znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. S., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., B. B., vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   spravodlivé   a uspokojujúce pracovné   podmienky   podľa   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 210/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. S. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. novembra 2006   doručená   sťažnosť   PhDr.   S.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné podmienky – zabezpečenie   ochrany   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 210/06.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: „V konaní Okresného súdu v Banskej Bystrici som sa domáhala proti žalovanej Akadémii umení v B. B. (...) o neplatnosti výpovede. Pôvodne rozhodnutia súdov vyzneli v môj   neprospech,   avšak   rozsudkom   KS   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   20. 10. 2005   16 Co 238/05-193 vyslovil súd neplatnosť výpovede danej mi žalovanou dňa 02. 04. 2002 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce. Tento rozsudok v dôsledku dovolania žalovanej Najvyšší súd SR Rozsudkom sp. zn.: 2 Cdo 42/06 zo dňa 30. 06. 2006 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že čiastkový záver odvolacieho súdu, že jediným dôvodom organizačnej zmeny bolo zníženie počtu pracovníkov za účelom zefektívnenia práce, nie je správny a z tohto dôvodu nemôže obstáť ani na túto premisu nadväzujúci záver resp. závery, ktorý odvolací súd viedli k zmene rozsudku súdu prvého stupňa   a k určeniu   o   neplatnosti   výpovede   pracovného   pomeru.   V dôsledku   citovaného rozhodnutia   potom   súd   odvolací   opätovne   prejednal   vec   a   rozsudok   Okresného   súdu potvrdil. S týmito závermi nesúhlasím. V rozsudku KS zo dňa 27. 09. 2006 sa uvádza, že medzi   organizačnou   zmenou   a   mojou   nadbytočnosťou   je   príčinná   súvislosť,   pretože rozdelením   jednej   katedry   na   dve   sa   sledovala   zmena   štruktúry   pôvodnej   katedry a zefektívnenie   práce   katedry,   ktoré   predstavovalo   zníženie   stavu   o   jedného   pedagóga. V príčinnej súvislosti dospel súd na základe jediného dôvodu, ktorým je výber zamestnanca podľa vlastného uváženia organizácie. Podľa § 61 ods. 3 Zák. práce organizácia nesmie počas   troch   mesiacov   znovu   utvoriť   zrušené   pracovné   miesto   a   prijať   po   skončení pracovného   pomeru   iného   zamestnanca.   Žalovaná   však   03.   07.   2002   zverejnila   oznam o výberovom   konaní   na   obsadenie   jedného   a   polovičného   miesta   odborného   asistenta s požadovanou kvalifikáciou a s päť rokmi praxe. Ja som pôsobila v zaradení dovtedy ako odborný asistent pre vyučovanie predmetu Dejiny umenia s kvalifikáciou a piatimi rokmi praxe. Vytvorením Katedry dejín a teórie umenia sa jej odborné zaradenie nezmenilo ani nedostalo do rozporu s uvedenou organizačnou zmenou. Žalovaná nezrušila vyučovanie predmetu,   nezrušila   počet   vyučovacích   hodín,   naopak   počet   študentov   s   v   ďalšom akademickom   roku   mal   zvýšiť.   K   vypísaniu   výberového   konania   žalovanou   a   samotné výberové konanie sa uskutočnilo v dobe, v ktorej stav pracovníkov zodpovedal už zníženému počtu.   Počas   výberového   konania   01.   08.   2002   boli   vypísané   miesta   obsadené   dvoma pracovníkmi - Dr. S. a Dr. V. Nástup Dr. V. po upozornení právnika, že žalovaná sa dostáva do rozporu so zákonníkom práce organizácia oddialila na nasledujúci semester avšak Dr. S. nastúpila do pracovného pomeru u žalovanej už 01. 10. 2002 po uplynutí dvojmesačnej lehoty   od   môjho   skončenia   pracovného   pomeru.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   však okolnosti   výberového   konania   neskúmal.   Tiež   nekládol   dôraz   na   ustanovenia   zákona   o verejnej   službe.   Napriek   tomu,   že tento   zákon   sa   na   mňa   začal   vzťahovať   ešte   pred doručením výpovede(...)“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   ako   súd   odvolací   svojím   rozhodnutím   zo   dňa 27. 09. 2006 v konaní 16 Co 210/06 porušil základné právo PhDr. S. S. (...) na spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky,   ktoré   predstavuje   ochranu   proti   svojvoľnému prepusteniu zo zamestnaní a diskrimináciu zamestnaní.

PhDr. S. S. (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200. 000,-Sk, ktoré jej Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   povinný   zaplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohoto rozhodnutia.

PhDr. S. S. (...) priznáva Ústavy súd SR náhradu trov konania 6. 826,- Sk, ktoré je povinný Krajský súd v Banskej Bystrici uhradiť na účet advokáta JUDr. J. G.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti (a jej petite) namieta, že rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) ústavy, keď rozhodol v jej neprospech a potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 145/02 z 2.   mája   2005,   ktorý   zamietol   žalobu   sťažovateľky   o určenie   neplatnosti   výpovede z pracovného pomeru pre nadbytočnosť.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy majú zamestnanci právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania.

Ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci určenia neplatnosti výpovede, na základe rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 42/06 z 30. júna 2006 v dovolacom konaní, rozsudkom sp. zn. 16 Co 210/06 z 27. septembra 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.   19 C 145/02-165   z   2. mája 2005,   ktorým   zamietol   žalobu   sťažovateľky   o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Sťažovateľka v sťažnosti nesúhlasí s právnymi závermi obsiahnutými v rozhodnutí krajského súdu.

Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky (I. ÚS 44/03). Ústavný súd nemôže prikazovať všeobecnému súdu ako odvolaciemu súdu, ktoré   skutkové   okolnosti   má   pri   rozhodovaní   zohľadňovať,   a   jeho   poslaním   nie   je   ani nahrádzanie všeobecných súdov, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   poskytnutie   ochrany   len   vtedy,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania chránených   zákonmi   (napr.   Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ako   aj   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie a aplikácie všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preto   len   skutočnosť,   že   sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy sa garantuje ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania,   čo   chráni   sťažovateľku   pred   jednostranným   rozviazaním   pracovného pomeru a proti svojvoľnému prepúšťaniu.

Základné   právo   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   patrí   medzi   také práva   definované   v   čl. 51   ods. 1   ústavy,   ktoré   sú   špecifikované   v   korešpondujúcich zákonoch a domáhať sa ich ochrany je možné iba v medziach týchto osobitných zákonov. Tieto práva podliehajú relatívne častým zmenám konkrétnej zákonnej úpravy, čím sa však nemení   obsah   jednotlivých   práv,   ale   mení   sa   ich   reálne   naplnenie   v zmysle   predpisov hmotného práva a rozhodovanie o nich patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

Ochrana   práva   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   názoru ústavného súdu neznamená nemennosť takého zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz zmeniť, resp. skončiť takýto pomer v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup zamestnávateľa. Takéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli aj proti zmyslu tohto základného práva. Ochranu základného práva proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné   orgány   právnej   ochrany   v zmysle   osobitných   zákonných   úprav   hmotnoprávneho charakteru,   čo   v tomto   prípade   bolo   preukázané   tým,   že   krajský   súd   vo   veci   konal a rozhodol.

Vo veci sťažovateľka uplatnila súdnu ochranu (podala žalobu o určenie neplatnosti výpovede   z pracovného   pomeru)   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   proti   svojmu zamestnávateľovi, ktorý jej dal výpoveď pre nadbytočnosť. Táto ochrana jej všeobecnými súdmi teda nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená, i keď orgány súdnej ochrany jej žalobu nakoniec zamietli.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti neexistuje príčinná súvislosť medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   (rozhodnutím   krajského   súdu) a základným právom   alebo slobodou [podľa   čl. 36   písm.   b) ústavy],   porušenie ktorého sťažovateľka   namietala. Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   nebolo vôbec   spôsobilé   porušiť   základné   právo   sťažovateľky - zabezpečenie   ochrany   proti svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania,   a   týmto   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu označeného základného práva. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup   a rozhodnutie   súdu   (ktoré   nie   je   arbitrárne   a neodôvodnené),   v ktorom   bol rešpektovaný   skutkový   a právny   stav   v čase   rozhodnutia   súdu,   ani   nespokojnosť sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu. V tejto spojitosti ústavný súd zdôrazňuje, že   takou   ochranou   nie   je   len   ochrana   poskytnutá   podľa   subjektívneho   presvedčenia sťažovateľky (obdobne IV. ÚS 287/04).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.