znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. E., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods.   1   a čl. 10   ods.   1   a   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. T. E. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako aj základného práva   na slobodu   prejavu podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy, čl.   17 ods.   1 a 2 Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Rozsudkom Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C 44/2006

-124 mi bola uložená povinnosť... písomne sa ospravedlniť navrhovateľke Mgr. M. E. za svoje tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti zo dňa 13. júna 2005...

Súčasne ma okresný súd zaviazal toto písomné ospravedlnenie doručiť Ministerstvu školstva SR..., Doc. Ing. M. B., PhD..., Ing. M. T.., Mgr. I. Š., M. L...

Návrh navrhovateľky Mgr. M. E. v časti doručenia písomného ospravedlnenia Š. novinám – A. J. zamietol.

Okresný súd ma tiež zaviazal zaplatiť navrhovateľke... nemajetkovú ujmu vo výške 50 000,- Sk a trovy konania vo výške 45 970,- Sk.

Návrh navrhovateľky... v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,- Sk okresný súd zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa som podal odvolanie a žiadal som, aby Krajský súd v Trnave návrh navrhovateľky... v plnom rozsahu zamietol a priznal mi trovy konania. V   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   som   namietal   nezrozumiteľnosť   a chaotičnosť jeho odôvodnenia, ako aj to, že rozsudok súdu prvého stupňa nemá štruktúru, ktorú má mať podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Tiež som namietal, že prvostupňový súd konal o návrhu, ktorý nemal náležitosti podľa ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p., najmä petit, ktorý bol nejasný, neurčitý, a tým aj nevykonateľný.

V merite veci som vo svojom odvolaní poukázal na vykonané dokazovanie s právnym záverom,   že   sťažnosť   z   13.   júna   2005,   ktorú   som   adresoval   predovšetkým   Ú.   v N.   na nevhodné   a   nedôstojné   správanie   sa   navrhovateľky...   a   jej   nepedagogické   spôsoby   ako učiteľky strednej školy, žiadnym spôsobom nenarušila a ani neohrozila jej právo chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Poukázal som na to, že z mojej strany išlo o podanie sťažnosti na kompetentné orgány, resp. osoby, ktoré boli oprávnené túto sťažnosť riešiť   v   súlade   so   zákonom   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach...   tak,   aby   zo   strany navrhovateľky... v budúcnosti nedochádzalo k neetickému a nepedagogickému správaniu sa k maloletej dcére mojej priateľky, s ktorou žijem v spoločnej domácnosti. Zdôraznil som, že išlo o moje ústavné právo, ktoré žiadnym spôsobom objektívne nezasiahlo do osobnostných práv navrhovateľky...

V   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   som   tiež   namietal   nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- Sk.

Vytýkal   som   súdu   prvého   stupňa,   že   neuviedol   dôvody   pre   ktoré   navrhovateľke Mgr. M.   E.   priznal   nemajetkovú ujmu   v peniazoch,   keď   počas celého konania na   súde prvého   stupňa   navrhovateľka   žiadnym   spôsobom   nepreukázala   ako   sa   obsahom   mojej sťažnosti v značnej miere znížila jej dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti...

Krajský súd   v Trnave   svojím   rozhodnutím z 9.   septembra 2008 pod č.   k.   10   Co 52/2008 - 182 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci samej potvrdil. Zmenil len rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania...

Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci samej považoval za správny...

Krajský súd považoval za potrebné v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, že sa nemohol   stotožniť   s   mojimi   pomerne   ostro   formulovanými   výhradami   voči   podobe písomného vyhotovenia napádaného rozsudku, najmä k veľkému rozsahu jeho odôvodnenia, údajnému nesúladu jeho štruktúry so zákonnou úpravou, s názorom na jeho chaotičnosť.... S mojou námietkou na neurčitosť žalobného petitu, ktorú som opätovne uviedol v mojom odvolaní, sa krajský súd nestotožnil...

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   žalobnom   petite   nemusela   byť   ani   presne špecifikovaná sťažnosť z 13. júna 2005, t. j. nebolo potrebné uviesť, akej právnickej či fyzickej osobe bola adresovaná. Odvolací súd na podporu tohto svojho názoru rovnako, ako súd prvého stupňa, neuviedol žiadne právne zdôvodnenie...

Z vykonaného dokazovania na súde oboch stupňov podľa môjho názoru jednoznačne vyplynulo, že moja sťažnosť z 13. júna 2005, ktorú som podal v zmysle ustanovenia § 3 písm. b) zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, mala za cieľ riešiť neetické správanie a nepedagogický prístup navrhovateľky...

Zastávam   názor,   že   nevyhnutnosť   obmedzenia   mojej   slobody   prejavu,   ktorú   som vyjadril v sťažnosti z 13. júna 2005 (ako tretia podmienka obmedzenia slobody prejavu podľa článku 10 Dohovoru), nebola splnená.

Preto právo navrhovateľky Mgr. M. E. na zachovanie jej cti a dobrej povesti, ktorej sa v súdnom konaní dovolávala v rámci žaloby na ochranu svojej osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nebolo možné preferovať oproti môjmu právu na slobodu prejavu.   Preto   napadnuté   rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je vydané   v rozpore   s článkom 17 ods. 1, 2 Listiny a článkom 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napadnutým   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   došlo   aj   k   porušeniu   môjho práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci.   K   porušeniu   tohto   práva   došlo   z   dôvodu nezrozumiteľného a nedostatočného odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trnave okrem jasného, gramaticky a štylisticky zrozumiteľného vyjadrovania postráda aj riadne zdôvodnenie vo veci samej.

Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   neuvádza   z   akých   dôvodov   tento   súd uprednostnil právo navrhovateľky... na ochranu osobnosti pred mojím právom na slobodu prejavu. Všeobecne formulovaná veta krajského súdu, že z mojej strany došlo k vybočeniu z rámca   ústavne   zaručeného   práva   na   slobodu   prejavu   na   úkor   práva   navrhovateľky   na ochranu   osobnosti   nie   je   a   ani   nemôže   byť   zdôvodnením   porušenia   základného   práva navrhovateľky na ochranu osobnosti   v kontexte so   slobodou prejavu a so   zreteľom   na požiadavku proporcionality pri uplatňovaní oboch týchto práv. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trnave postráda aj uvedenie ako moja sťažnosť z 13. júna 2005 bezprostredne súvisela s porušením cti a dobrej povesti navrhovateľky Mgr. M. E., a či vôbec k porušeniu jej cti a dobrej povesti touto mojou sťažnosťou aj objektívne došlo.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 9. septembra pod č. k. 10 Co 52/2008-182 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2008 pod č. k. 10 Co 52/2008-182 a rozsudok Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C 44/2006-124 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Galante na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Do   rozhodnutia   veci   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   sa   odkladá vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu v Galante z 22. novembra 2007 pod č. k. 7 C 44/2006-124 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 9. septembra 2008 pod č. k. 10 Co 52/2008–182.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že tento rozsudok nebol riadne odôvodnený, a tým svojvoľný a arbitrárny. Krajský súd sa v ňom riadne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 odôvodnil výrok, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 44/2006 z 22. novembra 2007 v časti uloženia povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa navrhovateľke, takto:

«Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolaní... a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutých častiach vo veci samej (a inak aj v časti trov konania... je treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke. Odvolací   súd   totiž   predovšetkým   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   sa   nemohol stotožniť s pomerne ostro formulovanými výhradami žalovaného voči podobe písomného vyhotovenia napádaného rozsudku (poukaz účastníka na prílišný rozsah odôvodnenia a údajný nesúlad jeho štruktúry so zákonnou úpravou, to všetko i s uplatnením názoru o chaotičnosti takejto časti rozhodnutia), keď i pri rešpektovaní možnej polemiky o potrebe a účelnosti   preberania   prednesov   jednotlivých   v   konaní   vypočutých   osôb   a   tiež   obsahu rozhodujúcich   listín   (použitých   ako   dôkazy)   spôsobom   zvoleným   v   prejednávanej   veci súdom prvého stupňa mal naopak za to, že už samotná povaha veci (najmä konečného rozhodnutia v konaní, v ktorom posúdenie značného počtu okolností závisí na úvahách súdu a   tiež   na   výklade   nie   najkonkrétnejšej   právnej   úpravy   rozosiatej   navyše   do   viacerých právnych predpisov)   predurčuje   ako   väčší rozsah odôvodnenia rozsudku,   tak i   do istej miery vyšší rozsah úvah súdu pojatých do odôvodnenia a majúcich presvedčiť práve o správnosti   zvoleného   spôsobu   vyriešenia   predmetu   sporu.   Vychádzajúc   z   takto zadefinovaného predpokladu potom ťažisková časť odôvodnenia napádaného rozsudku súdu prvého   stupňa   v   prejednávanej   veci   bola   sústredená   na   stranách   15   -   23   takéhoto rozhodnutia   a tento rozsah ani podľa   názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za neprimeraný, keď naopak je zjavné, že súd prvého stupňa sa v tejto časti najmä veľmi podrobne   venoval   ako   problematike   konkurencie,   resp.   hierarchie   viacerých   ústavne   i zákonmi   zaručených   práv   celého   okruhu   na   tejto   veci   spoločne   zainteresovaných   osôb (nielen   účastníci,   ale   i   ďalšie   osoby   majúce   byť   dotknuté   či   už   obsahom   sťažnosti žalovaného, resp. už skôr v sťažnosti opisovaným počínaním žalobkyne), tak i vyhodnoteniu jednotlivých aspektov riešeného problému i s osobitným prihliadnutím na argumentáciu účastníkov konania...

Z   hľadiska   chronológie   jednotlivých   požiadaviek   žalobkyne   a   k   nim   uplatnených výhrad   potom   nemohla   obstáť   predovšetkým   tá   výhrada   žalovaného,   ktorá   prípustnosť obsahu sťažnosti vyvodzovala z odvolania sa na slobodu prejavu (zaručovanú ako jedno zo základných ústavných práv i Ústavou SR, teda základným zákonom štátu), resp. v rámci uplatňovania takéhoto práva využitím možnosti podania sťažnosti.

Súd prvého stupňa totiž (nielen) v tejto časti presvedčivo, podrobne a objektívne akceptovateľným   spôsobom   (rozumej   teda   bez   ambície   presvedčiť   i   osobu   subjektívne zainteresovanú na veci) objasnil ako ústavný a zákonný rámec veci, keď najmä vytýčil medze, pri prekročení ktorých už uplatňovanie základných práv niektorého z účastníkov konania (tu žalovaného) môže byť na ujmu práv iného účastníka (tu žalobkyne) a ako také nemôže   požívať   právnu   ochranu   (v   podobe   priznania   legitimity   takémuto   dotknutým účastníkom   napádaného   postupu).   Odvolací   súd   tu   potom   nemal   žiaden   vecný   dôvod nesúhlasiť s tým názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého formuláciou jednotlivých už súdom prvého stupňa reprodukovaných častí sťažnosti žalovaného zo dňa 13. júna 2005 došlo už k vybočeniu z rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práva žalobkyne (a inak aj ďalších v sťažnosti zmienených, či jej obsahom len dotknutých osôb) na ochranu osobnosti, pričom závermi ustálenej judikarúry súdov v obdobných veciach (tu por. napr.   rozsudok   Najvyššieho súdu SR   z 27.   apríla   2006 sp.   zn.   4   Cdo 171/2005)   treba považovať   za   vyriešenú   otázku   konfliktu   takýchto   práv   v   prospech   práva   na   ochranu osobnosti (samozrejme s odlišnou mierou posudzovania závažnosti prípadných zásahov u osôb   verejne   činných,   resp.   u   osôb   bez   takéhoto   postavenia   na   jednej   strane   a   tiež   s prihliadnutím na pravdivosť, resp. nepravdivosť tvrdení použitých v rámci práva ich šíriteľa na slobodu prejavu a spôsobilých zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti inej osoby na strane druhej). V zhode s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa tak podľa odvolacieho súdu   nebolo   možno   usudzovať   na   legitímny   cieľ   kritiky   žalobkyne,   resp.   sťažnosti žalovaného na ňu a to tým skôr, ak zjavný úmysel poškodiť žalobkyňu bol podčiarknutý adresovaním sťažnosti aj iným osobám, než orgánom povolaným na prešetrenie sťažnosti (čo   inak   pôsobilo   v   prejednávanej   veci   zvlášť   zarážajúcim   spôsobom   u   žalovaného odvolávajúceho sa pri obhajobe oprávnenosti svojho počínania najmä na právny rámec veci). Tvrdený legitímny cieľ upozornenia na nešváry (ktoré podľa výsledkov vykonaného dokazovania ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení ich šíriteľa, teda žalovaného) tak chýbal a naopak bol dokonca i popretý evidentnou snahou zasiahnuť i do súkromného života iných osôb než účastníkov konania (čo sa týkalo predovšetkým adresovania sťažnosti žalovaného aj manželke kolegu žalobkyne Mgr. T.). Práve to boli inak aj dôvody, pre ktoré za opodstatnený nebolo možno považovať návrh žalobkyne na pripustenie dovolania na vyriešenie otázky konfliktu viacerých ústavne zaručených práv (ako otázky podľa názoru odvolacieho   súdu   už   skoršou   judikatúrou   vrátane   vyššie   zmieneného   rozsudku   NS   SR vyriešenej dostatočne).

Pokiaľ   šlo   o   námietku   neurčitosti   žalobného   návrhu,   ani   v   tomto   prípade   nebol dôvod   prisvedčiť   argumentácii   žalovaného.   Vzhľadom   na   špecifický   charakter   tohto konkrétneho   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti   (v   prejednávanej   veci,   kde   zásah nespočíval v zverejnení obsahu tvrdení žalovaného prostriedkami masovej komunikácie, ale šlo o ich uplatnenie formou sťažnosti adresovanej celkom konkrétnemu a bez problémov zistiteľnému   okruhu   osôb)   bolo   totiž   nielen   možné,   ale   dokonca   i   zodpovedajúce okolnostiam   prípadu,   aby   požiadavka   vyjadrená   v   žalobe   bola   formulovaná   tak,   že konkrétne znenie ospravedlňujúceho listu žalovaného bude ponechané na tomto účastníkovi (samozrejme s výhradou nevyhnutnosti uvedenia tam i výrokov, za ktoré ospravedlnenie patrí   a   doručenia   ospravedlnenia   všetkým   vo   výroku   rozsudku   označeným   osobám). Rovnako neopodstatnená bola i výhrada, podľa ktorej by nemal byť zrejmý ani spôsob doručenia   ospravedlnenia   žalovaného   žalobkyni,   pretože   jednak   (ako   už   bolo   uvedené zhora)   voľba   spôsobu   splnenia   uloženej   povinnosti   splniteľnej   i   viacerými   spôsobmi   je zásadne   na   osobe   z   rozhodnutia   povinnej,   okrem   toho   však   postup   pri   snahe   splniť rozsudkom uloženú povinnosť (vrátane doručenia príslušnej písomnosti jej adresátke) musí byť podriadený aj zrejmému záujmu vyhnúť sa neskoršiemu exekučnému vymoženiu takejto povinnosti   (teda   spôsobilosti   potenciálneho   povinného   preukázať,   že   k   splneniu   a   to dobrovoľne aj došlo). Napokon k tejto skupine námietok žalovaného z jeho odvolania platí, že obstáť nemohla ani argumentácia nedostatkom uvedenia vo výroku rozsudku (a predtým v žalobnom návrhu tvoriacom pre výrok rozsudku podklad) aj presných adries všetkých ostatných   adresátov   ospravedlnenia   (ktorými   treba   rozumieť   iných   adresátov   než žalobkyňu,   u   ktorej   adresa   vyplýva   už   z   úvodnej   časti   rozsudku),   nakoľko   spôsobilosť žalovaného adresovať (a teda i doručiť - čo aj len na vedomie) už sťažnosť zasahujúcu do práva   na   ochranu   osobnosti   žalobkyne   v   takejto   sťažnosti   uvedenému   okruhu   osôb   je nepochybne   aj   dôkazom   o   spôsobilosti   žalovaného   s   rovnakým   úspechom   sa   zhostiť   aj povinnosti   doručiť   rovnakému   okruhu   osôb   aj   ospravedlňujúci   list.   Pre   úplnosť   k   tejto (formálnej) stránke veci potom inak odvolací súd považuje za potrebné dodať, že sťažnosť obsahujúca tzv. difamujúce tvrdenia podľa jeho názoru nemusela byť vo výroku rozsudku celkom   presne   identifikovaná   (pokiaľ   naopak   nebolo   sporným,   že žalobným návrhom   a následne i výrokom rozsudku citované tvrdenia zasahujúce do práva na ochranu osobnosti boli súčasťou sťažnosti a v citovanom znení aj boli podané) a možnosti vyhovenia žalobe v príslušnej   časti   nemohlo   byť   na   prekážku   ani   žalovaným   namietané   vytrhnutie   žalobou napadnutých   tvrdení   z   kontextu   sťažnosti   (vymedzenie   miery   dotknutia   neoprávneným zásahom je totiž na osobe domáhajúcej sa ochrany osobnosti, teda tu na žalobkyni a z konkrétnych okolnosti prípadu v prejednávanej veci vyplývalo i to, že uverejnenie do výroku rozsudku   celej   sťažnosti   by   okrem   neprehľadnosti   postrádalo   aj   zmysel   satisfakcie   - odhliadajúc inak od toho, že podstata napadnutých tvrdení bola spôsobilou zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobkyne bez ohľadu na kontext, do akého ju žalovaný - formulovaním svojej sťažnosti zasadil)....

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci samej podľa § 219 O. s. p. potvrdil...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.   Výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   upravujú podmienky,   za   ktorých   súd   vyhovie   návrhu   na   uloženie   povinnosti   pôvodcovi neoprávneného   zásahu   do   osobnosti   fyzickej   osoby   uverejniť   ospravedlnenie,   patrí do výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ako   vyplýva   z odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Co   52/2008 z 9. septembra 2008, krajský súd sa stotožnil v týchto súvislostiach so závermi okresného súdu,   ktoré   považoval   za   úplné a vystihujúce   podstatu   prerokúvanej veci.   Za   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu nemožno považovať to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkáže na bližšie dôvody, ktoré pre svoj záver uviedol súd prvého stupňa, pokiaľ sa s nimi i odvolací súd stotožňuje.

Podľa názoru ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   sp.   zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.   K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   vo   vzťahu   k jednotlivým   namietaným skutočnostiam.

Ústavný súd je preto toho názoru, že krajský súd všetky v konaní zistené okolnosti vyhodnotil tak, že preukazujú nielen existenciu zásahu do osobnosti žalobkyne, ale aj jeho neoprávnenosť.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   preto   odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Co 52/2008   z   9.   septembra   2008   za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že   sa   sťažovateľ   s rozhodnutím   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   ďalej   porušenie   základného   práva na slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy,   čl.   17   ods.   1   a 2   listiny   a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 52/2008 z 9. septembra 2008.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa   čl. 10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti,   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné opätovne pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný   súd   stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   právne   normy (II. ÚS 78/05).

Navyše   sťažovateľ   v konaní   ani   nepreukázal   pravdivosť   svojich   tvrdení   proti žalobkyni a keďže výroky na jej adresu zasiahli do jej práva na ochranu osobnosti,   čo všeobecné súdy v danom prípade aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili, nemôžu byť teda ani chránené v rozsahu čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a čl. 10 ods. 2 dohovoru. Oba   súdy   konajúce   vo   veci   sa   právne   významnou   otázkou   ochrany   základného   práva sťažovateľa na slobodu prejavu vo vzťahu k iným namietaným právam zaoberali a bližšie ich odôvodnili.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a právom podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (obdobne napr. m. m. III. ÚS 308/06, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 324/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009