znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 666/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Antóniou Kauzalovou, Májová 1115, Čadca, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 28. októbra 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že „sa   domáhal   povolenia   obnovy   konania a po povolení   obnovy   konania   žiadal,   aby   návrh   navrhovateľa   O.   H.   o   určenie,   že   je spoluvlastníkom   nehnuteľnosti...   zapísaných   na   LV   č.   katastrálneho   odboru   Okresného úradu Čadca, bol zamietnutý“.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 79/2012 z 21. marca 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu   z 21. marca 2013“),   ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý. Dôvodom zamietnutia tohto návrhu bolo nedodržanie trojmesačnej subjektívnej lehoty podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na podanie obnovy   konania.   Nedodržanie   trojmesačnej   lehoty   súdy   odôvodnili   tým, „že   čestné prehlásenia, v ktorých bolo prehlásené, že otec sťažovateľa J. K. získal celé parcele darom od   svojho   otca   J.   K.   ešte   za   jeho   života   sú   z   marca   2008,   od   ktorej   doby   uplynula do podania návrhu o obnovu konania štvor ročná lehota, z čoho vyplynul právny záver, že návrh sťažovateľa na obnovu konania bol podaný po uplynutí lehoty tak, ako to ustanovuje § 230 ods. 1 OSP“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že čestné vyhlásenia získal v marci 2008, pričom rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 271/2002 bol vyhlásený 5. februára 2008. Uvedené   čestné   vyhlásenia   nemohol   sťažovateľ   predložiť   do   vyhlásenia   rozsudku okresného súdu, lebo ich nemal k dispozícii. Uvedené čestné vyhlásenia sťažovateľ doručil krajskému súdu v odvolacom konaní. Odvolací súd na tieto dôkazy neprihliadal s poukazom na § 120 ods. 4 OSP, lebo mali byť predložené skôr, ako bol vyhlásený rozsudok okresného súdu.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „v prípade dodržania trojmesačnej lehoty na podanie obnovy konania, tak ako uvádza krajský súd, tento návrh na obnovu konania by musel   sťažovateľ   podať ešte počas odvolacieho konania vo veci Krajského súdu Žilina 8Co/142/2008, v ktorom konaní bol vyhlásený rozsudok dňa 16. 09. 2008. Teda je nelogické troj mesačnú lehotu počítať odo dňa ich vyhotovenia, to jest od marca 2008. Uvedené čestné   prehlásenia   sa   nezabezpečovali   skôr,   lebo   na   darovanie   parciel   starým   otcom sťažovateľa   synovi   J.   K.   otcovi   sťažovateľa,   poukázal   písomne   vo   svojom   vyjadrení, pôvodne označený odporca A. K. a to vo vyjadrení, doručenom súdu dňa 20. 03. 2001. Uvedenú   skutočnosť   potvrdili   aj   právni   nástupcovia   po   neb.   A.   K.,   to   jest   odporcovia v konaní Okresného súdu Čadca 5C/271/2002. Taktiež bolo okresnému súdu v tomto konaní predložené   Rozhodnutie   ONV   Čadca,   odbor   PLVH   pod č. 2944/1976-les   zo   dňa 15. 12. 1976, v ktorom rozhodnutí boli označené parcely a menoslov, ktorým vlastníkom sa odníma užívacie právo v parcelách, uvedených v tomto rozhodnutí...

Pre   zosúladenie   skutočného   stavu   so   stavom   právnym,   sťažovateľ   podal   Návrh na obnovu   konania,   ktorý   návrh   bol   zamietnutý   Uznesením   Okresného   súdu   Čadca 5 C 79/2012 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu Žilina 5 Co/1/2014.“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru v tom, že „jeho návrh na obnovu konania bol zamietnutý v podstate z procesných dôvodov a to z dôvodu, že nebola dodržaná troj mesačná lehota podľa   § 230 ods.   1 OSP,   od vyhotovenia čestných prehlásení.   Čestné prehlásenia boli vyhotovené v marci 2008 a návrh na obnovu konania sťažovateľ podal 01. 06. 2012, teda po štvorročnej dobe.“.

Sťažovateľ   špeciálne   poukazuje   na   to,   že „čestné   prehlásenia...   podal   v   rámci odvolacieho   konania   na   Krajský súd   v Žiline   vo veci 8Co/142/2008,   ktoré   krajský   súd nebral do úvahy, keďže boli podané až po vyhlásení rozsudku prvostupňovým súdom. Keďže sťažovateľ čestné prehlásenia mal k dispozícii v marci 2008, trojmesačná subjektívna lehota podľa   súdov   by   uplynula   v   júni   2008,   teda   počas   odvolacieho   konania,   počas   ktorého sťažovateľ nemohol podať návrh na obnovu konania. Návrhom na obnovu konania sa môže napadnúť   len   právoplatný   rozsudok.   Sťažovateľ   rozoberal   túto   situáciu   s   právničkou JUDr. M. a to v máji 2012. JUDr. M. sťažovateľovi oznámila, že keď čestné prehlásenia predložené Krajskému súdu v Žiline v marci 2008 sa nebrali do úvahy, tieto sú spôsobilým dôvodom na obnovu konania, ktorú je možno podať v trojročnej lehote od právoplatnosti rozsudku.   Rozsudok   Okresného   súdu   Čadca   5C/271/2002   v   spojitosti   s Rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   8Co/142/2008   nadobudol   právoplatnosť   02.   06.   2009.   Návrh na obnovu   konania   sťažovateľ   podal   na   Okresný   súd   Čadca   dňa   01.   06.   2012,   teda objektívna lehota bola dodržaná.“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje § 230 ods. 1 OSP, podľa ktorého návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť, a poukazuje na to, že „od právničky M. sa v máji 2012 dozvedel, že čestné prehlásenia, ktoré v rámci súdneho konania neboli brané do úvahy, môžu byť dôvodom na obnovu konania. Teda o dôvode obnovy   konania   sa   sťažovateľ   dozvedel   až   v   máji   2012,   teda   trojmesačná   lehota   bola zachovaná.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že právny záver procesného nedodržania lehoty uvedený v napadnutom   uznesení krajského súdu „nie je správny,   v čom...   vidí porušenie svojho práva na spravodlivý proces, ktorého dôsledkom bolo odňaté vlastnícke právo sťažovateľa k sporným parcelám“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej vyhovel jeho sťažnosti a nálezom rozhodol, že jeho:

„Základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a to Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 01. 2014 pod sp. zn. 5Co/1/2014 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   5Co/l/2014   zo   dňa   29.   01.   2014   zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi...   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 402,64 €...“, ako aj „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014 bolo porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05]. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, najmä čl. 20 ods. 1 ústavy, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu vyjadrenými   v   jeho   uznesení   z   21.   marca   2013,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa na obnovu konania.

Pred tým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľa v danej veci, je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať len proti rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   ktorý   v   danej   veci   rozhodoval   v   poslednom   stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľky predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil, pričom pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 219 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti je   preto   namieste   poukázať   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   ďalej   zaoberal   posúdením   obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v odôvodnení odcitoval § 219 ods. 1 OSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne, a ďalej uviedol, že podľa odseku 2 toho istého zákonného ustanovenia, „ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“.

Krajský   súd   preskúmaním   uznesenia   okresného   súdu   z   21.   marca   2013, prislúchajúceho   spisového   materiálu   a   vyhodnotením   toho,   čo   uviedol   sťažovateľ v odvolaní, konštatoval že „súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Aj podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval správne, keď na základe preukázaného skutkového stavu mal nepochybne zistené, že návrh na povolenie obnovy konania nebol podaný v zákonom stanovenej lehote tak, ako to zakotvuje ust. § 230 ods. 1 O. s. p. V zistení prvostupňového súdu, že navrhovateľ v 1/ rade mal k dispozícii štyri roky   a   keďže   bol   rozsudok   vyhlásený   dňa   5.   2.   2008   a   nadobudol   právoplatnosť   dňa

2. 6. 2009 a čestné prehlásenie bolo spísané už v marci 2008, z uvedeného nepochybne vyplynul právny záver, že návrh, ktorý bol podaný 1. 6. 2012, bol podaný po uplynutí lehoty tak ako ju zakotvuje ust. § 230 ods. 1 O. s. p. Nemohol potom odvolací súd prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie považoval vyslovene za účelové, keď odvolateľ v podanom odvolaní   opätovne   uvádzal   tvrdenia,   ktoré   boli   už   predmetom   dokazovania   v   rámci prvostupňového konania...“.

Okresný súd v uznesení z 21. marca 2013 uviedol, že sa „stotožňuje s názorom právneho   zástupcu   odporcu,   že   nebola   dodržaná   trojmesačná   subjektívna   lehota   podľa § 230 ods. 1) Osp. na podanie tohto návrhu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o obnove obnovy alebo ho mohol uplatniť. Ide o zákonnú lehotu, ktorú   nemožno   skrátiť,   ani   predĺžiť.   Navrhovateľ   mal   čestné   prehlásenia   vyhotovené   v marci   2008,   pričom   rozsudok   vo   veci   5C/271/02   bol   vyhlásený   dňa   5.   2.   2008,   ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2. 6. 2009 a návrh na obnovu konania bol podaný až dňa 1. 6. 2012. Vo svojom návrhu navrhovateľ ani neuviedol, kedy sa o dôvode konania a za akých okolnosti dozvedel, pričom až na pojednávaní uviedol, že mu to uviedla právnička z B. J. M. Právna zástupkyňa navrhovateľa najskôr uviedla, že nevie kto poradil navrhovateľovi, že čestné prehlásenia môžu byť dôvodom obnovy konania, dozvedel sa to až v máji 2012, pričom až po výsluchu navrhovateľa a záverečnej reči právneho zástupcu odporcu uviedla, že ide o p. M., ktorú žiadala vypočuť a táto to poradila navrhovateľovi v máji 2012. Súd má zato, že ide o účelové tvrdenie navrhovateľa, ktoré neboli preukázané žiadnym dôkazom, navyše navrhovateľ mal tieto čestné prehlásenia spísané už v marci 2008, čiže ich mal k dispozícii   štyri   roky   a   súdu ich nepredložil.   Súd musí   v konaní o návrhu   na   obnovu konania prihliadať aj na to, prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia. Pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Na účastníkovi občianskeho súdneho konania teda je, aby dbal o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti   rozhodujúce   pre   konanie   vo   veci.   Účastník   je   povinný   starať   sa   o   to,   aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené a aby na ne aj označil dôkazy. Procesná prípustnosť   mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   podmienená   aj   tým,   že   ten,   kto navrhuje obnovu konania nemal žiaden podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne, že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom   konaní   a   ten,   kto   navrhuje   obnovu   konania   o   ich   existencii   vedci   a   mal   aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že návrh podal v zákonom stanovenej lehote podľa § 230 ods. 1) Osp., čestné prehlásenia si dal vyhotoviť jeden mesiac po vyhlásení rozsudku napriek tomu, že ich mal k dispozícii štyri roky, návrh na obnovu konania podal až dňa 1.6.2012, preto súd je jednoznačne zato, že tento návrh bol podaný po lehote a taktiež je súd toho názoru, že uvedené čestné prehlásenia navrhovateľ mohol   zabezpečiť   aj   v   pôvodnom   konaní.   Z   uvedených   dôvodov   bol   návrh   na   obnovu konania zamietnutý.“.

Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 21. marca 2013, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 OSP.

Obnova   konania   je   v   občianskom   súdnom   konaní   mimoriadnym   opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje   zákonom   povolenú   odchýlku   od   zásadnej   požiadavky,   ktorou   je   záväznosť a nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí.   Obnova   konania   však   nie   je   generálne použiteľná   a   možno   ju   povoliť   len   vo   výnimočných   prípadoch.   Základná   idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len   mimoriadne   a   výnimočne.   Účelom   zakotvenia   obnovy   konania   do   systému mimoriadnych   opravných   prostriedkov   je   umožniť   účastníkovi   konania   nové   konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   vychádzalo.   Jedným   z   kritérií   prípustnosti   obnovy konania je aj dodržanie zákonnej   lehoty   na podanie návrhu   na obnovu   konania. Podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je v   právnom   štáte   uprednostnená   požiadavka   právnej   istoty   nastolenej   právoplatným rozhodnutím   pred   novým   konaním   (a   prípadným   novým   rozhodnutím)   vo   veci.   Teda ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného práva,   ktorou   je  ,,vigilantibus   iura   scripta   sunt“,   t.   j.   bdelým   (pozorným,   ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Teda takým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Ak by sťažovateľ mal skutočný záujem na ochrane svojho vlastníckeho práva, sám sa mal vo vlastnom záujme o svoje právo starať. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013). Skutočnosť, že sa sťažovateľ až od „právničk(y) z B. J. M... v máji 2012“ dozvedel, že čestné vyhlásenia spísané   už   v   marci   2008 „môžu   byť   dôvodom   obnovy   konania“,   sťažovateľa   nijako neospravedlňuje.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   vyjadruje názor,   že   sťažovateľovi   bol   reálne umožnený   prístup   k   súdu,   keďže   všeobecný   súd   na   základe   ním   podaného   návrhu (na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Článok   51   ods.   1   ústavy ustanovuje, že domáhať sa práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Z   uvedeného   potom   možno vyvodiť,   že   účastník   konania   sa   môže   domáhať   práva   na   súdnu   ochranu   spočívajúcu in concreto v práve žiadať povolenie obnovy konania len v medziach Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje postup pri uplatnení tohto práva vrátane lehôt na jeho uplatnenie. Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak koná v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred súdom (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 36/04).

Keďže   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo arbitrárne   a   nebolo   náležite   odôvodnené,   nemá   príčinu   zasahovať   do   sféry   pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení s uznesením okresného súdu z 21. marca 2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré   priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na   rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z   9.   mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   krajského   súdu   v   napadnutom rozhodnutí   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   kvalifikovať   ako   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inými   slovami,   v   prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 228 a nasl. OSP nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   rozhodovanie   o   ktorých   je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014