znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 66/2013-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, Z.,   vo veci   namietaného   porušenia   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/127/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/127/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/127/2000   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Zvolen   p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Zvolen   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J. B. trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr.   M.   V.,   Advokátska   kancelária,   Z.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 66/2013-11 z 30. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C/127/2000.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom namietaného konania,   a to   na   strane   odporcu   vedeného   okresným   súdom   na   základe   návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podaného 12. júna 2000.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   doterajšia   doba   konania   okresného   súdu   je   aj s prihliadnutím   na   samotnú   povahu   konania neprimerane   dlhá   a okresný   súd   spôsobuje v predmetnom   konaní   zbytočné   prieťahy,   v čom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   dôvodí,   poukazujúc   pritom   na   podrobný chronologický prehľad úkonov namietaného konania, že okresný súd „nemá organizovanú svoju činnosť tak, aby prieťahom predchádzal“.

Konkrétne   sťažovateľ   argumentuje,   že   okresný   súd   prispel   ku   skutočnosti,   že namietané   konanie   nie   je   dosiaľ   právoplatne   skončené,   viacerými   svojimi   nesprávnymi rozhodnutiami, ktoré boli zo strany nadriadeného súdu zrušené.

Sťažovateľ podrobne špecifikuje obdobia poznačené podľa jeho názoru zbytočnými prieťahmi   a   uvádza: „...   k   ničím   neodôvodneným   prieťahom   v   konaní   a   nečinnosti Okresného súdu Zvolen došlo po zrušení rozsudku a vrátení veci v období od 27.06.2009 do 16.09.2009, celkom v dĺžke 81 dní; v období od 18.09.2009 do 26.01.2010, t.j. v období od doručenia návrhu navrhovateľky na rozšírenia a zmenu návrhu až do dňa rozhodnutia súdu o nepripustení zmeny návrhu, a to celkom v dĺžke 129 dní; v období od 23.09.2010 do 30.11.2010, t.j. v období od vypracovania znaleckého posudku do pojednávania dňa 01.12.2010, celkom v dĺžke 68 dní; v období od 19.01.2011 do 29.11.2011, t.j. v období od doručenia odvolania navrhovateľky proti uzneseniu o priznaní výšky znalečného zo dňa 05.01.2011, keď spis musel byť nadriadeným súdom vrátený bez vybavenia na odstránenie vád   a   po   30.11.2011   na   vydanie   opravného   uznesenia   v   dĺžke   314   dní   a   napokon za nečinnosť súdu je možné považovať aj obdobie, keď so súhlasom súdu znalec prekročil uznesením stanovenú lehotu 60 dní na vypracovanie doplnenia znaleckého posudku, keď znalec prevzal spis dňa 15.04.2012 a doplnenie znaleckého posudku odovzdal súdu až dňa 09.11.2012.   A   napokon,   v   prieťahoch   pokračuje   súd   prvého   stupňa   aj   po   doručení doplnenia znaleckého posudku, keď síce bol dňa 21.11.2012 vydaný pokyn na doručenie doplnenia znaleckého posudku účastníkom, k jeho realizácii však doposiaľ nedošlo. Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že od vrátenia veci nadriadeným súdom došlo k prieťahom v konaní celkom v dĺžke 592 dní.“

Sťažovateľ   tiež   dodáva,   že   nápravy   sa   pokúsil   domôcť   aj   využitím   právneho prostriedku – sťažnosťou na prieťahy v konaní podanou okresnému súdu 21. júla 2012.Na základe všetkých uvedených argumentov preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 C/127/2000 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 6. marca 2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania, konštatovanie skutkovej zložitosti veci „z dôvodu zložitosti v zisťovaní skutkových okolností prípadu“ a túto argumentáciu: „Nezistila som, že by v konaní pred okresným súdom vznikli bezdôvodné prieťahy, ktoré by boli spôsobené súdom. Poukazujem na to, že súd vo veci pravidelne   konal.   K   celkovej   dĺžke   konania   prispelo   správanie   sa   účastníkov   konania. Vo veci   bolo   v   priebehu   súdneho   konania   podaných   viacero   návrhov   na   mimosúdne vyriešenie sporu a za tým účelom poskytnutá lehota; boli podávané zmeny návrhu a ďalšie procesné návrhy, pričom aj v dôsledku toho dochádzalo k predlžovaniu konania. V dôsledku podaných   odvolaní   spis   bol   štyrikrát   predložený   na   rozhodovanie   odvolaciemu   súdu. Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie geodetom a kontrolné znalecké dokazovanie, ďalej   bolo   trikrát   nariadené   znalecké   dokazovanie   na   ocenenie   nehnuteľností,   ktoré   sú predmetom sporu.

Účastníkmi sa spochybňovali závery znaleckého dokazovania, namietala sa zaujatosť zákonnej   sudkyne,   bol   daný   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu.   Ide   o   objektívne skutočnosti,   ktoré   majú   vplyv   na   dĺžku   konania   aj   bez   subjektívneho   zavinenia   sudcu. V tomto prípade nejde však o zdržanie pričítateľné štátu (súdu).

Hoci súdne konanie trvá objektívne dlhú dobu, nezistila som vo veci subjektívne zapríčinené prieťahy súdom v súdnom konaní. “

V liste   predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2013 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom stanovisku sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou okresného súdu o skutkovej zložitosti sporu, naopak,   považuje   ho   za   štandardný   občianskoprávny   spor   predstavujúci   bežnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Sťažovateľ uviedol,   že   podľa   jeho   názoru prieťahy   boli   spôsobené   práve   okresným   súdom,   ktorý   organizoval   svoju   činnosť neefektívne.   V tejto   súvislosti   predostrel   túto   konkrétnu   argumentáciu: „V   stručnosti poukazuje sťažovateľ len na tie najhmatateľnejšie pochybenia Okresného súdu vo Zvolene, keď   v   prvom   prípade   bol   dňa   13.06.2006   podaný   návrh   na   doplnenie   dokazovania, pristúpenia ďalšieho účastníka a zmenu petitu návrhu, o ktorom zákonná sudkyňa žiadnym spôsobom nerozhodla a až keď bol ten istý návrh predložený druhýkrát dňa 17.09.2009, bolo o ňom rozhodnuté.

V druhom prípade zákonná sudkyňa v rozsudku zo dňa 02.07.2008 rozhodovala tým spôsobom, že rozhodla mimo návrhu navrhovateľky a zrušila a vyporiadavala podielové spoluvlastníctvo účastníkov aj k tým pozemkovým nehnuteľnostiam, ktoré boli výlučným vlastníctvom sťažovateľa alebo v jeho bezpodielovom spoluvlastníctve.

Vyššie   uvedený   spôsob   výkonu   rozhodovacej   činnosti   súdu   opodstatnene   vyvolal v sťažovateľovi pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne a preto jeho návrhy smerujúce k zaujatosti alebo prikázaniu veci inému súdu nemôžu byť hodnotené na jeho ťarchu ako ním spôsobené prieťahy.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Navrhovateľka   podala   12.   júna   2000   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rozdelením veci.

Okresný súd uskutočnil 6. novembra 2000 vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené pre   účely   pokusu   o uzavretie   mimosúdnej   dohody   týkajúcej   sa   nesporných   častí nehnuteľností a pre účely predloženia vyjadrenia a listinných dôkazov. Účastníci konania informovali   okresný   súd   v priebehu   februára   2001   o nemožnosti   pokračovať v mimosúdnom   konaní   z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   právneho   zástupcu sťažovateľa,   ktorý   o ukončení   svojej   práceneschopnosti   upovedomil   okresný   súd   21. augusta   2001,   na   základe   čoho   okresný   súd   vyzval   6.   septembra   2001   navrhovateľku na predloženie   vyjadrenia,   či   na podanom   návrhu   trvá.   Po   kladnom   vyjadrení navrhovateľky,   že   zotrváva   na   podanom   návrhu,   sťažovateľ   1.   októbra   2001   doručil okresnému súdu návrh mimosúdnej dohody, ktorú predložil navrhovateľke.

Uznesením   z 30.   júla   2002   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom z odboru   geodézie   a uložil   znalcovi   povinnosť   predložiť   znalecký   posudok   do   30   dní od uskutočnenia ohliadky nehnuteľností, ktorú okresný súd zrealizoval 19. septembra 2002. Okresný   súd   31.   októbra   2002   vyzval   znalca,   aby   oznámil   termín   predloženia vypracovaného   znaleckého   posudku.   Znalec   reagoval   vyjadrením,   že   posudok   predloží 16. decembra   2002,   pričom   však   okresnému   súdu   16.   decembra   2002   oznámil,   že z objektívnych   dôvodov   posudok   predložiť   nemôže (chybný   údaj   uvedený   v príslušnom katastri   nehnuteľností),   a vyjadril   sa,   že   po   získaní   rozhodnutia   o oprave   chyby   môže znalecký posudok dokončiť do 30 dní. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 11. marca 2003.

Okresný súd uznesením z 24. augusta 2004 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie z odboru   geodézie,   v rámci   ktorého   uložil   znalcovi   povinnosť   predložiť   vypracovaný znalecký posudok v lehote 30 dní od prevzatia spisu. Znalec 21. septembra 2004 okresnému súdu oznámil, že vzhľadom na svoje pracovné úlohy môže znalecký posudok vypracovať do konca   novembra,   príp.   decembra   2004.   Okresný   súd   akceptoval   predĺženie   lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 10. decembra 2004, avšak vyzval znalca, aby si osobne prevzal súvisiaci spisový materiál až 16. decembra 2004, kedy si znalec spisový materiál aj prevzal a znalecký posudok následne okresnému súdu predložil 29. apríla 2005. Okresný súd 5. mája 2005 vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje stanovisko k znaleckému   posudku,   pričom   sťažovateľ   reagoval   24.   mája   2005   a navrhovateľka 15. júna 2005. Okresný súd vykonal 7. novembra 2005   pojednávanie, ktoré po vyjadrení účastníkov konania odročil na neurčito pre účely predloženia stanovísk účastníkov a tiež listinných   dôkazov.   Sťažovateľ   predložil   svoje   stanovisko   14.   novembra   2005 a navrhovateľka 18. novembra 2005. Okresný súd 11. mája 2006 navrhovateľku vyzval, aby v intenciách výzvy adresovanej jej na pojednávaní spresnila petit svojho návrhu.

Okresný súd vyzval 20. júna 2006 sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu navrhovateľky, pričom sťažovateľ reagoval 17. augusta 2006 a 25. augusta 2006. Následne okresný súd uskutočnil 29. januára 2007 pojednávanie.

Okresný súd na pojednávaní 2. júla 2008 vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, prikázal nehnuteľnosti do vlastníctva navrhovateľky a zaviazal ju vyplatiť sťažovateľovi zodpovedajúcu sumu. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie. Nadriadený súd rozsudkom z 10. februára 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie. Odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil s odkazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom prvostupňový súd zaviazal riadiť sa dôsledne právnou úpravou obsiahnutou v ustanoveniach § 142 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov zakotvujúcou jednotlivé spôsoby zrušenia   a vyporiadania podielového vlastníctva, ako aj poradie, v ktorom môžu byť tieto spôsoby použité. V nadväznosti na to odvolací súd uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania   a následne   odborným   posúdením   zo   strany znalca.

Okresný súd uznesením z 2. februára 2012 nariadil doplnenie znaleckého posudku v lehote 60 dní od doručenia predmetného uznesenia (právoplatnosť nadobudlo 12. marca 2012),   pričom   požiadal   Okresný   súd   Banská   Bystrica   o doručenie   spisového   materiálu znalcovi.   Znalec   19.   apríla   2012   požiadal   z dôvodu   preukázanej   práceneschopnosti o predĺženie lehoty o 75 dní. Okresný súd 13. apríla 2012 vyzval znalca, aby si prevzal spisový materiál, ktorý znalec prevzal 4. mája 2012. Okresný súd 6. septembra 2012 vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku. Znalec okresnému súdu 18. septembra 2012 oznámil, že z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   nemohol znalecký posudok   ukončiť. Znalecký posudok (doplnok) bol okresnému súdu predložený 6. novembra 2012.

Okresný súd 13. marca 2013 termín pojednávania určený na 20. marec 2013 zrušil z dôvodu hospitalizácie sťažovateľa.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľa   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej   a faktickej zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ odporcom, ústavný súd konštatuje, že predmet konania, ktorým je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľa a navrhovateľky, možno hodnotiť ako skutkovo náročnejší, pretože rozhodnutie veci závisí od posúdenia skutočností, na ktoré boli potrebné odborné znalosti, a teda dokazovanie ustanovením znalca, resp. znalcov, ako aj dokazovanie výsluchom účastníkov, zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov, čo si vyžaduje časovo   náročnejší   procesný   postup   v konaní,   ktorý   však   nemôže   ospravedlniť   obdobia zistenej   nečinnosti   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   identifikované   preskúmaním súvisiaceho spisu. Právnu zložitosť posudzovanej veci sťažovateľa ústavný súd nezistil.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti, aj keď treba povedať, že v miere nepatrnej   v porovnaní   s narušením   plynulosti   konania   zavineným   samotným   okresným súdom.

V prvom   prípade   išlo   o pasivitu   sťažovateľa,   aj   keď   spôsobenú   objektívnymi okolnosťami (práceneschopnosť právneho zástupcu sťažovateľa), ktorá narušila plynulosť konania v štádiu nasledujúcom po odročení pojednávania vykonaného 6. novembra 2000, keď sa účastníci konania pokúsili dosiahnuť uzavretie mimosúdnej dohody.

Ďalším   negatívnym   momentom   v postupe   konania   pričítateľným   na   vrub sťažovateľovi, aj keď opätovne zapríčineným objektívnymi okolnosťami, bolo odročenie pojednávania určeného na 20. marec 2013 z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   sa   v rámci   druhého   kritéria   relevantného   pre   posúdenie   otázky zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku   poukazoval   na   realizáciu   procesných   návrhov   zo   strany   účastníkov   konania vrátane   sťažovateľa,   majúcich   podľa   názoru   okresného   súdu   tiež   negatívny   vplyv   na plynulý priebeh konania.

Vo svojich rozhodnutiach ústavný súd viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub vo veci konajúcemu štátnemu orgánu (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou   preto   dobu   zodpovedajúcu   rozhodovaniu   o sťažovateľových   uplatnených procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľovi nálezom priznal.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená a neefektívna činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv, pre ktoré sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobia nečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   závažná prekážka, ale aj jeho neefektívny postup.

Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne štyroch mesiacov zaznamenal ústavný súd v úseku konania od 15. júna 2005, keď bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie navrhovateľky, do 7. novembra 2005, keď okresný súd vykonal vo veci pojednávanie.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne piatich mesiacov zaznamenal ústavný súd v etape konania od 18. novembra 2005, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie navrhovateľky, do 11. mája 2006, keď okresný súd vyzval navrhovateľku na úpravu petitu návrhu.

Nečinnosťou   zodpovedajúcou   dĺžke   približne   štyroch   mesiacov   bolo   poznačené obdobie   konania   od   augusta   2006,   keď   okresnému   súdu   doručil   svoje   stanovisko sťažovateľ, do 29. januára 2007, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

  Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré konanie   vedú,   ako   aj   orgánmi,   ktoré   poskytujú   znalecký   posudok   alebo   poskytujú   inú činnosť pri dokazovaní (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

V intenciách zmienenej judikatúry ESĽP ústavný súd kvalifikuje ako   neefektívny postup   okresného   súdu   jeho   činnosť   v   štádiách   konania   týkajúcich   sa   v prvom   prípade obstarania   znaleckého   posudku,   v druhom   prípade   obstarania   doplnenia   znaleckého posudku, keď v oboch prípadoch   ustanovení znalci nerešpektovali súdom   určenú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku (resp. doplnenia znaleckého posudku) a predložili ich s neprimeraným časovým odstupom, a to v prvom prípade 7 mesiacov a v druhom prípade 8 mesiacov od uloženia povinnosti. Okresný súd postupoval nesústredene, keď akceptoval nedodržanie lehoty zo strany ustanovených znalcov (aj keď z ospravedlnených dôvodov, v prvom prípade pracovná zaťaženosť znalca, v druhom prípade práceneschopnosť znalca) a nezabránil sťažovaniu postupu konania, v prvom prípade napr. poučením znalca o jeho postavení a povinnostiach v konaní v zmysle § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, prípadne s využitím možností poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP,   v druhom   prípade   promptným   ustanovením   iného   znalca,   ktorý   by   bol   spôsobilý znalecký posudok vypracovať v primeranej lehote.

Neefektívny postup okresného súdu potvrdzuje aj rozhodnutie nadriadeného súdu z 10. februára 2009, ktorým odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok z dôvodov podľa ustanovenia   §   221   ods.   1   písm.   h)   OSP,   teda   pre   nesprávne   právne   posúdenie   veci a nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a vrátil   vec   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie so záväznými právnymi pokynmi ďalšieho postupu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustil,   v   dôsledku označených   období   nečinnosti   (v   celkovom rozsahu   trinásť   mesiacov),   ako   aj   v dôsledku   svojho   neefektívneho   a nesústredeného postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (viac ako dvanásť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1   dohovoru   za primeranú   a ani za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ nemajetkovou   ujmou,   ktorú   nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   porušením   jeho základného práva garantovaného ústavou a práva garantovaného dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu.

Ústavný súd sa v danom smere stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a považoval v tomto prípade za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie, a to v sume 2 500 €, ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 410,73 € (vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu).

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   pričom   za   tretí   úkon právnej služby sťažovateľom uplatňovanú náhradu trov konania nepriznal, pretože tento úkon nepovažoval za taký, ktorý by relevantným spôsobom prispel k objasneniu skutkového stavu posudzovanej veci. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2013   patrí   odmena v sume   2   x   130,16   €,   k   tomu   tiež   2   x   režijný   paušál v sume 7,81 €.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v celkovej sume 275,94 €.

Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013