znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 65/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v menektorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   Jaroslav   Lovašš,   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Cdo 149/2013 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2013z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len„okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 15/2011 o zaplatenie 232 357,40 eura o nariadenie predbežného opatrenia medzi sťažovateľkou v právnom postavení odporcua navrhovateľom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „navrhovateľ“)   uznesenímč. k. 9 C 158/2011-141   z   3.   januára   2012   zamietol   návrh   navrhovateľa   na   nariadeniepredbežného   opatrenia   spočívajúcom   v uložení   povinnosti   nenakladať   s tam   označenýminehnuteľnosťami.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podal   navrhovateľ   odvolanie,   o   ktoromrozhodol   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   tak,   že   uznesenímč. k. 14 Co/65/2012-211   z   27.   septembra   2012   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súduz 27. septembra 2012“) zmenil uznesenie okresného súdu a uložil sťažovateľke povinnosťnenakladať s tam uvedenými nehnuteľnosťami.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyššísúd napadnutým uznesením odmietol.

Sťažovateľka je toho názoru, že „v súvislosti s konaním a rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica ako aj Najvyššieho súdu SR bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorý každému umožňuje domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“.

Uvedené   odôvodňuje   takto: «O   odvolaní   navrhovateľa   vo   veci   rozhodoval   senát Krajského   súdu   Banská   Bystrica,   ktorému   predsedal ⬛⬛⬛⬛,   ktorý uznesením,   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   tak,   že   žalovanej   uložil   povinnosť nenakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na pre k. ú..

Podľa nášho názoru existujú závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcu

(ďalej len „Sudca“), ktorý vo veci rozhodoval.»

Konkrétne   sťažovateľka   uvádza,   že   je   účastníčkou   viacerých   súdnych   konaní,v ktorých   mal   vo   veci   rozhodovať   krajský   súd.   Poukazuje   na   to,   že   pri   zisťovanísubjektívneho hľadiska sudcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sudca“) bol tento v právnej vecisťažovateľky v právnom postavení žalobkyne:

- «proti žalovanému ⬛⬛⬛⬛ a spol. o zaplatenie 33.1901 EUR vedenej   na   Okresnom   súde   Trenčín   pod   sp.   zn.   16C/34/2010   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol „navrhovateľka je sudkyňou krajského súdu, prichádzame do styku v rámci kolegiálnych vzťahov,   cítim   sa   zaujatú,   lebo   by   nebolo   vhodné,   aby   o   predmete   sporu,   u   ktorom   je účastníčkou z uvedených dôvodov rozhodoval Krajskú súd Banská Bystrica.“ Sudca tiež vo vyjadrení   sudcov   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   uviedol   „Zotrvávam   na   mojom predchádzajúcom   vyjadrení,   že   navrhovateľka   je   mojou   dlhoročnou   kolegyňou   na   KS v B. Bystrici, mám k nej priateľskú vzťah, v dôsledku ktorého by som vec nemohol objektívne posúdiť.“,

- „proti žalovanému Markíza Slovakia spol. s r. o. na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 C/176/2009 (toho času   na   Krajskom   súde   Trenčín   sp.   zn.   19Co/244/2012)   vylúčený   z   prejednávania a rozhodovania tejto veci z dôvodu, že sa cítil byť zaujatý v konaní, v ktorom je ⬛⬛⬛⬛ účastníčkou.»

Taktiež   vo veci „žalobcu   DREVOKOV s.   r. o. proti   sťažovateľke

v právnom postavení žalovanej v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ o zaplatenie sumy 18.603,44   EUR   s   príslušenstvom   vedenej   na   Okresnom   súde   Žiar   nad   Hronom pod sp. zn. 7C/271/2006   (toho   času   na   Krajskom   súde   Trenčín   sp.   zn.   4Co/72/2012) vylúčený   z prejednávania   a   rozhodovania   tejto   veci   z   dôvodu,   že   sa   cítil   byť   zaujatý v konaní, v ktorom je ⬛⬛⬛⬛ účastníčkou“. Sťažovateľka poukazuje na to, žev tejto právnej veci ústavný súd vydal nález sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája 2011,v ktorom zaviazal najvyšší súd opätovne rozhodnúť o zaujatosti, resp. nezaujatosti sudcovkrajského súdu. V dôsledku uvedeného nálezu najvyšší súd vylúčil z konania všetkýchsudcov krajského súdu a vec bola na pojednávanie a rozhodovanie prikázaná Krajskémusúdu v Trenčíne. Sťažovateľka je preto toho názoru, že „je vylúčené, aby sudcovia KS BB naďalej   boli   oprávnení   rozhodovať   vo   veciach,   v   ktorých   je   účastníčkou   konania sťažovateľka a to z dôvodu ich pomeru a vzťahu k sťažovateľke“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že v právnej veci navrhovateľa proti sťažovateľkevedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 15/2011 o nariadení predbežného opatreniarozhodol podľa jej názoru vo veci sudca, ktorý „sám dobrovoľne a vedome uviedol, že má so sťažovateľkou priateľský vzťah. Je prirodzené, že počas výkonu funkcie sudcu si sudcovia KS BB v rámci pracovného kolektívu vytvoria k svojmu kolegovi určitý vzťah, či už pozitívny alebo   negatívny.   V   súvislosti   so   Sudcom,   ktorý   rozhodnutím   o nariadení   predbežného opatrenia obmedzil svoju priateľku ⬛⬛⬛⬛ v nakladaní s jej majetkom sa možno dôvodne   domnievať,   že   Sudca   mohol   konať   pod   tlakom   toho,   že   sám   seba   označil   za zaujatého   vo   vzťahu   k   sťažovateľke.   Z   dôvodu,   aby   nebol   označený   za sudcu,   ktorý   by rozhodol v prospech sťažovateľky, svojej priateľky, rozhodol v jej neprospech a to napriek tomu, že objektívne nezisťoval stav veci. Sudca mohol a mal skúmať pomery sťažovateľky. Keby   tak   reálne   urobil,   zistil   by,   že   finančné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľka   získala   z predaja   bytu,   použila   na   vyplatenie   svojich   veriteľov   a   zvyšnú   (väčšiu)   časť   vložila   na terminovaný účet. Z uvedeného konania sťažovateľky je tak zrejmé, že nemala a ani nemá záujem   na   poškodzovaní   veriteľov   a   žalobca   nemal   dôvod   žiadať,   aby   bolo   zriadené predbežné opatrenie. Sudca si však podľa nášho názoru nedal tú námahu zisťovať objektívny stav veci a z obavy, aby nebol označený za zaujatého, zrejme rozhodoval pod tlakom, stresom, bez objektívneho zisťovania stavu veci a poškodil sťažovateľku.“.

S   ohľadom   na   uvedené   preto   podľa   názoru   sťažovateľky „existujú   dôvodné pochybnosti o tom, či Sudca bol schopný objektívne vec posúdiť. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska. O nedostatku subjektívnej nezaujatosti svedčia samotné vyššie uvedené vyhlásenia Sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale   napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam   so zreteľom na jeho štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Vzhľadom na doterajšie vyhlásenia Sudcu vo vyššie uvedených veciach a z dôvodov, pre ktoré sa sám Sudca cíti byť zaujatý, sťažovateľka dôvodne pochybuje o tom, či Sudca mohol objektívne posúdiť právnu vec,   v   ktorej   je   účastníčkou.   Sudca   sa   celkom   trikrát   označil   za zaujatého   v   sporoch týkajúcich sa sťažovateľky.“. Z uvedeného je preto pre sťažovateľku zrejmé, že boli splnenépodmienky ustanovené v § 14 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vznení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a síce že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bymal   byť   vylúčený   z konania,   pretože   so   zreteľom   na   pomer   k účastníkom   možno   maťpochybnosti o jeho nezaujatosti.

Sťažovateľka ďalej cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája2011, že „nestrannosť sudcu podľa článku 6 Dohovoru sa definuje ako absencia predsudku alebo nezaujatosti“. Na základe uvedeného je preto sťažovateľke zrejmé, že „Sudca v danej veci   rozhodoval   ako   sudca   vylúčený   vzhľadom   k   tomu,   že   existencia   určitého   druhu predsudku či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle voči sťažovateľke je preukázateľne dokázaná o. i. v samotnom vyjadrení Sudcu... Pokiaľ sa sám sudca označí za zaujatého vo vzťahu k účastníkovi konania v iných prebiehajúcich konaniach a v týchto konaniach je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci z dôvodu jeho pomeru k účastníkovi konania, je neprípustné, aby bolo zaručené dodržanie uvedeného ústavného práva.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia najvyššieho súdupostavená   na   tom,   že „ak   rámec   týchto   vzťahov   neprekročí   hranicu   profesionálnosti a kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. rozhodnutia (vrátane ⬛⬛⬛⬛ )   vo   svojich   vyjadreniach   netvrdili,   nemožno   mať   bez   ďalšieho pochybnosti   o   nezaujatosti   týchto   sudcov“   nezaručuje   nestrannosť   Sudcu.   Sám   sudca vo svojom vyjadrení v konaní o zaplatenie 33.1901 EUR proti žalovanému

a spol. uviedol, že má priateľský vzťah k sťažovateľke. Toto vyhlásenie Sudcu potvrdzuje,   že   vzájomný   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a   Sudcom   prerástol   cez   rýdzo profesionálny   záujem   rámec   výkonu   funkcie   sudcu   a   nadobudol   charakter   bližšieho osobného   vzťahu.   Uvedený   priateľský   vzťah   je   okolnosťou   vzbudzujúcou   opodstatnené pochybnosti   o   nezaujatosti,   čo   zakladá   dôvod   pre   vylúčenie   Sudcu   z   pojednávania a rozhodovania veci.“.

Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že postupom krajského súdu, keďvo   veci   rozhodoval   zaujatý   sudca,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   zamietoldovolanie   sťažovateľky,   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosťna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od doručenia nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,12 EUR“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenskárepublika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súdodmietol   dovolanie   sťažovateľke   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 27.   septembra   2012,ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 158/2011 z 3. januára 2012a uložil   sťažovateľke   povinnosť,   aby   nenakladala   s nehnuteľnosťami   tam   uvedenýmiaž do právoplatného skončenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupomorgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možnopovažovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovanítejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názoryvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis mutandis   I.   ÚS   115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súduvysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľkyproti zmeňujúcemu uzneseniu krajského súdu ako procesne neprípustné, pretože nezistilvady konania opodstatňujúce prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Podľa sťažovateľkyprávny záver najvyššieho súdu vyslovený v napadnutom uznesení je v rozpore so zistenýmskutkovým stavom a je výsledkom príliš formalistického výkladu príslušných ustanoveníaplikovaných právnych predpisov, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považujeza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľkysmeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   jeprípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupyv občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolaciehosúdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie jeprípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP.   Dovolanie   jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2OSP.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrízásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl.124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završujenajvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad aaplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebodohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníkakonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu   označeným   základným   právamsťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenie najvyššieho súduje   z   ústavného   hľadiska   udržateľné   a   akceptovateľné.   Najvyšší   súd   v   odôvodnenínapadnutého   uznesenia   okrem   iného   uviedol,   že   najskôr   skúmal   to,   či   tento   opravnýprostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. OSP)a   bez   nariadenia   dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   3   OSP)   dospel   k záveru,   žedovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   voči   ktorému   takýto   opravný   prostriedok   nie   jeprípustný.

Ďalej   najvyšší   súd   uviedol,   že   podľa „§   236   ods.   1   O.   s.   p.   dovolaním   možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ   dovolanie   smeruje   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   je   tento   opravný prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,   ak   ide   o   uznesenie   o   príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute, znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.“.

Ďalej sa najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP (ktorý ukladádovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237OSP,   či   už   to   účastník   namieta,   alebo   nie)   neobmedzil   len   na   skúmanie   prípustnostidovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 OSP, ale zaoberal sa aj otázkou, čidovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   OSP. Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťadovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku   alebo   uzneseniu),ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vádvymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veciprávoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatiekonania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdomkonať   a   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).Existencia niektorej z uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na sťažovateľkou namietaný dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súdosobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci rozhodoval naodvolacom súde vylúčený sudca [§ 237 písm. g) OSP] a citujúc ustanovenia § 14 ods. 1,§ 15 ods. 1 a § 15a ods. 1 OSP uviedol:

„... účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť   možnosti   neobjektívneho   rozhodovania.   Uvedenému   cieľu   zodpovedá   aj   právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1/ k veci, v rámci ktorého vzťahu   by   mal   sudca   svoj   konkrétny   záujem   na   určitom   spôsobe   skončenia   konania a rozhodnutia vo veci, 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod 2/). O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd v senáte, ak bolo rozhodnuté, že sudca je vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec inému senátu (§ 16 ods. 1, 2 O. s. p.).

V   preskúmavanej   veci   dovolateľka   tvrdila,   že   existujú   závažné   pochybnosti o nezaujatosti sudcu ⬛⬛⬛⬛, ktorý vo veci rozhodoval, keď

bol v iných právnych veciach, ktoré vedie žalovaná, alebo sú vedené proti nej (konkretizovala   tri   veci),   bol   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   týchto   vecí. Poukázala   na   to,   že   vec   prejednávajúci   sudca ⬛⬛⬛⬛ sám   dobrovoľne uviedol, že má so žalovanou priateľský vzťah.“

Ďalej   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   poukázal   na   iné   svoje   uznesenie,   a toč. k. 1 Nc 59/2010-52 z 21. októbra 2010, z ktorého bolo zrejmé, že sudcovia krajskéhosúdu, medzi ktorými bol uvedený aj sudca, neboli «vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. V tomto rozhodnutí dovolací súd posudzoval vzťah k žalovanej a uzavrel, že v písomnom vyjadrení neuviedol žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť o jeho nestrannosti. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší   súd   pripomenul,   „že   samotný   vzťah   medzi   sudcami   navzájom   je   založený na profesionalite. Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takíto sudcovia (poznajúci žalovanú z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami navzájom a medzi sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských   povinností   a   zásad   sudcovskej   etiky.   Ak   rámec   týchto   vzťahov   neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto   rozhodnutia   (vrátane ⬛⬛⬛⬛ )   vo   svojich   vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol   charakter   bližšieho   osobného   vzťahu,   pôjde   totiž   o   okolnosť   vzbudzujúcu opodstatnené   pochybnosti   o   nezaujatosti   a   vtedy   by   išlo   o   dôvod   pre   vylúčenie   sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami navzájom alebo medzi sudcami a   zamestnancami   súdu,   ktoré   však   bežný,   pracovný   a   kolegiálny   rámec   neprekračujú (t. j., ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom osobne poznajú, pretože prichádzajú spolu pracovne do styku), nemajú samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto osoby, v danom prípade žalovanej, ktorá je sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici. Teda iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici, ku ktorej majú spomenutí sudcovia   (vrátane ⬛⬛⬛⬛ )   len   profesionálny   pracovný   vzťah,   resp. kolegiálny vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O. s. p.“».

Sťažovateľka   v   podanom   dovolaní   podľa   názoru   najvyššieho   súdu „netvrdí   nové skutočnosti vzťahu sudcu k účastníkom konania, ktoré by znamenali zmenu pomerov v čase, oproti rozhodnutiu dovolacieho súdu z 21. októbra 2010, poukazuje iba na iné právne veci, kde je účastníčkou konania, v ktorých bol ⬛⬛⬛⬛ vylúčený z prejednávania a rozhodovania“.

Keďže sudca vo svojom vyjadrení nepotvrdil existenciu právne relevantného vzťahuvylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a ani zo spisu a ani z tvrdenídovolateľky nevyplývali žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nezaujatosť,dovolací súd bol toho názoru, že „predmetné konanie nie je postihnuté vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p.“.

Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd zhrnul, že v danom prípade prípustnosťdovolania sťažovateľky nemožno vyvodiť ani z § 239 OSP, ani § 237 OSP.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa§ 239 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, najvyšší súd dovolaniesťažovateľky ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSPodmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutýmrozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   citovanú   argumentáciu   najvyššieho   súdu   možnopovažovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého byrozhodnutie o odmietnutí dovolaní   sťažovateľky   proti napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť,že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bezďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súdzdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsobvýkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   odôvodnil   svojerozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavneneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnejúpravy.

Najvyšší súd uviedol, že o podaných dovolaniach možno konať iba v prípade splneniazákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či tietopodmienky   sú   splnené.   Zistil   pritom,   že   prípustnosť   dovolania   sťažovateľky   nemožnovyvodiť z § 239 OSP.

Následne   najvyšší   súd   s   prihliadnutím   na   §   242   ods.   1   OSP   skúmal   existenciuniektorej z procesných vád podľa § 237 OSP. V prvom rade konštatoval, že existenciužiadnej   z   uvedených   procesných   vád   nezistil,   pričom   sa   zameral   hlavne   sťažovateľkouoznačený dôvod prípustnosti dovolania podľa písmena g) tohto zákonného ustanovenia.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   akodovolacieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   napadnuté   uznesenie,   ktorým   odmietoldovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 12. septembra 2012, nemá znakyarbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 a § 237OSP), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejtosúvislosti ústavný súd opäť poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postupsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismikonania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy alebo práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru(I. ÚS 8/96,   I.   ÚS 6/97).   Ústavný súd nezistil   žiadne skutočnosti,   ktoré by   naznačovalimožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnymnázorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výkladpríslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 239 a § 237 OSP najvyšším súdom akodovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Na základeuvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015