znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 67/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž.,   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005 doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom č. k. 19 C 49/02-79 z 15. októbra 2003 zamietol žalobu sťažovateľa o ochranu osobnosti   a náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Na   základe   podaného   odvolania   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 Co 46/04-109 z 20. októbra 2004 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd 28. februára 2005, a to uznesením sp. zn. 4 Cdo 28/2005. Sťažovateľ namietal, že práve týmto rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených základných práv, pretože „dovolací súd takto postupoval napriek tomu, že sťažovateľ v dovolaní uviedol podstatne širšiu právnu argumentáciu, ktorú dovolací súd vo svojom uznesení neuviedol a ani sa ňou po odbornej stránke nezaoberal. Z rozhodnutia   dovolacieho   súdu   nie   je   možné   zistiť,   ako   sa   s právnou   argumentáciou sťažovateľa uvedenou v dovolaní vyrovnal“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa predmetom súdneho sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 49/02 bola žaloba o ochranu osobnosti, ale podľa jeho mienky všeobecné súdy   riešili   túto   právnu   otázku   v zrejmom   rozpore   s hmotným   právom,   pričom „prvostupňový súd vôbec neskúmal podstatu žaloby a okrem výsluchu účastníkov nevykonal napriek   návrhu   sťažovateľa   žiadne   dokazovanie“. Sťažovateľ   argumentoval   aj   tým, že odvolací   súd   vo   svojom   odôvodnení   uviedol,   že   sťažovateľ   sa   svojím   návrhom nedomáhal ochrany osobnosti, aj keď tento návrh tak nazval, ale len náhrady nemajetkovej ujmy   v peniazoch.   Sťažovateľ   na   základe   toho   vyslovil   názor,   že   mu   nie   je   zrejmé, ako mohol   krajský   súd   rozhodovať   o odvolaní   a o zmene   návrhu,   keď   nemal   ustálený predmet   sporu.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že   všeobecné   súdy   ho   svojím   postojom k prejednávanej veci obmedzovali pri výbere prostriedkov právnej ochrany.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že „všeobecné   súdy   tým,   že   bez   ďalšieho   konštatovali, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv chránených ustanovením § 11 Obč. zák. bez toho, aby skúmali, či sporom dotknuté výroky boli pravdivé, oprávnené a primerané, porušili svojvoľnou aplikáciou noriem jednoduchého práva právo sťažovateľa na riadny proces priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy“.

Sťažovateľ taktiež zdôraznil, že návrh na zmenu petitu návrhu, o ktorom rozhodoval odvolací   súd,   nebol   primárnym   dôvodom   podania   dovolania,   ako   uviedol   najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti dodal, že túto skutočnosť by v dovolaní ani nespomínal, keby krajský súd ako súd odvolací postupoval zákonne a uznesenie, ktorým nepripustil návrh na zmenu petitu návrhu, by riadne vyhlásil v súlade s ustanovením § 168 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   nemôže   uspokojiť   s konštatovaním   najvyššieho   súdu, podľa   ktorého „ďalšie   námietky   dovolateľa   tieto   dovolací   súd   považoval   za   právne bezvýznamné“.   Hlavným   dôvodom   podania   dovolania   bolo   podľa   neho   to,   že   ako účastníkovi   konania   mu   bola   odňatá „reálna   a efektívna“ možnosť   konať   pred   súdom, pretože odvolací súd konal v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, ako aj to, že odvolací súd   prijal   nesprávny   právny   názor,   keď   tvrdil,   že „sťažovateľ   sa   pôvodným   návrhom nedomáhal ochrany osobnosti“.

Podstatou sťažnosti je podľa vyjadrenia sťažovateľa „skutočnosť, že Najvyšší súd SR sa   v napadnutom   uznesení   vôbec   nezaoberal   písomnými   dôvodmi   dovolania   a s týmito dôvodmi sa nevyrovnal“. Práve preto, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní, zastáva sťažovateľ názor, že týmto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1. Základné právo JUDr. P. P. na spravodlivý proces priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. 02. 2005 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia   nahradiť   trovy   konania   JUDr.   P.   P.   tak,   ako   budú   vyčíslené   na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný súd zistil, že sťažovateľom uvádzané dôvody podania ústavnej sťažnosti sú obsahovo totožné s dôvodmi obsiahnutými v jeho dovolaní z 28. decembra 2004, ktorým sa na najvyššom súde domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 46/04-109 z 20. októbra   2004,   ako   aj   zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   19   C   49/02-79 z 15. októbra   2003.   V dovolaní   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   keďže   rozhodnutie krajského súdu trpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku   (účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom), dovolanie   proti   nemu   je   prípustné.   Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   okrem   toho   má rozhodnutie   odvolacieho   súdu   aj   vady,   ktoré   opodstatňujú   dovolací   dôvod   podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku [a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci].

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   28/2005 z 28. februára 2005 tak, že ho odmietol. Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vysporiadal s tým, čo bolo predmetom súdneho sporu vedeného na okresnom súde, ako rozhodol krajský súd v súvislosti s podaným odvolaním, stručne a výstižne uviedol, v čom videl sťažovateľ dôvody podania dovolania, ako aj to, v akých intenciách sa k dovolaniu vyjadrili odporcovia. Pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vyjadril,   ktoré   skutočnosti   považuje za   preukázané,   akými úvahami   sa   riadil   a ako   vec právne posúdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že po tom, ako zistil, že toto dovolanie   podal   sťažovateľ   v zákonom   stanovenej   lehote,   skúmal,   či   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. V tejto súvislosti však dospel   k záveru, že keďže   odvolací   súd   v danej   veci   rozhodoval   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   jediný existujúci rozsudok okresného súdu, dovolanie proti nemu nie je prípustné. Najvyšší súd svoj právny názor oprel o ustanovenie § 238 Občianskeho súdneho poriadku v tom zmysle, že uvedené zákonné dôvody umožňujúce podanie dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v danom prípade nezistil.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci.   A napokon   podľa   odseku   3   dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd a) vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o rozhodnutie po   právnej   stránke zásadného   významu, b) potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Okrem   uvedeného   najvyšší   súd   sústredil   svoju   pozornosť   aj   na   širšie   skúmanie zákonnej   možnosti   podania   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu vo všeobecnosti,   a   to   podľa   ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré ustanovuje prípustnosť podania dovolania bez ohľadu na to, proti akej forme rozhodnutia súdu smeruje. Prípustnosť podania dovolania však v danom prípade nezistil.

Podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a)   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ústavný súd zistil, že dovolací súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o tom, že odvolací súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu petitu návrhu nepostupoval v súlade s ustanovením   §   168   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   podľa   sťažovateľa   uznesenie o nepripustení zmeny petitu návrhu riadne nevyhlásil. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že o nepripustení návrhu na zmenu petitu návrhu rozhodol   odvolací   súd   na   pojednávaní   20.   októbra   2004,   čo   potvrdzuje   aj   zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom sp. zn. 2 Co 46/04 z toho istého dňa. Z jej obsahu vyplýva, že krajský súd v rámci pojednávania vyhlásil uznesenie o nepripustení návrhu na zmenu   petitu   návrhu.   Najvyšší   súd   ďalej   konštatoval,   že   týmto   postupom   nedošlo   ani k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania, keď krajský súd rozhodol o tomto návrhu v rámci   odvolacieho   konania,   pričom   argumentoval   ustanovením   §   202   ods.   3   písm.   f) a § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa ustanovenia § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd nepripustí zmenu návrhu,   ak   by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie o zmenenom   návrhu.   Súd   nepripustí   zmenu   návrhu   ani   v   prípade,   ak   by   na   konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Podľa ustanovenia § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že „v rámci odvolacieho konania je teda prípustná   zmena   návrhu,   ak   výsledky   doterajšieho   konania   môžu   byť   podkladom   pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O. s. p.). Navyše nie je prípustná taká zmena návrhu, ktorou bol uplatnený nový nárok. Žalobca mal možnosť zmeniť svoj žalobný návrh a uplatniť   nový   nárok   počas   prvostupňového   konania,   kedy   prvostupňový   súd   mohol navrhovanú zmenu pripustiť“. Keďže najvyšší súd považoval ďalšie námietky sťažovateľa za bezvýznamné a nezistil ďalšie vady konania, dovolanie odmietol.

Podľa   ustanovenia   §   169   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Podľa   ustanovenia   §   167   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   nie   je   ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa   ustanovenia   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   odôvodnení rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný súd je s prihliadnutím na obsah namietaného rozhodnutia, ako aj na vyššie citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku toho názoru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005 spĺňa parametre zákonného rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že je dôležité, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu vrátane svojho odôvodnenia takým rozhodnutím nepochybne je (obdobne napr. III. ÚS 162/05).

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/04 konštatoval, že „právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Z opačného pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   Ústavný   súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   teda   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Na základe   uvedeného   dospel   ústavný súd k záveru,   že   príčinná súvislosť medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   28/2005   z 28.   februára   2005 a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je daná, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. marca 2006