znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 654/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Č.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Katarínou Pastorkovou,   Nad   Plážou   22,   Banská   Bystrica,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný   podľa   čl.   4   ods.   1   Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 103/13 z 21. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústavný   súd“)   bola 16. januára 2014   doručená   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol   č.   7“) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (uznesením „krajského súdu“) sp. zn. 2 To 103/13 z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní o opravnom prostriedku proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 103/2012 z 3. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorý na neverejnom zasadnutí zastavil trestné stíhanie sťažovateľa za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorý mal byť spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona na poškodenom   I.   O.,   považujúc   trestné   stíhanie   sťažovateľa   za neprípustné,   pretože vo vzťahu k sťažovateľovi ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu a toto rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. Na základe sťažnosti prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka“) krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu a uložil mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Po   opise   predchádzajúceho   priebehu   trestného   konania   a   predchádzajúceho odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 23/2008 z 10. novembra 2009 (ďalej   len   „rozsudok   Okresného   súdu   Prešov“)   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie Krajského súdu v Prešove) sťažovateľ uvádza, že sa pri právnom posúdení neprípustnosti trestného stíhania stotožňuje   s právnymi   závermi   uvedenými   v uznesení   okresného   súdu,   teda   že   skutky uvedené v bodoch 1 až 5 rozsudku Okresného súdu Prešov tvoria spolu jeden pokračovací trestný čin. Ak by totiž išlo o opakovanie trestnej činnosti, je sťažovateľ názoru, že by mu boli   za   každý   skutok   ukladané   samostatné   tresty.   Sťažovateľ   súčasne   tvrdí,   že   skutok, za ktorý bola na neho podaná obžaloba na okresnom súde, vedená pod sp. zn. 1 T 103/2012, spája s predchádzajúcimi skutkami najmä časová súvislosť, skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty rovnakého trestného činu ako predchádzajúce skutky sťažovateľa a zároveň boli tieto skutky vykonané podobným spôsobom výkonu.

Nadväzne   na   to   sťažovateľ   uvádza,   že   za   všetky   tieto «čiastkové   skutky obžalovaného M. Č. bolo na základe uznesení vyšetrovateľa, resp. Okresného súdu Banská Bystrica vedené spoločné konanie. K vylúčeniu veci - skutku na poškodenom I. O. z tohto spoločného konania došlo na podklade rozhodnutia vyšetrovateľa 10.6.2007 pred podaním obžaloby za ostatné čiastkové skutky na Okresnom súde v Prešove...

V   prípade,   že   by   obžalovaný   M.   Č.   stál   pred   súdom   pokiaľ   ide   o   skutok na poškodenom I. O. podľa ustanovení Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. potom by tu nevznikal   žiadny   právny   problém   z   toho,   že   tu   ide   o   čiastkový   skutok   jedného pokračovacieho trestného činu, pretože súd by mohol v rámci rozhodovania o vine použiť ustanovenia o spoločnom treste a jednoducho by zrušil výroky Okresného súdu Prešov o vine,   treste   a   náhrade   škody   a   rozhodol   o   celej   trestnej   činnosti   obžalovaného   sám viazaný skutkovými zisteniami predchádzajúceho rozhodnutia. Trestný zákon č. 140/1961 Zb.,   podľa   ktorého   je   konanie   obžalovaného   kvalifikované   však   takéto   ustanovenia o spoločnom treste nemal a ustálenou súdnou praxou v prípade zistenia, že páchateľ bol odsúdený   za   pokračujúci   trestný   čin   a   súčasťou   tohto   odsúdenia   nebol   niektorý z čiastkových   skutkov   bolo   možné   toto   napraviť   iba   prostredníctvom   mimoriadneho opravného   prostriedku   -   obnovy   konania,   v   rámci   ktorého   sa   preukazovalo,   že   tento čiastkový   skutok   vyšiel   najavo   dodatočne   a   preto   tu   ide   o   novú   skutočnosť,   ktorá odôvodňuje v súvislosti so skutočnosťami už skôr známymi iné rozhodnutie o vine a treste u obžalovaného. Nakoľko rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 3T/23/2008 z 10.11.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 6To/6/2010 z 22.9.2010 neboli v konaní o povolenie   obnovy   konania   zrušené   tvoria   pre   Okresný   súd   Banská   Bystrica   už konštatovanú prekážku právoplatne rozhodnutej veci a pretože v prípade pokračovacieho trestného činu ide o jeden skutok - jeden trestný čin pozostávajúci z čiastkových skutkov musel súd konštatovať, že o tomto trestnom čine už bolo de facto rozhodnuté právoplatným rozhodnutím súdu a trestné stíhanie obžalovaného za ten istý skutok je neprípustné. Vzhľadom na vyššie spomenuté konštatovanie o tom, že aj za tento čiastkový skutok vraždy I. O. bolo vedené spoločné konanie v prípravnom konaní s ostatnými čiastkovými skutkami   vrážd   spáchaných   obžalovaným   v   rokoch   1994   až   1997   je   možné   vysloviť predpoklad, že pre Okresný súd Prešov by zrejme nebola vražda I. O. novou skutočnosťou, nehovoriac o tom, že obžalovanému už nie je možné uložiť prísnejší trest, ako mu už bol rozsudkom Okresného súdu Prešov uložený, pretože ide o najprísnejší trest, aký v čase spáchania skutkov platný trestný zákon ustanovoval...

Nesúhlasím so záverom krajského súdu, že sa jedná o opakované trestné činy, čo vyplýva podľa krajského súdu aj z rozsudku Okresného a Krajského súdu Prešov,   keď v bodoch 2 až 5 rozsudku bol M. Č. uznaný za vinného z trestného činu vraždy aj podľa § 219   ods.   2   písm.   c/   Tr.   zák.,   čo   znamená   že   sa   trestných   činov   dopúšťal   opätovne. Poukazujem   na   rozdiel   medzi   pojmom   „opätovne“,   ktorý   pojem   je   okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby, znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu vraždy v danom prípade podľa § 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a pojmom opakovanie trestného činu.».

Za   jediný   medzník   oddeľujúci   jeden   takýto   trestný   čin   od   ďalšieho   sťažovateľ s poukazom   na §   89   ods.   18   Trestného   zákona   považuje moment vznesenia   obvinenia. Sťažovateľ sa ďalej v sťažnosti vyjadruje k naplneniu jednotlivých znakov trestného činu vraždy „pri   každom   dielčom   útoku“,   konkrétne   že   subjektívna „súvislosť   je...   daná zámerom   obvineného   iného   úmyselne   usmrtiť   bez   ohľadu   na   motív   konania,   ktorý subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu vôbec nemusí zahŕňať“, a že časovú súvislosť je potrebné hodnotiť odlišne ako pri iných trestných činoch, napríklad trestnom čine krádeže, pretože ani podľa zákona ani podľa judikatúry všeobecných súdov túto časovú súvislosť   nemožno   presne   ohraničiť   maximálnou   hranicou.   Poukazuje   pritom   na   obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 588/2012 z 15. augusta 2013 tvrdiac, že aj v prípade odstupu času 8 mesiacov je medzi jednotlivými konaniami daná časová súvislosť. V tejto súvislosti poukazuje na ďalšie vznesené obvinenia proti nemu za spáchanie trestných činov vraždy   spáchaných   formou   spolupáchateľstva,   ktoré   mali   byť   spáchané   v rokoch   1996 a 1997   a „ktoré   by   bolo   možné   teoreticky   za   predpokladu,   že   by   mal   príslušný   orgán za preukázané   spáchanie   tohto   skutku   aj   tieto   útoky   hodnotiť   ako   čiastkový   útok pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., čím by bola daná časová súvislosť 6 mesiacov.

Mám za to, že krajský súd porušil vyššie citované práva obvineného garantované medzinárodnými zmluvami ako aj Ústavou SR a tvrdím, že trestné stíhanie je neprípustné.“.

V doplnení sťažnosti z 28. januára 2014 doručenej ústavnému súdu 29. januára 2014 sťažovateľ   uvádza,   že   Krajský   súd   v Prešove   mal   v   uznesení   č.   k.   2   Tos   53/09-12824 zo 4. januára 2010 skonštatovať, že sa v čase, keď bol vo výkone väzby, mal dopustiť aj „ďalších   dielčích   skutkov   vraždy“ a že   uvedený   skutok   je „z   hľadiska   právnej   teórie čiastkovým skutkom jedného pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pričom o ostatných čiastkových skutkoch už bolo právoplatne   rozhodnuté   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   3T/23/2008   z 10. novembra   2009   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   Prešov   č.   k.   6To/6/2010   z 22. septembra 2010“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2 To 103/2013 zo dňa 21.11.2013 porušil základné právo obvineného M. Č. nebyť opakovane trestaný alebo súdený podľa čl. 4 bod 1. Protokolu číslo 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 50 ods. 5 Ústavy SR a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a v tejto súvislosti aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2To 103/2013 z 21.11.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie resp. prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby sťažnosť prokurátorky ako nedôvodnú zamietol t. j. trestné stíhanie proti obv. M. Č. zastavil podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   ktorým   krajský   súd uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 103/2012 z 3. októbra 2013 zrušil a uložil mu, aby vo veci   znovu   konal   a rozhodol,   krajský   súd   po   skonštatovaní   dôvodnosti   sťažnosti prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zrekapituloval podstatu právnych záverov   okresného   súdu,   v zmysle   ktorých   mali   Okresný   súd   Prešov   a Krajský   súd v Prešove jednotlivé skutky trestného činu vraždy podľa § 219 Trestného zákona považovať za jeden pokračovací trestný čin a tento svoj názor potvrdiť v časti ukladania trestu, keď „za trestné činy pod bodom 1 až 5 obžalovanému bol uložený jeden súhrnný trest odňatia slobody. V prípade, že by išlo o opakovanie trestnej činnosti obžalovaného, boli by mu za každý   skutok   ukladané   samostatné   tresty,   resp.   tresty   ďalšie   v   zmysle   §   36   Tr.   zák. K záveru, že v bodoch 1 až 5 ide o jeden pokračovací trestný čin nasvedčuje aj to, že obžalovaný bol súčasne uznaný vinným v bode 6. z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. c/, h/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., ktorý mal spáchať 27.06.2000 v Banskej Bystrici tým, že streľbou usmrtil M. K. s cieľom pomstiť sa za jeho svedectvo, ako aj odstrašujúci príklad pre iných prípadných svedkov o trestnej činnosti obžalovaného, pričom práve za tento trestný čin upustené od uloženia ďalšieho trestu podľa § 36 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Uvedený záver okresného súdu považuje odvolací   súd   za   nesprávny   a   nezákonný.   Pri   posudzovaní,   či   sa   jedná   o pokračovanie trestnej   činnosti   treba   vychádzať   zo   základných   zásad,   ktoré   sú   určené   na rozlíšenie pokračovacej trestnej činnosti a opakovania trestného činu.

Pokračovanie   v   trestnom   čine   je   v   podstate   taká   trestná   činnosť,   keď   jednotlivé čiastkové   akty   napĺňajú   rovnakú   skutkovú   podstatu,   je   tu   rovnaký   spôsob   výkonu a objektívna a subjektívna súvislosť. Podmienka rovnakej skutkovej podstaty je splnená, nestačí len rovnaká skutková podstata, ale treba, aby aj spôsob výkonu bol rovnaký. Sám rovnaký spôsob výkonu nevytvára z konania pokračovanie. Je zrejmé, že spôsob usmrtenia, teda spôsob výkonu v jednotlivých prípadoch nebol rovnaký. Poškodení L., P. a S. boli zastrelení, poškodený S. bol usmrtený bodnými ranami nožom a poškodený O. bol udusený. Je teda zrejmé, že nebola splnená v danom prípade základná podmienka, ktorou je rovnaký spôsob výkonu, pretože vo viacerých prípadoch, ako je vyššie uvedené, nebol spôsob výkonu rovnaký.   Okrem   toho   treba   poukázať,   že   subjektívna   súvislosť   spočíva   v   realizácii rovnakého zámeru. Je to predovšetkým príklad, keď páchateľ postupne uskutočňuje vopred pripravený   plán.   Jednotiaci   zámer   pokračovať   v trestnej   činnosti   musí   tu   byť   aspoň v najhrubších   rysoch   už   pri   prvom   útoku.   Zo   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že u obžalovaného nejde o takýto prípad, kedy by postupne uskutočňoval vopred pripravený plán, nakoľko takýto plán vopred pripravený nemal a teda na posúdenie pokračovacieho trestného činu chýba aj subjektívna súvislosť spočívajúca v realizácii rovnakého zámeru. Od pokračovania v trestnej činnosti treba odlíšiť opakovanie trestného činu. V praxi sa   tiež   používa   výraz   dvojnásobný,   trojnásobný   trestný   čin.   Tu   ide   o   dva   alebo   viac samostatných trestných činov tej istej skutkovej podstaty. Chýba tu spojivo, ktoré by z nich vytváralo jeden celok, čo platí aj pre daný prípad a preto by konanie obžalovaného mohlo byť kvalifikované nanajvýš ako opakované trestné činy, čo svojím spôsobom vyplýva, že v bodoch 2 až 5 rozsudku Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove bol uznaný za vinného z trestného činu vraždy aj podľa § 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., čo znamená, že trestných činov sa dopúšťal opätovne. Pokiaľ sa týchto trestných činov dopúšťal opätovne, nemožno jeho konanie v ďalšom kvalifikovať ako pokračovanie v trestnej činnosti. Na   základe   hore   uvedených   dôvodov   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   vyhovel sťažnosti prokurátora Generálnej prokuratúry SR v Bratislave a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

2.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za   ktorý   bol   už   právoplatne   odsúdený   alebo   oslobodený   spod   obžaloby.   Táto   zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní   podliehajúcom   právomoci   toho   istého   štátu   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Základné právo podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny a vo svojej podstate aj právo   podľa   čl.   4   ods.   1   protokolu   č.   7   zaručujú   ochranu   ako   pred   opakovaným potrestaním za trestný čin, ktorého sa páchateľ dopustil, pokiaľ bol za tento trestný čin už raz   právoplatne odsúdený, tak   aj pred   samotným novým   trestným stíhaním. Ide   pritom o vyjadrenie   zásady   „ne   bis   in   idem“,   t.   j.   nie   dvakrát   o tej   istej   veci,   ktorej   je   týmto priznaný ústavnoprávny význam.

V procesnom práve sa táto zásada prejavuje v prekážke „res iudicata“, t. j. prekážka veci rozhodnutej, ktorá našla svoje vyjadrenie v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, avšak zásada „ne bis in idem“ v skutočnosti siaha ďalej, pretože zakazuje nielen odsúdenie, ale aj samotné trestné stíhanie vo veci, ktorá už bola rozhodnutá. Orgány obžaloby majú preto   v podstate   iba   jeden   pokus   a obmedzený   časový   priestor   na   začatie   a finalizáciu trestného   stíhania   jednotlivca,   o ktorom   sa   domnievajú,   že   sa   dopustil   trestného   činu. Trestné   stíhanie   je   natoľko   závažným   zásahom   do   života   jednotlivca,   že   opakované predlžovanie trestného stíhania podávaním ďalších obžalôb nie je prípustné.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím   krajského súdu, podľa ktorého   je   trestné   stíhanie   sťažovateľa   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 1 T 103/2012 za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona spáchanej   v spolupáchateľstve   podľa   §   9   ods.   2   Trestného   zákona   4.   októbra   1997 na poškodenom   I.   O.   prípustné,   pretože   daný   prípad   nie   je   čiastkovým   útokom pokračovacieho   trestného   činu,   za   ktorý   už   bol   sťažovateľ   rozsudkom   Okresného   súdu Prešov odsúdený, ale v skutočnosti ide o opätovné spáchanie trestného činu.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) pripomína,   že   v danom   prípade   jeho   úlohou   nie   je   konať   ako   súd   tretej   alebo   štvrtej inštancie, ale len preskúmať zlučiteľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, na základe ktorého je proti sťažovateľovi vedené trestné konanie s obsahom sťažovateľom označených práv zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že konajúci súd presvedčivo   odôvodnil   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   a   predovšetkým   dôvody, pre ktoré nemožno považovať trestný čin, za ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   103/2012,   za   jeden   z čiastkových   útokov pokračujúceho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, za ktorý mal byť sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 3 T 23/08-12731 z 10. novembra 2009. Krajským súdom ustálený právny názor, že čo sa týka jednotlivých skutkov,   za   ktoré   bol   sťažovateľ   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov,   resp. za ktoré   je   okresným   súdom   v danej   trestnej   veci   súdený,   nebola   splnená   základná podmienka pokračovania trestného činu, ktorou je rovnaký spôsob spáchania trestného činu (rovnaký spôsob jeho výkonu), subjektívna súvislosť (jednotiaci zámer) nevykazuje znaky svojvôle a rešpektuje názory trestnoprávnej teórie i praxe všeobecných súdov odrážajúce sa aj v doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   v zásade   nevyplýva   nič,   čo   by   signalizovalo arbitrárny   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci,   ktorý   by   nerešpektoval   obsah sťažovateľom namietaného porušenia práva nebyť opakovane súdený podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 alebo základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny.

Argumentáciu   sťažovateľa,   že   Okresný   súd   Prešov   sám   vo   svojom   rozsudku č. k. 3 T 23/08-12731   z 10.   novembra   2009   považoval   trestné   činy   v   bodoch   1   až   5 za pokračujúci trestný čin, na základe čoho mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody, považuje   ústavný   súd   len   za   prejav   nesúhlasu   sťažovateľa   s právnym   posúdením   jeho prípadu   krajským   súdom,   čo   samo   osebe   ešte   neznamená   porušenie   ním   označených základných   práv.   Aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   potrebné   tento   sťažovateľom prezentovaný argument (bez ohľadu na skutočnosť, že je totožný s dôvodmi uvedenými v uznesení   okresného   súdu)   odmietnuť   ako   nesprávny   a   nezodpovedajúci   zásadám ukladania   trestov   ustanoveným   v   Trestnom   zákone,   pretože   súhrnný   trest   sa   neukladá z dôvodu,   že súdený   trestný   čin   je pokračujúci,   ale vtedy,   ak súd   odsudzuje   páchateľa za viac trestných činov, ktoré boli spáchané skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený rozsudok za iný jeho trestný čin. V konečnom dôsledku považuje ústavný súd tento právny názor sťažovateľa aj za rozporný s obsahom rozsudku Okresného súdu Prešov, s ktorým sa ústavný súd pred rozhodnutím o veci oboznámil.

Bez   dopadu   na   právne   posúdenie   veci   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   argument sťažovateľa o tom, že aj Krajský súd v Prešove mal považovať opísané skutky sťažovateľa za jeden pokračujúci trestný čin (v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k. 2 Tos 53/09-12824 zo 4. januára 2010), keďže veta, o ktorú sa v tomto rozhodnutí o väzbe sťažovateľ   opiera,   nesvedčí   o takomto   právnom   hodnotení   sťažovateľovej   veci. Ústavný   súd   pripomína,   že   právne   posúdenie   trestných   činov   (skutkov),   za   ktoré   bol sťažovateľ   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   odsúdený,   bolo   predmetom   súdneho prieskumu   iného   rozhodnutia,   konkrétne   uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 6 To 6/10-13280   z 22.   septembra   2009,   a nie   rozhodnutia   o väzbe,   na ktorého   vetu vytrhnutú   z kontextu   jeho   odôvodnenia   sťažovateľ   nedôvodne   poukazuje.   Ústavný   súd zároveň   poznamenáva,   že   pokiaľ   sťažovateľ   v texte   sťažnosti   na   podporu   svojich argumentov poukazuje na nález sp. zn. IV. ÚS 588/2012, v skutočnosti len uvádza právnu argumentáciu účastníka konania prezentovanú v označenej veci, nie však právne závery ústavného   súdu   či   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu,   a preto   bolo   bez   právneho významu na tieto argumenty sťažovateľa v ďalšom konaní prihliadať.

Pri rozhodovaní sťažnosti ústavný súd prihliadal aj na judikatúru orgánov dohovoru k čl.   4   protokolu   7.   Podľa   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Komisia“) označený   článok   nemôže   byť   vykladaný   tak,   aby   bránil   opakovaným   odsúdeniam za konania   prejavené   pri   určitom   počte   rôznych   príležitostí,   aj   keď   sú   tieto   konania vo svojej podstate podobné (Raninen proti Fínsku, rozhodnutie Komisie č. 20972/92, oddiel 4 zo 7. marca 1996). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za jeden skutok nepovažoval ani nedovolené držanie jednej a tej istej zbrane v nie úplne zhodných časových obdobiach (Marcello Viola proti Taliansku, rozsudok č. 54106/04 z 5. októbra 2006, body 87 až 90). Tieto, ako aj ďalšie prípady, v ktorých bolo sťažovateľmi namietané porušenie práva   nebyť opakovane súdený   a trestaný   podľa   čl.   4   ods.   1   protokolu   č.   7   (napríklad rozhodnutie   ESĽP   J.   B.   proti   Švajčiarsku   č.   31827/96   zo   6.   apríla   2000,   rozhodnutie Komisie   Kantner   proti   Rakúsku   č.   16718/90   z 10.   mája   1993   a iné)   signalizujú   skôr zdržanlivý prístup orgánov dohovoru v prípadoch týkajúcich sa plurality trestných skutkov, v ktorých sa v zásade priklonili k výkladu, že v skutočnosti išlo o viac skutkov, v dôsledku čoho k porušeniu označeného práva dôjsť nemohlo.

Na základe uvedeného vyhodnotil ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu   v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   nebyť   opakovane   trestne   stíhaný podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd si pri tomto rozhodovaní bol plne vedomý skutočnosti, že v dôsledku právoplatnosti uznesenia krajského súdu sa trestné stíhanie sťažovateľa vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T/103/2012 za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm.   b)   a   c)   Trestného   zákona   dostal   do štádia   konania   pred   súdom   prvého   stupňa, v ktorom   by   následné   vykonanie   dokazovania   mohlo   založiť   aj   iné   právne   posúdenie súdeného trestného činu než to, z ktorého vychádzal krajský súd v napadnutom uznesení v tomto štádiu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že k ústavnému prieskumu   sťažovateľom   tvrdeného   porušenia   označených   práv   zaručených   čl.   4   ods.   1 protokolu č. 7, čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny pristúpil ústavný súd len z dôvodu, že v danom štádiu prebiehajúceho trestného konania už neexistoval žiaden iný štátny orgán (vrátane   najvyššieho   súdu),   ktorý   by   bol   oprávnený   preskúmať   postup   krajského   súdu vo veci z hľadiska namietaného porušenia sťažovateľovho práva nebyť opakovane trestne stíhaný za čin, za ktorý už podľa jeho názoru mal byť odsúdený.

2.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne...   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu...

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ osobitne neargumentuje a tento nedostatok sťažnosti determinuje aj posúdenie ústavne relevantných hľadísk, z ktorých môže byť ním napadnuté uznesenie krajského súdu v tomto štádiu konania posudzované. Obsahom označeného práva v trestných veciach je predovšetkým právo na prerokovanie sťažovateľovej záležitosti nezávislým a nestranným súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti   nemu. V zmysle rozhodovacej   činnosti ESĽP v prípadoch   namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha ESĽP sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, § 24).

Je   zrejmé,   že   sťažovateľom   napadnutým   uznesením   dosiaľ   nebolo   rozhodované o oprávnenosti   trestného obvinenia   proti   sťažovateľovi (teda   o dôvodnosti   obžaloby ako takej), ale bolo ním len zrušené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vo veci trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. O trestnom obvinení proti nemu teda aj po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu budú rozhodovať všeobecné súdy — okresný súd v konaní na 1. stupni, prípadne krajský súd v odvolacom konaní a najvyšší súd v dovolacom konaní. Ústavný súd preto aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods.   1   dohovoru   dospel   k záveru,   že   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   byť   žiadnym spôsobom porušené uvedené právo podľa dohovoru, a tak pre absenciu príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   uznesením   a označeným   právom   považoval   sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol   tak,   ako   to   vyplýva   z   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia,   pričom   bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa bližšie ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. žiadosťou zrušiť uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a prikázať zamietnutie sťažnosti prokurátorky ako nedôvodnej).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014