znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 663/2014-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 19/2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 304/2013 z 12. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 19/2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 304/2013 z 12. novembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nie je spokojný s odôvodnením napadnutého   rozsudku.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   odôvodnenie   odvolacieho   súdu „pri posudzovaní   aplikácie   príslušných   zákonov   v danom   prípade   nebolo   vykonané   ústavne konformným spôsobom“. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ konanie „pred týmto súdom za nenaplnenie ochrany mojich ústavných práv“. Sťažovateľ je toho názoru, že „s ohľadom na výsledok konania a doterajšiu celkovú dĺžku v trvaní takmer 4 roky“ došlo aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

K sťažnosti   sťažovateľa   bolo   pripojené   vyhlásenie   k povinnému   právnemu zastúpeniu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   z ktorého   vyplýva,   že   zákonnú   požiadavku obligatórneho   právneho   zastúpenia   podľa   § 20   ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) odmieta akceptovať.

Ústavný   súd   poukazujúc na svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   prípisom zo 14. októbra   2014   sťažovateľa   upozornil,   že   vo   svojej   doterajšej   praxi   splnenie   tejto zákonnej   podmienky   bezvýhradne   vyžaduje.   V nadväznosti   na   to   ho   vyzval,   aby   mu v lehote 14 dní predložil kvalifikované splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Zároveň bol upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu. Ústavný súd sťažovateľa taktiež poučil o tom, že s účinnosťou od 1. januára 2012 došlo k zmene § 30 Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   účastníka,   ktorý   požiada   o   ustanovenie   advokáta a u ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   súd   odkáže na Centrum právnej pomoci.

Dňa   21.   novembra   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   padanie   sťažovateľa zo 17. novembra 2014, v ktorom vyjadril názor, že doterajšie uznesenia ústavného súdu, ktorými   boli   odmietnuté   jeho   sťažnosti   v dôsledku   nepredloženia   splnomocnenia   pre advokáta   už   pri   predbežnom   prerokovaní, nemožno   považovať   za   súladné s ústavnoprávnymi   princípmi   ochrany   ústavných   práv   sťažovateľa   v zmysle   II.   hlavy ústavy.

V   ďalšej   časti   svojho   podania   sa   sťažovateľ   kriticky   vyslovuje   k rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   ako   aj   k činnosti   Centra   právnej   pomoci   a   zdôrazňuje, že nebude „využívať služby CPP“.

II.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu obsahujúcej upozornenie na možnosť odmietnutia jeho sťažnosti v prípade nepredloženia splnomocnenia na   jeho   zastupovanie   v konaní o sťažnosti   nevyhovel   a vo   svojich   odpovediach   na   túto výzvu výslovne uviedol, že zákonnú požiadavku povinného právneho zastúpenia nemieni akceptovať.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   odmietavý   postoj   sťažovateľa,   ktorý   (aj   po   výzve ústavného   súdu)   odmieta   vykonanie   relevantných   úkonov   smerujúcich   k zabezpečeniu svojho   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným   súdom,   rozhodol   o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí návrhu. S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd bližšie argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   pokiaľ   ide   o vecnú   stránku   sťažovateľových námietok,   teda   o   kritiku   inštitútu   povinného   právneho   zastúpenia,   na   opodstatnenosť zákonnej úpravy povinného právneho zastúpenia vo svojej judikatúre opakovane poukazuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013).

Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a v súlade s čl. 2   ods. 2   ústavy   môže   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone   o ústavnom   súde   a   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   môže   prijať   na   ďalšie   konanie   iba   také   podanie,   ktoré   spĺňa   všetky náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   ustanovené   týmto   zákonom.   Poskytnutie   ochrany ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných predpokladov   a podmienok   konania   pred   ústavným   súdom   vrátane   splnenia   zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.

V súvislosti   s odpoveďou   sťažovateľa   doručenou   ústavnému   súdu   21.   novembra 2014,   ktorou   sťažovateľ   hrubým a drzým   spôsobom   reagoval   na výzvu   ústavného   súdu na predloženie   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom, ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva, ktorý vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo   urážlivý jazyk“ (Řehák v. Česká republiky, č. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014