znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 67/03-26 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť F. A., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., N., ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 620/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo F. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 620/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Žiline   p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 11 Cb 620/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F. A.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline   p o v   i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. P. V., N., vo výške 8 800 Sk (slovom   osemtisícosemsto   slovenských korún) a DPH vo výške 1 760 Sk na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. A.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   13. februára 2003 doručená sťažnosť F. A., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   P.   V.,   N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 620/95.

Ústavný   súd   12.   marca   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 67/03-11.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   20.   mája   2003.   Uviedol,   že   vzhľadom   na   veľké množstvo   vecí   (aj   staršieho   dáta)   pridelených   vybavujúcemu   sudcovi   nebolo   možné v každej z nich konať okamžite po ich predložení. Poukázal aj na skutočnosť, že v konaní sp. zn. 11 Cb 620/95 bolo na jeho rozhodnutie potrebné znalecké dokazovanie a v súvislosti s tým vznikli problémy pri doručovaní spisu znalcovi (neznáma adresa znalca). Predseda okresného súdu v stanovisku ďalej uviedol, že po predložení znaleckého posudku bude vo veci nariadený termín pojednávania.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Cb   620/95   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľa proti spoločnosti MR. M., s. r. o., Ž. (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie 50 000 Sk s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi. Žaloba (návrh na vydanie platobného rozkazu) bola okresnému súdu doručená 30. marca 1995 a bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 Rob 771/95.

Postup okresného súdu v predmetnej veci v období od podania žaloby do 8. januára 1996, keď okresný súd vo veci vydal platobný rozkaz (19.   apríla 1995),   voči   ktorému žalovaný podal odpor (5. mája 1995) a pojednával vo veci už pod sp. zn. 11 Cb 620/95 (12. júna 1995, 15. novembra 1995, 4. decembra 1995, 8. januára 1996), plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Ostatné pojednávanie konané 8. januára 1996 okresný súd odročil na neurčito s tým, že za účelom znaleckého dokazovania bude ustanovený znalec z odboru stavebníctva. Tento úkon okresný súd vykonal až 11. marca 1997 vydaním uznesenia, ktorým nariadil znalecké dokazovanie   vo   veci   a podaním   znaleckého   posudku   poveril   znalca   Ing.   J.   B.   Napriek povereniu znalca úlohou okresný súd mu spis zaslal až 28. januára 1999.

Následne po doručení spisu poverený znalec 10. marca 1999 vrátil spis okresnému súdu   s odôvodnením,   že   úloha   patrí   znalcovi   z odboru   stavebníctvo   -   oceňovanie stavebných   prác,   a   keďže   on   sa   zameriava   na   odvetvie   pozemné   stavby   a oceňovanie nehnuteľností, nemôže vo veci podať znalecký posudok.

Z uvedeného dôvodu okresný súd uznesením sp. zn. 11 Cb 620/95 z 23. marca 1999 zrušil uznesenie z 11. marca 1997 a nariadil vo veci znalecké dokazovanie vypracovaním znaleckého posudku znalcom z odboru stavebníctva – oceňovanie prác Ing. M. V. a ako znaleckú úlohu mu súd prvého stupňa uložil vyčísliť konečné vyúčtovanie – cenu diela s prihliadnutím na doterajšie platby, rozsah a kvalitu diela. Okresný súd taktiež rozhodol o povinnosti   žalobcu   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa)   zaplatiť   zálohu   na znalečné vo výške 5 000 Sk.

Proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť zálohu na znalečné vo výške 5 000 Sk podal sťažovateľ odvolanie. V podaní z 24. mája 1999, ktoré žiadal považovať za odvolanie v zmysle listu z 23. septembra 1999, navrhol napadnuté uznesenie   zrušiť   z dôvodu,   že   návrh   na   vykonanie   dôkazu   znaleckým   posudkom   dal žalovaný a jemu by mal súd uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy tohto dôkazu, vykonanie ktorého žiadal.

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 20 Cob 70/00 z 18. februára 2000 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Cb 620/95 z 23. marca 1999 v napadnutej časti výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť zálohu 5 000 Sk na znalečné a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pri novom rozhodnutí mal okresný súd vychádzať z tej skutočnosti, že žalovaný je povinný zložiť preddavok na trovy dôkazu, ktorý bol nariadený súdom prvého stupňa   o skutočnostiach,   ktoré   uvádzal   žalovaný.   Predmetné   uznesenie   bolo   doručené okresnému súdu 24. marca 2000. Povinnosť žalovanému zložiť zálohu na trovy znaleckého dokazovania vo výške 5 000 Sk uložil súd až uznesením z 9. februára 2001.

Pre   problémy   s doručovaním   spisu   znalcovi   aj   napriek   spolupráci   s Centrálnou evidenciou pobytu obyvateľov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (5. apríla 2002), (ďalej len „CEPO“) bolo doručenie spisu znalcovi vykázané až v decembri 2002. Dňa 9.   júna   2003   poverený   znalec   vrátil   okresnému   súdu   podklady   vo   veci   a požiadal   ho o zrušenie uznesenia o vypracovaní znaleckého posudku z dôvodu nedostatku podkladov a spolupráce sporných strán.

Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na deň 5. novembra 2003.Na prieťahy v predmetnom súdnom konaní sťažovateľ podal sťažnosť okresnému súdu 24. septembra 1996 a 24. mája 1999. Tieto urgencie kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).V konaní o sťažnosti namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ   ide   o právnu   alebo   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   z predloženého súdneho   spisu   zistil,   že   o takúto   vec   nejde.   Sťažovateľ   sa   voči   žalovanému   domáhal zaplatenia za vykonané dielo na základe zmluvy o dielo. Predmet konania preto spočíval v overení dôvodnosti tohto nároku sťažovateľa a na základe vykonaného dokazovania mal viesť k vydaniu rozhodnutia vo veci.

Správanie sťažovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. 11 Cb 620/95 možno hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, v dôsledku čoho neprispel k jeho predĺženiu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

V samotnom postupe okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 11 Cb 620/95 spočívajúce v jeho nečinnosti, a to bez existencie zákonných prekážok jeho ďalšieho konania. Prvý takýto prieťah (v dĺžke 14 mesiacov) ústavný súd zistil od 8. januára 1996 (keď sa uskutočnilo ostatné pojednávanie vo veci) do 11. marca 1997, keď uznesením ustanovil znalca z odboru stavebníctva. Ďalší zbytočný prieťah podobnej povahy (v dĺžke 21 mesiacov) ústavný súd zistil následne od 11. marca 1997 do 28. januára 1999, keď okresný súd konečne zaslal spis poverenému znalcovi.

V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že „...odročenie pojednávania na neurčito z dôvodu   potreby   vypracovania   znaleckého   posudku   a rozhodnutie   o ustanovení   znalca a uložení   mu   vypracovania   posudku   po   uplynutí   siedmich   mesiacov   od   odročenia pojednávania bez vykonania čo len jediného procesného úkonu smerujúceho k objasneniu veci vzhľadom na celkovú dobu konania a vykázanie úspornosti procesných úkonov možno považovať za postup súdu, ktorým došlo k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“ (II. ÚS 17/01).

Za zbytočný prieťah bez existencie zákonných prekážok ústavný súd považoval aj obdobie od 24. marca 2000 až do 9. februára 2001 v trvaní 10 mesiacov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je poznačená zbytočnými prieťahmi   najmä tá   časť súdneho konania, počas ktorej sa vykonávalo znalecké dokazovanie. Aj keď okresný súd mal problémy s doručovaním spisu znalcovi Ing. V., pretože jeho adresa nebola známa, takmer dva roky na zisťovanie jeho adresy aj so spoluprácou CEPO (od 9. februára 2001 do decembra   2002)   považuje   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   za   príliš   dlhú   dobu   na vykonanie takéhoto úkonu súdom, preto ju celú v trvaní 22 mesiacov posúdil ako zbytočný prieťah v konaní, lebo ani ustanovený znalec posudok nevypracoval z dôvodu, že nemal odbornú spôsobilosť na vypracovanie posudku v určenom odvetví.

Možno zhrnúť, že zabezpečenie dôkazu – znaleckého posudku – trvalo okresnému súdu viac než päť a pol roka. Dĺžka zabezpečovania tohto dôkazu ovplyvnila pomalosť v konaní okresného súdu a nevyužitie jeho právomoci na vynútenie si rýchleho predloženia dôkazu. Okresný súd postupne poveril spracovaním znaleckého posudku dvoch znalcov. Osobitne je potrebné poukázať na tú   skutočnosť,   že napriek dobe dokazovania a počtu znalcov   komplexný   odborný   znalecký   posudok   nebol   spracovaný   pre   nedostatok spôsobilosti znalcov v danom odvetví stavebníctva.

V okolnostiach tohto prípadu bral ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „tolerovanie pasivity znalca, ako aj ustanovenie súdneho znalca, ktorý nemal potrebnú   odbornosť   na   podanie   znaleckého   posudku   ústavný   súd   hodnotil   ako   súčasť postupu súdu, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v jeho veci, a teda ako taký, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci“ (II. ÚS 10/01).

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje viac než osem rokov, dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich najmenej päť a pol roka, ktoré zapríčinil jednak svojou úplnou nečinnosťou a tiež nesprávnou činnosťou v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v predmetnom súdnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 620/95   konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   132   000   Sk. Poukázal na to, že v dôsledku odsúvania reálnej súdnej ochrany a pretrvávajúceho stavu neistoty je ohrozené jeho právo na uspokojenie svojej pohľadávky, pretože má vedomosti o tom, že žalovaný už nevykonáva žiadnu činnosť ani nevlastní žiadny majetok, ktorý by stačil na uspokojenie jeho pohľadávky.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadi úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá sťažovateľovi vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti prípadu,   možno sumu 50 000 považovať za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Výška   zadosťučinenia požadovaná sťažovateľom je neprimeraná nielen preto, že svojou podstatou nie je náhradou škody,   ale   aj   z hľadiska   zásad   spravodlivosti   a záujmov   ochrany   ústavnosti,   a preto   vo zvyšnej časti ústavný súd návrh na finančné zadosťučinenie zamietol.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi   za dva právne úkony s 20% DPH   vo výške 11 304 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dva-krát 128 Sk, ako aj 20% DPH vo výške 1 760 Sk. Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. októbra 2003