SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 66/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátom Mgr. Richardom Karkóom, Advokátska kancelária, Sadna Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného právana obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnejprokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní o sťažnostiach protiuzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupciiBratislava ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 o vznesení obvinenia, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2014 telefaxom (doplnená predložením originálu 5. februára 2014) doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ v 2. rade, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základnéhopráva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní o sťažnostiach protiuzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru bojaproti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8.augusta 2012 o vznesení obvinenia.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 8. augusta 2012 vzniesol sťažovateľom podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona.
Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia 20. augusta 2012 sťažnosti (podaniazo 17. augusta 2012), 30. augusta 2012 obhajca sťažovateľa v 1. rade (ďalej len „1. obhajca“) a 3. septembra 2012 spoločný obhajca oboch sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „2. obhajca“).
Sťažovatelia tvrdia, že o ich sťažnostiach zo 17. augusta 2012(doručených 20. augusta 2012) rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry uznesenímč. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012, ktorým ich ako nedôvodné zamietol, avšakpodľa ich názoru o sťažnostiach podaných obhajcami rozhodnuté nebolo.
Vzhľadom na túto okolnosť podali obaja sťažovatelia samostatne podnet(z 13. novembra 2012) na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora špeciálnejprokuratúry podľa § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a 55e ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj návrhna zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sťažovateľom a aj následnéhouznesenia prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10-07 z 11. októbra 2012,a to podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.
O týchto podaniach rozhodol iný prokurátor špeciálnej prokuratúry ako zástupcagenerálneho prokurátora Slovenskej republiky, o čom boli sťažovatelia vyrozumeníupovedomením č. k. VII/2 Gv 206/10-112 z 23. januára 2013, proti ktorému podali podľa čl.127 ods. 1 ústavy (podanie z 25. marca 2013) ústavnému súdu sťažnosť.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013 o sťažnostisťažovateľov rozhodol tak, že ju ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že skutočnosť,ktorú namietali pred ústavným súdom, nenamietali v podnete podľa § 31 a nasl. zákonao prokuratúre pred príslušným orgánom prokuratúry, a tým nesplnili podmienkyprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
Sťažovatelia „Rešpektujúc a riadiac sa názorom ústavného súdu podali... prostredníctvom obhajcov nasledovné podania:
1. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnosti obhajcu zo dňa 30. 08. 2012 – obhajca ⬛⬛⬛⬛ za ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 20. 09. 2013
2. Žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu zo dňa 20. 09. 2012 [správne má byť„03. 09. 2012“, pozn.] – obhajca ⬛⬛⬛⬛ za a ⬛⬛⬛⬛ PhD. zo dňa 20. 09. 2013.“.
O posúdení týchto podaní prokurátorom špeciálnej prokuratúry boli sťažovateliaupovedomení listom č. k. VII/2 Gv 206/10-147 z 1. októbra 2013, v ktorom, ako tosťažovatelia opísali, bolo uvedené, že „o sťažnostiach obvinených.... podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa pôvodne PPZ ÚBPK Bratislava sp. zn. PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 o vznesení obvinenia konštatujem, že o týchto sťažnostiach prokurátor rozhodol dňa 11. októbra 2012 pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a to tak, že tieto sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol... Na základe uvedených skutočností preto konštatujem, že o spomínaných sťažnostiach obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ bolo prokurátorom ÚŠP GP SR riadne a včas, teda 11. októbra 2012 rozhodnuté a predmetné uznesenie prevzali v októbri 2012 všetky dotknuté subjekty.“.
Pretože konštatovanie prokurátora špeciálnej prokuratúry sa podľa názorusťažovateľov „ani netýkalo skutočného procesného problému – t. j. skutočnosti, že o sťažnostiach obhajcov podaných v zákonnej... lehote... nebolo zo strany prokuratúry rozhodnuté“, podali sťažovatelia prostredníctvom obhajcov tieto podania:
„1. RE: Vaše podania zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 30. 08. 2012 zo dňa 10. 10. 2013...
2. RE: Vaše podanie zo dňa 20. 09. 2013 – vyrozumenie + opätovná žiadosť o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 + v prípade nevyhovenia tejto opakovanej žiadosti o rozhodnutie o sťažnostiach obhajcu z 03. 09. 2012 Podnet na preskúmanie postupu prokurátora podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre zo dňa 10. 10. 2013...“
Na podanie 2. obhajcu sťažovateľov z 10. októbra 2013 reagoval poverený riaditeľodboru ekonomickej kriminality špeciálnej prokuratúry listom č. k. VII/2 Gv 206/10-224z 22. novembra 2013, v ktorom uviedol: „... opravné prostriedky obhajca obvineného podáva v mene obvineného, a teda nie je tzv. osobou so samostatnými obhajovacími právami... Za daných okolností je zrejmé, že ak prokurátor o sťažnostiach obvinených rozhodol dňa 11. 10. 2012, rozhodol o nich ako celku a nie je možné vydať eventuálne ďalšie samostatné uznesenie, ktorým by bolo samostatne rozhodované aj o sťažnostiach obhajcov... pretože... obhajca v danom prípade koná len v mene obvineného... zároveň však konštatujem, že prokurátor sa... mohol detailnejšie venovať odôvodneniu... svojho rozhodnutia a najmä mal do... odôvodnenia výslovne zahrnúť aj argumentáciu obhajoby vo Vami spomínanom podaní obhajcu. Práve na tieto skutočnosti som prokurátora upozornil.“
Sťažovatelia teda tvrdia, že vo veci „Konajúci prokurátori... aj napriek... podaniam sledujúcim vykonanie nápravy zo strany OČTK zjavne nezákonného stavu a v rozpore s konštatovaním ÚS SR odmietli rozhodnúť o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu Úradu boja proti korupcii... ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012...“.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu preto namietajú „zjavnú nezákonnosť postupu GP SR, pretože do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o sťažnostiach obhajcov... proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom od ich podania uplynulo viac ako poldruha roka.“.
Tým postupom generálnej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu ich základného právana obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛,... a ⬛⬛⬛⬛,... na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnostiach obhajcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby rozhodol o sťažnostiach obhajcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda, vedený v... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného právana obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupomšpeciálnej prokuratúry a jej „nerozhodnutím“ o sťažnostiach ich obhajcov z 30. augusta2012 a 3. septembra 2012 podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa z 8. augusta 2012,ktorým im bolo vznesené obvinenie.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tietominimálne práva:.. obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak tozáujmy spravodlivosti vyžadujú;
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, oktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Zo spisu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 232/2014 vyplýva, žesťažovateľ v 1. rade sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. apríla 2014 namietalporušenie toho istého základného práva ako touto aktuálnou sťažnosťou, t. j. základnéhopráva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovorupostupom špeciálnej prokuratúry, ku ktorému malo dôjsť „postupom a nerozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR o sťažnosti obhajcov ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 30. 08. 2012 a 03. 09. 2012 voči Uzneseniu o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-275/BPK-B-2010 z 08. 08. 2012“.V oboch podaných sťažnostiach ide v podstate o totožnú argumentáciu s nepatrnýmiirelevantnými odchýlkami.
Ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej 24. apríla 2014rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 232/2014-13 z 21. mája 2014 tak, že ju ako zjavneneopodstatnenú odmietol.
Keďže vo veci sp. zn. I. ÚS 232/2014 ústavný súd rozhodoval nielen o podmienkachkonania, ale rozhodol o veci samej (sťažnosťou bolo namietané porušenie základného právapostupom špeciálnej prokuratúry), stala sa táto (terajšia) sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľoviv 1. rade neprípustnou podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahuk sťažovateľovi v 1. rade) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akoneprípustnú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 2. rade na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry
Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti a navrhovaný petit rozhodnutia,prihliadajúc na svoje uznesenie č. k. I. ÚS 232/2014-13 z 21. mája 2014, ktoré je výsledkomkonania o v podstate rovnakej sťažnosti, konštatuje, že nemá dôvod meniť svoj právny názora vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade rozhodnúť inak.
Je zreteľné, že sťažovatelia, teda aj sťažovateľ v 2. rade, vidia porušenie svojho právana obhajobu v tom, že v uznesení z 11. novembra 2012 v rámci jeho výroku a odôvodneniašpeciálna prokuratúra konkrétne neuviedla, že rozhoduje aj o sťažnostiach podanýchprostredníctvom obhajcov z 30. augusta 2012 (táto sa týkala sťažovateľa v 1. rade)a 3. septembra 2012 (týkala sa oboch sťažovateľov). Z obsahu uvedených sťažnostípodaných prostredníctvom obhajcov (prílohy sťažnosti) je však podľa názoru ústavnéhosúdu zrejmé, že sú doplnením, resp. ďalším rozvinutím argumentov už uvedenýchv sťažnostiach zo 17. augusta 2012 podaných prostredníctvom ich 2. obhajcu (), ktoré boli v predmetnom uznesení z 11. novembra 2012 špecifikované ako sťažnostisťažovateľov, t. j. aj sťažovateľa v 2. rade.
Sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti namieta, že o sťažnostiach obhajcov z 30. augusta2012 (táto sa ho netýka) a 3. septembra 2012 nebolo vôbec rozhodnuté, pretože nie súv rámci uznesenia z 11. novembra 2012 spomenuté, resp. identifikované.
Ak by aj ústavný súd považoval skutočnosť, že predmetná sťažnosť z 3. septembra2012 týkajúca sa sťažovateľa v 2. rade nebola v rámci uznesenia z 11. novembra 2012identifikovaná, za nedostatok tohto rozhodnutia je v danom prípade rozhodujúcim, žeuvedený nedostatok by bolo možné považovať len za formálne pochybenie, ktoré z pohľadumateriálnej ochrany práv sťažovateľa v 2. rade nemohlo mať na jeho právo na obhajobu takývplyv, ktorý by mohol dosiahnuť ústavne relevantnú intenzitu porušenia tohto práva, pretožesťažovateľ v 2. rade súčasne nenamietal nevysporiadanie sa orgánu rozhodujúcehov predmetnej veci s argumentáciou predloženou v týchto sťažnostiach, ktorá by z hľadiskajej obsahu bola podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci.
Vo vzťahu k argumentácii, v rámci ktorej sa sťažovateľ v 2. rade odvolával nauznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013, ústavný súd znovuv intenciách už uvedeného predošlého rozhodnutia č. k. I. ÚS 232/2014-13 z 21. mája 2014zdôrazňuje, že z jeho obsahu si sťažovatelia (aj sťažovateľ v 2. rade) zjavne vyvodilinesprávne závery, podľa ktorých ústavný súd preskúmal napadnuté uzneseniez 11. novembra 2012 a potvrdil, že úrad špeciálnej prokuratúry v ňom nerozhodolo sťažnostiach z 30. augusta 2012 a 3. septembra 2012, a odkázal oboch sťažovateľov,aby proti nemu využili právnym poriadkom im poskytnuté účinné prostriedky nápravy.Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/2013-17 z 30. mája 2013 vyplýva, že sťažnosťsťažovateľov bola odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť,čo znamená, že v uvedenom konaní k preskúmaniu uznesenia z 11. novembra 2012ústavným súdom vôbec nedošlo s ohľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého existenciaúčinného prostriedku nápravy, ktorý majú sťažovatelia k dispozícii, bráni tomu, aby ústavnýsúd napadnuté rozhodnutie preskúmal v rámci konania o sťažnosti pre porušenie ichzákladných práv alebo slobôd.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v časti týkajúcej sa sťažovateľav 2. rade po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdeodmietol ako zjavne neopodstatnenú.
3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľov smerujeproti postupu špeciálnej prokuratúry vo fáze prípravného trestného konania, keďo odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľov meritórnezatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval.
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre zločin s hornouhranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov preskúma predseda senátu a podľa jejobsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo čio nej môže nariadiť hlavné pojednávanie.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžalobysúd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä žeboli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 306 ods. 1 Trestného priadku opravným prostriedkom proti rozsudku súduprvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutýrozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudkupredchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiťobjasnenie veci alebo právo obhajoby.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnémurozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňujesťažovateľom ako obvineným, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania právneúčinným spôsobom namietať porušenie ich základného práva na obhajobu garantovanéhoústavou a dohovorom, ak budú presvedčení, že tvrdeným postupom špeciálnej prokuratúrydošlo k jeho porušeniu. Tak súd prvého stupňa, ktorý by bol oprávnený konať a rozhodovaťv trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného konania, ako aj odvolací súd v prípadepodania odvolania v predmetnej trestnej veci, ale napokon aj dovolací súd sú súdmi s plnoujurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových ajprávnych okolností posudzovaného prípadu vrátane oprávnenia preskúmať zákonnosťa ústavnosť postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľov v tomtoštádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05alebo III. ÚS 109/05).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje tiež na svoju konštantnújudikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojichústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, žetrestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sapri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivépochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidlaaž po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvomsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnejmoci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojichdôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127ods. 1 ústavy in fine (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) by bolomožné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj prenedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, prípadne v spojení s § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu neboli nevyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu základnýchpráv a slobôd poskytuje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2015