znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 650/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka o návrhu na obnovu konania ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, advokátskakancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republikypod sp. zn. IV. ÚS 283/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Obnovu konania vo veci ⬛⬛⬛⬛ vedenejna Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 283/2011 p o v o ľ u j e.

2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 283/2011zo 7. júla 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.

3. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trovy konania v sume 355,72 €(slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet advokáta JUDr. JozefaHoliča, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 650/2015-11 z 15. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie návrh na obnovukonania ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„navrhovateľka“), vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 283/2011, v ktoromústavný súd rozhodol uznesením zo 7. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z predloženého návrhu na obnovu konania a jeho príloh vyplýva, že ústavný súdo sťažnosti navrhovateľky vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 283/2011 rozhodol napadnutýmuznesením, ktorým jej sťažnosť odmietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavnéhosúdu vyplýva, že ústavný súd vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 37 C86/2007 z 28. októbra 2009 z hľadiska možného prieskumu porušenia označených právkonštatoval nedostatok právomoci ústavného súdu a vo vzťahu k rozsudku Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 64/2010 z 27. októbra 2010 a uzneseniuNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 24/2011z 20. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) konštatoval zjavnúneopodstatnenosť sťažnosti navrhovateľky.

3. Navrhovateľka nespokojná s výsledkom konania pred všeobecnými súdmia na ústavnom súde podala sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“). O sťažnosti navrhovateľky č. 17127/12 rozhodol ESĽP rozsudkom Trančíkováproti Slovenskej republike z 13. januára 2015 (ďalej len „rozsudok ESĽP“), v ktoromkonštatoval porušenie jej práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. Dohovoru o ochranezákladných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“). Z odôvodnenia rozsudku ESĽP vo vecinavrhovateľky, najmä však z jeho bodu 47 v spojení s bodom 37 vyplýva, že ESĽP dospelk záveru o porušení označeného práva navrhovateľky z dôvodu opomenutia povinnostikrajského súdu doručiť jej rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia k odvolaniu.

4. Ústavný súd po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie uznesenímzo 16. decembra 2015 skúmal, či sú splnené podmienky pre jeho ďalší postup. Vychádzajúcz povahy tohto konania a jej návrhu dospel ústavný súd k záveru, že sú splnené podmienkyv zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na upusteniev danej veci od ústneho pojednávania, keďže od tohto pojednávania nemožno očakávaťďalšie objasnenie veci.

II.

5. Podľa čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

6. Podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalej len,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.

7. Podľa § 75b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne neopodstatnený uznesením odmietne.

8. Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania.

9. Pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na obnovu konania ústavný súd vychádzalpredovšetkým z odôvodnenia rozsudku ESĽP, ktorý meritórne posudzoval námietkunavrhovateľky týkajúcu sa nedoručenia vyjadrenia v odvolacom konaní. V podstatnomdospel ESĽP k záveru, že opomenutím povinnosti krajského súdu doručiť navrhovateľkeako účastníčke civilného konania vyjadrenie druhej sporovej strany k jej odvolaniu došlok porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tým aj jej práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. ESĽP okrem iného (bod 42) konštatoval, že posúdeniespornej otázky zo strany najvyššieho súdu bolo totožné s posúdením ústavného súdu,pričom z obsahu bodu 41, 43 a 45 rozsudku ESĽP vyplýva, že ESĽP odmietol praxnajvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, čo sa týka potreby doručenia vyjadreniav závislosti od toho, či vyjadrenie má alebo nemá podstatný vplyv na rozhodnutieo odvolaní. ESĽP konštatoval, že požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosťdozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich vecia vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňovékonanie, a to aj napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novúargumentáciu. V danej veci je podľa názoru ESĽP rozhodujúce, že vyjadrenie odporcupredstavovalo riadnu právnu a skutkovú argumentáciu.

10. Pre úplnosť je vhodné uviesť, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietoldovolanie navrhovateľky ako neprípustné (pričom ale z obsahu odôvodnenia je zrejmé, žespornú otázku nedoručenia vyjadrenia krajským súdom posudzoval aj vecne).

11. Pokiaľ ide o konanie pred ústavným súdom, navrhovateľka v návrhu namietalaneústavnosť postupu krajského súdu, ktorá spočívala i v tom, že krajský súd jej nedoručilvyjadrenie k odvolaniu protistrany, v čom navrhovateľka identifikovala porušenie princípurovnosti zbraní. Navrhovateľka pri koncipovaní svojho dovolania videla v nedoručenívyjadrenia k odvolaniu protistrany zároveň aj dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa§ 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“). Keďže najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako procesneneprípustné, navrhovateľka pred ústavným súdom namietala, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu v jej veci zároveň došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konaniev zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako už bolo uvedené, ústavný súd napadnutým uznesenímjej sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ako aj uzneseniu najvyššieho súduodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keď v odôvodnení námietku navrhovateľkytýkajúcu sa spornej otázky (nedoručenie vyjadrenia) posúdil zhodne s najvyšším súdom akonedôvodnú a argumenty o porušení princípu rovnosti zbraní neakceptoval.

11. Ústavný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú splnené podmienkyna obnovu konania,preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil (bod 1 výrokunálezu). Za daných okolností je ústavný súd toho názoru, že aj napriek absencii výslovnéhopríkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu v odôvodnenírozsudku ESĽP je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľkynevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal jej pôvodné sťažnostné námietky.

12. Ústavný súd v nadväznosti na tieto zistenia aplikujúc § 75b ods. 2 zákonao ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu a vec mu vrátil na ďalšiekonanie (bod 2 výroku nálezu).

13. V ďalšom postupe bude ústavný súd vychádzať z právneho názoru vyslovenéhov rozsudku ESĽP (§ 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde).

III.

14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania navrhovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupcanavrhovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 792,73 €.

15. Ústavný súd priznal navrhovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014v sume 839 €. Ústavný súd priznal navrhovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupcanavrhovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhláškyvykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,preto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradutrov konania v sume 355,72 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výrokunálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je kancelária ústavného súdu povinnáuhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojenís § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výrokunálezu).

16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016