znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Bc.   K.   M.,   so   sídlom   K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   CoE   68/05 z 22. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 8. novembra   2006   a následne   poštou   9.   novembra   2006   doručená   sťažnosť   súdneho exekútora   Ing.   Bc.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 68/05 z 22. decembra 2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   9.   septembra   2004   mu   bol   doručený   návrh oprávnenej   M.   T.,   spol.   s r.   o.   proti   povinnej   I.,   spol.   s.   r.   o.,   na zastavenie   exekúcie. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 27. marca 2004 (správne 29. septembra 2004, pozn.) podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie.

Uznesením   sp.   zn.   Er   2541/01   z 25.   apríla   2005   okresný   súd   exekúciu   zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 2 552 Sk. Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   17.   mája   2005   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 68/05 z 22. júna 2005 tak, že odvolanie odmietol. Uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 8. septembra 2006.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   odmietnutím   jeho   odvolania   proti rozhodnutiu okresného súdu porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentoval tým, že uznesenie okresného súdu o zastavení   exekúcie   vydal   vyšší   súdny   úradník,   ale   jeho   odvolanie   proti   tomuto rozhodnutiu   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   exekúcie   krajský   súd   odmietol   ako neprípustné,   pretože   smeruje   voči   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   a   to   aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa z čl. 142 ods. 2 ústavy, ako aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) platnom do 30. júna 2005 vyplýva, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľ   vyjadril   aj   názor,   že   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie obsahovalo nesprávne poučenie, v ktorom okresný súd uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Sťažovateľ sa však domnieval, že ak ide o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, opravný prostriedok   proti rozhodnutiu je prípustný, a preto postupoval   v súlade   s ustanovením   §   204   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   ak   rozhodnutie obsahuje   nesprávne   poučenie,   že   odvolanie   nie   je   prípustné,   možno   odvolanie   podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   v   náleze   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 CoE 68/05 z 22. decembra 2005 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv, zaviazal ho uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   142   ods.   2   ústavy   súdy   rozhodujú   v   senátoch,   ak   zákon   neustanoví, že vo veci   rozhoduje   jediný   sudca.   Zákon   ustanoví,   kedy   sa   na   rozhodovaní   senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa ustanovenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku účinného od 1. septembra 2005 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.Podľa   ustanovenia   § 201 ods.   1 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje...

Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...(...).

Podľa ustanovenia § 254 ods. 3 OSP účinného do 31. augusta 2005 na exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa ustanovenia § 374 ods. 3 OSP proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom   konaní súdnym   úradníkom   alebo justičným čakateľom   možno podať odvolanie za rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu   podanému   proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak   sudca   odvolaniu   podanému   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a   podrobnosti   o   tejto   ochrane   ustanoví   zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (obdobne   napr.   I.   ÚS   56/01, I. ÚS 136/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným súdom, a preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanom   prípade   okresný   súd   uznesením sp. zn. Er 2541/01   z   25.   apríla   2005   na   návrh   sťažovateľa   zastavil   exekúciu   podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 3   CoE   68/05 z 22. decembra   2005 tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože   smeruje   proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že poučenie okresného súdu o tom, že proti rozhodnutiu nebolo prípustné odvolanie, bolo nesprávne a podľa jeho názoru krajský súd taktiež vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď jeho odvolanie odmietol.

Sťažovateľ   tiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 3 CoE 68/05 z 22. decembra 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   stručne   vysporiadal s argumentáciou   okresného   súdu   obsiahnutou   v odvolaním   napadnutom   uznesení   a   bez nariadenia   pojednávania   skúmal,   či   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   ho   zákon pripúšťa.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uvádzaným   argumentom   krajský   súd   okrem   iného uviedol: „Podľa § 254 ods. 3 O. s. p. na exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. To znamená, že ustanovenia predchádzajúcich častí (prvej   až   piatej   časti   O.   s.   p.) sa použijú   v exekučnom   konaní   len   vtedy,   ak   Exekučný poriadok neustanovuje inak a ak ide o spoločné ustanovenia použiteľné pre konania podľa uvedených   častí,   ako   aj   pre   exekučné   konanie.   Takými   spoločnými   ustanoveniami   sú ustanovenia,   ktorých   použitie   nevylučuje   zákon,   ani   účel   konania   o exekúciu.   Preto z ustanovení tretej hlavy časti O. s. p. o trovách konania možno v exekučnom konaní použiť len tie ustanovenia, ktorých použitie nie je vylúčené ustanovenie § 200 až 203 Exekučného poriadku,   ktoré   podľa   odvolacieho   súdu   upravujú   trovy   exekúcie   komplexne.   Použitie všetkých ustanovení tretej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní preto neprichádza do úvahy. Nemožno preto súhlasiť s názorom súdneho exekútora, že   rozhodnutie   o trovách   exekúcie   je   vždy   rozhodnutím   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku, a preto je proti nemu prípustné odvolanie.

Ustanovenie § 202 ods. 2 O. s. p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným   v exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   odvolanie   nie   je   prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Rozhodnutie súdu o trovách exekúcie   v súvislosti   so   zastavením   exekúcie   upravuje   §   203   Exekučného   poriadku: Rozhodnutie súdu o trovách exekúcie v týchto prípadoch je preto rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa Exekučného poriadku. V ustanovení § 203, ale ani v žiadnom inom ustanovení Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvého   stupňa   sa   výslovne   neuvádza   prípustnosť   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdu o trovách exekučného konania pri zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku (...).“

Na   základe   uvedených   skutočností   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   odvolanie sťažovateľa   v danej   veci   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   odvolanie   nie   je prípustné, preto jeho odvolanie odmietol.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Ústavný   súd   už   spomenul,   že   ochrany   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy), pričom podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

V označenom prípade sťažovateľ namietal skutočnosť, že krajský súd odmietol jeho odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým krajský súd odmietol odvolanie podané proti   prvostupňovému   súdu   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   exekučného   konania   (ich sumy).   Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   v   danom   prípade   jeho   odvolanie   podané   proti rozhodnutiu okresného súdu vydaného vyšším súdnym úradníkom nemalo byť s poukazom na čl. 142 ods. 2 ústavy a ustanovenie § 374 ods. 3 OSP odmietnuté.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   špeciálnou právnou normou, pričom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005, pretože exekučné konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Občiansky súdny poriadok ako generálna právna norma v ustanovení § 202 ods. 2 zakotvuje, že odvolanie proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku je možné len vtedy, ak to tento zákon výslovne pripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku odvolanie proti uzneseniu o zastavení exekúcie z dôvodu podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku   nebolo   možné.   Súčasná právna úprava exekučného konania účinná od 1. septembra 2005 v ustanovení § 58 ods. 5 Exekučného poriadku zakotvuje, že proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Z uvedeného vyplýva, že keďže v čase rozhodovania daná právna   úprava   neplatila,   vzhľadom   na   ustanovenie   §   202   ods.   2   OSP   nebolo   možné uznesenie o zastavení exekúcie vydané podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku napadnúť odvolaním, a to ani v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania.

Obsah základnej normy zakotvujúcej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je podrobne upravený vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, ktoré   toto   právo   vykonávajú.   Aj   vo   vzťahu   k sťažovateľovej   námietke   o postupe všeobecného súdu v rozpore s čl. 142 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že toto základné ustanovenie   má svoje   odzrkadlenie   v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily, ktoré je potrebné s prihliadnutím na čl. 46 ods. 4 ústavy aplikovať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   68/05 z 22. decembra   2005 nevyplýva jednostrannosť,   ktorá   by zakladala svojvôľu   alebo takú aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu. Krajský súd v danom prípade správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne aj III. ÚS 344/06).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.