znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 657/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 14   Co/258/2014-92   z 20. júna   2014   vo   výroku,   ktorým   jej   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2014 doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/258/2014-92 z 20. júna 2014 vo výroku, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2012 domáhala proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) zaplatenia náhrady trov nákladov výkonu trestu v sume 35,43 € s prísl. podľa § 23 ods.   1 písm.   c)   zákona č.   119/1990   Zb.   o   súdnej   rehabilitácii   v znení neskorších predpisov.   V   dôsledku   rozhodnutia   odporcu   č.   10119/20012/153   zo   17.   augusta   2012 sťažovateľka   podaním   z   27.   augusta   2012   zobrala   svoj   návrh   v   časti   istiny   späť. Na pojednávaní   konanom   14.   januára   20123   zobrala   späť   aj   návrh   v   časti   úrokov z omeškania; trvala však na náhrade trov právneho zastúpenia.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C/97/2012-46 zo 14. januára 2013 konanie z dôvodu späťvzatia návrhu zastavil a odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 48,46 € z titulu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia.   Na   základe   odvolania   odporcu   krajský   súd (prvým) uznesením č. k. 14 Co/238/2013-60 z 31. júla 2013 zrušil uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C/97/2012-77   zo   17.   decembra   2013   uložil odporcovi   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   prvostupňového   konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 36,19 €; náhradu trov odvolacieho konania   sťažovateľke   nepriznal.   Na   základe   odvolania   odporcu   krajský   súd   (druhým) uznesením č. k. 14 Co/258/2014-92 z 20. júna 2014 uznesenie okresného súdu potvrdil a zároveň rozhodol, že „Navrhovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva“, čo odôvodnil   tým,   že „Navrhovateľka   bola   v odvolacom   konaní   úspešná   (má   nárok na náhradu trov) a hoci si náhradu trov právneho zastúpenia uplatnila, jej právny zástupca ich nevyčíslil, a preto mu podľa § 151 ods. 2 O. s. p. nemohli byť priznané.“. Uvedené rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 18. augusta 2014.

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   výlučne   druhý   výrok   uznesenia   krajského   súdu č. k. 14 Co/258/2014-92 z 20. júna 2014, pričom poukazuje na odôvodnenie svojho podania z   25.   februára   2014   označeného   ako „Vyjádření   k odvolání   žalované“,   v ktorom prostredníctvom právneho zástupcu navrhla, aby odvolací súd „žalobkyni přiznal náhradu nákladů   odvolacího   řízení,   t.   j.   k dnešnímu   dni   odměnu a paušální   náhradu na 1 úkon právní pomoci (toto podání)“. Právny zástupca v tomto podaní odmenu nevyčíslil, pretože tak   urobil   už   v predchádzajúcom   podaní   z 29.   marca   2013   označenom   ako „Vyjádření k odvolání žalované“ (proti prvému uzneseniu krajského súdu, pozn.), v ktorom náhradu trov svojho právneho zastúpenia v odvolacom konaní vyčíslila celkovou sumou 24,41 € pozostávajúcou z odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 16,60 € a jeden režijný paušál v sume 7,81 €;   ako aj podania   z 25.   februára 2014 označeného ako „Vyjádření k odvolání   žalované“,   v ktorom   navrhla,   aby   odvolací   súd „žalobkyni   přiznal   náhradu nákladů   odvolacího   řízení,   t.   j.   k dnešnímu   dni   odměnu a paušální   náhradu na 1 úkon právní pomoci (toto podání)“.

Sťažovateľka namieta, že uvedeným rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   čo   odôvodňuje tým, že trovy odvolacieho konania, resp. odmenu za právne zastúpenie v odvolacom konaní, musí   v konečnom   dôsledku   zaplatiť   zo   svojho   len   preto,   že   tieto   jej   právny   zástupca v druhom odvolacom konaní „neopakoval“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v   petite   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil, že krajský súd uznesením č. k. 14 Co/258/2014-92 z 20. júna 2014 vo výroku, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, porušil jej základné právo podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a   aby   sťažovateľke   priznal   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 Co/258/2014-92 z 20. júna 2014 vo výroku, ktorým jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.Napriek   tomu,   že   sťažovateľke   je   známa   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa problematiky náhrady trov konania, ktorú v sťažnosti aj konkrétne cituje, ústavný súd pri jej predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sa   vyznačuje   nedostatkom   odôvodnenia,   pretože sťažovateľka   námietku   porušenia   svojich   práv   neodôvodnila   v   súlade   s   ich   obsahom v zmysle § 20 ods.   1 zákona o ústavnom súde.   Sťažovateľka v sťažnosti   vyslovila len obavu, že trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov jej právneho zastúpenia bude musieť zaplatiť zo svojho.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV.   ÚS   168/05,   III.   ÚS   789/09,   III.   ÚS   280/2013).   Povinnosti   advokáta   vylučujú,   aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Nespokojnosť   sťažovateľa   s   právnym   posúdením   veci   všeobecným   súdom   sama osebe   nepostačuje   na prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   ním vydaného   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   3/97, I. ÚS 225/05,   II.   ÚS   56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nepovažoval za účelné   vyzývať   sťažovateľku   na   odstránenie   vytýkaného   nedostatku,   pretože vychádzajúc   z   čl.   51   ods.   1   ústavy   z   ústavnoprávneho   hľadiska   nie   je   žiaden   dôvod na spochybnenie, resp. korekciu právneho záveru krajského súdu o nepriznaní náhrady trov (druhého) odvolacieho konania sťažovateľke podľa § 151 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažnosť sťažovateľky by preto bolo možné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014