znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 665/2014-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť maloletých A. D. a S. D., zastúpených zákonnou   zástupkyňou   –   matkou   E.   D.,   právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 113/2014 z 26. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletých A. D. a S. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014 doručená sťažnosť maloletých A. D. a S. D. (ďalej len „maloleté sťažovateľky“) doplnená podaním doručeným ústavnému súdu faxom 11. augusta 2014 a poštou 14. augusta 2014, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 113/2014 z 26. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   43   P   81/2011   z 12.   septembra   2013   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) rozviedol manželstvo matky a otca maloletých sťažovateliek, na   čas   po   rozvode   zveril   maloleté   sťažovateľky   do   osobnej   starostlivosti   matky,   otca zaviazal   prispievať   na   výživu   maloletých   sťažovateliek   280   €   a 220   €,   uložil   rodičom sťažovateliek   povinnosť   podrobiť   sa   odborného   poradenstvu   v špecializovaných zariadeniach   poradenských   služieb   na referáte   Úradu   práce,   sociálnych   služieb   a rodiny Košice. Dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 43 P 81/2011 z 30. januára 2014 (ďalej len „dopĺňací rozsudok   okresného   súdu“)   upravil   styk   otca   s maloletými   sťažovateľkami   tak,   že   je oprávnený sa s nimi stýkať každý párny týždeň v roku v sobotu od 15.00 h do 18.00 h za prítomnosti zamestnankyne neziskovej organizácie Miesto pod slnkom, Košice, a matke uložil povinnosť maloleté sťažovateľky riadne pripravené v určený čas odovzdať otcovi v sídle tejto neziskovej organizácie.

Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie matka maloletých sťažovateliek, aj ich otec. Matka maloletých sťažovateliek podala odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku okresného   súdu,   pričom   trvala   na   svojom   návrhu,   aby   okresný   súd   zakázal   styk   otca s maloletými sťažovateľkami. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil   odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Maloleté sťažovateľky v sťažnosti okrem iného k napadnutému rozsudku krajského súdu (ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom) vo vzťahu   k výroku   o úprave   styku   otca   s maloletými   sťažovateľkami   k namietaného porušeniu   ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uvádzajú,   že   krajský   súd   sa   v ňom «rozsiahlo   venuje   teoretickým   úvahám týkajúcim sa vzťahu rodičov a deťom, teoretickým úvahám, či o tom, aký je rozdiel medzi skutočnou alebo predstieranou neochotou dieťaťa stretávať sa s otcom, vytkol matke, že neponúka v predmetnej veci žiadne riešenia a uviedol: „predbežne zakázaný styk otca s mal. deťmi vedenom na okresnom súde Košice I zjavne situáciu nevyriešil a nikam jej riešenie neposunul. Podľa názoru odvolacieho súdu trvanie uvedenej predbežnej úpravy styku bolo dostatočné na akútne ukľudnenie situácie a dalo priestor deťom, ako aj rodičom prehodnotiť svoje doterajšie postoje a konanie. V tomto smere je už právne irelevantné zaoberať   sa   správami   o   psychologickom   a   psychiatrickom   vyšetrení   detí,   ktoré   boli podkladom uvedenej predbežnej úpravy styku resp. jeho zákazu.“

Z citovaných častí rozhodnutia súdu prvého stupňa,   ale predovšetkým Krajského súdu vyplýva, že tieto sa vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku neriadili,   z   tohto   dôvodu   je   ich   rozhodnutie   krajne   arbitrárne,   porušujúce   práva sťažovateliek, ako účastníčok konania.».

Sťažovateľky v podanej sťažnosti poukazujú na to,   že v predmetnom konaní boli vo vzťahu k úprave ich styku s otcom vykonané viaceré dôkazy (znalecký posudok V. S. vyhotovený   na   základe   psychologických   vyšetrení   sťažovateliek   a   ich   rodičov z 29. októbra 2012;   lekárske   správy   M.   E.   z 5. novembra   2012,   20.   mája   2013 a 21. mája 2013; list referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 3. mája 2013, list Základnej školy... z 15. mája 2013), pričom podľa ich   názoru „zo   všetkých   uvedených   dôkazov   vyplýva   predovšetkým   vážne   poškodenie psychického vývoja maloletých sťažovateliek“.

Sťažovateľky   okresnému   súdu vytýkajú,   že „nijakým   spôsobom   pred rozhodnutím o úprave styku nezisťoval, aký je v čase jeho rozhodnutia psychický a fyzický stav (z vyššie uvedených dôkazov bolo zrejmé, že psychické poruchy sa manifestovali u sťažovateliek aj do vegetatívnej symptomatiky)“.

Sťažovateľky považovali za potrebné poukázať aj na to, že v iných rozhodnutiach krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil uznesenia o zákaze styku otca s maloletými sťažovateľkami   vydanými   vo   veci   vedenej   Okresným   súdom   Košice I pod sp. zn. 18 P 131/2011, keď «Ten istý krajský súd dokonca ten istý senát krajského súdu - 7CoP uviedol: „Z týchto dôvodov (Krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil zákaz styku s mal. S., pozn. sťažovateliek) odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade je zmena úpravy styku otca s maloletou tak ako ju nariadil súd prvého stupňa jednoznačne v záujme maloletého dieťaťa, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že nariadenie predbežného opatrenia   je   len   dočasnou   ingerenciou   súdu   a   nemá   prejudikovať   rozhodnutie   vo   veci samej, ktoré môže byť po úplnom zistení skutkového stavu odlišné“.» (citované z uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 CoP/280/2013 z 3. 9. 2013, pozn.).

V inom rozhodnutí krajského súdu (sp. zn. 7 CoP 57/2013 z 22. februára 2013), ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie o zákaze styku s mal. A., odvolací súd zdôraznil, že „nariadením predbežného opatrenia sa upravujú pomery účastníkov len dočasne a zásadne sa ním neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej, v ktorom súd vykoná dokazovanie pre spoľahlivé zistenie skutočností, či styk rodiča s dieťaťom ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie dieťaťa, alebo ide len o predstieraný stav, pričom takéto zistenie spravidla vyžaduje súčinnosť s odborníkmi z iných vedných odborov na posúdenie, či styk dieťaťa s otcom je v záujme dieťaťa“.

Maloleté   sťažovateľky   nepovažujú   za   spochybniteľné,   že   základ,   na   ktorom   je budovaná akákoľvek verejná moc a jej fungovanie vrátane súdnej moci, ktorým je právny štát, neznamená len to, že sa súdy vo svojich rozhodnutiach odvolávajú na ustanovenia právnych predpisov (vo veci sťažovateliek súd nepovažoval za potrebné ani takto formálne spojiť svoje rozhodnutie s platným právom), ale že tie isté ustanovenia právnych predpisov sa   budú   na   ten   istý   druh   právnych   vzťahov   aplikovať   rovnakým   spôsobom.   Inak   by pozitívne   právo   bola   nepoznateľná   kategória   spoločenskej   nadstavby   a   jeho   obsah   by závisel zakaždým od ad hoc rozhodnutia sudcu, resp. súdu, o obsahu a zmysle tej ktorej právnej normy v konkrétnom prípade.

Aplikujúc   už   uvedené   na   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sú   maloleté sťažovateľky presvedčené o tom, že „princíp spravodlivého súdneho konania a konania zákonom ustanoveným spôsobom bol bezprecedentne hrubým spôsobom porušený nielen z hľadiska   vyššie   uvedených   aspektov,   ale   aj   tým,   že   vo   veci   starostlivosti   o   tie   isté mal. sťažovateľky súd (ten istý) raz zaujal názor, že o úprave styku je možné rozhodnúť len po ďalšom dokazovaní, vyžadujúcom spravidla súčinnosť s odborníkmi z iných vedných odborov so zameraním na posúdenie, či styk dieťaťa s otcom je v záujme dieťaťa a v inom konaní tykajúcom sa starostlivosti o tie isté sťažovateľky považoval za právne irelevantné zaoberať sa dôkazmi na základe ktorých bol nariadený zákaz styku otca so sťažovateľkami, nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie na zistenie, či styk s otcom je v záujme sťažovateliek, neboli   mu   predložené   žiadne   dôkazy   a   ani   on   sám   nevykonal   dokazovanie   týkajúce   sa psychického a celkového zdravotného stavu sťažovateliek a prípadného vplyvu nariadeného styku s otcom na tento stav a bez ohľadu na svoj vlastný názor vyjadrený v inom konaní rozhodol tak, že tento styk upravil.“.

K namietanému porušeniu práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   k namietanému   porušeniu   práva   na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa maloleté sťažovateľky uvádzajú, že predmetné ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa «ukladajú štátu pozitívny záväzok organizovať svoju činnosť týkajúcu sa mal. detí tak, aby bol pri každom postupe súdnych, správnych a iných orgánov rešpektovaný záujem mal. dieťaťa ako najvyšší imperatív. Zároveň vylučujú možnosť, žeby so zreteľom na znenie citovaných   ustanovení   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   bolo   možné   iné   „práva   dieťaťa“ vykladať   spôsobom,   ktorý   je   v   rozpore   s   najlepším   záujmom   dieťaťa.   Sťažovateľky predovšetkým v časti I   tejto   sťažnosti,   ale aj vyššie v časti II.   tejto   sťažnosti,   v ktorej namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a konanie zákonom ustanoveným postupom   poukázali   na   obsah   listinných   dôkazov,   predovšetkým   lekárskych   správ vyhotovených   pri   poskytovaní   pedopsychiatrickej   starostlivosti   mal.   sťažovateľkám, z ktorých   vyplýva   vážne   ohrozenie   a   narušenie   ich   psychického   vývinu,   ktoré   vyústilo v diagnostikovanie psychických porúch u oboch sťažovateliek, ako aj na skutočnosť, že tieto psychické   poruchy   boli   takého   charakteru,   že   sťažovateľke   v   prvom   rade   musela   byť v detskom   veku   ordinovaná   liečba   antidepresívami   a   sťažovateľka   v   druhom   rade   sa rozvinutiu vzniknutých psychických porúch do rovnakého štádia vyhla len zásahom súdu v podobe   nariadenia   predbežného   opatrenia   o   úprave   styku.   Narušenie   psychického a fyzického   zdravia   sťažovateliek   bolo   pritom   preukázané   nielen   týmito   lekárskymi správami ale aj ďalšími listinnými dôkazmi preukazujúcimi nepriaznivý stav navrhovateliek prejavujúci sa v iných situáciách a vnímaný inými osobami.

Takýmito   boli   správy   zo   základnej   školy   o   častých   a   opakovaných   somatických ťažkostiach mal. S., správy psychologicko-poradenského referátu ÚPSVaR Košice a správ z psychologických vyšetrení sťažovateliek od L.

Z každého z týchto dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti vyplýva vážne narušenie   psychického   a   fyzického   zdravia   sťažovateliek,   v   dôsledku   traumatizujúcich zážitkov zo styku s otcom a nebezpečenstvo reálneho zhoršenia tohto stavu v prípade, že sťažovateľky budú do styku s otcom nútené.»

Maloleté sťažovateľky sú presvedčené, že už § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý ukladá povinnosť súdu vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli, „je integrálnou súčasťou systému prostriedkov, ktorým štát zabezpečuje svoj pozitívny záväzok konať vo veciach starostlivosti o   maloletých   tak,   aby   bol   rešpektovaný   pri   akejkoľvek   činnosti,   či   rozhodnutí   najlepší záujem   maloletých   detí.   Sťažovateľky   sú   presvedčené   o   tom,   že nemožno   mať   rozumné a zdôvodniteľné   pochybnosti   o   tom,   že   je   najlepším   záujmom   sťažovateliek   byť   v   stave psychického a fyzického zdravia. Sťažovateľkám nie je známy žiadny rozumný názor, ktorý by toto ich presvedčenie spochybňoval.

V predmetnej veci existovala skupina dôkazov, ktorá potvrdzovala skutočnosť, že styk s otcom je pre sťažovateľky reálnym ohrozením ich psychického a fyzického zdravia už beztak   narušeného   predchádzajúcimi   skúsenosťami   s   otcom.   Oproti   tomu   neexistoval v konaní žiaden dôkaz, ktorý by tento záver spochybňoval, či vyvracal. Sťažovateľky v tejto súvislosti poukazujú na to, že záver ošetrujúceho lekára z odboru psychiatria je odborným záverom   o   skutočnostiach,   patriacich   do   predmetu   činnosti   tohto   odborníka.   Aj   ďalšie zo spomínaných dôkazov sú listinami vydanými osobami, ktoré o skutočnostiach týkajúcich sa stavu sťažovateliek dozvedeli pri výkone činnosti patriacich do ich odborností.

Osobitne   sťažovateľky   poukazujú   na   stanovisko   ÚPSVaR   Košice,   kolízneho opatrovníka, ktorý v predmetnej veci zastupuje ich záujmy.“.

Za uvedeného stavu podľa názoru maloletých sťažovateliek „neexistovali dôvody na pochybnosti o tom, že je potrebné v záujme sťažovateliek styk s otcom zakázať.

Ak by aj sťažovateľky vychádzajúc z neodňateľného práva súdu hodnotiť   dôkazy podľa svojej úvahy pripustili, čo i len teoretickú možnosť, že súd mal pochybnosti o tom, či je potrebné styk otca s nimi zakázať, potom so zreteľom na skutočnosť, že neexistoval žiadny dôkaz svedčiaci o tom, že styk sťažovateliek s otcom nie je pre ne ohrozením ich zdravia,   bolo   povinnosťou   súdu   takéto   dokazovanie   vykonať   napríklad   nariadením znaleckého   dokazovania   z   odboru   pedopsychiatrie,   vypočutím   ošetrujúcej   psychiatričky sťažovateliek, doplnením znaleckého dokazovania z odboru pedopsychológie resp. inými dôkazmi,   ktoré   by umožnili   súdu   urobiť záver   o   tom,   či sa   navrhovateľky môžu   stýkať s otcom bez ohrozenia ich psychického a fyzického zdravia.

Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   nemôže   byť   nahradená   konštatovaním,   že hodnotiť   dôkazy   je   právne   irelevantné   a   hodnotenie   dôkazov   nemôže   byť   nahradené špekuláciami   súdu   o   možných   fiktívnych   dôvodoch   negatívneho   vzťahu   sťažovateliek k otcovi.“.

K namietanému porušeniu práva na to, aby názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku   a úrovni podľa čl. 12 ods.   1 Dohovoru o právach dieťaťa, maloleté sťažovateľky uviedli, že ich názor „bol v predmetnom konaní zisťovaný prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý sa opakovane vyjadril, že deti majú negatívny vzťah k otcovi, styk s otcom odmietajú a násilné nútenie detí do styku s otcom by mohlo mať pre deti vážne následky na ich psychickom a fyzickom zdraví“.

Ďalej maloleté sťažovateľky vo vzťahu k citovanému uvádzajú, že «túto okolnosť, že sťažovateľky   odmietajú   stretávať   sa   s   otcom,   súdy   nespochybňovali.   Bez   ohľadu na odmietnutie možnosti styku s otcom sťažovateľkami súd ich styk s otcom upravil. K otázke konformnosti takéhoto rozhodnutia s názorom sťažovateliek súd uviedol už vyššie   citované   úvahy   týkajúce   sa   povinnosti   sťažovateliek   prejavovať   rodičom   úctu a rešpekt bez ohľadu „na všetky práva dieťaťa“.

Krajský   súd,   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa,   skonštatoval,   že   bezdôvodné odmietanie otca zo strany navrhovateliek, nemôže byť „samo o sebe dôvodom na zákaz styku“.

Nemožno však zistiť z akých skutočností vychádzal súd, keď uvažoval o odmietaní otca sťažovateľkami, ako o bezdôvodnom.

Z dôkazov, ktorými sa krajský súd považoval za právne irelevantné zaoberať, totiž vyplynulo,   že   odmietanie   otca   zo   strany   navrhovateliek   je   snahou   sťažovateliek o zachovanie si psychickej integrity, poznačenej ťažkými reakciami na stres, úzkostnými poruchami a ktorej narušenie sa prejavilo aj vegetatívnou symptomatikou.

Nemožno   preto   porozumieť   tomu,   odkiaľ   plynie   záver   súdu   o   bezdôvodnom odmietaní otca zo strany sťažovateliek.

Ak by aj súd mal pochybnosti o tom, či sa na tomto stave sťažovateliek podieľa zásadným spôsobom otcovo správanie a podozrenie viac krát vyslovené ako konštatovanie, že tento stav je zapríčinený do určitej miery aj matkou, nič to nemení na skutočnosti, že sťažovateľky sa objektívne v stave keď styk s otcom odmietajú, v čase rozhodovania súdu nachádzali.

Sťažovateľky   nemožno   trestať,   tak   ako   to   v   skutočnosti   urobil   súd,   za   chyby komunikácie ich rodičov, keďže blaho sťažovateliek (pripájajúc sa k už vyššie uvedeným argumentom vo vzťahu k iným namietaným porušeniam práv) nemôže byť závislé o toho ako súd charakterizuje postoj ich rodičov v konaní o rozvode manželstva.

Sťažovateľky však považujú za potrebné zdôrazniť, že pre úvahy súdu a závery súdu v tejto otázke neboli súdom vykonané žiadne dôkazy, ktoré by umožňovali spoľahlivo zistiť skutkový stav ku dňu rozhodnutia súdu.

Aj keby zistenia súdu na základe dokazovania, letore nebolo vykonané, boli také, že na zdravotnom stave sťažovateliek a ich odmietam otca sa podieľajú rovnakým spôsobom obaja rodičia, nič to nemení na skutočnosti, že sťažovateľky mohli byť vystavené styku s otcom až po zistení, že takýto styk nie je pre ne, ich psychický a fyzický vývoj, ohrozujúci.».

Maloleté   sťažovateľky   preto   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich   sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom takto:

„Právo sťažovateliek mal. A. D. a mal. S. D. vo veci porušenia ich práv

-   na   spravodlivé   súdne   konanie,   zakotvené   v   čl.   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde,   zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

- na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,

- na to, aby názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku   a   úrovni   zakotvené   v   článku   12   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7CoP/113/2014-420 zo dňa 26. 6. 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 43P/81/2011-312 zo dňa 12. 9. 2013 v spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   43P/81/2011-   388 zo dňa 30. 1. 2014 vo výroku o úprave styku sťažovateliek s otcom na čas po rozvode bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7CoP/113/2014-420 zo dňa 26. 6. 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 43P/81/2011-312 zo dňa 12. 9. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 43P/81/2011-388 zo dňa 30. 1. 2014 vo výroku o úprave styku sťažovateliek s otcom na čas po rozvode a vracia na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

Maloleté   sťažovateľky   zároveň   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, „keďže... sa stalo právoplatným a vykonateľným“ a „sťažovateľky sa mu museli podrobiť.

Dôsledkom   tohto   stretnutia   bola   vážna   dekompenzácia   ich   psychického   stavu, vyžadujúca si psychiatrickú intervenciu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   považoval   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov,   nie   je   alternatívou   alebo   mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto   veciach   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01),   resp.   posúdenie,   či   nie   sú   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu, na ktorých je založené namietané rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd v súlade s uvedenými východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Z   citovaného   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas maloletých sťažovateliek s hodnotením vykonaného dokazovania a právnymi názormi krajského súdu, teda   s jeho interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v   predmetnej právnej veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok uvedených v sťažnosti.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   60/04).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej   vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (m.   m.   Georgidias   v.   Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Z   uvedeného   však   nevyplýva   záruka   vydania   rozhodnutia   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu námietok   nastolených   v   sťažnosti   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   uviedol, že preskúmal rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých výrokoch   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   podľa   §   212   ods.   2   písm.   a)   OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že „súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne, zákonne a predovšetkým v záujme maloletých detí vo veci rozhodol, preto ho podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a podľa odseku 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   spĺňa   obsahové náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pričom je potrebné zdôrazniť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech,   resp.   nevyhovenie   návrhu v konaní.“.

Ďalej   možno   prisvedčiť   maloletým   sťažovateľkám,   že   krajský   súd   sa rozsiahlo venoval teoretickým úvahám (čo však nie je na škodu veci) týkajúcim sa vzťahu rodičov a detí, keď uviedol, že „Právo styku rodiča s dieťaťom je úplne novým právom,   ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do jeho osobnej starostlivosti. V prípade rozpadu rodiny je nevyhnutné rozhodnúť, s ktorým z rodičov bude dieťa   naďalej   bývať,   teda   rozhodnúť,   ktorému   z   rodičov   sa   dieťa   zveruje   do   osobnej starostlivosti,   pričom   takéto   rozhodnutie   zásadne   nemôže   zasahovať   do   výkonu rodičovských práv a povinností druhého rodiča, ktoré zostávajú v nezmenenom rozsahu zachované. Priestor na realizáciu týchto rodičovských práv a povinností a na výchovné pôsobenie na dieťa má rodič práve v čase styku s dieťaťom. V tomto smere je potrebné poukázať na článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z   ktorého   vyplýva   pozitívny   záväzok   štátu   chrániť   záujmy   rodiny   a   prispievať   aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb. Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickému rodičovi a dieťaťu nikdy nie je dovolené stýkať sa alebo len zriedka, to znamená, že žiadne prirodzené puto nemá nádej medzi   nimi   ani   vzniknúť.   Preto   súd   pri   rozhodovaní   o   zverení   dieťaťa   do   osobnej starostlivosti a úprave styku musí osobitne zvažovať budúcu perspektívnosť dodržiavania svojich rozsudkov. Európsky súd pre ľudské práva, to opakovane zdôraznil vo viacerých svojich rozhodnutiach, a to jednak pri rozhodovaní o porušení článku 8 Dohovoru, ktorý chráni právo na súkromný a rodinný život, ale tiež v súvislosti s porušovaním článku 6, ktorý chráni právo na spravodlivé verejné a rýchle súdne prejednanie veci. Najmä rýchlosť konania a aktívna účasť súdu pri zabezpečení výkonu práv a styku sú dôležitými faktormi, ktorými štát môže predísť zásahom do Dohovorom chránených práv. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý   opakovane   konštatoval,   že   je   v   záujme   dieťaťa,   aby   udržovalo   rodinné   zväzky s odlúčeným   rodičom   a   aby   nebolo   odtrhnuté   od   svojich   koreňov   (Gorgulu   versus Nemecko),   resp.   že   dieťa   má   právo   na   to,   aby   dostalo   príležitosť   rozvíjať   svoj   vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne, slobodne, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča (Hansenová versus Turecko). Zákon o rodine priorizuje dohodu rodičov o výkone rodičovských práv a povinností, resp. o styku a len v prípade, ak rodičia nie sú schopní dohodnúť sa na úprave styku, upraví styk autoritatívne súd. Nakoľko rodičovské práva sú koncipované na rovnoprávnom postavení oboch rodičov, je potrebné pri úprave styku vychádzať zásadne z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil polovicu jeho voľného času. Úprava stretávania pod tento rozsah je obmedzením styku. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodičov s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasne stretávanie s jedným z rodičov obmedzené,   alebo   úplne   zakázané.   Ide   o   výnimočné   riešenie   a   vážny   zásah   do   výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku,   je   aktuálna   nevyhnutnosť   takéhoto   opatrenia   a   záujem   dieťaťa,   z   ktorého   táto nevyhnutnosť   vyplýva.   Avšak   aj   takéto   rozhodnutie   musí   byť   zabezpečené   vytvorením predpokladov pre to, aby zúžený alebo prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený. Pokiaľ teda súd svojím rozhodnutím styk rodiča s dieťaťom obmedzí alebo zakáže, mal by súčasne   urobiť   ďalšie   vhodné   opatrenia,   aby   boli   dôvody   zásahu   do   kontaktu   medzi rodičom a dieťaťom odstránené. Môže napríklad nariadiť odborné poradenstvo, a to buď rodičovi samotnému pokiaľ dôvody spočívajú v niektorom z rodičov alebo obom rodičom súčasne,   resp.   aj dieťaťu. Pri rozhodovaní o návrhu niektorého rodiča na obmedzenie, prípadne zákaz styku druhého rodiča s dieťaťom je nevyhnuté spoľahlivo odhaliť pravý dôvod, prečo bol takýto návrh na súd podaný. Tieto dôvody spravidla nikdy nevyplývajú z návrhu   a   rodič   navrhujúci   obmedzenie   alebo   zákaz   styku   sa   takmer   vždy   odvoláva   na záujem   dieťaťa   daný   napríklad   tým,   že   dieťa   sa   s   druhým   rodičom   nechce   stretnúť. Judikatúra sa s týmto postojom vysporiadala už v r. 1967, keď súdom uložila jednoznačnú povinnosť rozlíšiť či realizácia styku rodiča s dieťaťom skutočne ohrozuje záujem dieťaťa, alebo či ide iba o predstieraný stav, vyvolávaný zámerne pôsobením rodiča, ktorému je maloleté   dieťa   zverené   do   osobnej   starostlivosti.   Smerodajným   pre   posúdenie   týchto skutočností sú jednak dôvody, na ktoré sa rodič navrhujúci obmedzenie alebo zákaz styku odvoláva, ale aj skutočnosť, či hľadá riešenia a navrhuje ďalší postup na nápravu vzťahov. Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Akékoľvek výhrady   jedného   z   rodičov   voči   druhému   rodičovi,   ktoré   sa   týkajú   jeho   postoja   ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zásah do styku s dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa najmä vtedy, ak indície   smerujú   k zámernému   pôsobeniu   preferenčného   rodiča   s   cieľom   vyvolať   takéto správanie   dieťaťa.   V takomto   prípade   musí   súd   zvážiť   širší   záujem   dieťaťa,   ktorým   je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil. V prípade konfliktného až nenávistného vzťahu   medzi   rodičmi   sa   dieťa   stáva   nástrojom   na   vysporiadanie   tohto   vzťahu   medzi rodičmi.   Aj   priemerne empatické   dieťa   sa za prítomnosti   dvoch   nepriateľských rodičov nemôže cítiť dobre a jeho nechuť ublížiť čo i len jednému z rodičov, kladie na jeho psychiku ďalšie neúmerné požiadavky. Pre rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci, pričom záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností.“.

V kontexte uvedeného s poukazom na skutkový stav zistený súdom prvého stupňa, ako aj podania rodičov a v nich uvedené dôvody, predovšetkým matky vo vzťahu k jej návrhu na zákaz styku otca s deťmi, krajský súd dospel k záveru, že „rodičia v dôsledku vzájomne   výrazne   negatívneho   vzťahu   spôsobeného   rozvodovou   situáciou   nezvládli skončenie svojho partnerského vzťahu a do riešenia vzájomných sporov vtiahli maloleté deti, ktoré vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť neboli schopné psychicky spracovať vzniknutú situáciu, čo sa následne prejavilo nielen psychickými, ale aj psychosomatickými problémami   detí.   Za   uvedený   stav   však   majú   zodpovednosť   obaja   rodičia,   matka obmedzovaním styku detí s otcom a otec nevhodným správaním sa v snahe zvrátiť matkou nastolenú jednostrannú výchovu maloletých detí, ktoré však maloleté deti skôr zastrašilo ako pozitívne motivovalo udržiavať a prehlbovať vzťah k otcovi. Uvedené rizikové správanie sa rodičov, ako aj hrozbu psychickej dekompenzácie detí konštatoval aj znaleckých posudok S., ktorá vo viacerých častiach posudku akcentovala nevyhnutnosť psychoterapeutického vedenia   rodičov   na   skľudnenie   napätej   situácie,   ako   aj   zlepšenia   komunikačných schopností. Z uvedeného dôvodu je absolútne namieste nariadenie výchovného opatrenia rodičom   a   maloletým   deťom,   a   to   formou   uloženia   povinností   podrobiť   sa   odbornému poradenstvu   v   špecializovaných   zariadeniach   poradenských   služieb   na   referáte sociálnoprávnych   služieb   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Košiciach   po dobu šiestich mesiacov. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým upravil   styk otca s maloletými deťmi,   a to každý párny týždeň v roku v sobotu od 15.00   do   18.00   hod.   a   to   v   súčinnosti   s   akreditovaným   subjektom   Miesto pod slnkom n. o., ktorý poskytuje profesionálnu a odbornú pomoc rodičom a deťom, ktorí sú v predrozvodovej, rozvodovej alebo porozvodovej situácii so zameraním prostredníctvom odborných metód zlepšiť ich vzájomnú komunikáciu. Uvedená úprava styku má byť len dočasným   obmedzením   stretávania   sa   otca   s   deťmi   za   účelom   zabezpečenia   obnovenia vzťahov medzi otcom a deťmi, nakoľko táto potreba vychádza z aktuálne narušeného vzťahu detí k otcovi.“.

Zákaz   styku   otca   s   maloletými   sťažovateľkami   ani   odvolací   súd   nepovažoval za súladný s najlepšími záujmami maloletých detí, pretože ako uviedol vo svojom rozsudku, „vyššie popísaný stav detí bol vyvolaný pôsobením obidvoch rodičov a zároveň nebolo preukázané,   že   by   otec   maloleté   deti   psychicky   alebo   fyzicky   týral.   V   tomto   smere   je potrebné   zmieniť   aj   stanovisko   matky,   ktorá   neustále   zotrváva   na   zákaze   styku   otca s maloletými   deťmi   odôvodňujúc   to   záujmom   maloletých   detí,   avšak   žiadne   riešenie vzniknutej   situácie   neponúka,   dokonca   odmieta   spoluprácu   s   referátom pedagogickopsychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach. Uvedeným postojom len potvrdzuje svoj podiel viny na súčasnom stave, ktorý nemožno hodnotiť inak ako v rozpore so záujmom maloletých detí.“.

Skutočnosť,   že   zákaz styku   otca   s maloletými sťažovateľkami absolútne situáciu nerieši, dokazuje podľa názoru krajského súdu aj skutočnosť, „že predbežne zakázaný styk otca   s   maloletými   deťmi   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I   pod   sp.   zn. 18 P 131/2011 trvajúci už rok, zjavne situáciu nevyriešil a nikam jej riešenie ani neposunul. Podľa názoru odvolacieho súdu trvanie uvedenej predbežnej úpravy styku bolo dostatočné na akútne ukľudnenie situácie a dalo priestor deťom, ako aj rodičom prehodnotiť svoje doterajšie postoje a konanie. V tomto smere je už právne irelevantné zaoberať sa správami o   psychologickom   a   psychiatrickom   vyšetrení   detí,   ktoré   boli   podkladom   uvedenej predbežnej úpravy styku, resp. jeho zákazu.“.

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či napadnutý rozsudok v spojení s uznesením okresného súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by tieto rozhodnutia neobsahovali dostatok skutkových právnych dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou maloletých sťažovateliek.

Zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom predstavuje podľa názoru ústavného súdu vážny zásah do práv a právom chránených záujmov maloletého dieťaťa, ako aj jeho rodiča. Každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný, pretože v dôsledku zákazu styku môže dôjsť   k   ďalšiemu   ochladeniu   citových   väzieb   medzi   rodičom   a   dieťaťom   a   prehĺbeniu narušenia vzájomných vzťahov, pretože sa ním rodičovi celkom odoberá právo stýkať sa s dieťaťom, a to akýmkoľvek spôsobom. Vo výnimočných prípadoch, pokiaľ to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa a všeobecný súd styk rodiča s maloletým dieťaťom zakáže, musí byť jednoznačne v súdnom konaní preukázané, že takýto postup je v záujme maloletého dieťaťa. Spravidla ide o prípady, keď oprávnený rodič styk s maloletým dieťaťom zneužíva takým spôsobom, že to má priamy negatívny vplyv na zdravý vývin maloletého dieťaťa.

Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny vyplýva, že všeobecné súdy majú za povinnosť procesnými prostriedkami, ktoré im zveruje slovenský právny poriadok vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi   a   deťmi   vrátane   prostriedkov   donútenia,   ak   môže   takéto   opatrenie   viesť k sledovanému   cieľu   a   ak je   primerané.   Bez   ohľadu   na   to,   kto   rozvrat   vzťahov   medzi jedným z rodičov a maloletým dieťaťom spôsobil a kto na ňom má väčšiu či menšiu vinu, je však   iluzórne   si   predstavovať,   že   právo,   resp.   súd   môže   svojou   autoritou   rozkazovať ľudským   citom.   Jediným   kritériom   pre   vyslovenie   zákazu   styku   rodiča   s   dieťaťom   je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, by malo byť podľa názoru ústavného súdu   krajným   opatrením.   Konanie   vo   veci   starostlivosti   o   maloletých   nie   je   konaním návrhovým   (možno   ho   začať   aj   bez   návrhu,   §   81   ods.   1   OSP),   je,   naopak,   konaním ovládaným   vyhľadávacou   zásadou   (súd   je   povinný   vykonať   aj   iné   dôkazy   na   zistenie skutkového stavu, než aké boli navrhnuté účastníkmi, § 120 ods. 2 OSP), v ktorom je navyše procesným   predpisom   zdôraznená aktívna   rola,   ktorú   má súd   v   záujme dieťaťa zastávať   (§   178   OSP)   [(m.   m.   uznesenie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. III. ÚS 438/05 13. decembra 2006)].

Po rozpade rodiny s maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať [§ 43 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)], zatiaľ čo rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom (§ 28 ods. 2 zákona o rodine); preto tiež, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré   by   viedli   k pozastaveniu   výkonu   rodičovskej   zodpovednosti   (§   38   ods.   1   zákona o rodine), nie je — ani pri plnom rešpektovaní práv samotných maloletých detí, tým menej potom ústavnoprávny dôvod na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol styk s nimi zakázaný (ako o to v posudzovanej veci pred všeobecnými súdmi usilovala matka maloletých sťažovateliek).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   posúdenie   konkrétnych   okolností   prípadu — v prerokovávanej   veci,   hlavne posúdenie   prioritných   záujmov   maloletých   sťažovateliek, u ktorých má byť upravený styk s ich otcom, prísluší výlučne všeobecným súdom, a nie je ani v možnostiach ústavného súdu vnikať do týchto citlivých rodinnoprávnych vzťahov, pokiaľ   postup   všeobecných   súdov   nesignalizuje   porušenie   ústavou   zaručených   práv a slobôd.   Za   týchto   okolností   potom   neostáva   než   konštatovať,   že   je   vecou   súdu,   aby autoritatívnym výrokom na základe zisteného skutkového stavu sám rozhodol   o úprave styku s rodičmi.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je zrejmé,   že   krajský   súd sa   v   danej   veci dostatočne zaoberal otázkou, či sú splnené podmienky pre zákaz styku otca s maloletými sťažovateľkami,   ktoré   boli   zverené   do   výchovy   matke.   Vychádzal   pritom   nielen z dokazovania   vykonaného   okresným   súdom   v   predmetnej   veci   (hlavne   zo   znaleckého posudku z oboru pedopsychológie), ale pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy i dlhšie trvajúcu   absenciu   styku   otca   s   maloletými   sťažovateľkami   (keď   na   základe   rozhodnutí Okresného súdu Košice I bol predbežne nariadený zákaz styku maloletých sťažovateliek s otcom,   ktorý   podľa   názoru   krajského súdu   síce   prispel   k   skľudneniu   situácie,   ale nič nevyriešil),   odmietavý   postoj   maloletých   sťažovateliek   k   otcovi   ako   odraz   narušených vzťahov medzi rodičmi, ako aj konfliktnosť vzťahu medzi rodičmi, pričom sa stotožnil so závermi   znalca   o   nevyhnutnosti   psychoterapeutického   pôsobenia   na   rodičov   (ako   aj na maloleté sťažovateľky) pre účely ukľudnenia situácie. Na základe uvedeného sa preto krajský súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý nevyhovel ani návrhu matky (na zákaz   styku   otca   s   maloletými   sťažovateľkami),   ani   návrhu   otca   (na   úpravu   styku na každý druhý víkend v mesiaci v čase od piatka od 17.00 h do nedele do 17.00 h, ako aj počas   letných   prázdnin,   a   to   na   dobu   30   dní)   a   upravil   styk   otca   s   maloletými sťažovateľkami tak, že tento je oprávnený stretávať sa s nimi každý párny týždeň v roku v sobotu od 15.00 h do 18.00 h za prítomnosti zamestnankyne neziskovej organizácie v jej sídle.   Takto   vymedzený   styk   považoval   krajský   súd   za   vhodnejší   a   taktiež   všetkým rozhodným okolnostiam primeranejší.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil a v okolnostiach posudzovanej veci ho nemožno považovať za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, pričom preskúmanie správnosti záverov   o   reálnej   existencii   dôvodov   na   vyslovenie   zákazu   styku   ústavnému   súdu neprináleží.   Námietky   obsiahnuté   v   sťažnosti   smerujúce   proti   namietanému   rozsudku krajského   súdu   nezakladajú   podľa   názoru   ústavného   súdu   reálnu   možnosť   na   to,   aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 403/2012).

Z ústavnoprávneho hľadiska   preto niet v danej   situácii žiadneho dôvodu,   aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok obsiahnutých v sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody   namietaným   rozhodnutím,   postupom   orgánov   štátu,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

S   poukazom   na   už   uvedené   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   maloletými sťažovateľkami uplatnených námietok, prostredníctvom ktorých namietali porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, s prihliadnutím   na obsah   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s rozsudkom okresného   súdu   nezistil   také   účinky   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.

2. K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených článkov by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením niektorého z princípov spravodlivého súdneho procesu obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade tieto nemohli byť porušené, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K uvedenému   ústavný   súd   ešte   dodáva,   že   z čl.   12   ods.   1   Dohovoru   o právach dieťaťa nemožno vyvodiť, že by názor dieťaťa, o ktorom je v súdnom konaní rozhodované, bol pre všeobecný súd zaväzujúci a že by sa nemohol od neho odchýliť, v opačnom prípade by totiž bolo akékoľvek súdne konanie nadbytočné, lebo by postačovalo, aby sa všetky dotknuté   osoby   a orgány   dozvedeli   o názore   dieťaťa   a z neho   by   potom   pri   svojej rozhodovacej činnosti ďalej vychádzali.

Ústavný   súd   v prerokovávanej   veci   dospel   k   záveru,   že   záujmy   maloletých sťažovateliek by nemohli byť podporené zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu, prípadne vyžadovaním ďalších znaleckých posudkov. Tieto záujmy by naopak najlepšie naplnilo usporiadanie vzťahov medzi rodičmi, pretože práve rodičia (a nie súdy a znalci) nesú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj detí, pričom základným zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa (§ 28 ods. 2 zákona o rodine).

Nad rámec uvedeného treba pripomenúť, že platná právna úprava upravuje situácie, v ktorých je potrebné rozhodnúť o zmene súdneho rozhodnutia o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu. Podľa § 163 ods. 3 OSP a podľa § 26 zákona o rodine má ktorákoľvek zo zúčastnených strán právo podať   nový   procesný   návrh   na   zmenu   takéhoto   rozhodnutia   za   predpokladu,   že   dôjde k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj bez návrhu. Všeobecný súd bude môcť   v   prípade   nového   konania   posúdiť   aktuálny   stav   a   porovnať   ho   so   stavom predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy môže zaoberať namietaným rozsudkom (aj to, iba pokiaľ ide o okolnosti majúce ústavnoprávny rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci (§ 55 zákona o ústavnom súde). Preto ak na strane maloletých sťažovateliek alebo otca dôjde k zmene pomerov, nič im nebráni, aby podali na príslušnom okresnom súde návrh na zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým bol upravený styk maloletých sťažovateliek s otcom.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014