znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Milana Adamca, N. Z., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. c), čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Nových   Zámkoch,   odboru   skráteného vyšetrovania,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1157/1-OSV-NZ-04   Ch   a jeho uznesením   o začatí   trestného   stíhania   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1157/1-OSV-NZ-04   Ch z 29. októbra   2004   a uznesením   Okresnej   prokuratúry   v Nových   Zámkoch   č.   k. 2 Pv 692/02-52 z 25. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Milana Adamca   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2004 doručená sťažnosť Milana Adamca, N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. c), čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nových Zámkoch,   odboru   skráteného vyšetrovania (ďalej   len „polícia“),   v konaní vedenom   pod sp. zn.   ČVS:   ORP-1157/1-OSV-NZ-04   Ch   a jeho   uznesením   o začatí   trestného   stíhania sp. zn.   ČVS:   ORP-1157/1-OSV-NZ-04   Ch   z 29. októbra   2004   a uznesením   Okresnej prokuratúry   v Nových   Zámkoch   (ďalej   len   „prokuratúra“)   č.   k.   2   Pv   692/02-52 z 25. novembra 2004.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Na základe sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona bolo po oznámení B. A. „začaté policajným orgánom OO PZ Nové Zámky trestné stíhanie“ sťažovateľa uznesením sp. zn. ČVS:   ORP-427/NZ-02   zo   16.   októbra   2002   postupom   podľa   §   160   ods.   1   Trestného poriadku.   Sťažovateľovi   bolo   políciou   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1157/1-OS-NZ-04 Ch z 29. októbra 2004. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokuratúra zamietla ako nedôvodnú uznesením č. k. 2 Pv 692/02-52 z 25. novembra 2004.

Porušenie   svojich   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v nerešpektovaní   jeho prezumpcie   neviny   políciou   a prokuratúrou,   a to   zvlášť   formuláciou „z   dôvodov,   ktoré policajný orgán zadovážil nepochybne vyplýva, že skutok sa stal a že ho spáchal obvinený Milan Adamec, pretože si zavinene nesplnil vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére, čím naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu...“ použitou v odôvodnení uznesenia prokuratúry č. k. 2 Pv 692/02-52 z 25. novembra 2004, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu polície o vznesení obvinenia.

Ústavný   súd   posudzoval   citovanú   formuláciu   v kontexte   celého   uznesenia prokuratúry č. k. 2 Pv 692/02-52 z 25. novembra 2004 a zohľadnil aj úlohu prokuratúry v trestnom konaní. Predovšetkým treba konštatovať, že prokuratúra ako orgán verejnej moci v zásade   môže   porušiť   prezumpciu   neviny   zakotvenú   v čl.   6   ods.   2   dohovoru   slovami: „Každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   sa považuje   za   nevinného,   dokiaľ   jeho   vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“

Pre posúdenie citovanej formulácie má význam, že nebola použitá na verejnosti, ale v rámci   úradného   dokumentu,   rozhodnutia   majúceho   konkrétnu   funkciu   v rámci sťažovateľovho   trestného   stíhania,   t.   j.   uznesenia   prokuratúry   č.   k.   2   Pv   692/02-52 z 25. novembra   2004,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažovateľova   sťažnosť   proti   vzneseniu obvinenia   sťažovateľovi.   Úlohou   prokuratúry   v trestnom   konaní   nie   je   rozhodovať o sťažovateľovej vine alebo nevine. V tejto súvislosti je významná prvá veta § 163 ods. 1 Trestného   poriadku:   „Ak   je   na   podklade   zistených   skutočností   dostatočne   odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, vydá vyšetrovateľ alebo policajný orgán bez meškania   uznesenie,   že   sa   táto   osoba   stíha   ako   obvinený.“   Prokuratúra   teda   uvedenou formuláciou   vyjadrovala   svoj   záver   o otázke,   či   bol   na   podklade   zistených   skutočností dostatočne odôvodnený záver, že sťažovateľ spáchal trestný čin, z ktorého bol obvinený. Odpoveď na túto otázku vyžadovala predbežný záver o tom, že sa trestný čin stal a že ho spáchal sťažovateľ.

V závere odôvodnenia uznesenia prokuratúry č. k. 2 Pv 692/02-52 z 25. novembra 2004 je použitá formulácia: „... je povinnosťou policajného orgánu v konaní postupovať tak, aby   náležite   zistil   skutočný   stav   veci   a objasnil   s rovnakou   starostlivosťou   okolnosti svedčiace   proti   obvinenému, ako aj okolnosti,   ktoré svedčia   v jeho prospech   a vykonať dôkazy   v oboch   smeroch...   “,   z ktorej   vyplýva, že   otázku   viny   sťažovateľa   nepokladala prokuratúra   za   definitívne   vyjasnenú,   lebo   zdôraznila   potrebu   ďalšieho   dokazovania v prospech i neprospech sťažovateľa (obvineného).

V uvedených   kontextoch   je   citovaná   formulácia   prokuratúry   nevhodná a nezodpovedá povinnosti orgánu činného v trestnom konaní starostlivo voliť slová. Bola však určená účastníkom konania, a nie verejnosti. Preto nemohla u širšieho okruhu osôb vzbudiť dojem sťažovateľovej viny. Nesvedčí   ani o tom, že prokuratúra už považovala sťažovateľa za vinného, lebo na inom mieste napadnutého uznesenia zdôraznila nutnosť ďalšieho dokazovania.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   v rozsudku   Daktaras   v.   Litva   (No 42095/98 z 10. októbra 2000) v § 44 zdôraznil význam kontextu použitia formulácie pre posúdenie otázky,   či   ňou   mohlo   byť   porušené   právo   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu sťažovateľovo právo podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   nemohlo   byť   porušené   uznesením   prokuratúry   č.   k. 2 Pv 692/02-52   z 25.   novembra   2004,   a preto   je   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   práva   na   prejednanie   jeho   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   políciou   v konaní   sp.   zn.   ČVS:   ORP 1157/1-OSV-NZ-04   Ch   uznesením   polície   sp.   zn.   ČVS:   ORP   1157/1-OSV-NZ-04   Ch z 29. októbra   2004   a prokuratúry   č.   k.   2   Pv   692/02-52   z 25.   novembra   2004,   v tejto súvislosti treba konštatovať, že krátkosť trestného stíhania sťažovateľa zatiaľ vylučuje, aby v ňom došlo k porušeniu označeného práva. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ sa stal účastníkom konania až vznesením obvinenia, od ktorého do doby rozhodovania ústavného súdu   uplynuli   štyri   mesiace.   Preto   treba   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľom   opísaný   a z príloh   jeho   sťažnosti   vyplývajúci   skutkový   stav neobsahuje   nič,   čo   by   súviselo   so   záväzkom   dodržiavať   ľudské   práva   podľa   čl.   1, naznačovalo možnosť porušenia minimálnych práv obvineného podľa čl. 6 ods. 3, možnosť porušenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13, možnosť diskriminácie podľa čl.   14   alebo   zneužitia   práv   podľa   čl.   17   dohovoru.   Odôvodnenie   sťažnosti   neobsahuje právne   úvahy   a argumenty   signalizujúce   možnosť   porušenia   týchto   práv.   Preto   bolo potrebné celú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005