znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/04-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Štátnym fondom rozvoja   bývania   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3991/Ž-2003   a Ministerstvom   výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2004 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   Štátnym   fondom   rozvoja   bývania   (ďalej   len   „fond“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3991/Ž-2003   a Ministerstvom   výstavby   a regionálneho   rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

V sťažnosti je uvedené, že sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom zastupuje Ing. D. K., B. Podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) musí byť ku sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorá je druhom návrhu na začatie konania pred ústavným súdom,   pripojené   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   advokátom.   Toto splnomocnenie musí byť udelené výslovne na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Ing. D. K. zjavne nie je advokátom a zo sťažnosti nevyplýva žiadny iný dôvod, prečo by mal v konaní pred   ústavným   súdom   zastupovať sťažovateľa.   Ústavný   súd   koná   priamo so sťažovateľom.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   práv   došlo   nasledovným,   ním   opísaným a z príloh sťažnosti vyplývajúcim skutkovým stavom.

Sťažovateľ   prvýkrát   požiadal   o poskytnutie   podpory   z prostriedkov   fondu   v roku 1999. Jeho žiadosť bola zamietnutá pre vyčerpanie prostriedkov fondu. Od roku 1999 do 29. septembra   2003,   keď   sťažovateľ   podal   novú   žiadosť   o poskytnutie   podpory z prostriedkov   fondu,   sa   zdvojnásobili   ceny   bytov   a znížila   výška   prostriedkov poskytovaných fondom. Na základe výzvy fondu sťažovateľ svoju žiadosť doplnil ďalšími dokladmi.   Požiadavky   z ďalšej   výzvy   fondu   z 29.   novembra   už   nevedel   splniť,   lebo potrebnými dokladmi nedisponoval. Sťažovateľ tvrdí, že spĺňal podmienky na priznanie podpory z fondu a to i doložil potrebnými dokladmi. Fond však niektoré z dokladov neuznal a požadoval   od   sťažovateľa   ďalšie,   podľa   jeho   mienky   nadbytočné   a jemu   nedostupné doklady. Fond neuznal ani jeho príjem z vedľajšieho zamestnania a tvrdil, že jeho príjem postačuje na splácanie len menšej sumy, akú požadoval, a ani túto mu nepriznal.

Sťažovateľ tvrdí, že fond konal s prieťahmi, menil už iným orgánom rozhodnuté veci a jeho rozhodnutia boli nespravodlivé. Nápravu nevykonalo ani ministerstvo. Sťažovateľ sa na prieťahy v konaní sťažoval 10. októbra 2003 a 8. decembra 2003 na fonde a ministerstve.Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal náhradu majetkovej ujmy 700 000 Sk a nemajetkovej ujmy 100 000 Sk s 12,5 % úrokom do dňa zaplatenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona o ústavnom súde, pričom skúmal, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo   oneskorene,   ako   aj   to,   či   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (II. ÚS 130/02).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   označených   práv   došlo   rozhodnutím a postupom   fondu   a ministerstva,   ktoré   sú   orgánmi   verejnej   správy.   Proti   rozhodnutiam a postupom (vrátane nečinnosti) orgánov verejnej správy sa sťažovateľ môže, alebo v rámci zákonných lehôt sa v minulosti mohol brániť v rámci správneho súdnictva podľa § 244 a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku. Možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecnými súdmi vylučuje právomoc ústavného súdu.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   o jeho   sťažnosti   nemožno odstrániť.   Preto   ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   iných   nedostatkov (chýbajúce   právne   zastúpenie,   problematická   formulácia   návrhu   výroku   rozhodnutia ústavného súdu etc).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 25. februára 2004