znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 656/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuRudolfa   Tkáčika   vo veci   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   obaja   zastúpení   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   pre   namietané   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduPiešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 367/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenompod sp. zn. 4 C 367/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.4 C 367/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   každému   z   nichfinančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e im Okresný súdPiešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 450,24 € (slovom štyristopäťdesiat eura dvadsaťštyri centov), na účet ich právneho zástupcu advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 656/2014-11 zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom ⬛⬛⬛⬛,

,   v   ktorej   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalejlen „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 4 C/367/2008.

V napadnutom konaní o určenie vecného bremena vydržaním, ktoré začalo návrhomdoručeným Okresnému súdu Trnava 18. augusta 2005 a bolo pôvodne vedené na tomto súdepod sp. zn. 29 C/122/2005, vystupujú sťažovatelia ako odporcovia. Po obnovení Okresnéhosúdu Piešťany napadla vec 1. januára 2008 na tento súd a bola ďalej vedená pod sp. zn.4 C 367/2008. Do podania sťažnosti na ústavnom súde nebolo uvedené konanie právoplatneukončené a pojednávanie na okresnom súde v tomto období trvalo približne šesť a pol roka,celkovo však takmer deväť rokov.

Sťažovatelia k stavu veci uvádzajú: «Účastníci sú si v konaní pred súdom rovní, to znamená, že tak ako uplatňovaniepráva navrhovateľa na súde požíva ústavnú ochranu, túto požíva i odporca pri jeho bránení.U   sťažovateľov   napriek   tomu,   že   sú   odporcami   prieťahy   spôsobené   a   spôsobovanéOkresným súdom Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonoma rezignáciu brániť akokoľvek a kdekoľvek svojich práv. Nečinnosť súdu a najmä jehoneefektívna činnosť má vplyv i na ich zdravotný stav, keďže ide o osoby v dôchodkovomveku   a   túto   jeseň   života   si   predstavovali   tráviť   a   prežívať   inak   než   ako   účastníciprieťahového   konania,   v   ktorom   okrem   porušenia   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   je   badaťi porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. U sťažovateľov teda oprávneneprieťahy spôsobované porušiteľom bez právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajúhrozbu neprimeraných najmä psychických útokov zo strany navrhovateľov. Sťažovatelia súdennodenne pod tlakom a musia sa spoliehať na milosť a nemilosť porušovateľa.

Nečinnosť a neefektívna činnosť spôsobila a spôsobuje zbytočné prieťahy v konanívedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 29C/122/2005 ako i v konaní predOkresným súdom Piešťany pod sp. zn. 4C/367/2008 a takto je stále porušované garantovanéprávo podľa čl. 48 Ústavy SR.

Neúmerná dĺžka konania pred súdom má teda dopad najmä na ich psychickú stránkua   absolútnu   neistotu,   nakoľko do   dnešného dňa nie   je vo   veci   právoplatne rozhodnutéa nemôže   byť   uzavretá   kapitola   v   ich   živote,   a   to   definitívne   vyporiadanie   sas navrhovateľmi, ktorí sa domáhajú cez súd svojho „práva“ pričom nekonanie má priamyvplyv na sťažovateľov, ktorí nemôže brániť svoje práva a keď ich i môžu brániť každérozhodnutie porušovateľa v ich neprospech im odoberá časť zdravia a chute do života.Povaha   veci,   konanie   a   prístup   oboch   súdov   si   od   začiatku   vyžadoval   a   vyžadujemimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemupostupu, tak aby bol naplnený účel konania a odstránený stav právnej neistoty, a to už lens prihliadnutím na vek účastníkov konania. Napriek tomu porušovateľ nekoná a ak koná,rozhodnutiami vytvára u sťažovateľov zbytočný pocit oprávnenosti nároku navrhovateľov,ktorý sa jeho činnosťou a neefektívnou činnosťou znásobil.»

Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   uvádzajú,   že «nevyužitie   všetkých   iných   právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu ich základného práva alebo slobôd sťažovateľom účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa osobitných predpisov, tak, aby boli odstránené prieťahy v konaní, odôvodňujeme rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktoré   dňa   22.   októbra   2012   nadobudli   právoplatnosť.   Ide o rozsudky ESĽP z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike».

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnostitakto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľov v I. a II. rade, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   bolo   postupom Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4C/367/2008   (pôvodne   pred Okresným súdom Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 29C/122/2005) porušené.

II.   Okresnému   súdu   Piešťany   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4C/367/2008 konal bez ďalších prieťahov.

III. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom: desaťtisíc Eur), ktorému ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom: desaťtisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané vykonané v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), §16 ods. 3 a § 13 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) ⬛⬛⬛⬛ a v sume   300,16   €   (slovom:   tristo   Eur   a   šestnásť   centov)   advokátovi

, na jeho účet č.

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímsp. zn. Spr. 857/14 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2014, v ktorom predsedníčkaokresného   súdu   uviedla   prehľad   jednotlivých   úkonov   vykonaných   vo   veci.   V   záverevyjadrenia uviedla:

„K namietaným obdobiam nečinnosti si dovoľujem poukázať najmä na nedostatočné personálne   obsadenie   Okresného   súdu   Piešťany   sudcami   už   od   jeho   znovuobnovenia od 1. 1.   2008,   kedy   na   súde   pôsobilo   len   7   sudcov,   hoci   súdy   s   porovnateľne   veľkým územným obvodom mali priemerne 15 sudcov, viedlo k neprimeranej zaťaženosti sudcov množstvom pridelených vecí, pričom zo strany vedenia súdu nebolo možné túto situáciu žiadnym spôsobom ovplyvniť a Ministerstvo spravodlivosti SR oprávnené určovať voľné miesta sudcov situáciu riešilo len postupným navyšovaním miest sudcov, a to v priebehu 6 rokov na počet 13 sudcov, čo však neviedlo k zníženiu zaťaženosti súdu, nakoľko Okresný súd   Piešťany   mal   mať   od   01.   01.   2008   s   ohľadom   na   veľkosť   jeho   obvodu   minimálne 15 sudcov.

Už samotná skutočnosť, že sudca má viac ako 600 až 700 vecí v pojednávacej agende, v ktorých treba vytýčiť termín pojednávania, znamená, že ak by sudca vo všetkých veciach naraz vytýčil pojednávanie, mal by termíny vytýčené na viac ako 12 mesiacov dopredu, pričom v žiadnej z vecí by nemohol pojednávanie odročiť na skorší termín ako za rok, čo je neprípustné. V ideálnom prípade sudca skončí okolo 300 vecí v hlavnej agende za rok, čo znamená, že efektívne odpojednáva 300 konaní, ktoré je schopný skončiť, nakoľko veľa   konaní   treba   pojednávať   viac   ako   raz.   Už   len   táto   okolnosť   neumožňuje   sudcovi efektívne konať vo viac ako 600 spisov v hlavnej agende, čo má za následok objektívne prieťahy   v   konaniach,   ako   aj   dlhé   obdobia   medzi   jednotlivými   úkonmi.   Množstvo   vecí v pojednávacej agende v senáte sudcov Okresného súdu Piešťany má za následok prieťahy v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci s ohľadom na potrebu vybavovať pridelené   veci   podľa   poradia   nápadu   s   prihliadnutím   len   na   prednostné   veci,   čo   sa predmetného konania netýka.

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 01. 05. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace k územnému obvodu okresu Hlohovec.

Súčasne si dovoľujem poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 16 Kss 9/2013-91 z 20. 03. 2014, kde disciplinárny senát uznal pri hodnotení prieťahov v konaniach   z   hľadiska   porušenia   povinností   sudcu   a   jeho   prípadného   disciplinárneho previnenia, že činnosť každého sudcu má svoje limity a po nikom nemožno požadovať, aby sa nie krátkodobo, ale trvale, pracovne prepínal, vystavoval sa nezvládnuteľným stresom a v prospech   nadštandardného   plnenia   pracovných   úloh   dlhodobo   úplne   potláčal   svoj súkromný život. Sudca preto nemôže byť uznaný disciplinárne zodpovedným za to, že je dlhodobo   značne   vyťažený   a   v   dôsledku   toho   jednoducho   nie   je   schopný   robiť   všetky potrebné   úkony   bezodkladne   tak,   ako   by   zodpovedalo   potrebám   každého   jednotlivého konania a najmä záujmom účastníkov na čo možno najrýchlejšom rozhodnutí vo veci.“

K stanovisku predsedníčky okresného súdu sa sťažovatelia vyjadrili prostredníctvomsvojho   právneho   zástupcu   podaním   z   2.   januára   2015,   v   ktorom   uviedli,   že   trvajúna dôvodoch   uvedených   v   ústavnej   sťažnosti.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcuv poukázaní   na   personálne   problémy   zhodnotili   ako   neakceptovateľnú,   odvolávajúc   sana judikatúru ústavného súdu o tejto otázke.

Trovy právneho zastupovania si sťažovatelia prostredníctvom ich právneho zástupcuvyčíslili v tomto štádiu konania na sumu 450,24 €.

Predsedníčka   okresného   súdu,   ako   aj   sťažovatelia   vyjadrili   súhlas   s   upustenímod ústneho   pojednávania   vo   veci   prijatej   sťažnosti.   Ústavný   súd   preto   so   súhlasomúčastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdusp. zn. 4 C/367/2008   priebeh   a   stav   konania.   Zo   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tietoskutočnosti:

Na   okresný   súd   napadla   vec   1.   januára   2008   a   bola   ďalej   vedenápod sp. zn. 4 C/367/2008. Prvý úkon realizoval okresný súd 17. júla 2009 (viac ako rok ajpol od prevedenia veci) vo forme dopytu navrhovateľom, či trvajú na podanej   žalobe.Po kladnej   odpovedi   navrhovateľov   nariadil   súd   termín   pojednávaniana 12. november 2009. Pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu odporcov(sťažovateľov) na 21. január 2010. Uvedené pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastnícikonania ako aj svedkovia, bolo odročené na 15. marec 2010 z dôvodu doloženia listinnýchdôkazov   navrhovateľmi.   Na   pojednávaní   15.   marca   2010   bol   po   doplnení   dokazovaniavyhlásený rozsudok. Na základe odvolania odporcov zabezpečoval okresný súd vyjadreniek   odvolaniu   a   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie.   Odvolaciemu   súdu   bol   spisdoručený   9. februára   2011   (takmer   11   mesiacov   od   vyhlásenia   rozsudku).   Spis   bol 14.februára 2012 predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi na vyrubenie správneho poplatkuza   odvolanie.   Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodnutím   sp. zn. 24Co/40/2011 z 30. marca 2012 odvolaním napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušil a vec muvrátil   na ďalšie   konanie.   Odvolací   súd   okrem   iného   konštatoval,   že   prvostupňový   súdnevyzval   navrhovateľov   kvalifikovaným   spôsobom   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu,keďže návrh bol neurčitý, čo sa týka druhu vecného bremena, ktorého určenia sa domáhali.Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu pochybil, pričom išlo o vadu, ktorá mala zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresnému súdu bol spis doručený 2. mája 2012,takmer dva roky od podania odvolania sťažovateľmi.

Okresný súd vyzval 10. mája 2012 navrhovateľov na doplnenie návrhu. Po doručenínávrhu na zmenu petitu uznesením z 29. júna 2012 súd pripustil zmenu návrhu. Na pokynsudkyne bol spis 10. augusta 2012 predložený vyššiemu súdnemu úradníkov na právnyrozbor.   Ďalší   termín   pojednávania   bol   nariadený   na   14.   november   2012.   Na   tomtopojednávaní súd doplnil dokazovanie a vyhlásil rozsudok vo veci. Na základe odvolaniaúčastníkov konania bol spis 25. apríla 2013 predložený krajskému súdu na rozhodnutieo odvolaní.

Okresnému   súdu   bol   8.   júla   2013   doručený   návrh   navrhovateľov   na   nariadeniepredbežného opatrenia, v dôsledku čoho bol spis vyžiadaný z krajského súdu. Okresný súduznesením   z 31. júla   2013 nariadil predbežné   opatrenie.   Proti   rozhodnutiu   o nariadenípredbežného   opatrenia   sa   odporcovia   odvolali.   Krajský   súd   uznesenímsp. zn. 9 Co/370/2013 z 28. novembra 2013 zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňatak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

O   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesenímsp. zn. 24 Co/173/2013 z 30. apríla 2014, ktorým rozhodnutie okresného súdu zrušil a vecmu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vec nesprávneprávne posúdil tým, že na vec neaplikoval správne všetky náležité ustanovenia právnehopredpisu a nadväzne nedostatočne zistil skutkový stav. Spis bol na okresný súd doručený26. mája 2014.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konaní   sp.   zn.   4   C/367/2008   sa   dlhšie   obdobienečinnosti vyskytlo od 1. januára 2008 do 17. júla 2009 (takmer rok a pol), pričom okresnýsúd   prvé   pojednávanie   nariadil   až   na   12.   november   2009,   t.   j.   22   mesiacov   a   12   dnípo prevzatí veci. Ďalší prieťah v konaní badať v období od marca 2010 do rozhodnutiao odvolaní 30. marca 2012. Odvolanie odporcov bolo súdu doručené 4. mája 2010. Spis bolpredložený odvolaciemu súdu až 17. januára 2011. Aj kvôli opakovanému rozhodovaniuo súdnom   poplatku   za   odvolanie   (súdny   poplatok   uhradený   23.   novembra   2010a 24. februára 2012) krajský súd o veci rozhodoval až 30. marca 2012. V ostatnom obdobísúd   síce   priebežne   konal,   ale   bez   efektívneho   postupu   vo   veci.   Do   podania   sťažnostina ústavný súd nebolo ešte vo veci právoplatne rozhodnuté.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkovSlovenskej   republiky   garantovať   účastníkom   súdneho   konania   právo   na   prerokovanieich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavuprávnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   štátneho orgánu v primeranej dobe(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňujepri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (III. ÚS 111/02,III. ÚS 29/03).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodnutie o určenívecného   bremena   vydržaním.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   spory   o   určenie   právazodpovedajúce vecnému bremenu viažuce sa na nehnuteľnosť patria do bežnej rozhodovacejagendy   všeobecných   súdov.   Spravidla   však   pri   preukázaní,   či   došlo   k vydržaniu   právazodpovedajúcemu vecnému bremenu, je potrebné vykonať širšie dokazovanie,   čo môžeovplyvniť faktickú zložitosť takéhoto konania. Uvedená skutočnosť však nemôže okresnýsúd   zbaviť   zodpovednosti   za   stav,   v   akom   sa   namietané   konanie   nachádzalo   v   časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval,   bolo   správanie   účastníkovkonania. V správaní sťažovateľov, ktorí sú v procesnom postavení odporcov, ústavný súdnezistil skutočnosti, ktoré by viedli k spomaleniu posudzovaného konania. Až na jedenprípad, keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie   (12.   novembra 2009) pre ospravedlnenúneúčasť ich právneho zástupcu, sťažovatelia sa zúčastňovali pojednávaní a poskytovali súdupotrebnú súčinnosť.

Predĺženie   konania   bolo   do   istej   miery   spôsobené   aj   v   dôsledku   uplatneniaprocesných   práv   sťažovateľov.   V   prípade   ich   uplatnenia   oprávnená   osoba   neznášazodpovednosť   za   predĺženie   konania,   ale   zodpovednosť   nemožno   pripísať   ani   na   vrubvo veci konajúcemu štátnemu orgánu (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Tiež je potrebné uviesť, že sťažovatelia počas obdobia, keď okresný súd vykazovalprieťahy v konaní, nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa§ 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchpredpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú ústavný súdpovažuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu, ktorý môže prispieťk odstráneniu nečinnosti súdov, a tým aj k urýchleniu konania (I. ÚS 222/2010 a ďalšie).

K tvrdeniu sťažovateľov, že podľa názoru rozhodnutia ESĽP je prax ústavného súdupri posudzovaní využitia prostriedkov nápravy sčasti nekonzistentná, ústavný súd uvádza,že   z   odôvodnenia   z   rozhodnutí   ESĽP,   na   ktoré   poukazovali   sťažovatelia,   možno   skôrvyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy ESĽP skúmals ohľadom   na   špecifické   okolnosti   konkrétneho   prípadu,   pričom   zároveň   konštatoval,že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti aplikovateľné vnútroštátne právo jev súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo aplikované vnútroštátnym orgánomsprávne   [odsek   76   rozhodnutia   ESĽP   z   12.   júna   2012   vo   veci   Ištván   a   Ištvánováproti Slovenskej   republike,   sťažnosť   č. 30189/07,   podobne   odsek   73   rozhodnutiaz 12. júna 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 40437/07].ESĽP v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravyv okolnostiach konkrétneho prípadu pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti sťažovateľovv   konaní   pred ESĽP.   Z   uvedeného   dôvodu   nie   je   možné   bez   ďalšieho   stotožňovaťpodmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní pred ESĽP a v konaní pred ústavným súdom(podobne napr. III. ÚS 116/2013).

Ústavný súd považuje sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch za účinnýprostriedok   nápravy.   Jeho   nevyužitie,   okrem   prípadov   existencie   dôvodov   osobitnéhozreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) spravidla zakladá dôvod na odmietnutiesťažnosti pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd však vzhľadom na celkovú dĺžku konania, ako aj na dĺžku konaniapo prevedení   veci   na   okresný   súd   rozhodol   o   prijatí   sťažnosti   sťažovateľov   na   ďalšiekonanie.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   neprejavili   záujem   na   využitie   účinných   právnychprostriedkov na odstránenie porušovania ich práva na konanie bez zbytočných prieťahov,zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z   hľadiskaposudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.

Keďže sťažovatelia nenamietali prieťahy v konaní sp. zn. 29 C 122/05, ktoré bolovedené   pred   Okresným   súdom   Trnava,   obmedzil   sa   ústavný   súd   len   na   posúdenienamietaného konania, nemohol však neprihliadnuť na skutočnosť, že celkovo trvá konanieo určenie vecného bremena vydržaním viac ako deväť rokov.

Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, v jeho konaní sa dlhšie obdobienečinnosti vyskytlo v období od 1. januára 2008 do 17. júla 2009. Okrem nečinnosti bolpostup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený aj neefektívnosťou. Ústavný súdhodnotí ako neefektívny postup súdu, čo sa týka odstránenia nedostatkov návrhu na začatiekonania,   keď   až   na   základe   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   24   Co/40/2011z 30. marca 2012 vyzval 10. mája 2012 navrhovateľov na odstránenie nedostatku podania(viac ako štyri roky od prevzatia veci). Podobne ako neefektívny hodnotí postup pri ustálenískutkového stavu, ktorý podľa názoru krajského súdu vysloveného v rozhodnutí o odvolanísp. zn. 24 Co 173/2013 z 30. apríla 2014 zatiaľ nie je dostatočne zistený, a to ani po viacako ôsmich rokoch od začiatku pojednávania. Podobne ako neefektívny hodnotí ústavný súdpostup   pri   vyrubovaní   poplatku   za   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súduz 15. marca 2010.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopadna plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,ktorých   sa   dopustil   v   dôsledku   nečinnosti,   ako   aj   v   dôsledku   svojho   neefektívnehoa nesústredeného postupu.

Podľa ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v konanípostupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bolarýchla a účinná.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sausiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.

Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhúa konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľom v konaní sp. zn. 4 C 367/2008 rýchlua účinnú ochranu ich práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto ústavný súd rozhodol, žeokresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy apodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovateliadomáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume každémupo 10   000   €.   Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov,   prikázalokresnému súdu, ktorý jej základné právo porušil, vo veci konať, a na dovŕšenie nápravyporušenia základného práva priznal sťažovateľom po zohľadnení všetkých okolností prípaduaj primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov si uplatnil nárok na náhradutrov v sume 450,24 € za tri úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia,za podanú ústavnú sťažnosť a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) vykonané v roku2014 v sume 134,00 € za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 6 x 8,04 € v zmysle§ 11   ods.   3   a   13   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanejsume (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015