znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 650/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   A.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ladislavom Kováčom, Mateja Bela 2, Lučenec, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 119/2014 a jeho uznesením z 18. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2014 doručená   sťažnosť   M.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 119/2014 a jeho uznesením z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   11.   júna   2010   podal na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhal určenia hraníc pozemkov. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 107/2010 z 11. februára 2011 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 156/2011 z 12. júla 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a bez ďalšieho sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu.

Na základe podaného dovolania najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 185/2011 z 28. októbra 2011 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Co 156/2011 z 12. júla 2011 pre nedostatky, na ktoré poukázal sťažovateľ v dovolaní. Krajský súd vo veci opäť rozhodol a to rozsudkom sp. zn. 13 Co 339/2011 z 28. februára 2012.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal 20. decembra 2012 generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 MCdo 24/2012 z 26. marca 2013 rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Co 339/2011 z 28. februára 2012 znovu zrušil.

Krajský   súd   následne   vydal   v   predmetnej   veci   už   tretí   rozsudok   sp.   zn. 13 Co 207/2013 z 22. októbra 2013, v ktorom znovu potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 107/2010 z 11. februára 2011. Sťažovateľ aj proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie pre tie isté dôvody ako v dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   13   Co   156/2011   z   12.   júla   2011   s   poukazom,   že   nedostatky   v   odôvodnení predchádzajúcich rozsudkov neboli odstránené a v predmetnej veci odvolací súd, ale ani prvostupňový   súd   neodôvodnili   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   ktoré   mali   pre rozhodnutie vo veci podstatný význam.

Za   rozhodujúcu   otázku   v   tomto   spore,   na   ktorú   znalec   nedal   odpoveď   a   bez relevantného vyjadrenia znalca to súd nemohol posúdiť,   bola podľa názoru sťažovateľa skutočnosť,   že „pôvodná parcela, aj podľa mapy z r.1867, na ktorú sa znalec odvoláva, bola v ideálnom spoluvlastníctve dvoch vlastníkov vo vlastníckom pomere 1/2, a jej výmera činila 1046 m2.

K   reálnemu   rozdeleniu   na   parcely   č.  ...   došlo   až   podľa   GP   č...   S.   a   to   tak,   že sťažovateľovi pripadla výmera 510 m2a odporcovi výmera 536 m2.

Rozdiel   vo   výmere   činí   síce   len   26   m2.   Jedná   sa   však   o   spoločný   dvor   a   týmto nesprávnym   určením   hraníc   je   sťažovateľovi   zabránené   vstúpiť   bežným   spôsobom,   do niekedy spoločne užívaného dvora.“.

Krajský súd sa však v rozsudku sp. zn. 13 Co 207/2013 z 22. októbra 2013 s touto rozhodujúcou   skutočnosťou,   tak   ako   ani   prvostupňový   súd,   podľa   názoru   sťažovateľa «nevyrovnal. Napriek rozsiahlemu odôvodneniu, odvolací súd sa s rozpormi vyrovnal tak že uviedol (str. 5, 4 odsek, posledná veta) Nebol potom ani dôvod odstraňovať prípadné „rozpory medzi znaleckým posudkom a GP č...“ (geometrický plán vyhotovený R. S.).»

V závere   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že „Doterajšie   súdne inštancie... nevyhodnotili predložené dôkazy, predovšetkým listiny preukazujúce vlastníctvo právo   k nehnuteľnostiam“. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „zistený   skutkový   stav prezentovaný   v rozsudkoch všeobecných   súdov sa opiera o   vyjadrenie   jediného   znalca, pričom   ignoruje   listiny   preukazujúce   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   ako   aj   vyjadrenia ďalších odborníkov - geodetov, s odlišným názorom ako má jediný znalec.

Vzhľadom na postup súdu, vykonať dokazovanie kontrolným znalcom, nebolo možné poukázať na ďalšie existujúce dôkazy v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“.

Rovnako podľa názoru sťažovateľa mu bolo „postupom súdov... upreté aj právo na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial), a to tým, že súd neumožnil a ani nevykonal navrhované dôkazy potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej, čím podľa sťažovateľa boli porušené aj ďalšie jeho práva a slobody, konkrétne vychádzajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napadnutými   súdnymi   rozhodnutiami   s   konečnou   platnosťou   však   Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 119/2014 zo dňa 18.6.2014 bolo sťažovateľovi upreté právo vlastniť majetok tak ako je to zakotvené v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, keďže bol zbavený vlastníctva inak ako zákonným spôsobom.

Rozhodnutia   všeobecných   súdov   SR   sú   v   tejto   veci   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis 1 ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I.ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tým došlo k porušeniu princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   postupe všeobecných súdov.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. A. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením 4 Cdo 119/2014 zo dňa 18. júna 204 porušené bolo.

2.   Podľa   §   57   ods.   1   zák.   č.38/1993   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR 4 Cdo 119/2014 zo dňa 18. júna 2014.

3. Sťažovateľovi M. A. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. ďalším subjektom, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom sťažovateľ vidí porušenie svojich v petite označených   základných   práv   podľa   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; obmedzuje sa iba na tvrdenie, že mu bolo „upreté právo vlastniť majetok tak ako je to zakotvené v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, keďže bol zbavený vlastníctva inak ako zákonným spôsobom.

Rozhodnutia   všeobecných   súdov   SR   sú   v   tejto   veci   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva ( I. ÚS 13/00 mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/00)   a   tým   došlo k porušeniu princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom postupe všeobecných súdov.“.

Argumentácia   sťažovateľa   sa   vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a   uzneseniu najvyššieho   súdu   zúžila   iba   na   samotné   konštatovanie   o   porušení   jeho   v sťažnosti označených práv bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne výhrady voči napadnutému uzneseniu, nemožno mu konkrétnymi argumentmi ani oponovať.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   ničím   neodôvodnil namietané porušenie svojich označených práv, nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté) a namietaným porušením označených základných práv. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   kvalifikované odôvodnenie,   a preto   nespĺňa   ani podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05).

Táto skutočnosť už sama osebe bola dôvodom na to, že ústavný súd mohol sťažnosť odmietnuť,   avšak   vzhľadom   na   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces považoval za potrebné zaoberať sa aj postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením v danej veci.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu uvádza, že   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon   č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie   je   prípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 119/201 a jeho napadnuté uznesenie, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okrem   iného   uviedol, že „V danom prípade vo veci samej odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa (§ 153 ods. 3 a 4, § 238 ods. 3 O. s. p.)

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.“.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, neobmedzil sa najvyšší súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238, ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, a k tomu   uviedol, že „Ak je konanie   postihnuté   niektorou   zvád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   možno   dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. a §   239   O.   s.   p.   vylúčené.   S   prihliadnutím   na   obsah   dovolania   a   v   ňom   vytýkané nesprávnosti   postupu   odvolacieho   súdu   sa   dovolací   súd   osobitne   zaoberal   otázkou,   či dovolateľovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

O   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f/   O.   s.   p.),   ako   o   dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom   konaní,   ktorým   postupom   sa   účastníkovi   odníme   možnosť   pred   ním   konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenie účastníkov občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ   konkrétne   namietal   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   tým,   že   súdy nižších stupňov neodôvodnili dôležité skutkovo právne otázky, ktoré mali pre rozhodnutie vo veci podstatný význam.

Prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   totiž   nie   je   daná   už   tým, že dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j., že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe odvolacieho súdu). Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej vady podľa   § 237   písm.   f/   O.   s.   p.   namietal   nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v súlade s požiadavkou ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., keď sa   krajský   súd   nevysporiadal   so   všetkými   argumentmi   a   dôvodmi   uvádzanými   v   jeho odvolaní.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého uznesenia právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné   zásady spravodlivého   súdneho   procesu,   čo „jednoznačne   vyplýva   z   ustálenej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa Špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29 Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   v   náleze   III.   ÚS   119/03-30.   Ústavný   súd   vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri IV. ÚS 115/03).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán   k   prejednávanej   veci,   výsledky vykonaného   dokazovania,   uviedol   právne   skutočnosti,   z   ktorých   vyvodil   svoje   právne závery.   Náležité   vysvetlil,   prečo   pri   rozhodovaní   vychádzal   zo   znaleckého   posudku vypracovaného   znalcom   z   odboru   geodézie   a   kartografie   v   priebehu   prvostupňového konania (znalecký posudok K.) a tiež vysvetlil dôvody, prečo pri posudzovaní dôvodnosti podaného návrhu nebolo možné vychádzať z geometrického plánu č... z 12. marca 2010 vyhotoveného geodetkou E. P. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania. Argumenty prvostupňového súdu   doplnil   a   dostatočne   sa   vyjadril   v   odvolaní   namietanému   rozdielu   vo   výmere dotknutých   parciel.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   spĺňa   zákonné predpoklady vyjadrené v § 157 ods. 2 O. s. p. a nemožno ho považovať za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by nedalo odpoveď na podstatnú odvolaciu námietku žalobcu. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom súdov nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Sťažovateľ ďalej v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   [§   241   ods.   2   písm.   b) OSP], a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenal, že „oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe prípustnosť   dovolania   žalobcu   nezakladajú.   Otázkou,   či   sú   tieto   dovolacie   dôvody opodstatnene namietané sa dovolací súd môže zaoberať iba, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). O takýto prípad v danej veci nešlo.“.

Keďže prípustnosť dovolania sťažovateľa nebolo možné vyvodiť z § 238 ods. 1 až 3 OSP a ani z § 237 OSP, najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP „ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania, dovolací súd sa nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup,   resp.   svojvoľné   závery   tohto   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa o dôvodnosti nároku žalobcu.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom, v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a obsahom sťažovateľom   označených   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   (z   už   uvedených   dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014