väzbe   v kontexte   závažnosti   ich   konania   nemožno   podceniť   ani   obsah   svedeckej   výpovede poškodeného P. P., ktorému malo byť vyhrážané fyzickou ujmou a ani reálnosť obavy z možného   ovplyvňovania   ostatných   spoluobvinených,   ktorý   mali   byť   členmi   zločineckej skupiny,   ktorá   v   danom   regióne   pôsobila   okolo   5   rokov,   keď   neboli   stotožnení   všetci páchatelia trestných činov, na ktorých sa mala svojou činnosťou podieľať. Podľa názoru sudcu   je   aj   v   čase   rozhodovania   o   predloženom   návrhu   prokurátora   daný   reálny predpoklad,   že   obvinení   M.   Š.,   P.   H.,   M.   M.   a   R.   Z.   by   mohli   kontaktovať   doposiaľ nestotožnených   členov   a   páchateľov   trestnej   činnosti   za   účelom   pôsobenia   na   svedkov, prípadne za účelom zosúladenia svojej obrany v trestnom konaní, čím by podstatne marili objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Uvedené   okolnosti   vo   svojom súhrne   tvoria   konkrétne   skutočnosti   ktoré   odôvodňujú   dôvodnú   obavu   predpokladanú ustanovením § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Pokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., tieto naďalej pretrvávajú u obvineného R. Z. K nim je potrebné uviesť, že tento obvinený vlastne až do svojho zadržania políciou dňa 7. 10. 2006 sa vyhýbal trestnému konaniu. K zadržaniu jeho osoby   došlo   až   na   základe   operatívnych   informácií   polície,   pričom   na úkony   trestného konania sa úmyselne nedostavil bez udania dôvodu a bez výsledku zostali aj previerky vykonané   v   mieste   jeho   trvalého   bydliska,   ako   aj   na   ďalších   možných   miestach   jeho predpokladaného výskytu. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu.   Podľa   názoru   sudcu   je   u   obvineného   Z.   odôvodnená   obava   z možného pokračovania v trestnej činnosti aj vzhľadom k tomu, že páchania trestnej činnosti sa mal dopustiť v podobe viacerých skutkov, ktoré boli kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin, spáchané v rámci činnosti zločineckej skupiny. Uvedené skutočnosti nasvedčujú na výrazné zapojenie obvineného do protiprávneho konania v rámci celej zločineckej skupiny, ako aj na jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti. (...)

Sudca pre prípravné konanie preskúmal dôvodnosť väzby aj z hľadiska plynulosti vedenia trestného stíhania s poukazom na povahu väzby, ktorá by mala trvať len po dobu nevyhnutne potrebnú na dosiahnutie účelu trestného konania. V predloženej veci nezistil neodôvodnené prieťahy, vyšetrovanie prebieha plynulo, podľa zostaveného plánu, pričom vyšetrovacie   úkony   sú   vykonávané   priebežne   bez   zbytočných   prieťahov.   Od   vzatia obvinených   do   väzby   boli   vykonané   viaceré   úkony,   predovšetkým   výsluchy   svedkov a obvinených. Tieto skutočnosti sú zistiteľné z predloženého spisového materiálu. Záverom je potrebné uviesť, že v posudzovanej trestnej veci sa jedná o závažnú a úmyselnú trestnú činnosť,   páchanú   organizovaným   spôsobom   formou   zločineckej   skupiny,   kde   trestne stíhaných je až 16 obvinených a úkony v rámci Trestného poriadku sú náročné z hľadiska dokazovania.   Za   opodstatnené   preto   možno   považovať   predĺženie   väzby   aj   z   hľadiska primeraného časového zabezpečenia, na vykonávanie ďalších potrebných úkonov. Doba, o ktorú   bola   obvineným   predĺžená   väzba,   preto   odráža   jednak   skutkové   závery   súdu k dôvodnosti   vedenia   trestného   stíhania   pre   uvedené   trestné   činy,   ako   aj   požiadavku na primerané   časové   zabezpečenie   ďalšieho   vyšetrovania,   pri   priebežnom   vykonávaní úkonov.“

Sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom obhajcu v písomnom podaní z 21. marca 2007. Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí konanom 28. marca 2007 bez účasti strán uznesením sp. zn. 3 Tošs 5/2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol: „Obvinený   R.   Z. v písomných   dôvodoch   svojej   sťažnosti   podanej   prostredníctvom   obhajcu   JUDr.   P.   S. uviedol, že návrh prokurátora ani rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie nekorešponduje so zisteným skutkovým stavom. Obvinený sa k spáchaniu trestnej činnosti čiastočne priznal a   nikdy   sa   trestnému   stíhaniu   nevyhýbal.   Na   dôkaz   tohto   tvrdenia   predložil   fotokópiu predvolania na výsluch dňa 9. októbra 2006, ktoré bolo vystavené dňa 5. októbra 2006, pritom obvinený bol zadržaný dňa 7. októbra 2006. Odo dňa zadržania obvinený nebol viac vypočutý a to ani k ďalšiemu skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Nie je teda pravdou, že úkony sa vo veci vykonávajú plynulo a vôbec sa nevykonávajú úkony smerujúce k ukončeniu dôvodov väzby. Obvinený Z. je aj podľa tvrdení prokurátora iba radovým účastníkom ojedinelých akcií, nie je vedúcou osobnosťou a je otázkou, prečo má byť stíhaný väzobne.   Téza   o   kolúznom   dôvode   väzby   je   neudržateľná.   Obvinený   má   rodinu,   trvalé bydlisko, pol roka pred zadržaním predal rodinný dom za sumu 2 milióny Sk. Nie je teda prítomný ani dôvod tzv. útekovej väzby, ani obava, že by pokračoval v trestnej činnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti obvinený navrhol, aby súd prijal jeho sľub aj ponúknutú záruku a prepustil ho z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal napadnuté výroky predmetného uznesenia ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že sťažnosti obvinených nie sú dôvodné.

V   prvom   rade   je   potrebné   uviesť,   že   sudca   pre   prípravné   konanie   (rovnako   aj prokurátor)   pri   konaní   o   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   dodržal   zákonom stanovené   lehoty   na   rozhodnutie   i   predloženie   veci   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o opravných prostriedkoch.

Svoje rozhodnutie sudca aj náležitým spôsobom a podrobne odôvodnil čo sa týka dôvodov väzby jednotlivých obvinených, plynulosti vykonávaného dokazovania vo veci, ako aj   dôvodov,   prečo   doposiaľ   vec   nebola   ukončená   a   v   čom   vidí   riziko   prepustenia obvinených na slobodu z hľadiska účelu trestného konania. Na toto odôvodnenie najvyšší súd poukazuje v celom rozsahu a k sťažnostným námietkam obvinených dodáva:

Doposiaľ   vykonané   dokazovanie   nevyvrátilo   podozrenie   zo   spáchania   stíhanej trestnej   činnosti   obvinenými   a   toto   pretrváva   v   miere   dostatočnej   na   rozhodnutie o väzobnom stíhaní obvinených, samozrejme pri súčasnej existencii niektorého z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Tr. por.

Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., tak tento je daný ak z konania obvineného alebo z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Nie   je   teda   potrebné,   aby   sa   obvinení   aj dopustili konania, ktoré má znaky uvedené v citovanom ustanovení Trestného poriadku. Takéto konanie je dôvodom na väzbu iba v prípade opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por. Najvyšší súd však považuje za potrebné pripomenúť, že v predmetnej trestnej veci sú všetci obvinení stíhaní za zločiny založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., pričom   skutky   majú   všetky   znaky   organizovaného   zločinu.   Pre   tieto   skutky   tak,   ako   sú uvedené v uzneseniach o vznesení obvinenia, je charakteristický prvok hrozby násilím a aj konkrétneho   násilia   (napr.   ublíženie   na   zdraví   alebo   používanie   zápalných   fliaš)   voči poškodeným.   Tieto   skutočnosti   sú   tými   konkrétnymi   dôvodmi,   ktoré   odôvodňujú   obavu z kolúznej činnosti všetkých štyroch obvinených tak, ako to podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia sudca pre prípravné konanie.

Čo sa týka obvineného R. Z., tak tento sa v prípravnom konaní vyhýbal úkonom trestného   stíhania,   čo   bolo   jedným   z   dôvodov   jeho   vzatia   do   väzby.   Mal   sa   dopustiť viacerých skutkov závažnej trestnej činnosti, čo spolu so skutočnosťou, že je bez pracovného pomeru   odôvodňuje   obavu   z   pokračovania   v   trestnej   činnosti,   najmä   však   v   spojení s obavou z páchania trestnej činnosti v súvislosti s kolúznym dôvodom väzby. (...)

Čo sa týka písomného sľubu obvineného R. Z. v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por, tak takýto sľub môže v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie prijať iba vtedy, ak považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho. V konkrétnom prípade vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a charakter   trestnej   činnosti   bolo   rozhodnutie   sudcu   pre   prípravné   konanie   o neprijatí písomného sľubu v súlade so zisteným skutkovým stavom a zákonom a sudca sa ním správne zaoberal napriek zákonnej úprave,   ktorá prijatie písomného sľubu v prípade existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. vylučuje. Sťažnosť obvineného R. Z. v tomto smere dôvodná nebola.

K ponúknutej záruke za ďalšie správanie obvineného R. Z. zo strany jeho obhajcu JUDr. P. S. najvyšší súd uvádza nasledovné: (...)

Z výnimočnosti postavenia obhajcu y trestnom, konaní, ako ho vymedzujú citované ustanovenia   Trestného poriadku a Zákona o   advokácii vyplýva,   že obhajca nemôže   byť zároveň dôveryhodnou osobou v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por. v tej trestnej   veci,   v   ktorej   je   činný   a   u   toho   obvineného,   ktorého   zastupuje   bez   ohľadu na skutočnosť, či obhajobu vykonáva na základe písomnej plnej moci alebo na základe ustanovenia z úradnej moci. Táto skutočnosť vyplýva zo stretu záujmov náležitej obhajoby obvineného s podmienkami poskytovania záruky za ďalšie správanie obvineného. V prípade dôvodného odstúpenia od poskytnutej záruky v zmysle odseku 3 § 80 Tr.   por. je totiž jedným zo spôsobov posúdenia dôvodnosti odstúpenia oznámenie dôvodov tohto konania osobou,   ktorá   záruku   poskytla   sudcovi   pre   prípravné   konanie   alebo   súdu.   V   takomto prípade by nepochybne došlo   ku   kolízii   so   záujmami   obvineného   ako   osoby   zastúpenej obhajcom v trestnom konaní.

Neprichádza do úvahy ani situácia, aby obhajca činný v konkrétnej trestnej veci, kde je stíhaných viacero obvinených, poskytol záruku za ďalšie správanie obvineného, ktorého sám nezastupuje. Bráni tomu totiž možná kolízia záujmov medzi jednotlivými obvinenými. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sudca pre prípravné konanie postupoval správne, keď dospel k záveru, že nie je možné prijať záruku za ďalšie správanie obvineného R. Z. zo strany jeho obhajcu JUDr. P. S. v zmysle § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Sťažnosť obvineného v tomto smere potom nie je dôvodná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci zistil, že uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, je správne vo všetkých jeho výrokoch, a preto sťažnosti obvinených M. Š., P. H., M. M. a R. Z. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“

Všeobecné   súdy   dosiaľ   uzavreli,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   existuje   dôvodné podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti,   z ktorej   bol   obvinený,   spočívajúcej v aktívnej   účasti   na   kriminálnych   aktivitách   zločineckej   skupiny,   ktorá   sa   mala   počas obdobia niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy mali byť páchané systematicky, plánovane a organizovane väčšou skupinou osôb, do ktorej mal patriť aj sťažovateľ. Podľa súdov tvorili tieto osoby skupinu s „určenými vnútornými vzťahmi“, „väzbami a štruktúrou“ zahŕňajúcou rozdelenie úloh   medzi   jednotlivými   členmi.   Podstata   vyšetrovaných   trestných   činov   mala   spočívať v používaní násilia alebo hrozby násilia, či inej ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom získať od nich majetkový a finančný prospech. Obvinení vrátane sťažovateľa mali na dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať voči poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie či poškodzovanie majetku (napr. hádzaním zápalných fliaš).

Na základe uvedených skutočností zotrvali sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd v tomto smere svoje   rozhodnutia   (uznesenia   zo 16.   marca   2007   a z   28.   marca   2007)   dostatočne odôvodnili.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený   právny názor   špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu   v danej   veci,   v zmysle   ktorého   existencia zákonného   dôvodu   kolúznej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku nevyžaduje [na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie   takých   konkrétnych   skutočností,   ktoré   sú   spôsobilé   založiť   rozumnú   obavu (dôvodná obava),   že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť.

Znenie   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob páchania trestnej činnosti, z ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúci úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených), odôvodňujú   obavu,   že   v prípade   prepustenia   na   slobodu   by   sa   sťažovateľ   (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov, spoluobvinených prípadne   ďalších   dosiaľ   nestotožnených   spolupáchateľov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Taktiež skutkové zistenia zakladajúce dôvodnú obavu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj ich posúdenie sú uvedené v odôvodneniach rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu a najvyššieho súdu spôsobom, ktorý sa nedá označiť ako vnútorne rozporný alebo odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesení.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uvedených   uznesení   dospel   k záveru,   že   existenciu zákonného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili vychádzajúc z konkrétnych faktov, pričom ich právne závery neodporujú zásadám   právnej   a formálnej   logiky   a nevykazujú   znaky   zjavnej   jednostrannosti, arbitrárnosti a svojvôle.

Pokiaľ ide o existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   v sťažovateľovej   veci,   sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Senica vo svojom   uznesení   z 10.   októbra   2006   konštatoval: „U   obvineného   existuje   dôvodná obava, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, nakoľko pri telefonickom   kontakte   s políciou uviedol,   že   sa k úkonom trestného konania   nedostaví, previerky vykonané v mieste jeho bydliska ako aj na ďalších možných miestach výskytu obvineného skončili bezvýsledne a k jeho zadržaniu dňa 07. 10. 2006 došlo len na základe operatívnej informácie.“

Sťažovateľ v rámci konania o návrhu prokurátora zo 6. marca 2007 na predĺženie lehoty   väzby   tento   záver   napadol   a spochybňoval   tvrdením,   že   sa   zdržiaval   v mieste bydliska,   pri   predvedení   pred   vyšetrovateľa   nekládol   odpor   a trestnému   stíhaniu   sa nevyhýbal. V sťažnosti podanej najvyššiemu súdu uviedol, že bol zadržaný (7. októbra 2006) ešte   pred   termínom   výsluchu,   na   ktorý   bol   riadne   vyšetrovateľom   predvolaný (9. októbra 2006), na dôkaz čoho pripojil kópiu predvolania vyšetrovateľa.

Sudca   pre   prípravné   konanie,   ako   aj   najvyšší   súd   v súlade   so   zásadou   voľného hodnotenia dôkazov a v rámci   svojej právomoci   dospeli k záveru o existencii zákonného dôvodu   tzv.   „útekovej“   väzby   sťažovateľa,   konštatujúc   zhodne   so   závermi   sudcu   pre prípravné konanie Okresného súdu Senica (v uznesení z 10. októbra 2006), že „obvinený vlastne až do svojho zadržania políciou dňa 7. 10. 2006 sa vyhýbal trestnému konaniu. K zadržaniu jeho osoby došlo až na základe operatívnych informácií polície, pričom na úkony trestného konania sa úmyselne nedostavil bez udania dôvodu a bez výsledku zostali aj previerky vykonané v mieste jeho trvalého bydliska, ako aj na ďalších možných miestach jeho   predpokladaného   výskytu“ (odôvodnenie   uznesenia   sudcu   pre   prípravné   konanie sp. zn. BB-Pšv 24/2006 zo 16. marca 2007), resp. že: „Čo sa týka obvineného R. Z., tak tento sa v prípravnom konaní vyhýbal úkonom trestného stíhania, čo bolo jedným z dôvodov jeho   vzatia do   väzby“ (odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   3   Tošs   5/2007 z 28. marca 2007).

Odôvodneniu označených rozhodnutí zo 16. marca 2007 a z 28. marca 2007 možno vytknúť iba to, že špeciálny súd ani najvyšší súd neoznačili dôkazné prostriedky (doručenky o zaslaní predvolaní k úkonom trestného konania, úradné záznamy o telefonickom pokuse o predvolanie   sťažovateľa   a jeho   výsledku,   žiadosti   o vykonanie   previerky   pobytu sťažovateľa   v mieste   bydliska,   resp.   na   inom   mieste   a správy   o výsledkoch   vykonanej previerky   atď.),   na   základe   ktorých   považovali   za   preukázané   tvrdenia   prokurátora o vyhýbaní sa trestnému stíhaniu zo strany sťažovateľa aj napriek jeho obrane týkajúcej sa výsluchu naplánovaného na 9. október 2006.

Ústavným   súdom   zistený   nedostatok   v   odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu sp.   zn.   3   Tošs   5/2007   z 28.   marca   2007   týkajúci   sa   existencie   zákonného   dôvodu sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku však nemôže v danom prípade ovplyvniť záver o existencii zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)   Trestného   poriadku   (v   tomto   smere   nemožno   považovať   uvedené   rozhodnutie   za arbitrárne), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že by účinky označeného rozhodnutia najvyššieho súdu mohli byť z dôvodu arbitrárnosti v rozpore s článkami ústavy a dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (obdobne napr. III. ÚS 135/03, IV. ÚS 383/04).

Všeobecné súdy sa zaoberali primeranosťou sťažovateľovej väzby (doba jej trvania sa v čase rozhodovania súdov blížila k šiestim mesiacom) aj z hľadiska plynulosti trestného konania. Rozsah a charakter úkonov prípravného konania realizovaných v sťažovateľovej trestnej   veci,   ako   vyplývajú   z vyšetrovacieho   spisu,   vylúčil   podľa   názoru   sudcu   pre prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   záver,   že by orgány   činné   v   trestnom   konaní nepostupovali v predmetnej veci s náležitou starostlivosťou a rýchlosťou, resp. že by väzba sťažovateľa sledovala odlišný cieľ ako zabezpečenie dosiahnutia účelu trestného stíhania, t. j.   náležitého   vyšetrenia   okolností   zakladajúcich   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania trestných činov a v prípade,   že to výsledky vyšetrovania budú dostatočne odôvodňovať, vznesenia obžaloby a postavenia obvineného pred súd. Sudca pre prípravné konanie skúmal primeranosť lehoty sťažovateľovej väzby taktiež z hľadiska dĺžky doby, o ktorú mala byť táto lehota predĺžená, zohľadňujúc v súlade s povahou a účelom väzby okolnosti majúce vplyv na dosiahnutie účelu trestného konania (povaha veci, rozsah a zložitosť dokazovania). Sťažovateľ v rámci konania o predlžení lehoty trvania jeho väzby, ako aj v konaní pred ústavným súdom   poukazoval na skutočnosť,   že vyšetrovateľ do   dňa rozhodovania o predĺžení lehoty väzby nerealizoval jeho výsluch k časti skutkov kladených mu za vinu a uvedených   v uznesení   o vznesení   obvinenia   zo   6.   decembra   2006.   V situácii,   keď vyšetrovanie v sťažovateľovej veci nebolo ukončené, sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, pričom sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k dôvodnosti vznesených obvinení priamo pred sudcom   pre   prípravné   konanie   (na   verejnom   zasadnutí   16.   marca   2007)   a obhajoba neuviedla   žiadne   ďalšie   konkrétne   skutočnosti   svedčiace   o tom,   že   by   jej   v rámci prípravného konania bolo upierané právo zaujať písomne stanovisko k veci, robiť procesné návrhy, či navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy v sťažovateľov prospech, nemožno (vzhľadom na konštatovanie existencie väzobných dôvodov) považovať za arbitrárny záver všeobecných súdov o dôvodnosti a opodstatnenosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.

Zákonnosť prípravného konania z hľadiska rešpektovania sťažovateľovho práva na obhajobu, pokiaľ ide o vec samu (konanie o samotnom trestnom obvinení), ústavný súd neskúmal.   Táto   otázka   nebola   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom (napádajúcej iba väzobné rozhodnutie a procesný postup najvyššieho súdu), pričom na jej preskúmanie   sa   nevzťahuje   ani   právomoc   ústavného   súdu,   keďže   princíp   subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy mu bráni rozhodovať vo veciach, v ktorých sa fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   môže   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   účinne domáhať   pred   všeobecnými   súdmi.   V danom   prípade   môže   totiž   sťažovateľ   v prípade podania   obžaloby   právne   účinným   spôsobom   namietať   nezákonný   priebeh   prípravného konania vrátane porušenia jeho práva na obhajobu podľa ustanovení Trestného poriadku priamo v konaní pred všeobecným súdom oprávneným konať o podanej obžalobe.  

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   obsahu   k   veci   sa   viažuceho   spisového   materiálu   bolo ústavnému súdu zrejmé, že výrok sťažovateľom napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007 je náležite a podrobne odôvodnený, pričom v plnom rozsahu reaguje na argumentáciu a návrhy sťažovateľa obsiahnuté v odôvodnení sťažnosti jeho obhajcom.

V súvislosti s procesným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3   Tošs   5/2007   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   zaručených   v ústave a v dohovore v dôsledku rozhodovania najvyššieho súdu v druhom stupni v neprítomnosti sťažovateľa, bez jeho osobného vypočutia (na neverejnom zasadnutí).

Z okolností   posudzovaného   prípadu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   osobne   vypočutý sudcom pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Senica   pred   rozhodnutím   o jeho   vzatí do väzby (10. októbra 2006), ako aj sudcom pre prípravné konanie špeciálneho súdu pred rozhodnutím o predĺžení jeho väzby (16. marca 2007). V rámci konania pred najvyšším súdom   o sťažnosti   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   zo   16.   marca   2007 sťažovateľ   o osobné vypočutie a o   účasť   na zasadnutí   najvyššieho   súdu nežiadal. Svoje námietky v tomto smere uplatnil až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade preto   neposudzuje   správnosť   procesného   postupu   či   skutkových   a   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej moci s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).

Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel ústavný súd k názoru, že v priebehu väzby sťažovateľa bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby v primeraných časových intervaloch. Sťažovateľ o vypočutie v konaní pred najvyšším súdom nežiadal. Procesný postup sudcu pre prípravné konanie a najvyššieho súdu v rámci   konania   o väzbe   v posudzovanom   prípade   neodňali   sťažovateľovi   možnosť predložiť   im   argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a vyjadriť   sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti a z hľadiska celkového posúdenia ho ani neuviedli do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s prokurátorom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil   porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ani porušenie jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 5/2007 z 28. marca 2007   ani   procesným   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tošs 5/2007, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008