znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 22/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   F.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4   a   čl.   154c   ods.   1   ústavy   a   porušenia   jej   práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 16 CoD 22/2011-353 z 30. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 4. septembra 2007 domáhala v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 UL 4/2007 vyhlásenia 5 690 kusov hromadných akcií na meno vydaných 20. novembra 2000 spoločnosťou S., a. s., R. (ďalej len „emitent“), za umorené. Svoj návrh odôvodnila tvrdením, že vlastníkom predmetných akcií sa stala v dôsledku ich postupných prevodov rubopisom. Akcie boli uložené v trezore emitenta až do vyhlásenia konkurzu 24. novembra 2005. Sťažovateľka 29. mája 2007 písomne požiadala správcu konkurznej podstaty emitenta o vydanie akcií. Správca konkurznej podstaty jej oznámil, že predmetné akcie sa u emitenta nenachádzajú.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 UL   4/2007-168 z 26. januára 2009   vydal   podľa § 185m   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) výzvu, tzv. umorovací edikt. Emitent podaním z 9. marca 2009 podal proti umoreniu akcií námietky, pretože podľa jeho názoru sťažovateľka nepreukázala, či   došlo   ku   strate   alebo   zničeniu   akcií.   Podľa   emitenta   akcie   existujú   a   majú   svojich vlastníkov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   UL   4/2007-317   z   25.   októbra   2010   návrh sťažovateľky   zamietol,   pretože „vykonaným   dokazovaním   mal...   za   preukázané,   že navrhovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nesplnil   základnú   hmotnoprávnu   podmienku umorovacieho konania a to preukázanie straty alebo zničenia uvedených akcií. Navrhovateľ nepreukázal, či došlo ku strate alebo zničeniu predmetnej listiny, neoznačil ani spôsob akým došlo k strate alebo zničeniu ani nevymedzil časové určenie straty alebo zničenia... Navrhovateľ   sa   ďalej   vo   svojich   podaniach   opiera   iba   o   skutočnosť,   že   je   vlastníkom uvedených akcií a že k prevodu akcií došlo podvodným konaním členov predstavenstva, avšak ničím nepreukazuje stratu alebo zničenie akcií. Určenie vlastníctva alebo určenie či došlo k podvodu súd nemôže v umorovacom konaní skúmať. Súd sa v konaní o umorení obmedzuje len na zistenie, či listina, ktorej umorenie bolo navrhnuté, bola vystavená, alebo či   je   stratená alebo   zničená.   Nakoľko súd v   konaní   nemal   za preukázané,   že by došlo k strate   alebo   zničeniu   akcií   spoločnosti   S.   a.   s.   (výpis   z   CDCP,   Zápisnica   z   Valného zhromaždenia zo dňa 15.6.2007 o emitovaní všetkých akcií, vyhlásenie emitenta, že cenné papiere   existujú)   a   zároveň   sa   na   Okresnom   súde   Bratislava   5   vedie   spor   o   určenie vlastníctva k akciám spoločnosti S. a. s., čo tiež podporuje názor, že akcie nie sú stratené alebo zničené,   súd v súlade s ustanovením § 185m ods.   1 O. s. p.   návrh na umorenie zamietol.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. V ňom poukázala na § 185r ods. 1 OSP, z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že ak okresný súd v jednoročnej lehote podľa § 185m ods. 2 OSP návrh na umorenie nezamietol, „bol povinný vyhlásiť akcie na ďalší návrh podaný dňa 3.2.2010 za umorené“. Okresný súd tak neurobil, a preto „konal mimo medzí zákona“.

Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   nebola   povinná   označiť   spôsob   straty   alebo zničenia   akcií   ani   časové   určenie,   kedy   došlo   ku   strate   alebo   k   zničeniu,   pretože z ustanovenia   §   185l   OSP   jej   taká   povinnosť   nevyplýva.   Napriek   tomu   sťažovateľka v návrhu na umorenie uviedla, že „akcie sa nachádzali v trezore“ emitenta, pričom bol naň „vyhlásený konkurz a dňa 13.6.2007 správkyňa konkurznej podstaty úpadcu navrhovateľovi oznámila, že predmetné akcie sa v trezore nenachádzajú. Je zrejmé, že v tomto období navrhovateľ prišil o listinu v dôsledku vlámania neznámym páchateľom (tieto okolnosti navrhovateľ   uvádzal   v   jednotlivých   podaniach,   najmä   v   návrhu   na   umorenie   zo   dňa 4.9.2007 a ďalšom návrhu zo dňa 3.2.2010).“.

Podľa názoru sťažovateľky prezentovaného v jej odvolaní „navrhovateľ nemá dôvod umoriť listinu, pokiaľ má možnosť predložiť na uplatnenie práva jej originál, ktorý nie je stratený ani zničený. Ak teda návrh na umorenie podá, možno predpokladať, že listina je skutočne   stratená   alebo   zničená.   Tento   predpoklad   sa   naplní,   keď   súd   v prvom   štádiu konania nezamietne návrh a vydá umorovací edikt.“. Okresný súd tak urobil, a preto podľa sťažovateľky „nemal za to, že by umorované akcie neboli vystavené alebo stratené ani zničené, inak by bol povinný návrh zamietnuť“.

Okresný súd podľa sťažovateľky taktiež nemohol návrh na umorenie „zamietnuť v súlade s ustanovením § 185m ods. 1 OSP. Zamietnuť návrh na základe tohto ustanovenia môže súd len v štádiu pred vydaním... umorovacieho ediktu. V štádiu po vydaní ediktu súd zamietne návrh len na základe ustanovenia § 185q, t. j. po predložení umorovanej listiny alebo podaní námietok dokazujúcich, že nedošlo ku strate ani k zničeniu listiny v zákonom stanovenej lehote. Ak lehota uplynie a súd návrh nezamietne, po podaní ďalšieho návrhu vyhlási listiny za umorené.“.

Sťažovateľka tiež dôvodila, že jej „bolo znemožnené s akciami nakladať a akcie opätovne   nadobudnúť,   bola“ jej „odňatá   možnosť   uplatniť   z   listiny   práva.   Tento   stav naďalej pretrváva, preto... akcie sa považujú za stratené. O strate svedčí... aj neschopnosť údajného vlastníka akcií spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. predložiť na výzvu akcie súdu a svedčia o tom aj navrhovateľom predložené zápisnice z výsluchu svedkov pred Úradom boja proti organizovanej kriminalite v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-29/BOK-B-2008, ktoré dokazujú, že svedkovia (štatutárni zástupcovia emitenta... a údajného vlastníka akcií K.S. I. spol. s r. o.) umorované akcie nikdy nevideli a nevedia, kde sa nachádzajú.“.Ani zápisnica z valného zhromaždenia emitenta, počas ktorého bola predstavenstvu emitenta   uložená   povinnosť   emitovať   najneskôr   do   1.   júla   2007 „aktualizované   akcie spoločnosti S. a. s.“, podľa sťažovateľky „nedokazuje, že došlo ku skartácii umorovaných akcií a jednak ani nedokazuje, že došlo k emisii nových akcií.... Zaujímavé je tiež to, že kým spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. uviedla, že k skartácii došlo v roku 2005, uznesenie MVZ pochádza z roku 2007. ďalšou zaujímavosťou je, že boli údajne skartované akcie, ktoré štatutári nikdy nevideli.

Okresný súd však aj napriek tomu dospel k názoru, že akcie nie sú ani stratené a ani zničené. Pokiaľ teda nie sú zničené, ako mohli byť skartované? A ak sú skartované, ako môžu existovať?“. Aj výpis z Centrálneho depozitára cenných papierov podľa sťažovateľky „plní   len   evidenčnú   funkciu   a   nijako   nedokazuje   vlastníctvo,   existenciu,   stratu   alebo zničenie   akcií“. Práve   opak   má   dokazovať   znalecký   posudok,   ktorým   sa   okresný   súd odmietol   zaoberať   s   odôvodnením,   že   v   umorovacom   konaní   nemôže   skúmať   otázku vlastníckeho práva k akciám ani či došlo k spáchaniu trestného činu podvodu.

O odvolaní sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 16 CoD 22/2011-353 z 30. júna 2011 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru krajského súdu umoreniu sporných akcií bránili „rozhodujúce právne skutočnosti, a síce navrhovateľ presne neoznačil stratu, zničenie akcií, teda kedy, ako došlo k zničeniu akcií, resp. pri akej príležitosti sa stratili, kedy, ako sa o tom dozvedel. Vychádza len z oznámenia správkyne konkurznej podstaty..., ktorá ale vôbec neuviedla, že akcie sú stratené,   resp.   zničené;...   V   konaní   naviac   bolo   preukázané,   z   vyjadrenia   samotnej spoločnosti   S...,   že   predmetné   akcie   existujú   v   jej   aktuálnej   podobe   a   majú   svojich vlastníkov.   Na   základe   rozhodnutí   MVZ   emitenta   došlo   minimálne   v   dvoch   prípadoch ku skartácii celej emisie cenných papierov s nahradením nových cenných papierov, ktoré boli vydané svojím majiteľom. Vlastníctvo k daným cenným papierom je sporné doteraz, keďže na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 23 Cb 137/2007 prebieha konanie, v ktorom sa rieši vlastnícke právo k cenným papierom. Všetky tieto skutočnosti vyšli najavo až po vydaní uznesenia súdu prvého stupňa dňa 26.1.2009, č. k. 1 UL 4/2007-168... Pred daným   rozhodnutím   nebol   preukázané,   navrhovateľ   ani   netvrdil,   žeby   boli   splnené podmienky   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   185m   ods.   1   O.   s.   p.   (žeby   dané   akcie   neboli vystavené, žeby neboli stratené, ani zničené), a teda žeby už tieto skutočnosti odôvodňovali zamietnutie návrhu.“.

Krajský súd formuloval názor, podľa ktorého „súd nie je viazaný uznesením podľa § 185m ods. 2 O. s. p., ak dodatočne vyjde najavo, že návrh treba zamietnuť. Základom pre zamietnutie návrhu na umorenie akcií je to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku umorovacieho konania, a síce preukázanie straty alebo zničenia uvedených akcií; tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu spisu.... Pre záver o tom, že akcie sú stratené alebo zničené, nestačí to, že navrhovateľ nemôže s nimi nakladať. Nemožno prisvedčiť navrhovateľovi ani v tvrdení, že zničenie alebo strata akcií môžu byť vyslovené bez ohľadu na určenie vlastníctva. Umorenia listiny z dôvodu jej straty, zničenia, sa s úspechom môže domáhať len ten, kto má na umorení listiny právny záujem...,   ktorý   záujem   sa   preukazuje   predovšetkým   dokladom   o   vlastníctve   listiny, dokladom o práve s ňou nakladať, držať ju, a pod. Ako je uvedené vyššie, označené akcie existujú v jej aktuálnej podobe, majú svojich vlastníkov; minimálne v dvoch prípadoch došlo ku skartácii celej emisie cenných papierov s nahradením nových cenných papierov, ktoré boli vydané svojím majiteľom. Vlastníctvo k sporným cenným papierom je sporné doteraz...“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   odôvodňovala   porušenie označených   práv   a   článkov   ústavy   tvrdením,   že „Krajský   súd   potvrdením   uznesenia prvostupňového súdu nechal porušenie zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní pred súdom prvého stupňa bez povšimnutia a sám svojim uznesením tento protiústavný stav ešte väčšmi prehĺbil. Zároveň podľa názoru sťažovateľky uznesenie Krajského súdu trpí nedostatkom   odôvodnenia,   ktoré   by   opodstatňovalo   rozhodnutie   potvrdiť   už   tak nedostatočne odôvodnené uznesenie prvostupňového súdu.“.

V umorovacom konaní podľa sťažovateľky „umorovací edikt je verejnou listinou, proti obsahu ktorej je prípustný dôkaz opaku. Predloženie listiny alebo podanie námietky preto majú byť spôsobilé preukázať opak, t. j. skutočnosť, že listina nie je zničená ani nie je stratená. Pozitívne zistená (dokázaná) má byť existencia a dostupnosť listiny, a nie jej strata alebo zničenie. Zároveň k tomuto pozitívnemu zisteniu o existencii a dostupnosti listiny nestačí len pochybnosť o tom, že listina nemusí byť stratená resp. zničená.“. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd i krajský súd interpretovali § 185q OSP „tak, že je potrebné preukázať stratu alebo zničenie listiny a sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla. Avšak dôkazné bremeno ťaží v konaní o umorenie toho, kto má listinu a predloží ju súdu, resp. podá námietky.   Tento   ústavne   neobhájiteľný   presun   dôkazného   bremena   na   sťažovateľku   ju postavil   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície.   Túto   nevýhodnú   pozíciu   Krajský   súd   ešte umocňuje tým, že od sťažovateľky požaduje, aby uviedla tiež či došlo k zničeniu alebo strate akcií, spôsob, ako k zničeniu, resp. strate malo dôjsť a časové určenie zničenia alebo straty. Sťažovateľka už z povahy veci, ale najmä v osobitných okolnostiach prípadu len ťažko môže tvrdiť, či došlo k zničeniu alebo strate, keďže je logické, že ako stratené mohli byť listinné akcie bez vedomia sťažovateľky aj zničené. Sťažovateľka pritom v návrhu, ako aj v ďalších podaniach opakovane uviedla a preukázala, že jej bola odňatá možnosť s listinou nakladať, v akom časovom období k tomu došlo a za akých okolností.“.

Naopak, krajský súd i okresný súd sa podľa sťažovateľky „javí byť voči účastníkovi, ktorý podal námietky, ako aj voči tvrdenému držiteľovi akcií o poznanie zhovievavejší. Ich tvrdenia v podstate v celosti prevzal do svojho rozhodnutia bez ohľadu na to, že tieto tvrdenia neboli nijako preukázané, ba dokonca sťažovateľka v konaní predložila dôkazy, ktoré tieto tvrdenia spochybňujú. V konaní o odvolaní sa Krajský súd zaoberal len dôkazmi potenciálne svedčiacimi v neprospech sťažovateľky.“.

Dôkazy   predložené   a   navrhnuté   v   umorovacom   konaní   emitentom   nie   sú   podľa sťažovateľky spôsobilé potvrdiť, že sporné akcie nie sú stratené ani zničené, pretože „zápis v zozname akcionárov vedenom CDCP má len evidenčný charakter a nenadobúda sa ním vlastníctvo akcií a navyše, takýto zápis nič nehovorí o fyzickej existencii listinných akcií. Uznesenia MVZ rovnako nedokazujú, že k tzv. aktualizácii akcií skutočne došlo, o čom svedčí aj fakt, že tieto uznesenia nasledovali v krátkej dobe po sebe, pričom z evidencie Obchodného registra, ktorú si prvostupňový súd vyžiadal, nie je zrejmá žiadna aktualizácia akcií. Práve naopak, prvostupňový súd spoločnosť K. S. I. spol. s r. o. vyzval na predloženie akcií, ale táto ich počas celého konania nebola schopná predložiť. Z neznámych dôvodov túto skutočnosť nechal prvostupňový súd a následne aj odvolací súd nepovšimnutú.“.

Sťažovateľka tiež namieta, že o dôkazoch, ktoré predložila, nie je v odôvodnení uznesenia krajského súdu badateľná zmienka, „hoci dôvodom odvolania sťažovateľky bolo o. i. nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež   to,   že   prvostupňový   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam“. Ďalej tvrdí, že v prvostupňovej fáze konania predložila „množstvo dôkazov“,   pričom   okresný   súd   sa   vyjadril   len   k   jednému   z   nich   (znalecký   posudok) a krajský súd sa „okrem odpovede správkyne konkurznej podstaty na výzvu sťažovateľky nezaoberal   žiadnym   z...   predložených   dôkazov“.   Tie „jednoznačne   preukazujú“,   že štatutárne orgány emitenta i údajného vlastníka akcií „umorované akcie podľa vlastných slov   nikdy   ani   nevideli   a   nevedia,   kde   sa   nachádzajú.   To   znamená,   nikdy   ich   nemohli nadobudnúť, nakoľko na ich prevod sa vyžaduje odovzdanie (tradícia) a nikdy nemohli byť tieto   akcie   skartované   ani   nové   akcie   emitované,   keďže   nedošlo   k   ich   protokolárnemu odovzdaniu emitentovi.“. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že „hoci spoločnosť K. S.   I.   spol.   s   r.   o.   tvrdí,   že   disponuje   akýmisi   aktualizovanými   akciami,   tieto   nikdy nepredložila, ba dokonca nepredložila ani zmluvu o prevode akcií, na základe ktorej by ich mala nadobudnúť“.

Všeobecné   súdy   podľa   sťažovateľky „nedostatkom   odôvodnenia   v   otázke nevykonania navrhovaných dôkazov nedokázali eliminovať prvky svojvôle a arbitrárnosti v rozhodovaní... Ďalším aspektom nedostatku odôvodnenia v uznesení Krajského súdu... je poukaz... na konanie o určení vlastníctva predmetných akcií, vedené na Okresnom súde Bratislava V. V konaní pred všeobecnými súdmi tieto vôbec nevzali v úvahu, že konanie sa nachádza v štádiu vrátenia veci na prvostupňový súd s jednoznačným právnym názorom odvolacieho súdu o vlastníctve akcií svedčiacom v prospech sťažovateľky.“.

Účelom konania o umorení nie je podľa sťažovateľky „vyhlásenie listiny za stratenú alebo   zničenú,   ale   nahradenie   listiny   uznesením   o   umorení“. Ak   potom „súd   návrh na umorenie zamietne z dôvodu pozitívneho zistenia, že listina nie je stratená ani zničená, znamená to, že existuje a nič nebráni tomu, aby sa v konaní o určenie vlastníctva skúmalo, kto je jej vlastníkom.

Ak naopak súd návrhu na umorenie vyhovie z dôvodu, že nebola pozitívne zistená skutočnosť, že listina nie je stratená ani zničená, nemá to za dôsledok neexistenciu listiny, ale jej existenciu v podobe uznesenia o umorení. V takom prípade rovnako nič nebráni tomu,   aby   sa   v   konaní   o   určení   vlastníctva   skúmalo,   kto   je   jej   vlastníkom.   Jednotlivé konania si preto navzájom neodporujú a neprotirečia.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 37 ods. 2 Listiny, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 30. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 16CoD/22/2011 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 30. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 16CoD/22/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať jednoznačným ustálením základných práv a slobôd, ktoré podľa názoru sťažovateľky mali byť označeným uznesením krajského súdu porušené.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovateľka   vo   svojom   sťažnostnom   petite   navrhla   okrem   iného   vyslovenie porušenia jej základného práva zaručeného čl. 37 ods. 2 listiny, ktoré zaručuje každému právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. V odôvodnení sťažnosti však porušenie tohto základného   práva   nijako   nezdôvodnila   a   ani   skutkové   či   právne   okolnosti   jej   kauzy nenaznačujú, že by v konaní okresného súdu či krajského súdu otázka právnej pomoci bola nastolená. Naopak, na viacerých   miestach sťažnosti (s. 1, 2, 3) sťažovateľka naznačuje porušenie základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 listiny.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyhodnotil   formuláciu   predloženého sťažnostného   návrhu   ako   obsahujúcu   zrejmú   chybu   v   písaní,   keď   namiesto   porušenia základného   práva   zaručeného   čl.   37   ods.   2   listiny   sťažovateľka   má   zjavne   na   mysli porušenie základného práva zaručeného čl. 38 ods. 2 listiny.

2.   Namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   základného   práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   i   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie ústavný súd posudzoval v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spolu. Vyplýva to z už judikovaných právnych záverov, podľa ktorých formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Okrem   toho podľa   stabilnej rozhodovacej   praxe ústavného súdu   je čl. 46   ods.   1 ústavy primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   „bránou“ do ústavnej   úpravy   jednotlivých   aspektov   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu, zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   normujúcich   rámec,   v   ktorom   je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane   priznanej   prostredníctvom   ďalších   práv   ustanovených   v   tomto   oddiele   ústavy. Na základe   vzájomnej   súvzťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno   dospieť v konkrétnom   prípade   aj   k   záveru,   podľa   ktorého   závažné   porušenie   niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie iného   základného   práva   zaručeného   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (napr. IV. ÚS 159/07).

Základnou   sťažnostnou   námietkou   bol   sťažovateľkin   názor   o   porušení   princípu rovnosti   zbraní   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Porušenie   tohto   princípu v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   môže   znamenať   nielen   porušenie   čl.   46   ods.   1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale bezpochyby i základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

2.1 Sťažovateľka porušenie všetkých svojich označených práv (ako to vyplýva zo s. 3 odôvodnenia jej sťažnosti) vidí v prvom rade v tom, že krajský súd „potvrdením uznesenia prvostupňového súdu nechal porušenie zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní pred súdom prvého stupňa bez povšimnutia a sám svojim uznesením tento protiústavný stav ešte väčšmi prehĺbil“.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.2   Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na „protiargumenty“ protistrany (napr. IV. ÚS 259/2011).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo Beheer B. V. proti Holandsku, 1993, Ankerl proti Švajčiarsku, 1996, Komanický proti Slovensku, 2002).

2.3 Prvým dôvodom porušenia princípu rovnosti zbraní bol podľa sťažovateľky záver krajského (i okresného) súdu, že v konaní o umorení listiny musí navrhovateľ preukázať stratu   alebo   zničenie   listiny.   Sťažovateľka   je   naopak   toho   názoru,   že   po   vydaní   tzv. umorovacieho   ediktu,   ktorý   je   verejnou   listinou   pripúšťajúcou   dôkaz   opaku, „dôkazné bremeno ťaží v konaní o umorenie toho, kto má listinu a predloží ju súdu, resp. podá námietky“.

Konanie   o   umorení   listiny   podľa   ustanovení   §   185i   a   nasledujúcich   OSP   má nesporový charakter. Účelom tohto konania nemôže byť riešenie sporov týkajúcich sa práv k listine, prípadne práv vyplývajúcich z listiny, o ktorej umorenie ide. Inými slovami, ak navrhovateľ v konaní o umorenie listiny predloží príslušnému všeobecnému súdu perfektný návrh   a   v   priebehu   konania   nevyjdú   najavo   žiadne   skutočnosti   spôsobilé   relevantne spochybniť tvrdenú stratu alebo zničenie dotknutej listiny, potom konajúci všeobecný súd listinu   vyhlási   za   umorenú.   Akonáhle   však   v   umorovacom   konaní,   a   to   predovšetkým v dôsledku   uplatnenia   prihlášky   alebo   podania   námietky   na   základe   vydaného umorovacieho   ediktu   vyjdú   najavo   právne   významné   (teda   nielen   tvrdené,   ale   aj preukázané)   pochybnosti   o   strate   alebo   zničení   listiny,   ktorých   odstránenie   by   konanie o umorení   listiny   pretransformovalo   do   roviny   sporového   konania,   všeobecný   súd   musí návrh   na   umorenie   listiny   zamietnuť,   pretože   v   takom   prípade   spor   treba   riešiť v „klasickom“ sporovom konaní podľa § 80 písm. b) alebo c) OSP. O rovnakú situáciu podľa názoru ústavného súdu ide aj v prípade sťažovateľky.

Z   príloh   sťažnosti   tvorených   viacerými   procesnými   úkonmi   sťažovateľky v umorovacom konaní okresného súdu zreteľne vyplýva vzájomné prelínanie sa tvrdenia straty (prípadne zničenia) akcií s argumentovaním sťažovateľky v prospech jej vlastníckeho práva   k   dotknutým   akciám.   Naznačil   to   i   okresný   súd,   keď   v   odôvodnení   svojho zamietavého uznesenia uviedol, že „navrhovateľ sa ďalej vo svojich podaniach opiera iba o skutočnosť,   že je   vlastníkom   uvedených   akcií   a   že k   prevodu   akcií   došlo   podvodným konaním členov predstavenstva...“. Zreteľne sa tu teda črtá snaha sťažovateľky vyriešiť prostredníctvom   umorovacieho   konania problém   vlastníckeho   práva   k   sporným   akciám. Nakoniec,   z   obsahu   sťažnosti   i   z   jej   príloh   vyplýva,   že   súčasne   na   Okresnom   súde Bratislava V prebieha sporové konanie pod sp. zn. 23 Cb 137/2007 o určenie vlastníckeho práva k predmetným akciám, v ktorom je sťažovateľka žalobkyňou. Ak by teda okresný súd bol   vyhlásil   sporné   listinné   akcie   za   umorené,   jeho   uznesenie   by   slúžilo   sťažovateľke na uplatňovanie   všetkých   práv   plynúcich   z   vlastníctva   týchto   akcií   (ide   totiž o materializované cenné papiere) a materiálne by tak (minimálne dočasne) vyriešilo spor o vlastnícke   právo   k   akciám.   To   všetko   v   konaní,   ktoré   svojím   účelom   i   tomu zodpovedajúcimi procesnými prostriedkami nie je povolané na riešenie vlastníckych sporov. Preto ak oba konajúce všeobecné súdy vyhodnotili dôkaznú situáciu v predmetnom konaní tak, že sťažovateľke sa nepodarilo preukázať stratu alebo zničenie listinných akcií, nemožno ich záverom z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť.

Zo sťažovateľkinej argumentácie implicitne vyplýva názor, podľa ktorého okresný súd   a   následne   i   krajský   súd   mohli   námietkovú   argumentáciu   emitenta   akceptovať a stelesniť v zamietavom rozhodnutí len za podmienky, že by sa predloženými dôkazmi emitentovi podarilo takpovediac rukolapne preukázať, že sporné akcie nie sú stratené alebo zničené. K tomu ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v každom civilnom súdnom konaní je konajúci súd povinný o návrhu navrhovateľa rozhodnúť, a to aj vtedy ak sa v ňom vyskytne stav dôkaznej núdze u oboch účastníkov. Je vylúčené, aby z takéhoto dôvodu všeobecný súd o podanom návrhu nerozhodol. Dopustil by sa tým závažného pochybenia označovaného   ako   odmietnutie   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae),   ktoré   predstavuje porušenie   základného   práva   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu.   Preto   aj   v   prípade, ak predložené a vykonané dôkazy nesvedčia jednoznačne pre žiadneho účastníka konania, musí   sa   všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím   k   jednému   z účastníkov   konania prikloniť a vyhodnotiť   ním   predložené   a   navrhnuté   dôkazy   ako   spôsobilé   privodiť   mu   v   konaní úspech.

Je evidentné, že v posudzovanom   konaní pred okresným súdom   a neskôr i pred krajským súdom sa sťažovateľke nepodarilo jednoznačne preukázať stratu sporných akcií. Pri akceptácii ustáleného teoretického názoru, na ktorý poukázala sťažovateľka a z ktorého vychádzal i okresný súd a po ňom krajský súd, že stratou umorovanej listiny sa rozumie nemožnosť   doterajšieho   držiteľa   nakladať   s   ňou   a   odňatie   možnosti   opätovne   ju nadobudnúť, je zreteľné, že sťažovateľke sa nepodarilo bez pochybností vylúčiť možnosť opätovného nadobudnutia akcií, a to zvlášť v situácii, keď emitent predložil, resp. navrhol dôkazy   spochybňujúce   ich   stratu   (napriek   tomu,   že   ani   tieto   protidôkazy   jednoznačne nevyvracujú možnú stratu akcií). Ak v tejto situácii oba súdy zistili, že paralelne prebieha konanie o určení vlastníckeho práva k akciám, správne zamietli návrh na umorenie akcií, pretože v prípade vydania uznesenia o umorení by sa právna neistota účastníkov dotknutých právnych vzťahov vzhľadom na účinky umorenia (§ 185s OSP) mohla ešte viac prehĺbiť. Navyše, v sporovom konaní o určení vlastníckeho práva k akciám má konajúci súd väčší priestor na čo najúplnejšie objasnenie relevantného skutkového stavu, pričom rozhodnutie v tomto konaní môže v konečnom dôsledku na základe ďalšej (reivindikačnej) žaloby viesť i k uplatneniu nároku sťažovateľky na vydanie predmetných listinných akcií.

2.4 Ak za týchto okolností okresný súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz znaleckým posudkom predloženým sťažovateľkou, ktorý preukazoval podvodné konanie JUDr. M. B. pri zmluvnom prevode sporných akcií, treba tento jeho postup hodnotiť ako dôsledok   rešpektovania   účelu   konania   o   umorenie   listiny,   pretože   predmetný   znalecký posudok preukazoval absolútnu neplatnosť konkretizovanej zmluvy o prevode listinných akcií, a nie ich prípadnú stratu alebo zničenie. Teda ani druhý dôvod, ktorý mal založiť sťažovateľkou   tvrdené   porušenie   rovnosti   zbraní   (nevykonanie   navrhnutých   dôkazov), nepovažuje   ústavný   súd   za   relevantný.   Všeobecný   súd   nie   je   povinný   vykonať   každý navrhnutý dôkaz (§ 120 ods. 1 druhá veta OSP) a okresný súd k navrhovanému znaleckému posudku   uviedol,   že „určenie   či   došlo   k   podvodu   súd   nemôže   v   umorovacom   konaní skúmať“.   Krajský   súd   potom   správne   zhodnotil,   že „so   všetkými   námietkami,   pre vec relevantnými,   navrhovateľa   sa   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   uznesení   vyporiadal. Dôvody   odvolateľa   uvádzané   v   odvolaní   nemali   preto   v   prejednávanej   veci   právny význam.“.

2.5   Ústavný   súd   sa   taktiež   nestotožňuje   s   členením   konania   o   umorení   listiny do dvoch   etáp,   a to   etapy   pred   vydaním   umorovacieho   ediktu   a etapy   po   jeho   vydaní. Nemožno   akceptovať   sťažovateľkin   záver,   že   umorovací   edikt   predstavuje   vo   forme verejnej   listiny   stelesnený   skutkový   záver   všeobecného   súdu   o   strate   alebo   zničení umorovanej listiny vyvrátiteľný už len protidôkazom. Zmyslom umorovacieho ediktu je výlučne vyzvať toho, kto má listinu, aby sa v stanovenej lehote od vydania ediktu prihlásil na súde, ktorý uznesenie vydal, a podľa možností predložil listinu alebo aby podal proti návrhu   námietky   (§   185m   ods.   2   OSP).   Umorovací   edikt   tak   má   napomôcť   čo najobjektívnejšiemu   zisteniu   skutočností   významných   pre   rozhodnutie   o   návrhu na umorenie listiny. V žiadnom prípade preto nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky prezentovaným   už   v   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   podľa   ktorého   ak navrhovateľ „návrh na umorenie podá, možno predpokladať, že listina je skutočne stratená alebo zničená. Tento predpoklad sa naplní, keď súd v prvom štádiu konania nezamietne návrh a vydá umorovací edikt.“.

2.6 K porušeniu označených základných práv sťažovateľky malo dôjsť podľa jej tvrdenia aj tým, že „uznesenie Krajského súdu trpí nedostatkom odôvodnenia, ktoré by opodstatňovalo   rozhodnutie   potvrdiť   už   tak   nedostatočne   odôvodnené   uznesenie prvostupňového súdu“.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a   posúdi   zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

V   odôvodnení   svojho   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd   vyhodnotil   dôkazy predložené sťažovateľkou (oznámenie správcu konkurznej podstaty o tom, že sa u emitenta požadované   listinné   akcie   nenachádzajú),   dôkazy,   ktoré   si   obstaral   okresný   súd v prvostupňovej   fáze   konania   (zápisnica   z   konania   valného   zhromaždenia   emitenta), i tvrdenia emitenta. Z ich vzájomného porovnania krajský súd vyvodil zreteľný záver, podľa ktorého „navrhovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nesplnil   základnú   hmotnoprávnu podmienku   umorovacieho   konania,   a   síce   preukázanie   straty   alebo   zničenia   uvedených akcií; tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu spisu.... Pre záver o tom, že akcie sú stratené alebo zničené, nestačí to, že navrhovateľ nemôže s nimi nakladať.“. Krajský súd zaujal i celkom jasný postoj k problému možnej etapizácie konania o umorení listiny, ktorú naznačila sťažovateľka v odvolaní. S formulovanými názormi sa ústavný súd na základe oboznámenia   sa   s   odôvodnením   sťažnosti   i   s   jej   prílohami   stotožňuje,   čo   vyplýva z argumentácie uvedenej v bode 2.3 a 2.5 tejto časti odôvodnenia. Krajský súd teda dal odpoveď   na   všetky   zásadné   otázky   súvisiace   s   poskytovaním   právnej   ochrany sťažovateľkou uplatnenému právu, čím učinil zadosť požiadavke na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia do tej miery, aká je vyžadovaná čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.7 V naznačených súvislostiach nie je možné podľa názoru ústavného súdu hodnotiť právne   a   skutkové   závery   krajského   súdu   ako   signalizujúce   taký   stupeň   arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti,   ktorý   by mal negatívny dopad na označené základné práva sťažovateľky,   prípadne   na   jej   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Rovnako odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu na prvý pohľad nesignalizuje nedostatky v odôvodnení, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   mohli   viesť   ku   konštatovaniu   porušenia   sťažovateľkinho   základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie.

3. Ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorých porušenie napadnutým uznesením krajského súdu navrhla sťažovateľka taktiež vysloviť, majú   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   70/2011), a neformulujú   žiadne   základné právo   ani slobodu   účastníka   konania, preto   ústavný   súd nemôže   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vysloviť   ich   porušenie   (napr. III. ÚS 119/2011).   Rovnako   tak   čl.   152   ods.   4   ústavy   má   charakter   generálneho interpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo   svojej   rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Ten istý záver platí aj o čl. 154c ods. 1 ústavy. V tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   existenciu   ústavne   relevantnej   súvislosti   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   označenými   právami   sťažovateľky,   odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012