znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 66/01

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 28. júna 2001 na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval podanie   B. D., bytom O., ktorým namieta porušenie svojich práv a práv jej rodičov podľa čl. 11, čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 116/2000   zo   dňa   20. apríla 2001 a domáha sa rozhodnutia, ktorým by ústavný súd   zrušil uvedené rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodol v merite veci jej občianskoprávny spor, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť B. D.   o d m i e t a   pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa 15. júna 2001 doručené podanie B. D., bytom O. (ďalej len „navrhovateľka“),   ktorým   namieta porušenie   svojich   práv   a   práv   jej rodičov podľa čl. 11, čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 116/2000 zo dňa 20. apríla 2001 a domáha sa rozhodnutia, ktorým by ústavný súd zrušil uvedené   rozhodnutie   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   a   rozhodol   v merite   veci   jej občianskoprávny spor o zrušenie práva užívať rodinný dom a pozemky.

Napadnutým   uznesením   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“)   zastavil   konanie,   lebo   navrhovateľka   nebola   v dovolacom   konaní   zastúpená advokátom   alebo   komerčným   právnikom   a ani   sama   nemá   právnické   vzdelanie. Navrhovateľka tvrdí, že právneho zástupcu mala. Ústavný súd neskúmal, či navrhovateľka mala právneho zástupcu, lebo to, čo navrhovateľka žiada, zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd podľa platnej ústavnej úpravy nemôže v žiadnom type konania.

Ústavný súd podanie navrhovateľky vyhodnotil na základe jeho obsahu ako ústavnú sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorá   nemá zákonom   predpísané   náležitosti.   Ani   keby   ústavný   súd   podanie   vyhodnotil   ako   podnet podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, nemohol by ho prijať na ďalšie konanie.

V Slovenskej republike platí okrem ústavy, ktorá v druhej hlave zakotvuje základné práva a slobody, aj Listina základných práv a slobôd, a preto sa v konaní pred ústavným súdom možno domáhať aj v nej zakotvených práv a slobôd.

Navrhovateľka   pravdepodobne   vychádzala   z ústavnej   úpravy   príslušnosti a právomoci Ústavného súdu Českej republiky. V Slovenskej republiky však ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že: „Ústavný súd SR nemá právomoc na preskúmanie výrokovej časti a odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov“   (II. ÚS 21/96)   a „Ústavný súd nemá právomoc zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov...“ (II. ÚS 1/95).

Ústavný   súd   nemôže   ani   nahrádzať   všeobecné   súdy   a namiesto   nich   rozhodovať občianskoprávne   spory.   „Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nie   je   oprávnený   rušiť rozhodnutia všeobecných súdov, prípadne nahrádzať ich rozhodnutia v občianskoprávnych alebo trestných veciach svojimi vlastnými rozhodnutiami. Takéto konanie Ústavného súdu SR   by   zakladalo   porušenie   Ústavou   SR   zaručenej   nezávislosti   súdnej   moci   a bolo   by i v príkrom rozpore s rešpektovaním princípu ústavnosti“ (I. ÚS 26/93).

Nedostatok   príslušnosti a právomoci ústavného súdu nie je možné za súčasného právneho   stavu   odstrániť,   a preto   ústavný   súd   neskúmal   splnenie   ostatných   procesných podmienok ani nevyzýval navrhovateľku na ustanovenie právneho zástupcu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.