znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 66/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. R. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., K., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 24/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 24/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   24/2002 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. R. M. trovy konania v sume 6   732   Sk   (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. H., K..

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 66/08-9 zo 4. marca 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 24/2002.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Dňa 06. 02. 2002 na Okresný súd Bratislava II. bola zaslaná žaloba o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, vykonané listom zo dňa 10. 01. 2002. Zároveň   žalobca   doplnil   svoju   žalobu   o   návrh   na   prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti Okresnému súdu Košice II.

Okresný súd Bratislava 11. postupoval nasledovne: Od   27.   05.   2005   t.   j.   od   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   z   27.   05.   2005 č. k. Ndc 340/02 zo dňa 27. 05. 2002 súd vo veci nekonal až do 05. 12. 2005, kedy vo veci vytýčil pojednávanie.

V roku 2006 a v roku 2007 došlo k upresneniu žalobného petitu zo strany žalobcu, k vytyčovaniu pojednávaní, avšak k meritórnemu rozhodnutiu vo veci nedošlo.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava II. v   konaní   o   určenie neplatnosti ukončenia pracovného pomeru a zaplatenia sumy 455.600 Sk s 13 % ročným úrokom z omeškania od 01. 01. 2003 do zaplatenia, ako aj náhrada trov súdneho konania, koná od roku 2002 s prieťahmi takmer 6 rokov.

Dňa 1. 9. 2007 a 19. 12. 2007 podal žalobca sťažnosti na prieťahy v konaní, avšak ani k dnešnému dňu neobdržal odpoveď na svoje sťažnosti ani vo veci nie je rozhodnuté. Ako z uvedeného vyplýva, Okresný súd Bratislava II. je v konaní nečinný (vo veci nekonal) a konanie neúmerne predlžuje, čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V danom konaní ide o štandartnú pracovnoprávnu vec, patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného   súdnictva.   Sťažovateľ   neprispel   svojim   správaním   a   konaním   k prieťahom ani plynulému postupu Okresného súdu Bratislava II. nebránila žiadna zákonná prekážka, na prejednanie a rozhodnutie vo veci.“

Sťažovateľ uviedol, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 24/2002 prebieha od roku 2002. V postupe okresného súdu vidí porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   voči   okresnému   súdu   v   sume   100   000   Sk odôvodnil tým, že vec dosiaľ nie je právoplatne skončená, čo u neho vyvoláva stav právnej neistoty.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 24/2002 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 2050/2008 z 31. marca 2008 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:

„Dňa 17. 03. 2008 bola doručená Vaša výzva na vyjadrenie sa k sťažnosti, ktorou sťažovateľ   Ing.   R.   M.,   bytom   K.   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej   lehote,   v   konaní   vedenom   na   tunajšom   súde   pod   spisovou   značkou 18 C/24/2002.

Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, podľa, vlastného uváženia s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a úkony súdu vykonané v konaní. Pri vybavovaní veci sa vystriedalo niekoľko sudcov, čo bolo spôsobené nedostatočným personálnym obsadením súdu.

Je pravda, že sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní, táto bola evidovaná pod Spr. 2167/2007, vybavená bola ako nedôvodná 18. 01. 2008.

Aj keď sa nejedná o právne zložitú vec, vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, dĺžka   konania   je   ovplyvnená   skutočnosťou,   že   aj   účastníci   konania   prispeli   svojou nečinnosťou   -   neúčasťou   na   niektorých   nariadených   pojednávaniach,   ako   to   vyplýva z pripojeného spisu.“

Predsedníčka   okresného   súdu   v podaní   z 31.   marca   2008   a   právna   zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 14. apríla 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18   C   24/2002   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania je   žaloba   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného pomeru,   ktoré   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a dosiaľ   dosiahnutých   výsledkov   konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol   v konaní   aktívny   a súčinnostný.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho   konania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k predĺženiu doterajšej doby konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   postupom okresného   súdu   v posudzovanej   veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného konania.

Z rozboru veci vyplýva, že 11. februára 2002 bola okresnému súdu podaná žaloba o neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal o prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti.   Dňa   27.   mája   2002   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ndc 340/02 návrhu sťažovateľa na prikázanie veci nevyhovel. Dňa 14. novembra 2005 sťažovateľ rozšíril svoju žalobu. Dňa 23. augusta 2007 okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu na začatie konania.

Ústavný súd zistil, že v tomto konaní došlo k nečinnosti okresného súdu. Nečinnosť okresného súdu bola zistená od 12. februára 2003, keď okresný súd vyzval svedka, ktorý si uplatnil svedočné, na predloženie dokladov o mzde, do 19. októbra 2005, keď okresný súd   určil   termín   pojednávania   na   5.   december   2005   a dal   na   vymáhanie   uznesenie o poriadkovej pokute uloženej žalovanému (nečinnosť 2 roky a 8 mesiacov). Je pravdou, že aj žalovaný prispel k predĺženiu súdneho konania tým, že neprebral písomnosti. Okresný súd   nariaďoval   pojednávania,   ktoré   sa   často   odročovali   pre   neprítomnosť   žalovaného, ktorému okresný súd niekoľkokrát udelil poriadkovú pokutu, avšak okresný súd v danom prípade mal využiť inštitút predvedenia, čím by došlo k urýchleniu konania.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 2002, konštatuje, že celková dĺžka konania – takmer 6 rokov – nemôže byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 24/2002 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   24/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk voči okresnému súdu poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba takmer 6 rokov čakala na výsledok súdneho konania o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené. U sťažovateľa oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa,   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv sťažovateľa, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné   zadosťučinenie v   sume 50 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľovi, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   si   v   sťažnosti   z 5.   februára   2008   uplatnila   trovy   konania v sume   6 732   Sk (3 176 Sk za každý úkon a 190 Sk režijný paušál za každý úkon). Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2007   v sume   19   056   Sk.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľovi   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   náhradu   trov   konania   v sume uplatnenej jeho právnou zástupkyňou, t. j. 6 732 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za   dva   úkony   právnej   služby   v   hodnote   po   3 176   Sk   (príprava   a prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   a   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   190   Sk (podľa vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), a zároveň vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008