znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátom   Mgr.   Richardom   Karkóom,   Advokátska   kancelária,   Sadna Studničkách 1029/32,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c)Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   špeciálnejprokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   o sťažnostiach   protiuzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupciiBratislava ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 o vznesení obvinenia, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2014 telefaxom (doplnená predložením originálu 5. februára 2014) doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ v 2. rade, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základnéhopráva   na   obhajobu   zaručeného čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej prokuratúrySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   v konaní o sťažnostiach   protiuzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru bojaproti   korupcii   Bratislava   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   ČVS:   PPZ-275/BPK-B-2010   z 8.augusta 2012 o vznesení obvinenia.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 vzniesol sťažovateľom podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona.

Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia 20. augusta 2012 sťažnosti (podaniazo 17. augusta 2012), 30. augusta 2012 obhajca sťažovateľa v 1. rade (ďalej   len   „1.   obhajca“)   a   3.   septembra   2012   spoločný   obhajca   oboch   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „2. obhajca“).

Sťažovatelia   tvrdia,   že   o ich   sťažnostiach   zo   17.   augusta   2012(doručených 20. augusta   2012)   rozhodol   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   uznesenímč. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012, ktorým ich ako nedôvodné zamietol, avšakpodľa ich názoru o sťažnostiach podaných obhajcami rozhodnuté nebolo.

Vzhľadom   na   túto   okolnosť   podali   obaja   sťažovatelia   samostatne   podnet(z 13. novembra   2012)   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   prokurátora   špeciálnejprokuratúry podľa § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a 55e ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj návrhna zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sťažovateľom a aj následnéhouznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10-07 z 11. októbra 2012,a to podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

O týchto   podaniach   rozhodol   iný   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   ako   zástupcagenerálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   o čom   boli   sťažovatelia   vyrozumeníupovedomením č. k. VII/2 Gv 206/10-112 z 23. januára 2013, proti ktorému podali podľa čl.127 ods. 1 ústavy (podanie z 25. marca 2013) ústavnému súdu sťažnosť.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   296/2013-17   z 30.   mája   2013   o sťažnostisťažovateľov rozhodol tak, že ju ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že skutočnosť,ktorú namietali pred ústavným súdom, nenamietali v podnete podľa § 31 a nasl. zákonao prokuratúre   pred   príslušným   orgánom   prokuratúry,   a tým   nesplnili   podmienkyprípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“).

Sťažovatelia „Rešpektujúc   a riadiac   sa   názorom   ústavného   súdu   podali... prostredníctvom obhajcov nasledovné podania:

1.   Žiadosť   o rozhodnutie   o sťažnosti   obhajcu   zo   dňa   30. 08. 2012   –   obhajca ⬛⬛⬛⬛ za ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 20. 09. 2013

2. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09. 2012 [správne má byť„03. 09. 2012“,   pozn.] –   obhajca ⬛⬛⬛⬛ za a ⬛⬛⬛⬛ PhD. zo dňa 20. 09. 2013.“.

O posúdení   týchto   podaní   prokurátorom   špeciálnej   prokuratúry   boli   sťažovateliaupovedomení   listom   č.   k.   VII/2   Gv   206/10-147   z 1.   októbra   2013,   v ktorom,   ako   tosťažovatelia   opísali,   bolo   uvedené,   že „o   sťažnostiach   obvinených....   podaných   proti uzneseniu   vyšetrovateľa   pôvodne   PPZ   ÚBPK   Bratislava   sp.   zn.   PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012   o vznesení   obvinenia   konštatujem,   že   o týchto   sťažnostiach   prokurátor rozhodol dňa 11. októbra 2012 pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a to tak, že tieto sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol... Na základe uvedených skutočností   preto   konštatujem,   že   o spomínaných   sťažnostiach   obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ bolo prokurátorom ÚŠP GP SR riadne a včas, teda 11. októbra 2012 rozhodnuté a predmetné uznesenie prevzali v októbri 2012 všetky dotknuté subjekty.“.

Pretože   konštatovanie   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   sa   podľa   názorusťažovateľov „ani   netýkalo   skutočného   procesného   problému   –   t.   j.   skutočnosti,   že o sťažnostiach   obhajcov   podaných   v zákonnej...   lehote...   nebolo   zo   strany   prokuratúry rozhodnuté“, podali sťažovatelia prostredníctvom obhajcov tieto podania:

„1.   RE:   Vaše   podania   zo   dňa   20. 09. 2013   –   vyrozumenie   +   opätovná   žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 30. 08. 2012 zo dňa 10. 10. 2013...

2.   RE:   Vaše   podanie   zo   dňa   20. 09. 2013   –   vyrozumenie   +   opätovná   žiadosť o rozhodnutie   o sťažnostiach   obhajcu   z 03. 09. 2012   +   v prípade   nevyhovenia   tejto opakovanej   žiadosti   o rozhodnutie   o sťažnostiach   obhajcu   z 03. 09. 2012   Podnet na preskúmanie   postupu   prokurátora   podľa   §   31   a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre zo dňa 10. 10. 2013...“

Na podanie 2. obhajcu sťažovateľov z 10. októbra 2013 reagoval poverený riaditeľodboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/2 Gv 206/10-224z 22.   novembra   2013,   v ktorom   uviedol: „...   opravné   prostriedky   obhajca   obvineného podáva   v mene   obvineného,   a teda   nie   je   tzv.   osobou   so   samostatnými   obhajovacími právami...   Za   daných   okolností   je   zrejmé,   že   ak   prokurátor   o sťažnostiach   obvinených rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako celku a nie je možné vydať eventuálne ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade koná len v mene obvineného... zároveň však konštatujem,   že   prokurátor   sa...   mohol   detailnejšie   venovať   odôvodneniu...   svojho rozhodnutia a najmä mal do... odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby vo Vami spomínanom podaní obhajcu. Práve na tieto skutočnosti som prokurátora upozornil.“

Sťažovatelia teda tvrdia, že vo veci „Konajúci prokurátori... aj napriek... podaniam sledujúcim   vykonanie   nápravy   zo   strany   OČTK   zjavne   nezákonného   stavu   a v rozpore s konštatovaním   ÚS   SR   odmietli   rozhodnúť   o sťažnostiach   obhajcov...   proti   Uzneseniu Úradu boja proti korupcii... ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012...“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu preto namietajú „zjavnú nezákonnosť postupu GP   SR,   pretože   do   dnešného   dňa   nebolo   rozhodnuté   o sťažnostiach   obhajcov...   proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom od ich podania uplynulo viac ako poldruha roka.“.

Tým postupom generálnej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ich základného právana obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛,... a ⬛⬛⬛⬛,... na obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   3   písm.   c) Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnostiach obhajcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol o sťažnostiach   obhajcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.

3.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľom náhradu   trov   právneho   zastúpenia   na   účet   advokáta   Mgr.   Karkó   Richarda,   vedený   v...   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného právana obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupomšpeciálnej prokuratúry   a jej „nerozhodnutím“ o sťažnostiach   ich   obhajcov   z 30.   augusta2012   a 3.   septembra   2012   podaných   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   z 8.   augusta   2012,ktorým im bolo vznesené obvinenie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tietominimálne práva:.. obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak tozáujmy spravodlivosti vyžadujú;

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   v 1.   rade na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, oktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo spisu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 232/2014 vyplýva, žesťažovateľ   v 1.   rade   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   24.   apríla   2014   namietalporušenie toho istého základného práva ako touto aktuálnou sťažnosťou, t. j. základnéhopráva   na   obhajobu   zaručeného čl.   50   ods.   3   ústavy   a čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovorupostupom   špeciálnej   prokuratúry,   ku   ktorému   malo   dôjsť „postupom   a   nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor   boja   proti   korupcii   Bratislava,   ČVS:   PPZ-275/BPK-B-2010   z 08.   08.   2012“.V oboch   podaných   sťažnostiach   ide   v   podstate   o   totožnú   argumentáciu   s nepatrnýmiirelevantnými odchýlkami.

Ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej 24. apríla 2014rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   232/2014-13   z 21.   mája   2014   tak,   že   ju   ako   zjavneneopodstatnenú odmietol.

Keďže vo veci sp. zn. I. ÚS 232/2014 ústavný súd rozhodoval nielen o podmienkachkonania, ale rozhodol o veci samej (sťažnosťou bolo namietané porušenie základného právapostupom špeciálnej prokuratúry), stala sa táto (terajšia) sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľoviv 1. rade neprípustnou podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahuk sťažovateľovi   v 1.   rade)   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   akoneprípustnú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   v 2.   rade na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry

Ústavný   súd   vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   a navrhovaný   petit   rozhodnutia,prihliadajúc na svoje uznesenie č. k. I. ÚS 232/2014-13 z 21. mája 2014, ktoré je výsledkomkonania o v podstate rovnakej sťažnosti, konštatuje, že nemá dôvod meniť svoj právny názora vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade rozhodnúť inak.

Je zreteľné, že sťažovatelia, teda aj sťažovateľ v 2. rade, vidia porušenie svojho právana obhajobu v tom, že v uznesení z 11. novembra 2012 v rámci jeho výroku a odôvodneniašpeciálna   prokuratúra   konkrétne   neuviedla,   že   rozhoduje   aj   o   sťažnostiach   podanýchprostredníctvom   obhajcov   z 30.   augusta   2012   (táto   sa   týkala   sťažovateľa   v 1.   rade)a 3. septembra   2012   (týkala   sa   oboch   sťažovateľov).   Z obsahu   uvedených   sťažnostípodaných prostredníctvom obhajcov (prílohy sťažnosti) je však podľa názoru ústavnéhosúdu   zrejmé,   že   sú   doplnením,   resp.   ďalším   rozvinutím   argumentov   už   uvedenýchv sťažnostiach zo 17. augusta 2012 podaných prostredníctvom ich 2. obhajcu (), ktoré boli v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikované ako sťažnostisťažovateľov, t. j. aj sťažovateľa v 2. rade.

Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti namieta, že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta2012 (táto sa ho netýka) a 3. septembra 2012 nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie súv rámci uznesenia z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.

Ak by aj ústavný súd považoval skutočnosť, že predmetná sťažnosť z 3. septembra2012 týkajúca sa sťažovateľa v 2. rade nebola v rámci uznesenia z 11. novembra 2012identifikovaná,   za   nedostatok   tohto   rozhodnutia   je   v danom   prípade   rozhodujúcim,   žeuvedený nedostatok by bolo možné považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadumateriálnej ochrany práv sťažovateľa v 2. rade nemohlo mať na jeho právo na obhajobu takývplyv, ktorý by mohol dosiahnuť ústavne relevantnú intenzitu porušenia tohto práva, pretožesťažovateľ   v 2.   rade   súčasne   nenamietal   nevysporiadanie   sa   orgánu   rozhodujúcehov predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiskajej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci.

Vo   vzťahu   k argumentácii,   v rámci   ktorej   sa   sťažovateľ   v 2.   rade   odvolával   nauznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013, ústavný súd znovuv intenciách už uvedeného predošlého rozhodnutia č. k. I. ÚS 232/2014-13 z 21. mája 2014zdôrazňuje,   že   z jeho   obsahu   si   sťažovatelia   (aj   sťažovateľ   v 2.   rade)   zjavne   vyvodilinesprávne   závery,   podľa   ktorých   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uzneseniez 11. novembra   2012   a   potvrdil,   že   úrad   špeciálnej   prokuratúry   v ňom   nerozhodolo sťažnostiach z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, a odkázal oboch sťažovateľov,aby proti nemu využili   právnym poriadkom im poskytnuté účinné prostriedky nápravy.Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013 vyplýva, že sťažnosťsťažovateľov   bola   odmietnutá   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   jej   neprípustnosť,čo znamená,   že   v uvedenom   konaní   k   preskúmaniu   uznesenia   z   11.   novembra   2012ústavným súdom vôbec nedošlo s ohľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého existenciaúčinného prostriedku nápravy, ktorý majú sťažovatelia k dispozícii, bráni tomu, aby ústavnýsúd   napadnuté   rozhodnutie   preskúmal   v   rámci   konania   o   sťažnosti   pre   porušenie   ichzákladných práv alebo slobôd.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľav 2. rade   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súdeodmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľov smerujeproti   postupu   špeciálnej   prokuratúry   vo   fáze   prípravného   trestného   konania,   keďo odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľov meritórnezatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre zločin s hornouhranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov preskúma predseda senátu a podľa jejobsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo čio nej môže nariadiť hlavné pojednávanie.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžalobysúd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä žeboli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného priadku opravným prostriedkom proti rozsudku súduprvého stupňa je odvolanie.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutýrozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudkupredchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiťobjasnenie veci alebo právo obhajoby.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnémurozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňujesťažovateľom   ako   obvineným,   prípadne   aj   v ďalšom   štádiu   trestného   konania   právneúčinným spôsobom namietať porušenie ich základného práva na obhajobu garantovanéhoústavou a dohovorom, ak budú presvedčení, že tvrdeným postupom špeciálnej prokuratúrydošlo k jeho porušeniu. Tak súd prvého stupňa, ktorý by bol oprávnený konať a rozhodovaťv trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného konania, ako aj odvolací súd v prípadepodania odvolania v predmetnej trestnej veci, ale napokon aj dovolací súd sú súdmi s plnoujurisdikciou,   v   právomoci   ktorých   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   ajprávnych   okolností   posudzovaného   prípadu   vrátane   oprávnenia   preskúmať   zákonnosťa ústavnosť   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľov   v   tomtoštádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05alebo III. ÚS 109/05).

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   svoju   konštantnújudikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojichústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, žetrestné   konanie   je   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   procesom,   v   rámci   ktorého   sapri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivépochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidlaaž po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvomsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnejmoci,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo svojichdôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127ods. 1 ústavy in fine (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) by bolomožné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj prenedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, prípadne v spojení s § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu neboli nevyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu základnýchpráv a slobôd poskytuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015