znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 653/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s.   r. o., Grösslingová   4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   21   CoE   32/2013   a jeho   uznesením   z 19.   júna   2013   a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 203/2005 a jeho uznesením z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 47 Charty základných práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   Er   203/2005   a jeho   uznesením z 11. októbra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   postup   a uznesenie   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 32/2013 a jeho uznesením z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý postup a uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov   na predmetnú právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

V petite podanej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetnú vec vráti na ďalšie   konanie,   prizná   jej   primerané finančné   zadosťučinenie   a úhradu   trov   konania. Zároveň sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj o postup ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti nemu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal   v   uplynulom období   a v   ktorých   atakovala právne   závery   všeobecných   súdov vo vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj   rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok   v   úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úvere   koncipovaných formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v   nadväznosti   na podmienky   v   nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.   februára 2013,   ako   aj postup všeobecných   súdov   v   rozpore   s § 57   ods.   5   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   a   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   v   rozpore   s § 214   ods.   1   OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii   a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je aj   v   prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s   odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn.   I. ÚS 220/2011   z 9.   júna   2011,   sp. zn. I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn.   I. ÚS 379/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 410/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 3/2013   zo 16.   januára   2013,   sp. zn.   I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp. zn. I. ÚS 146/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn.   I. ÚS 157/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn. I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn.   I. ÚS 212/2014   zo 7.   mája   2014,   sp. zn. II. ÚS 473/2011   z 20.   októbra   2011,   II. ÚS 303/2011   z 24.   augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013   zo 7.   februára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS 344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn.   II. ÚS 562/2013   z 30.   októbra   2013,   sp. zn. III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2011,   sp. zn.   III. ÚS 242/2011   z 31.   mája   2011,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 176/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 214/2014   z 25.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 299/2012   zo 7.   júna   2012,   sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 181/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 182/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 183/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 186/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia.

Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky aj na rozhodnutia   Súdneho   dvora   sp. zn.   C-76/10   zo 16.   novembra   2010   vydané vo veci iniciovanej   sťažovateľkou,   ako   aj   na   ďalšiu   početnú   judikatúru   Súdneho   dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným   súdom   predostreté   v   jeho   predošlých   rozhodnutiach   a   ktoré   sú   aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a   zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k   ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v   zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.

Ústavný súd už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava (podľa ktorej postupovali všeobecné súdy aj v prípade týchto sťažností, pozn.) formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného   poriadku,   ktorá   bola   zavedená   zákonom   č.   335/2012   Z.   z.   a   je   účinná od 1. januára   2013,   počíta   s   možnosťou   nariadenia   pojednávania   pred   rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci

V   kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podanú   sťažnosť týkajúcu   sa   postupu   a uznesenia   krajského   súdu   v   tejto   jej   časti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti   a   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   prihliadajúc   na   zásadu   procesnej   hospodárnosti   konania sťažovateľkou   podanú   sťažnosť   odmietol   bez podrobnejšieho odôvodnenia (§   25   ods.   2 posledná veta zákona o ústavnom súde). Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014