znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Česká republika, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 414/05 z 30. septembra 2005 v spojení s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6 C/85/2003-92 z 21. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2006   doručená   sťažnosť   P.   S.,   Česká   republika (ďalej   aj   „sťažovateľ“   alebo „navrhovateľ“, alebo „navrhovateľ v 2. rade“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Česká republika, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 414/05 z 30. septembra   2005   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš (ďalej   aj „okresný súd“) č. k. 6 C/85/2003-92 z 21. júna 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Pôvodné a obnovené konanie tvorí celok. Preto pri rozhodovaní je súd povinný prihliadnuť k všetkému, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní a pri prejednávaní návrhu na obnovu konania. Hodnotenie dôkazov prichádza len po vykonanom dokazovaní, ku ktorému sa môžu vyjadriť všetci účastníci – rovnosť zbraní.

Vyššie uvedenými postulátmi sa obecné súdy neriadili. Konštatovali, že moje tvrdenie o znemožnení   vyjadriť   sa   k pôvodnému rozhodnutiu preto,   že predmetný pozemnoknižný výpis   vložky   č.   2081   par.   č.   155/2   nebol   súdom   hodnotený   a zahrnutý   v dôvodoch rozhodnutia   neobstojí.   Tento   právny   názor   odôvodnili   súdy   tým,   že   som   mal   možnosť nahliadnuť   do   spisu   a oboznámiť   sa   s dôkazmi,   ktoré   boli   v procesnom   spise   založené a následne buď písomne alebo ústne do zápisnice sa k nim vyjadriť.

Právo   nahliadnuť   do   spisu   účastníkov   a povinnosť   vnútroštátneho   súdu   riadne preskúmať dôkazy, tieto vyhodnotiť a po vykonanom dokazovaní – právo účastníka sa k nim vyjadriť – sú dve rozdielne procesné štádiá. V prvom procesnom štádiu som mal možnosť nahliadnuť do spisu. V druhom procesnom štádiu som mal právo vyjadriť sa k všetkému, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní a pri prejednávaní návrhu na obnovu konania.

Súdy však v pôvodnom konaní vôbec opomenuli preskúmať výpis z pozemnoknižnej vložky č. 2081 par. č. 155/2 bez toho, aby im to bránilo zhodnotiť, či je relevantný pre jeho rozhodnutie. Tým mne bolo odňaté právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 123 o. s. p.) a k hodnoteným dôkazom v odôvodnení rozhodnutia (§ 156 o. s. p.).... Listinné dôkazy sa vykonávajú   prečítaním   (§   129   o.   s.   p.)   a nie   oboznámením   –   bez   označenia   čísla   listu procesného spisu a jeho obsahu.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesenie krajského súdu je nesprávne aj z procesného hľadiska, pretože okresný súd vo svojom uznesení „... rozhodol samostatným uznesením, že zastavuje   konanie   proti   navrhovateľovi   v 1.   rade...   a odporcom   v 1.  ...   a 2.   rade.   Toto rozhodnutie sa po vyhlásení stalo právoplatným. Krajský súd v Žiline pochybil, keď potvrdil zastavenie konania voči odporcom 1, 2 a zastavil konanie voči navrhovateľovi v rade 1. Rozhodnutie o zastavení konania prvostupňového súdu nadobudlo právoplatnosť hneď po svojom vyhlásení a malo byť vyhotovené na samostatnom procesnom uznesení. Proti tomuto uzneseniu   bolo   odvolanie   zo   zákona   vylúčené   a   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline zmätočné“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uvedeným   uznesením   krajského   súdu   v spojení s uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   pretože krajský súd „... posúdil moje odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorý zamietol môj návrh na obnovu konania formalisticky a v dôsledku toho bolo negatívne postihnuté moje právo na prístup k súdu“.

Sťažovateľ preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 414/05 z 30. septembra 2005 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 6 C/85/2003-92 z 21. júna 2005 a zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu. Sťažovateľ zároveň žiada o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť   môžu   byť   vylúčené   buď   po   dobu   celého,   alebo   časti   procesu   v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to   vyžadujú   záujmy   maloletých   alebo   ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo, v rozsahu   považovanom súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom   na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) právo na spravodlivý proces znamená, že obe strany sporu musia mať možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému súdu za rovnakých podmienok. V uvedenom kontexte princíp rovnosti zbraní, ktorý je jedným z atribútov práva na spravodlivý proces, znamená, že každá strana civilného procesu má rovnakú možnosť prezentovať svoju vec súdu za podmienok, ktoré ju nepostavia do podstatne nevýhodnejšej situácie v porovnaní s postavením odporcu (protistrany v konaní).

Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   tiež   aspekt   kontradiktórnosti   konania,   čo znamená, že obe procesné strany musia mať príležitosť nielen predložiť navrhovaný dôkaz nevyhnutný pre úspešnosť svojho návrhu predloženého súdu, ale musia mať tiež vedomosť o každom dôkaze predloženom protistranou, aby mohli mať vplyv na konečné rozhodovanie súdu   (napr.   rozsudky   Niederhörst   –   Huber   proti   Švajčiarsku   z 18.   februára   1997, Mantovanelli proti Francúzsku z 18. marca 1997).

Dohovor zároveň každému zmluvnému štátu umožňuje, aby bola otázka prípustnosti dôkazov a dôkazného bremena upravená vnútroštátnou legislatívou, pričom ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že nie je v jeho pôsobnosti hodnotenie, či vnútroštátne súdy správne hodnotili všetky dôkazy v posudzovanom konaní. Tento problém je kľúčový najmä v trestnom   procese,   kde   ESĽP   uviedol,   že   jeho   úlohou   je   najmä   zistenie,   či   dôkazy v prospech   alebo neprospech   obvineného boli   prezentované spôsobom,   ktorý   zaručí   pre neho spravodlivý proces (napr. rozsudok vo veci Schenk z roku 1988, § 46).

Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   v ustanovení   §   132   uvádza,   že   súd hodnotí   dôkazy   podľa   svojej   úvahy,   a to   každý   dôkaz   jednotlivo   a všetky   dôkazy   vo vzájomnej súvislosti, pričom zároveň prihliada na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní vrátane tých, ktoré uviedli účastníci konania.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov v rozhodovaní súdov znamená, že vykonané procesné dôkazy súd zhodnotí z hľadiska ich pravdivosti, čiže rozhodne o tom, ktoré údaje sú v súlade so skutočným stavom veci a ktoré tejto požiadavke nezodpovedajú. Súd pri uvedenej úvahe nie je viazaný zákonom, ktorý by mu prikazoval, ako má ktorý   dôkaz z hľadiska jeho pravdivosti hodnotiť. Táto voľnosť v hodnotení dôkazov má však zákonný limit   pri   hodnotení   verejných   listín,   ktoré   je   upravené ustanovením   §   134   OSP. Kontrolovateľnosť   záverov   súdu   vyplýva   následne   zo   skutočnosti,   že   súd   musí   tieto skutkové a právne závery v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite zdôvodniť.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co 414/05   z   30.   septembra   2005   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 6 C/85/2003-92 z 21. júna 2005 došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z fotokópie uznesenia okresného súdu č. k. 6 C/85/2003-92 z 21. júna 2005,   ktorá   bola   k sťažnosti   sťažovateľa   pripojená   ako   príloha,   zistil,   že   uvedeným uznesením   bol   zamietnutý   návrh   na   obnovu   konania,   konanie   bolo   zastavené   voči navrhovateľovi v 1. rade a odporcom v 1. a 2. rade a súd rozhodol aj o trovách konania.

Okresný súd v predmetnom uznesení uviedol, že „Podaním zo dňa 9. 6. 2003, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 17. 6. 2003, navrhovateľ v 2. rade P. S. podal návrh na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) a nasl. O. s. p. Návrh odôvodnil tým, že   pri   zisťovaní   podkladov   pre   účely   dedičského   konania   o novoobjavenom   majetku   po JUDr. Š. S., jeho otcovi, zistil dňa 20. 4. 2003, že z vložky č. 2081 parcela č. 155/1 je označovaný ako dom č. 68 s dvorom „intravilán“. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 8. 1947 bolo zapísané vlastnícke právo v 20/24-inách v bode 7 vložky slovenským turistom. Navrhovateľ tvrdil, že dôkazom, ktorý nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7 C 46/1993, bol výpis z pozemnoknižnej vložky č. 2081 parcela č. 155/1 k. ú. L., pričom právny zástupca navrhovateľa tvrdil, že túto listinu dostal do rúk až v priebehu mesiaca apríl 2003 a v základnom konaní o takomto dôkaze informovaný nebol. O rozporoch medzi skutočnosťami uvedenými v uzneseniach Okresného súdu Liptovský Mikuláš Čd 706/51 pravdepodobne z decembra 1951, Čd 2134/48 zo dňa 29. 12. 1948, Čd 189/52 s údajmi zapísanými do pozemnoknižnej vložky č. 2081 parcela č. 155/1 k. ú. L. sa preto dozvedel až v apríli 2003, pričom údaje v tejto pozemnoknižnej vložke   sú   spôsobilé   privodiť   navrhovateľovi   priaznivejšie   rozhodnutie   v danej   veci.   Na pojednávaní zástupca navrhovateľa v 2. rade uviedol, že ak tento výpis z pozemnoknižnej vložky aj bol založený v súdnom spise 7 C 46/1993, tak, ako dôkaz ho súd neoboznámil, nakoľko   ak   by   oboznámený   bol,   súd   by   nemohol   zaujať   taký   právny   názor,   ako   bol vyslovený v rozsudku 7 C 46/93 zo dňa 10. 9. 1998.

Navrhovateľ tvrdil, že len v apríli 2003 zistil, že do dedičstva po jeho otcovi JUDr. Š. S., by mali patriť aj nehnuteľnosti pôvodne zapísané vo vložke č. 2081 parc. č. 155/1 k. ú. L. a túto skutočnosť zistil z pozemnoknižnej vložky č. 2081 k. ú. L.

Vykonaným   dokazovaním   bolo   vyvrátené   tvrdenie   navrhovateľa,   že   o dôkaze   a to výpise z pozemnoknižnej vložky č. 2081 na parcelu č. 155/1 k. ú. L. sa dozvedel až v apríli 2003.   Navrhovateľ   pritom   povolenie   obnovy   konania   odôvodňuje   zápismi   vykonanými v uvedenej pozemnoknižnej vložke v období rokov 1947 – 1952. Nejedná sa však o novú skutočnosť   ani   o nové   tvrdenie   zo   strany   navrhovateľa   v 2.   rade,   nakoľko   tieto   isté skutočnosti uvádzal v priebehu celého konania, ktoré sa pôvodne začalo pod sp. zn. 11 C 230/91.   Uznesením   tunajšieho   súdu   10   C   48/93-43   zo   dňa   25.   11.   1994   v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici 16 Co 3745/95-64 zo dňa 29. 9. 1995 bola povolená obnova konania vedeného pod sp. zn. 11 C 230/91. Uznesením Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši 7 C 46/93-120 zo dňa 19. 7. 1996 potom súd spojil na spoločné konanie vec 7 C 46/93 a vec 11 C 230/91 a naďalej bolo vedené pod spoločnou spisovou značkou 7 C 46/93.

Z obsahu spisu tunajšieho súdu 11 C 230/91 vyplýva, že súd si dňa 18. 8. 1992 zabezpečil fotokópiu celej pozemnoknižnej vložky č. 2081, parcela č. 155/1 k. ú. L. a táto listina je v spise 11 C 230/91 založená pod č. l. 35 – 41. Na pojednávaní dňa 27. 8. 1992, ktorého sa zúčastnil aj právny zástupca navrhovateľa JUDr. Š. B., sudkyňa oboznámila tento dôkaz (č. l. 51 spisu). Fotokópia celej pozemnoknižnej vložky č. 2081, parcela č. 155/1 k. ú. L., je založená aj v spise tunajšieho súdu 7 C 46/93 pod č. l. 12 – 13 a zo spisu vyplýva, že   tento   dôkaz   predložil   navrhovateľ   K.,   L.   pri   podaní   návrhu   dňa   16.   2.   1993.   Na pojednávaní,   uskutočnenom   dňa   19.   3.   1997,   sudca   konštatoval   oboznámenie   priebehu celého   konania,   pričom   na   pojednávaní   bol   prítomný   právny   zástupca   navrhovateľa JUDr. B. (č. l. 165 spisu).

Navrhovateľ odôvodnil podanie návrhu na povolenie obnovy konania tým, že nevedel o obsahu zápisov v pozemnoknižnej vložke č. 2081 k. ú. L., pričom zápisy v tejto vložke nekorešpondujú   s uzneseniami   súdu   Čd   706/51,   Čd   2134/48   a Čd   189/52.   Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že uvedený dôkaz – výpis z pozemnoknižnej vložky č. 2081 k. ú. L. bol súdu známy, bol založený v spise 11 C 230/91 a po povolení obnovy konania aj vo veci 7 C 46/93 a súd s týmto dôkazom účastníkov oboznámil. Navrhovateľ teda neuviedol žiadne nové skutočnosti, nepredložil žiadne nové rozhodnutia ani dôkazy a potom nie je splnená podmienka prípustnosti obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. Nakoľko navrhovateľom tvrdená listina – výpis z pozemkovej knihy, bol súčasťou spisu, nemôže navrhovateľ tvrdiť, že tento dôkaz nemohol použiť v pôvodnom konaní. Súd preto návrh navrhovateľa v 2. rade na povolenie obnovy konania zamietol.“

Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Ústavný súd z fotokópie   uznesenia   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   23   Co   414/05 z 30. septembra 2005, ktorá bola k sťažnosti sťažovateľa pripojená ako príloha, zistil, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zastavil konanie proti odporcom v 1. a 2. rade, nepriznal im právo na náhradu trov konania, návrh na obnovu konania zamietol a sťažovateľa zaviazal uhradiť odporcovi v 3. rade určené trovy konania,   pričom   zároveň   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   zastavil konanie proti navrhovateľovi v 1. rade, a vo výroku, ktorým mu nepriznal právo na náhradu trov konania.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že navrhovateľ v 1. rade nemohol byť účastníkom konania z dôvodu, že nepodal návrh na začatie konania, preto krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   proti   navrhovateľovi   v 1.   rade konanie zastavil, zrušil. Krajský súd v odôvodnení uznesenia ďalej uviedol, že „Spoločným predpokladom uplatnenia nových skutočností, rozhodnutí a dôkazov je, že ich navrhovateľ nemohol   použiť   bez   svojej   viny   v pôvodnom   konaní   a že   môžu   privodiť   pre   neho priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci.   Skutočnosťou   v tomto   zmysle   môže   byť   akákoľvek skutočnosť právne spôsobilá privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Novo uvádzaná skutočnosť musí byť spojená vždy s novým dôkazom,   ktorý navrhovateľ navrhne. Pri posúdení toho, či ide o novú skutočnosť alebo dôkazy je rozhodujúce, že ich účastník nemohol včas uplatniť v pôvodnom konaní alebo aj v odvolaní, t. j. do okamžiku, keď mu uplynula lehota na odvolanie, poprípade ešte aj v priebehu odvolacieho konania do vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom.

V preskúmavanej veci navrhovateľ tvrdil, že len v apríli 2003 zistil, že do dedičstva po jeho otcovi JUDr. Š. S. by mali patriť aj nehnuteľnosti, pôvodne zapísané vo vložke č. 2081 parc. č. 155/1 kat. územia L..

Preskúmaním obsahu spisu 11 C 230/91 krajský súd zistil, že dňa 18. 8. 1992 si súd zabezpečil výpis pozemnoknižnej vložky č. 2081 parc. č. 155/1 kat. územie L. a táto listina je v spise založená pod č. l. 35 – 41. Na pojednávaní 27. 8. 1992 bola táto listina oboznámená ako dôkaz. Naviac fotokópia pozemnoknižnej vložky 2081 parc. č. 155/1 kat. územie L. je založená aj v spise okresného súdu 7 C 46/93 pod č. l. 12 – 13 a tento dôkaz predložil K., L. pri podaní návrhu 16. 2. 1993. Je teda nesporné, že navrhovateľom poukazovaný výpis z pozemnoknižnej vložky č. 2081 parc. č. 155/1 pre kat. ú. L. nie je novou skutočnosťou ani novým dôkazom, ktorý navrhovateľ nemohol včas uplatniť v pôvodnom konaní. Tento dôkaz bol   súdu   totiž   známy   a účastníkom   konania   v rámci   oboznamovania   spisu   oboznámený. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa v podanom odvolaní o tom, že predmetný pozemnoknižný výpis nebol zo strany okresného súdu hodnotený, zahrnutý do dôvodov rozhodnutia a preto sa   k nemu   nemohol   vyjadriť.   Navrhovateľ   ako   účastník   konania   má   kedykoľvek   právo nahliadnuť do súdneho spisu, oboznámiť sa s dôkazmi, listinami, ktoré sú v spise založené a následne sa k nim buď písomne alebo ústne do zápisnice vyjadriť. Z tohto dôvodu ani krajský súd nezistil skutočnosti, ktoré by povolenie obnovy konania, vedeného na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. 7 C 46/93 odôvodňovali. Preto uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým návrh na obnovu konania zamietol ako vecne správny potvrdil.“Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   formalistický   prístup   súdov   (najmä krajského súdu) a zároveň porušenie materiálneho práva vidí v skutočnosti, že neuznali jeho tvrdenie, že pred aprílom 2003 nemal možnosť vyjadriť sa k existencii dôkazu - výpisu z pozemnoknižnej vložky č. 2081 parc. č. 155/1 pre kat. ú. L., pričom porušenie procesného práva   malo   spočívať   v tom,   že   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   nie   je   prípustné odvolanie.

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   414/05 z 30. septembra 2005 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 6 C/85/2003-92 z 21. júna 2005 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sám sťažovateľ uznáva, že všeobecný súd oboznámil prinajmenej existenciu pozemnoknižnej vložky č. 2081 parc. č. 155/2 v spise, čiže o tomto dôkaze sa aspoň touto cestou dozvedel. Nič mu nebránilo v rámci nahliadnutia do spisu ho následne preštudovať a vyjadriť sa k nemu. Sťažovateľ teda už v pôvodnom konaní o existencii tohto dôkazu vedel, mohol ho preštudovať a vyjadriť sa k nemu.Oba súdy v odôvodnení svojich uznesení podrobne uviedli dôvody, ktoré ich viedli k odmietnutiu   návrhu   na   obnovu   konania,   a vyvrátili   jeho   tvrdenie,   pre   ktoré   žiadal o obnovu konania (najmä tvrdenie, že pred aprílom 2003 nevedel o predmetnom dôkaze a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť), a sťažovateľ svojimi tvrdeniami nepreukázal, že by tieto   rozhodnutia   boli   arbitrárne   alebo   svojvoľné.   Z uvedeného   dôvodu   podľa   názoru ústavného   súdu   nejestvuje   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   základným   právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu a okresného súdu pri rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o porušení   sťažovateľom označeného práva.

V súvislosti   s   údajným   porušením   procesných   práv   sťažovateľa   namietaným postupom   krajského   súdu   a okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   proti   uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie, neobstojí teda tvrdenie, že by postupom súdov bolo došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (napr. ustanovenie § 202 OSP).

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s právnym   názorom   krajského   súdu, nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, III. ÚS 215/05, III. ÚS 21/06), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006