znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 660/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Námestie   osloboditeľov   10,   Michalovce,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/41/2012-703 z 20. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k. 11 Co/41/2012-703 z 20. marca 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ (žalobca v súdnom konaní) sa žalobou o ochranu osobnosti doručenej Okresnému súdu Košice I dňa 25.07.2006 domáhal ospravedlnenia a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000.000,- Sk. Zo žalobného návrhu je zrejme, že žalovaný – P., a. s, B. zasiahol do osobnostných práv sťažovateľa viacerými článkami zverejnenými   v   denníku  ...   a   v   denníku  ...,   kde   o   sťažovateľovi   zverejnil   množstvo nepravdivých údajov. Sťažovateľ žalobný návrh na začatie konania doplnil listom zo dňa 24.03.2009 o ďalšie dva články, ktorými žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 16.09.2009, sp. zn. 13 C/40/2006 žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi, tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 59.749,05 €, tiež náhradu trov konania v sume 11.181,57 €.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   (žalobca),   ako   aj   žalovaný   podali   proti uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie.   Sťažovateľ   z   dôvodu   priznanej   výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, odporca proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku. Krajský súd   uznesením   č.   k.   11   Co/309/2009-445   z   10.   júna   2010   rozsudok   Okresného   súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvého stupňa“) v napadnutom vyhovujúcom výroku zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho   súdu   súd   prvého   stupňa   sa   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal s tým, či neoprávnenosť zásahu je spôsobená skutkovými tvrdeniami alebo hodnotiacimi úsudkami   použitými   v   jednotlivých   článkoch.   Ďalej,   že   neuvažoval   ani   s   konštantnou judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   hranice   prípustnej   kritiky sú vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako vo vzťahu k súkromnej osobe. V závere odvolací súd ustálil, že výroky rozsudku o priznaní peňažného zadosťučinenia sú nepreskúmateľné, lebo údajne sa neopierajú o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Odvolací   súd   vytkol   prvostupňovému   súdu,   že   odôvodnenie   jeho   rozsudku   neobsahuje, ktoré konkrétne údaje v tom-ktorom článku boli nepravdivé, že v odôvodnení rozsudku absentuje,   ako   sa   súd   vyporiadal   s   obranou   žalovaného,   že   napadnutými   článkami   len informoval   o   prebiehajúcom   trestnom   konaní   žalobcu   v   súlade   s   novinárskou   etikou, že v odôvodnení   rozsudku   chýba   vysvetlenie,   prečo   za   stavu   stretu   práva   žalobcu na ochranu osobnosti s právom žalovaného na slobodu prejavu dal prednosť právu žalobcu, a že v odôvodnení rozsudku chýbajú aj dôvody, na základe ktorých súd priznal žalobcovi peňažné zadosťučinenie práve vo výške 6 638,80 € za každý článok, spolu 59 749,05 €, a nie viac (žalobcom požadovanú sumu v prevyšujúcej časti), prípadne menej.

Okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   rozsudkom sp. zn. 13 C/40/2006 z 2. januára 2012 konanie v časti návrhu na ospravedlnenie žalovaného za zverejnené články zastavil, lebo žalobca v tom smere zobral návrh sčasti späť a žalobu sťažovateľa v prevyšujúcej časti zamietol; zároveň rozhodol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným rozhodnutím.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie 17. januára 2012, obsah ktorého v sťažnosti sťažovateľ uvádza v plnom znení, a zároveň naň poukazuje.

Krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   č.   k.   11   Co/41/2012-703 z 20. marca   2013   rozsudok   okresného   súdu   v   napadnutom   výroku   o   zamietnutí   návrhu v prevyšujúcej časti potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa je celé rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, pričom   mu   vyčíta,   že   sa „sa   nijako   nevysporiadal   s   námietkami   žalobcu   uvedenými   v odvolaní,   ale   sa   obmedzil   len   na   konštatovanie,   že   v   celom   rozsahu   sa   stotožňuje   so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku   (viď   tretí   odsek   zhora,   str.   16   cit.   rozhodnutia odvolacieho súdu)“.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že „napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.   Neobstojí   tvrdenie   odvolacieho   súdu,   že   pri   podávaní   správ   v jednotlivých publikáciách neboli prekročené hranice prípustného spravodajstva.

Obsah   napadnutých   článkov   je   dôkazom   toho,   že   žalovaný   prekročil   prípustné hranice kritiky pri poskytnutí informácií verejnosti.

Žalovaný   v   napadnutých   článkoch   vykreslil   žalobcu   ako   podvodníka,   ktorý podvodným spôsobom vydal poverenie na exekúciu, v ktorom prepísal sumu z 1 milióna na takmer 30 miliónov korún, tiež že musel byť dohodnutý s advokátom a exekútorkou a že chceli poisťovňu obrať   o   takmer   30   miliónov   korún.   V   priamej reči bol obvinený, že svojím konaním spáchal trestný čin.

V   čase,   keď   došlo   k   zverejneniu   napadnutých   článkov,   nebolo   preukázané, právoplatným rozsudkom súdu, že žalobca spáchal predmetnú trestnú činnosť. A v tom spočíva   podstata   neoprávneného   zásahu   žalovaného   do   osobnostných   práv   žalobcu. Zo žiadneho trestného stíhania, právoplatne neskončeného, nevyplýva ako jeho dôsledok uverejnenie   mena   osoby   trestne   stíhanej.   Tento   právny   názor   je   vyslovený   v   rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24. júna 1998, sp. zn. 1 Co 15/97.

Právo na slobodu prejavu nie je právom absolútnym, nepôsobí izolovane, ale musí byť v rovnováhe s inými právami, napr. právom na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Právo na slobodu prejavu môže byť obmedzené. Toto obmedzenie je zakotvené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaný prekročil prípustné hranice kritiky   zverejnením   napadnutých   článkov.   Napadnuté   články   treba   hodnotiť   v   celkovom kontexte a nevytrhovať z nich jednotlivé vety, ktoré obsahujú údajne pravdivé informácie o osobe   žalobcu.   Je   neprípustné   šíriť   informácie   o   trestnom   stíhaní   sudcu   a   to   takým spôsobom, ako keby bol na svete právoplatný odsudzujúci rozsudok. Tiež je neprípustné súčasne   šíriť   o   sudcovi   informácie   o   jeho   súkromnom   a   rodinnom   živote,   že   jazdí na osobnom vozidle zn...., že býva v nedokončenej rozsiahlej víle, že jeho rodina vlastní hájovňu, atď... Tým, že žalovaný zverejnil majetkové pomery žalobcu, tak navodil situáciu, že   získal   majetok   z   nečestných   zdrojov.   Zlý   úmysel   žalovaného   ďalej   vidím   v   tom,   že zverejnil nedôstojnú fotografiu žalobcu, kde je v predklone, ako keby prosil súd o milosť. Takýmto   spôsobom   dochádza   k zneužitiu   slobody   prejavu,   slova   a   tlače   a   k   porušeniu novinárskej etiky. Novinári pri zverejňovaní informácií musia dbať na to, aby nedochádzalo k neprimeranému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby.“.

Namieta, že „obidva súdy pri strete práva žalobcu na ochranu osobnosti s právom žalovaného   na   slobodu   prejavu,   dali   prednosť   právu   žalovaného   (právo   na   slobodu prejavu)“.

Opätovne poukazuje na to,   že „zo   spisu   je   zrejmé,   že ide   o   dlhodobý zásah   do osobnostných práv žalobcu a to   za obdobie od 10.02.2004 do 14.08.2008 (4 roky a 6 mesiacov).   Aj   uvedené   je   dôkazom   toho,   že   osobnostné   právo   žalobcu   bolo   porušené úmyselne s cieľom znevážiť osobu žalobcu a v konečnom dôsledku zvýšiť náklad periodiká a dosiahnuť vyšší zisk“ vytýkajúc, že „súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene prednosť jednému základnému právu pred právom druhým a tým zasiahol do osobnostných práv žalobcu.“.

Napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   preto   považuje   za   protiústavné a nezákonné,   lebo   porušuje   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   zaručené   ústavou a dohovorom.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení:„1. Základné právo J. S., nar.., trvale bytom..., na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, tiež právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11 Co/41/2012-703 zo dňa 20.03.2013 porušené boli.

2.Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   11   Co/41/2012-703   zo   dňa 20.03.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. J. S., nar..., bytom..., priznáva úhradu trov konania v sume 320,44 €, ktorú mu je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa, so sídlom Nám. osloboditeľov 10, Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 127,16 € + 20 % DPH (25,43 €) = 152,59 € + režijný paušál 7,63 €, čiže 2 úkony právnej služby, spolu 320,44 €).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   50/05   a   IV.   ÚS   288/05),   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   11   Co   /41/2012-703   z   20.   marca   2013   v   podstate   tým,   že   tento rozsudok je nedostatočne odôvodnený kvôli tomu, že sa v ňom krajský súd nevysporiadal dostatočne so všetkými námietkami sťažovateľa. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku okrem nedostatočného odôvodnenia videl aj v takom výklade a aplikácii dotknutých zákonných ustanovení (§ 11 – § 13 Občianskeho zákonníka) pri riešení konfliktu práva sťažovateľa na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, mena a práva na súkromný život na jednej   strane a   základného práva   žalovaného   na slobodu   prejavu,   ktorý   poprel   účel a zmysel   označených   práv   sťažovateľa.   Sťažovateľ   pri   výklade   a   uplatnení   dotknutých zákonných   predpisov   namietal, že nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a namietal, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Sťažovateľ rovnako namietal nesprávne uplatnenie princípu proporcionality pri riešení kolízie práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, mena a práva na súkromný život a tiež základného   práva   na   slobodu   prejavu,   výsledkom   čoho   bolo,   že   v   jeho   prípade   súd uprednostnil právo žalovaného na slobodu prejavu pred jeho právom na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, mena a práva na súkromný život.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Z týchto dôvodov ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   11   Co/41/2012-703 z 20. marca 2013 uvádza:

«Odvolací   súd   bez   nariadenia   pojednávania   (§   214   ods.   2   O.   s.   p.),   keďže v posudzovanej   veci   nejde   ani   o   jeden   z prípadov   uvedených   v §   214   ods.   1   O.   s.   p., za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O. s. p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   na   správnosť   ktorých   poukazuje,   ako   aj s odôvodnením napadnutého rozsudku.

Ani   skutočnosti,   na   ktoré   žalobca   poukazuje   v   odvolaní   nemenia   nič   na   vecnej správnosti rozsudku, lebo v podstate ide o tie, s ktorými sa súd prvého stupňa dostatočne a aj správne vyporiadal.

K   odvolacím   námietkam   žalobcu   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť, že vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí - uznesení 11 Co 309/2009 z 10.6.2010 vytkol súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o veci sa nevyporiadal s tým, či neoprávnenosť zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti   žalobcu   bola   žalovaným   spôsobená   skutkovými tvrdeniami, teda faktami alebo hodnotiacimi úsudkami v jednotlivých článkoch a okrem toho   tiež   to,   že   pri   rozhodovaní   sa   neriadil   (neuvažoval   o   použití)   už   konštantnou judikatúrou ESĽP. Vzhľadom na uvedené, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa po zrušení jeho rozhodnutia sa riadiť pokynmi odvolacieho súdu a preto pokiaľ v novom rozhodnutí o žalobe   žalobcu svoj záver odôvodnil   tak,   že žalovaný   v dotknutých článkoch podával pravdivé informácie, teda fakty o prebiehajúcom trestnom konaní žalobcu, a nie hodnotiace úsudky   a   že   ani   obsahom,   ani   formou   správ   „neopustil   priestor“   chránený   právom na slobodu prejavu, niet mu čo vyčítať.

Na podporu toho odvolací súd dodáva, že čl. 10 Dohovoru nechráni iba podstatu podávaných   informácií   a   myšlienok,   ale   aj   formu,   akou   sú   podávané   (rozsudok   ESĽP vo veci Hrico proti Slovensku z 20.7.2004). Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako súd prvého stupňa, že pri podávaní správ v jednotlivých publikáciách neboli prekročené hranice prípustného spravodajstva.»

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne,   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu. Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Rovnako je potrebné uviesť, že pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudku krajského súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je potrebné zohľadniť nielen   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   aj   napadnutý   rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných   súdov   (prvostupňového   a   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Pri posudzovaní, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd berie do   úvahy,   vychádzajúc   pritom   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   aj   svoj   právny   názor, v zmysle   ktorého   postup   všeobecného   súdu   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní. Takýmto   predpisom   je   aj   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, že jeho rozhodnutie je arbitrárne, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.

Krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Krajský súd a okresný súd neponechali bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Možnosť krajského súdu v odôvodnení rozsudku obmedziť sa len na skonštatovanie, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, je daná platnou a účinnou právnou   úpravou   Občianskeho   súdneho   poriadku,   konkrétne   §   219   ods.   2   OSP. Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej rozsudok krajského súdu č. k. 11 Co/41/2012-703 z 20. marca 2013 vo svojej podstate napádal aj z dôvodu, že tento rozsudok je založený na takom výklade dotknutých zákonných ustanovení, ktorý popiera účel a zmysel základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ je presvedčený, že ústavne konformný výklad týchto ustanovení musí viesť k záveru, že neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a tým aj porušením jej základného práva na ochranu dobrej povesti, osobnej cti a práva na súkromie (ako aj prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy), je aj vykreslenie osoby sťažovateľa ako podvodníka, ktorý podvodným spôsobom chcel spolu s advokátom a exekútorkou obrať poisťovňu o 30 miliónov korún, resp. priame obvinenie, že sťažovateľ svojím konaním spáchal trestný čin, a to aj v prípade, ak v čase zverejnenia napadnutých článkov nebolo právoplatným   rozsudkom   súdu   preukázané,   že   sťažovateľ   spáchal   predmetnú   trestnú činnosť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové   záznamy   sa   môžu   bez   privolenia   fyzickej   osoby   vyhotoviť   alebo   použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby je jeho neoprávnenosť. Podľa tvrdení sťažovateľa podstata neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv spočíva v tom, že žalovaný zverejnil vo vzťahu k nemu vo svojom periodiku   (v   tlačenej   verzii,   ako   aj   na   internetovom   portáli)   tvrdenia,   v   ktorých   bol sťažovateľ   vykreslený   ako podvodník,   ktorý   podvodným   spôsobom   vydal   poverenie   na exekúciu, v ktorom prepísal sumu z 1 milióna na takmer 30 miliónov korún, a že tak chcel spolu s advokátom a exekútorkou poisťovňu obrať o takmer 30 miliónov korún, že zverejnil tvrdenia, v ktorých bol obvinený, že svojím konaním spáchal trestný čin, pričom v čase uverejnenia článkov nebolo právoplatným rozsudkom súdu preukázané, že žalobca spáchal predmetnú   trestnú   činnosť   –   uverejnené   informácie   (skutkové   tvrdenia)   označil   preto sťažovateľ za nepravdivé.

Ústavný súd považuje skutkové i právny závery krajského súdu, ktorý sa stotožnil so závermi   okresného   súdu,   keď   tento   konštatoval,   že „bežná   periodická   tlač,   určená na informovanie   najširšej   verejnosti   (na   rozdiel   napr.   od   odborných   publikácií),   sa v konkrétnych prípadoch musí (s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem) uchyľovať k istým zjednodušeniam. Nemožno pritom bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí viesť nutne k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. V tomto prípade nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich   dôsledkoch   na   novinárov   nesplniteľné   nároky.   Významné   však   je,   aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde (rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 MCdo 7/2005)“, za ústavne akceptovateľné.

Ústavný   súd   za   ústavne akceptovateľné   považuje aj zistenia   všeobecných   súdov, podľa ktorých žalovaný pravdivo informoval vo svojich článkoch čitateľov o procesných postupoch   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktoré   prebiehalo   v   čase   uverejnených článkov proti sťažovateľovi, a realizoval tak svoje právo na slobodu prejavu. Ani obsahom, ani formou správ, ani žiadnou svoju nedôslednosťou odporca neopustil priestor chránený slobodou   prejavu.   Z   obsahu   článkov   nemožno   vyvodiť   (a   nevyvodí   to   ani   priemerný čitateľ), že žalovaný sťažovateľa označuje za osobu, ktorá sa dopustila trestného činu (resp. prípadne už bola za jeho spáchanie odsúdená).

Ústavný súd rovnako dodáva, že princíp prezumpcie neviny, ktorého sa sťažovateľ rovnako   v   sťažnosti   dovoláva,   smeruje   proti   štátnym   orgánom   (úradným   osobám). Adresátom povinností vyplývajúcich z princípu prezumpcie neviny je štát a jeho orgány a jeho   účelom   je   zabezpečenie   dodržiavania   práv   osoby,   proti   ktorej   je   vedené   trestné stíhanie.   Zmyslu   čl.   50   ods.   2   ústavy,   v   ktorom   je   tento   princíp   zakotvený,   potom zodpovedá   aj   prístup,   podľa   ktorého   okruh   adresátov   týchto   povinností   je   nevyhnutné definovať reštriktívne a zahŕňať doň len orgány činné v trestnom konaní (II. ÚS 324/2014).

Vzhľadom na uvedené výklad podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnosti sťažovateľa krajským súdom nemožno považovať za ústavne nekonformný, a teda za porušujúci sťažovateľom označené práva.

Pokiaľ   ide   zo   strany   sťažovateľa   o   namietané   nesprávne   uplatnenie   princípu proporcionality pri vyvažovaní vzájomného stretu práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, mena a práva na súkromný život s právom na slobodu prejavu, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej rovnováhy (pozri   PL.   ÚS   22/06,   PL.   ÚS   6/04,   III.   ÚS   34/07).   Všetky   základné   práva   a   slobody sa chránia   len   v   takej   miere   a   rozsahu,   kým   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody nedôjde   k neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo slobody (PL. ÚS 7/96).

V oblasti difamačných sporov existuje niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré   zvyknú   byť zohľadňované pri   riešení   otázky   ochrany osobnostných   práv   v   strete so slobodou prejavu a ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak, osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, obsah a forma   prejavu,   status   autora   prejavu,   úmysel,   cieľ   a   motív   autora   prejavu   (napr. III. ÚS 385/2012).

Aplikovanie   týchto   kritérií   na   konkrétnu   vec   (test   proporcionality)   je   úlohou všeobecných   súdov,   pričom   tieto   kritériá   sú   návodom   pre   úvahy   všeobecného   súdu predchádzajúce jeho rozhodnutiu. Výrok rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co/41/2012-703 z 20. marca 2013 podľa názoru ústavného súdu obstojí v kontexte okolností a povahy veci sťažovateľa   i   v   teste   proporcionality   a   implicitne   aj   širšiemu   testu   (II.   ÚS   152/08) proporcionality (kto – žurnalisti, o kom – o osobe verejného záujmu, čo – elementárne pravdivú informáciu, kde – v neodbornej periodickej tlači, resp. webovom portáli, kedy – informácie   publikované   v   štádiu   vyšetrovania,   ako   –   s   dôrazom   na   celkové   vyznenie informácie).

Pokiaľ totiž predmetom konania boli sťažovateľom v žalobe označené články a údaje v nich, ich uverejnením s ohľadom na celkový kontext uverejnených článkov nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnosti sťažovateľa, a preto ani k porušeniu jeho označených základných práv rozhodnutím krajského súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie dospel ústavný súd k presvedčeniu, že rozsudkom krajského súdu č. k.   11   Co/41/2012-703   z   20.   marca   2013   nedošlo   k   porušeniu   práv   sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014