znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 664/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., a M. K., zastúpených advokátom JUDr. Tomášom Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 56/2013 z 1. augusta 2013 v časti výroku o nariadení, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá pred iným samosudcom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“),   a M.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka   v 2. rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 56/2013 z 1. augusta 2013, konkrétne treťou časťou jeho výroku, ktorou nariadil, aby vec bola po zrušení a jej vrátení prvostupňovému súdu prejednaná a rozhodnutá pred iným samosudcom.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 22/2010 trestne stíhaní pre prečin zvýhodňovania veriteľa v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 240 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Okresný   súd   v poradí   tretím   rozsudkom   sp.   zn.   1   T   22/2010   z 5.   marca   2013 sťažovateľov   podľa   § 285   písm.   b)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) po tretíkrát oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pv 336/07 z 10. februára 2010, pretože skutok, pre ktorý boli trestne stíhaní, nie je trestným činom.

Na   základe   odvolania   podaného   okresnou   prokuratúrou   krajský   súd   uznesením sp. zn. 4 To   56/2013   z 1.   augusta   2013   rozsudok   okresného súdu   sp.   zn. 1 T   22/2010 z 5. marca 2013 podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku zrušil (prvá časť výroku), podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby vec znovu   v potrebnom   rozsahu   prejednal   a rozhodol   (druhá   časť   výroku),   a podľa   §   325 Trestného poriadku nariadil, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá pred iným samosudcom (tretia časť výroku).

Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   práve   tretím   výrokom   napadnutého rozhodnutia,   ktorým   nariadil,   aby   vec   bola   prejednaná   a rozhodnutá   iným   samosudcom okresného súdu, porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu, základné právo na zákonného sudcu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovatelia sú presvedčení, že „Ustanovenie § 235 [správne má byť § 325, pozn.] Trestného poriadku hovorí o zmene člena senátu, nie o zmene samosudcu. Nie je to jedno, pretože ak sa vymení jeden votant zo senátu, zachová sa kontinuita. Pri zmene samosudcu môže ísť o iný prístup (aj pod nepriamym tlakom KS, ktorý medzi riadkami naznačuje smer). Článok   48   Ústavy   nemožno   vykladať   tak,   že   zákonným   sudcom   je   aj   sudca bezdôvodne vymenený súdom. Bolo by to v rozpore so zmyslom nemožnosti odňať niekoho zákonnému sudcovi.

Náš pôvodný zákonný sudca je práceschopný a niet praktických dôvodov na jeho výmenu. Krajský súd v napadnutom uznesením odôvodnil výmenu sudcu vzhľadom na:

- opätovné pochybenia

- nerešpektovanie pokynov nadriadeného súdu

- prieťahy v konaní.“.Sťažovatelia   však   s dôvodmi,   pre   ktoré   odvolací   súd   nariadil   prejednanie a rozhodnutie veci iným samosudcom na prvom stupni, nesúhlasia a uvádzajú, že „Postoj krajského súdu sa dá pociťovať ako alibistický príkaz, aby okresný súd vyniesol odsudzujúci rozsudok.“,   pretože „Sám   krajský   súd   má...   možnosť   zmeniť   napadnutý   rozsudok,   čo neurobil“. Podľa sťažovateľov „Uznesenie krajského súdu môže pôsobiť na nového sudcu ako nepísaný pokyn rozhodnúť opačne.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   takýmto   postupom   im „Krajský   súd...   v trestnom   procese nenapadnuteľným spôsobom odňal zákonného sudcu... bez právneho dôvodu.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46, ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zakotvené v článku 48 Ústavy SR o neodňateľnosti zákonnému sudcovi bolo porušené Uznesením Krajského súdu v Bratislave 4 To 56/2013 zo dňa 1. 8. 2013 v časti výroku o nariadení prejednať a rozhodnúť vec iným samosudcom.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4 To 56/2013 zo dňa 1. 8. 2013 sa v časti výroku: „Podľa § 325 Tr. por.   súčasne sa nariaďuje, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá pred iným samosudcom“ zrušuje.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 56/2013 z 1. augusta 2013, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd označeným rozhodnutím v poradí tretím výrokom podľa § 325 Trestného poriadku nariadil, aby v prvostupňovom konaní trestnú vec sťažovateľov prejednal a rozhodol iný samosudca bez toho, aby na takýto postup existovali dôvody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 22/2010 z 5. marca 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Zároveň   nariadil,   aby   trestnú   vec   sťažovateľov   súd   prvého   stupňa   prejednal a rozhodol   iným   samosudcom.   Konanie   pred   okresným   súdom   teda   nie   je   právoplatne skončené a pokračuje ďalej.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovatelia môžu domôcť využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Sťažovatelia namietajú predovšetkým okolnosť, že odvolací súd im odňal zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a svoje rozhodnutie, ktorým tak urobil dostatočne   neodôvodnil   (čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Ústavný   súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09) a poukazuje aj na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Pokiaľ sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietajú, že o ich veci pre súdom prvého stupňa koná a rozhoduje alebo bude konať a rozhodovať nezákonný sudca (samosudca), budú mať možnosť tieto svoje námietky predostrieť priamo pred konajúcim všeobecným súdom.

Podľa   §   316   ods.   3   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že súd rozhodol v nezákonnom zložení...

Podľa § 371 ods. 1 písm. Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,...e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania...

Citované ustanovenia procesnoprávneho predpisu (Trestného poriadku), ktorým sa konanie vo veci   sťažovateľov   spravuje, majú za   cieľ zabezpečiť,   aby v   ich   veci   konal a rozhodol zákonný sudca tak, ako to má na mysli aj čl. 48 ods. 1 ústavy (to vlastne tvorí aj podstatu sťažnosti podanej ústavnému súdu).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených   práv sťažovateľov len v prípade,   ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľov, ktorý bol týmto   uznesením   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovatelia však takýto argument vo svojej sťažnosti nepredniesli.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna, v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014