SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 656/2014-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuRudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, obaja zastúpení advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduPiešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 367/2008 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 367/2008 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.4 C 367/2008 konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a každému z nichfinančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e im Okresný súdPiešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 450,24 € (slovom štyristopäťdesiat eura dvadsaťštyri centov), na účet ich právneho zástupcu advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 656/2014-11 zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), zastúpených advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 C/367/2008.
V napadnutom konaní o určenie vecného bremena vydržaním, ktoré začalo návrhomdoručeným Okresnému súdu Trnava 18. augusta 2005 a bolo pôvodne vedené na tomto súdepod sp. zn. 29 C/122/2005, vystupujú sťažovatelia ako odporcovia. Po obnovení Okresnéhosúdu Piešťany napadla vec 1. januára 2008 na tento súd a bola ďalej vedená pod sp. zn.4 C 367/2008. Do podania sťažnosti na ústavnom súde nebolo uvedené konanie právoplatneukončené a pojednávanie na okresnom súde v tomto období trvalo približne šesť a pol roka,celkovo však takmer deväť rokov.
Sťažovatelia k stavu veci uvádzajú: «Účastníci sú si v konaní pred súdom rovní, to znamená, že tak ako uplatňovaniepráva navrhovateľa na súde požíva ústavnú ochranu, túto požíva i odporca pri jeho bránení.U sťažovateľov napriek tomu, že sú odporcami prieťahy spôsobené a spôsobovanéOkresným súdom Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonoma rezignáciu brániť akokoľvek a kdekoľvek svojich práv. Nečinnosť súdu a najmä jehoneefektívna činnosť má vplyv i na ich zdravotný stav, keďže ide o osoby v dôchodkovomveku a túto jeseň života si predstavovali tráviť a prežívať inak než ako účastníciprieťahového konania, v ktorom okrem porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je badaťi porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. U sťažovateľov teda oprávneneprieťahy spôsobované porušiteľom bez právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajúhrozbu neprimeraných najmä psychických útokov zo strany navrhovateľov. Sťažovatelia súdennodenne pod tlakom a musia sa spoliehať na milosť a nemilosť porušovateľa.
Nečinnosť a neefektívna činnosť spôsobila a spôsobuje zbytočné prieťahy v konanívedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 29C/122/2005 ako i v konaní predOkresným súdom Piešťany pod sp. zn. 4C/367/2008 a takto je stále porušované garantovanéprávo podľa čl. 48 Ústavy SR.
Neúmerná dĺžka konania pred súdom má teda dopad najmä na ich psychickú stránkua absolútnu neistotu, nakoľko do dnešného dňa nie je vo veci právoplatne rozhodnutéa nemôže byť uzavretá kapitola v ich živote, a to definitívne vyporiadanie sas navrhovateľmi, ktorí sa domáhajú cez súd svojho „práva“ pričom nekonanie má priamyvplyv na sťažovateľov, ktorí nemôže brániť svoje práva a keď ich i môžu brániť každérozhodnutie porušovateľa v ich neprospech im odoberá časť zdravia a chute do života.Povaha veci, konanie a prístup oboch súdov si od začiatku vyžadoval a vyžadujemimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemupostupu, tak aby bol naplnený účel konania a odstránený stav právnej neistoty, a to už lens prihliadnutím na vek účastníkov konania. Napriek tomu porušovateľ nekoná a ak koná,rozhodnutiami vytvára u sťažovateľov zbytočný pocit oprávnenosti nároku navrhovateľov,ktorý sa jeho činnosťou a neefektívnou činnosťou znásobil.»
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú, že «nevyužitie všetkých iných právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu ich základného práva alebo slobôd sťažovateľom účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa osobitných predpisov, tak, aby boli odstránené prieťahy v konaní, odôvodňujeme rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré dňa 22. októbra 2012 nadobudli právoplatnosť. Ide o rozsudky ESĽP z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike».
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnostitakto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľov v I. a II. rade, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/367/2008 (pôvodne pred Okresným súdom Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 29C/122/2005) porušené.
II. Okresnému súdu Piešťany prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/367/2008 konal bez ďalších prieťahov.
III. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom: desaťtisíc Eur), ktorému ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom: desaťtisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
V. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané vykonané v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), §16 ods. 3 a § 13 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) ⬛⬛⬛⬛ a v sume 300,16 € (slovom: tristo Eur a šestnásť centov) advokátovi
, na jeho účet č.
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn. Spr. 857/14 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2014, v ktorom predsedníčkaokresného súdu uviedla prehľad jednotlivých úkonov vykonaných vo veci. V záverevyjadrenia uviedla:
„K namietaným obdobiam nečinnosti si dovoľujem poukázať najmä na nedostatočné personálne obsadenie Okresného súdu Piešťany sudcami už od jeho znovuobnovenia od 1. 1. 2008, kedy na súde pôsobilo len 7 sudcov, hoci súdy s porovnateľne veľkým územným obvodom mali priemerne 15 sudcov, viedlo k neprimeranej zaťaženosti sudcov množstvom pridelených vecí, pričom zo strany vedenia súdu nebolo možné túto situáciu žiadnym spôsobom ovplyvniť a Ministerstvo spravodlivosti SR oprávnené určovať voľné miesta sudcov situáciu riešilo len postupným navyšovaním miest sudcov, a to v priebehu 6 rokov na počet 13 sudcov, čo však neviedlo k zníženiu zaťaženosti súdu, nakoľko Okresný súd Piešťany mal mať od 01. 01. 2008 s ohľadom na veľkosť jeho obvodu minimálne 15 sudcov.
Už samotná skutočnosť, že sudca má viac ako 600 až 700 vecí v pojednávacej agende, v ktorých treba vytýčiť termín pojednávania, znamená, že ak by sudca vo všetkých veciach naraz vytýčil pojednávanie, mal by termíny vytýčené na viac ako 12 mesiacov dopredu, pričom v žiadnej z vecí by nemohol pojednávanie odročiť na skorší termín ako za rok, čo je neprípustné. V ideálnom prípade sudca skončí okolo 300 vecí v hlavnej agende za rok, čo znamená, že efektívne odpojednáva 300 konaní, ktoré je schopný skončiť, nakoľko veľa konaní treba pojednávať viac ako raz. Už len táto okolnosť neumožňuje sudcovi efektívne konať vo viac ako 600 spisov v hlavnej agende, čo má za následok objektívne prieťahy v konaniach, ako aj dlhé obdobia medzi jednotlivými úkonmi. Množstvo vecí v pojednávacej agende v senáte sudcov Okresného súdu Piešťany má za následok prieťahy v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci s ohľadom na potrebu vybavovať pridelené veci podľa poradia nápadu s prihliadnutím len na prednostné veci, čo sa predmetného konania netýka.
Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 01. 05. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.
Súčasne si dovoľujem poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 16 Kss 9/2013-91 z 20. 03. 2014, kde disciplinárny senát uznal pri hodnotení prieťahov v konaniach z hľadiska porušenia povinností sudcu a jeho prípadného disciplinárneho previnenia, že činnosť každého sudcu má svoje limity a po nikom nemožno požadovať, aby sa nie krátkodobo, ale trvale, pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom a v prospech nadštandardného plnenia pracovných úloh dlhodobo úplne potláčal svoj súkromný život. Sudca preto nemôže byť uznaný disciplinárne zodpovedným za to, že je dlhodobo značne vyťažený a v dôsledku toho jednoducho nie je schopný robiť všetky potrebné úkony bezodkladne tak, ako by zodpovedalo potrebám každého jednotlivého konania a najmä záujmom účastníkov na čo možno najrýchlejšom rozhodnutí vo veci.“
K stanovisku predsedníčky okresného súdu sa sťažovatelia vyjadrili prostredníctvomsvojho právneho zástupcu podaním z 2. januára 2015, v ktorom uviedli, že trvajúna dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti. Obranu okresného súdu spočívajúcuv poukázaní na personálne problémy zhodnotili ako neakceptovateľnú, odvolávajúc sana judikatúru ústavného súdu o tejto otázke.
Trovy právneho zastupovania si sťažovatelia prostredníctvom ich právneho zástupcuvyčíslili v tomto štádiu konania na sumu 450,24 €.
Predsedníčka okresného súdu, ako aj sťažovatelia vyjadrili súhlas s upustenímod ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasomúčastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdusp. zn. 4 C/367/2008 priebeh a stav konania. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil tietoskutočnosti:
Na okresný súd napadla vec 1. januára 2008 a bola ďalej vedenápod sp. zn. 4 C/367/2008. Prvý úkon realizoval okresný súd 17. júla 2009 (viac ako rok ajpol od prevedenia veci) vo forme dopytu navrhovateľom, či trvajú na podanej žalobe.Po kladnej odpovedi navrhovateľov nariadil súd termín pojednávaniana 12. november 2009. Pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu odporcov(sťažovateľov) na 21. január 2010. Uvedené pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastnícikonania ako aj svedkovia, bolo odročené na 15. marec 2010 z dôvodu doloženia listinnýchdôkazov navrhovateľmi. Na pojednávaní 15. marca 2010 bol po doplnení dokazovaniavyhlásený rozsudok. Na základe odvolania odporcov zabezpečoval okresný súd vyjadreniek odvolaniu a zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Odvolaciemu súdu bol spisdoručený 9. februára 2011 (takmer 11 mesiacov od vyhlásenia rozsudku). Spis bol 14.februára 2012 predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi na vyrubenie správneho poplatkuza odvolanie. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím sp. zn. 24Co/40/2011 z 30. marca 2012 odvolaním napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd okrem iného konštatoval, že prvostupňový súdnevyzval navrhovateľov kvalifikovaným spôsobom na odstránenie nedostatkov návrhu,keďže návrh bol neurčitý, čo sa týka druhu vecného bremena, ktorého určenia sa domáhali.Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu pochybil, pričom išlo o vadu, ktorá mala zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresnému súdu bol spis doručený 2. mája 2012,takmer dva roky od podania odvolania sťažovateľmi.
Okresný súd vyzval 10. mája 2012 navrhovateľov na doplnenie návrhu. Po doručenínávrhu na zmenu petitu uznesením z 29. júna 2012 súd pripustil zmenu návrhu. Na pokynsudkyne bol spis 10. augusta 2012 predložený vyššiemu súdnemu úradníkov na právnyrozbor. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 14. november 2012. Na tomtopojednávaní súd doplnil dokazovanie a vyhlásil rozsudok vo veci. Na základe odvolaniaúčastníkov konania bol spis 25. apríla 2013 predložený krajskému súdu na rozhodnutieo odvolaní.
Okresnému súdu bol 8. júla 2013 doručený návrh navrhovateľov na nariadeniepredbežného opatrenia, v dôsledku čoho bol spis vyžiadaný z krajského súdu. Okresný súduznesením z 31. júla 2013 nariadil predbežné opatrenie. Proti rozhodnutiu o nariadenípredbežného opatrenia sa odporcovia odvolali. Krajský súd uznesenímsp. zn. 9 Co/370/2013 z 28. novembra 2013 zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňatak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
O odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd uznesenímsp. zn. 24 Co/173/2013 z 30. apríla 2014, ktorým rozhodnutie okresného súdu zrušil a vecmu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vec nesprávneprávne posúdil tým, že na vec neaplikoval správne všetky náležité ustanovenia právnehopredpisu a nadväzne nedostatočne zistil skutkový stav. Spis bol na okresný súd doručený26. mája 2014.
Ústavný súd konštatuje, že v konaní sp. zn. 4 C/367/2008 sa dlhšie obdobienečinnosti vyskytlo od 1. januára 2008 do 17. júla 2009 (takmer rok a pol), pričom okresnýsúd prvé pojednávanie nariadil až na 12. november 2009, t. j. 22 mesiacov a 12 dnípo prevzatí veci. Ďalší prieťah v konaní badať v období od marca 2010 do rozhodnutiao odvolaní 30. marca 2012. Odvolanie odporcov bolo súdu doručené 4. mája 2010. Spis bolpredložený odvolaciemu súdu až 17. januára 2011. Aj kvôli opakovanému rozhodovaniuo súdnom poplatku za odvolanie (súdny poplatok uhradený 23. novembra 2010a 24. februára 2012) krajský súd o veci rozhodoval až 30. marca 2012. V ostatnom obdobísúd síce priebežne konal, ale bez efektívneho postupu vo veci. Do podania sťažnostina ústavný súd nebolo ešte vo veci právoplatne rozhodnuté.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkovSlovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanieich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavuprávnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňujepri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (III. ÚS 111/02,III. ÚS 29/03).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodnutie o určenívecného bremena vydržaním. Ústavný súd konštatuje, že spory o určenie právazodpovedajúce vecnému bremenu viažuce sa na nehnuteľnosť patria do bežnej rozhodovacejagendy všeobecných súdov. Spravidla však pri preukázaní, či došlo k vydržaniu právazodpovedajúcemu vecnému bremenu, je potrebné vykonať širšie dokazovanie, čo môžeovplyvniť faktickú zložitosť takéhoto konania. Uvedená skutočnosť však nemôže okresnýsúd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie nachádzalo v časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu.
2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníkovkonania. V správaní sťažovateľov, ktorí sú v procesnom postavení odporcov, ústavný súdnezistil skutočnosti, ktoré by viedli k spomaleniu posudzovaného konania. Až na jedenprípad, keď okresný súd odročil pojednávanie (12. novembra 2009) pre ospravedlnenúneúčasť ich právneho zástupcu, sťažovatelia sa zúčastňovali pojednávaní a poskytovali súdupotrebnú súčinnosť.
Predĺženie konania bolo do istej miery spôsobené aj v dôsledku uplatneniaprocesných práv sťažovateľov. V prípade ich uplatnenia oprávnená osoba neznášazodpovednosť za predĺženie konania, ale zodpovednosť nemožno pripísať ani na vrubvo veci konajúcemu štátnemu orgánu (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
Tiež je potrebné uviesť, že sťažovatelia počas obdobia, keď okresný súd vykazovalprieťahy v konaní, nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa§ 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchpredpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú ústavný súdpovažuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu, ktorý môže prispieťk odstráneniu nečinnosti súdov, a tým aj k urýchleniu konania (I. ÚS 222/2010 a ďalšie).
K tvrdeniu sťažovateľov, že podľa názoru rozhodnutia ESĽP je prax ústavného súdupri posudzovaní využitia prostriedkov nápravy sčasti nekonzistentná, ústavný súd uvádza,že z odôvodnenia z rozhodnutí ESĽP, na ktoré poukazovali sťažovatelia, možno skôrvyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy ESĽP skúmals ohľadom na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu, pričom zároveň konštatoval,že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti aplikovateľné vnútroštátne právo jev súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo aplikované vnútroštátnym orgánomsprávne [odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. júna 2012 vo veci Ištván a Ištvánováproti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07, podobne odsek 73 rozhodnutiaz 12. júna 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 40437/07].ESĽP v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravyv okolnostiach konkrétneho prípadu pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti sťažovateľovv konaní pred ESĽP. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho stotožňovaťpodmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní pred ESĽP a v konaní pred ústavným súdom(podobne napr. III. ÚS 116/2013).
Ústavný súd považuje sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch za účinnýprostriedok nápravy. Jeho nevyužitie, okrem prípadov existencie dôvodov osobitnéhozreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) spravidla zakladá dôvod na odmietnutiesťažnosti pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd však vzhľadom na celkovú dĺžku konania, ako aj na dĺžku konaniapo prevedení veci na okresný súd rozhodol o prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšiekonanie. Skutočnosť, že sťažovatelia neprejavili záujem na využitie účinných právnychprostriedkov na odstránenie porušovania ich práva na konanie bez zbytočných prieťahov,zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia.
3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiskaposudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.
Keďže sťažovatelia nenamietali prieťahy v konaní sp. zn. 29 C 122/05, ktoré bolovedené pred Okresným súdom Trnava, obmedzil sa ústavný súd len na posúdenienamietaného konania, nemohol však neprihliadnuť na skutočnosť, že celkovo trvá konanieo určenie vecného bremena vydržaním viac ako deväť rokov.
Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, v jeho konaní sa dlhšie obdobienečinnosti vyskytlo v období od 1. januára 2008 do 17. júla 2009. Okrem nečinnosti bolpostup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený aj neefektívnosťou. Ústavný súdhodnotí ako neefektívny postup súdu, čo sa týka odstránenia nedostatkov návrhu na začatiekonania, keď až na základe rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 24 Co/40/2011z 30. marca 2012 vyzval 10. mája 2012 navrhovateľov na odstránenie nedostatku podania(viac ako štyri roky od prevzatia veci). Podobne ako neefektívny hodnotí postup pri ustálenískutkového stavu, ktorý podľa názoru krajského súdu vysloveného v rozhodnutí o odvolanísp. zn. 24 Co 173/2013 z 30. apríla 2014 zatiaľ nie je dostatočne zistený, a to ani po viacako ôsmich rokoch od začiatku pojednávania. Podobne ako neefektívny hodnotí ústavný súdpostup pri vyrubovaní poplatku za odvolanie proti rozhodnutiu okresného súduz 15. marca 2010.
Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopadna plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,ktorých sa dopustil v dôsledku nečinnosti, ako aj v dôsledku svojho neefektívnehoa nesústredeného postupu.
Podľa ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v konanípostupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bolarýchla a účinná.
Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sausiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.
Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhúa konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľom v konaní sp. zn. 4 C 367/2008 rýchlua účinnú ochranu ich práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto ústavný súd rozhodol, žeokresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy apodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateliadomáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha.
Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume každémupo 10 000 €. Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov, prikázalokresnému súdu, ktorý jej základné právo porušil, vo veci konať, a na dovŕšenie nápravyporušenia základného práva priznal sťažovateľom po zohľadnení všetkých okolností prípaduaj primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov si uplatnil nárok na náhradutrov v sume 450,24 € za tri úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia,za podanú ústavnú sťažnosť a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) vykonané v roku2014 v sume 134,00 € za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 6 x 8,04 € v zmysle§ 11 ods. 3 a 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanejsume (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015