znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 67/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 28. júna 2001 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť navrhovateľa Š., a. s., so sídlom P, zastúpeného komerčným právnikom JUDr. Ľ. V.,   P., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 13, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 260/2000 zo dňa 27. februára 2001, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť Š., a. s., o d m i e t a   pre nedostatok príslušnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola dňa 8. júna 2001   doručená   ústavná   sťažnosť   Š.,   a.   s.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva zaručeného čl. 13, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 260/2000 zo dňa 27. februára 2001. Týmto uznesením najvyšší súd potvrdil uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   28   Cb   669/93-67.   Uvedeným   rozhodnutím Krajský   súd   v   Bratislave   zastavil   konanie   vo   veci   na   základe   spaťvzatia   návrhu navrhovateľom s tým, že trovy konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. S poukazom na znenie ustanovenia § 13 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v platnom   znení   (ďalej   len   „zákon   č. 71/1992“) rozhodol, že súdny poplatok sa navrhovateľovi nevráti.

Navrhovateľ   zastáva   názor,   že   obidve   vyššie   uvedené   rozhodnutia   všeobecných súdov   sú   v dôsledku   nesprávnej aplikácie ustanovení zákona č.   71/1992 Zb. nesprávne. Tvrdí, že pri rozhodovaní súdov došlo k porušeniu čl. 13, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ   formuloval   petit   ústavnej   sťažnosti   tak,   že   žiadal,   aby   ústavný   súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 260/2000 zo dňa 27. februára 2001 zrušil.

Ústavný   súd   môže   zrušovať   právoplatné   rozhodnutia   iba   v konaní   o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorý znie: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Z obsahu   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   vyplýva,   že   táto   smeruje   a napáda rozhodnutie najvyššieho súdu. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že všeobecné súdy   nie   sú   orgánmi,   ktoré má na mysli čl.   127 ústavy,   a že   preskúmavať ústavnosť a zrušovať rozhodnutia týchto súdov nepatrí do právomoci ústavného súdu. Vo veci sp. zn. I. ÚS 4/99 ústavný súd konštatoval, že: „Všeobecné súdy Slovenskej republiky nie   je   možné   považovať   za   miestne   orgány   štátnej   správy   Slovenskej   republiky   a   ich rozhodnutia   (rozsudky)   za   právoplatné   rozhodnutia   miestnych   orgánov   štátnej   správy, ktorými   je   ústavný   súd   oprávnený   zaoberať   sa   v konaní   o ústavnej   sťažnosti.“   V inom rozhodnutí   ústavný   súd   konštatoval,   že   nemá   právomoc   preskúmavať   právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu (I. ÚS 55/96).

S poukazom na znenie čl. 127 ústavy, ako aj citovanú judikatúru ústavného súdu ústavný súd konštatuje, že v zmysle platného ústavného stavu nie je príslušný na zrušovanie rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a všeobecných   súdov   vôbec.   Z obsahu   ústavnej   sťažnosti vyplýva, že právam navrhovateľa   bola v konaní pred všeobecnými súdmi už poskytnutá súdna   ochrana.   Nepatrí   do   príslušnosti   ústavného   súdu,   aby   napadnuté   rozhodnutia všeobecných súdov zrušoval, pretože ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v systéme súdnej moci Slovenskej republiky.

V konaní   o ústavnej   sťažnosti   môže   ústavný   súd   zrušiť   rozhodnutia   niektorých štátnych orgánov a orgánov samosprávy, ak došlo k porušeniu základných práv a slobôd, ak o tomto porušení nerozhoduje iný štátny orgán. V danom prípade však ide o rozhodnutia súdov,   ktoré   nie   sú   orgánmi   štátnej   správy   ani samosprávy,   teda   nepatria   do   kategórie orgánov, ktoré má na mysli čl. 127 ústavy. Nedostatok príslušnosti ústavného súdu nie je možné   odstrániť,   a preto   v súlade   s   §   25   ods.   1   a 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.