SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 65/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v menektorej koná advokát a konateľ JUDr. Jaroslav Lovašš, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 Cdo 149/2013 z 26. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2013z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len„okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 15/2011 o zaplatenie 232 357,40 eura o nariadenie predbežného opatrenia medzi sťažovateľkou v právnom postavení odporcua navrhovateľom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“) uznesenímč. k. 9 C 158/2011-141 z 3. januára 2012 zamietol návrh navrhovateľa na nariadeniepredbežného opatrenia spočívajúcom v uložení povinnosti nenakladať s tam označenýminehnuteľnosťami. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) tak, že uznesenímč. k. 14 Co/65/2012-211 z 27. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súduz 27. septembra 2012“) zmenil uznesenie okresného súdu a uložil sťažovateľke povinnosťnenakladať s tam uvedenými nehnuteľnosťami.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyššísúd napadnutým uznesením odmietol.
Sťažovateľka je toho názoru, že „v súvislosti s konaním a rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica ako aj Najvyššieho súdu SR bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorý každému umožňuje domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“.
Uvedené odôvodňuje takto: «O odvolaní navrhovateľa vo veci rozhodoval senát Krajského súdu Banská Bystrica, ktorému predsedal ⬛⬛⬛⬛, ktorý uznesením, zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že žalovanej uložil povinnosť nenakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na pre k. ú..
Podľa nášho názoru existujú závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcu
(ďalej len „Sudca“), ktorý vo veci rozhodoval.»
Konkrétne sťažovateľka uvádza, že je účastníčkou viacerých súdnych konaní,v ktorých mal vo veci rozhodovať krajský súd. Poukazuje na to, že pri zisťovanísubjektívneho hľadiska sudcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sudca“) bol tento v právnej vecisťažovateľky v právnom postavení žalobkyne:
- «proti žalovanému ⬛⬛⬛⬛ a spol. o zaplatenie 33.1901 EUR vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/34/2010 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol „navrhovateľka je sudkyňou krajského súdu, prichádzame do styku v rámci kolegiálnych vzťahov, cítim sa zaujatú, lebo by nebolo vhodné, aby o predmete sporu, u ktorom je účastníčkou z uvedených dôvodov rozhodoval Krajskú súd Banská Bystrica.“ Sudca tiež vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol „Zotrvávam na mojom predchádzajúcom vyjadrení, že navrhovateľka je mojou dlhoročnou kolegyňou na KS v B. Bystrici, mám k nej priateľskú vzťah, v dôsledku ktorého by som vec nemohol objektívne posúdiť.“,
- „proti žalovanému Markíza Slovakia spol. s r. o. na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 C/176/2009 (toho času na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012) vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci z dôvodu, že sa cítil byť zaujatý v konaní, v ktorom je ⬛⬛⬛⬛ účastníčkou.»
Taktiež vo veci „žalobcu DREVOKOV s. r. o. proti sťažovateľke
v právnom postavení žalovanej v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ o zaplatenie sumy 18.603,44 EUR s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7C/271/2006 (toho času na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 4Co/72/2012) vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci z dôvodu, že sa cítil byť zaujatý v konaní, v ktorom je ⬛⬛⬛⬛ účastníčkou“. Sťažovateľka poukazuje na to, žev tejto právnej veci ústavný súd vydal nález sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája 2011,v ktorom zaviazal najvyšší súd opätovne rozhodnúť o zaujatosti, resp. nezaujatosti sudcovkrajského súdu. V dôsledku uvedeného nálezu najvyšší súd vylúčil z konania všetkýchsudcov krajského súdu a vec bola na pojednávanie a rozhodovanie prikázaná Krajskémusúdu v Trenčíne. Sťažovateľka je preto toho názoru, že „je vylúčené, aby sudcovia KS BB naďalej boli oprávnení rozhodovať vo veciach, v ktorých je účastníčkou konania sťažovateľka a to z dôvodu ich pomeru a vzťahu k sťažovateľke“.
Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že v právnej veci navrhovateľa proti sťažovateľkevedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 15/2011 o nariadení predbežného opatreniarozhodol podľa jej názoru vo veci sudca, ktorý „sám dobrovoľne a vedome uviedol, že má so sťažovateľkou priateľský vzťah. Je prirodzené, že počas výkonu funkcie sudcu si sudcovia KS BB v rámci pracovného kolektívu vytvoria k svojmu kolegovi určitý vzťah, či už pozitívny alebo negatívny. V súvislosti so Sudcom, ktorý rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia obmedzil svoju priateľku ⬛⬛⬛⬛ v nakladaní s jej majetkom sa možno dôvodne domnievať, že Sudca mohol konať pod tlakom toho, že sám seba označil za zaujatého vo vzťahu k sťažovateľke. Z dôvodu, aby nebol označený za sudcu, ktorý by rozhodol v prospech sťažovateľky, svojej priateľky, rozhodol v jej neprospech a to napriek tomu, že objektívne nezisťoval stav veci. Sudca mohol a mal skúmať pomery sťažovateľky. Keby tak reálne urobil, zistil by, že finančné prostriedky, ktoré sťažovateľka získala z predaja bytu, použila na vyplatenie svojich veriteľov a zvyšnú (väčšiu) časť vložila na terminovaný účet. Z uvedeného konania sťažovateľky je tak zrejmé, že nemala a ani nemá záujem na poškodzovaní veriteľov a žalobca nemal dôvod žiadať, aby bolo zriadené predbežné opatrenie. Sudca si však podľa nášho názoru nedal tú námahu zisťovať objektívny stav veci a z obavy, aby nebol označený za zaujatého, zrejme rozhodoval pod tlakom, stresom, bez objektívneho zisťovania stavu veci a poškodil sťažovateľku.“.
S ohľadom na uvedené preto podľa názoru sťažovateľky „existujú dôvodné pochybnosti o tom, či Sudca bol schopný objektívne vec posúdiť. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska. O nedostatku subjektívnej nezaujatosti svedčia samotné vyššie uvedené vyhlásenia Sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Vzhľadom na doterajšie vyhlásenia Sudcu vo vyššie uvedených veciach a z dôvodov, pre ktoré sa sám Sudca cíti byť zaujatý, sťažovateľka dôvodne pochybuje o tom, či Sudca mohol objektívne posúdiť právnu vec, v ktorej je účastníčkou. Sudca sa celkom trikrát označil za zaujatého v sporoch týkajúcich sa sťažovateľky.“. Z uvedeného je preto pre sťažovateľku zrejmé, že boli splnenépodmienky ustanovené v § 14 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vznení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a síce že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bymal byť vylúčený z konania, pretože so zreteľom na pomer k účastníkom možno maťpochybnosti o jeho nezaujatosti.
Sťažovateľka ďalej cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája2011, že „nestrannosť sudcu podľa článku 6 Dohovoru sa definuje ako absencia predsudku alebo nezaujatosti“. Na základe uvedeného je preto sťažovateľke zrejmé, že „Sudca v danej veci rozhodoval ako sudca vylúčený vzhľadom k tomu, že existencia určitého druhu predsudku či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle voči sťažovateľke je preukázateľne dokázaná o. i. v samotnom vyjadrení Sudcu... Pokiaľ sa sám sudca označí za zaujatého vo vzťahu k účastníkovi konania v iných prebiehajúcich konaniach a v týchto konaniach je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci z dôvodu jeho pomeru k účastníkovi konania, je neprípustné, aby bolo zaručené dodržanie uvedeného ústavného práva.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia najvyššieho súdupostavená na tom, že „ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. rozhodnutia (vrátane ⬛⬛⬛⬛ ) vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov“ nezaručuje nestrannosť Sudcu. Sám sudca vo svojom vyjadrení v konaní o zaplatenie 33.1901 EUR proti žalovanému
a spol. uviedol, že má priateľský vzťah k sťažovateľke. Toto vyhlásenie Sudcu potvrdzuje, že vzájomný vzťah medzi sťažovateľkou a Sudcom prerástol cez rýdzo profesionálny záujem rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu. Uvedený priateľský vzťah je okolnosťou vzbudzujúcou opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti, čo zakladá dôvod pre vylúčenie Sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.“.
Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že postupom krajského súdu, keďvo veci rozhodoval zaujatý sudca, ako aj postupom najvyššieho súdu, ktorý zamietoldovolanie sťažovateľky, bolo porušené právo sťažovateľky domáhať sa zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosťna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od doručenia nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,12 EUR“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenskárepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súdodmietol dovolanie sťažovateľke proti uzneseniu krajského súdu z 27. septembra 2012,ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 158/2011 z 3. januára 2012a uložil sťažovateľke povinnosť, aby nenakladala s nehnuteľnosťami tam uvedenýmiaž do právoplatného skončenia veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupomorgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možnopovažovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovanítejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názoryvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súduvysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľkyproti zmeňujúcemu uzneseniu krajského súdu ako procesne neprípustné, pretože nezistilvady konania opodstatňujúce prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Podľa sťažovateľkyprávny záver najvyššieho súdu vyslovený v napadnutom uznesení je v rozpore so zistenýmskutkovým stavom a je výsledkom príliš formalistického výkladu príslušných ustanoveníaplikovaných právnych predpisov, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.
Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považujeza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľkysmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie jeprípustný, a preto ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupyv občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolaciehosúdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie jeprípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrízásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl.124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završujenajvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad aaplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebodohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníkakonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným právamsťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenie najvyššieho súduje z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnenínapadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že najskôr skúmal to, či tento opravnýprostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. OSP)a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 OSP) dospel k záveru, žedovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie jeprípustný.
Ďalej najvyšší súd uviedol, že podľa „§ 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.“.
Ďalej sa najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP (ktorý ukladádovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237OSP, či už to účastník namieta, alebo nie) neobmedzil len na skúmanie prípustnostidovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 OSP, ale zaoberal sa aj otázkou, čidovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťadovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vádvymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veciprávoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatiekonania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdomkonať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).Existencia niektorej z uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na sťažovateľkou namietaný dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súdosobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci rozhodoval naodvolacom súde vylúčený sudca [§ 237 písm. g) OSP] a citujúc ustanovenia § 14 ods. 1,§ 15 ods. 1 a § 15a ods. 1 OSP uviedol:
„... účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1/ k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci, 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod 2/). O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd v senáte, ak bolo rozhodnuté, že sudca je vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec inému senátu (§ 16 ods. 1, 2 O. s. p.).
V preskúmavanej veci dovolateľka tvrdila, že existujú závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcu ⬛⬛⬛⬛, ktorý vo veci rozhodoval, keď
bol v iných právnych veciach, ktoré vedie žalovaná, alebo sú vedené proti nej (konkretizovala tri veci), bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Poukázala na to, že vec prejednávajúci sudca ⬛⬛⬛⬛ sám dobrovoľne uviedol, že má so žalovanou priateľský vzťah.“
Ďalej najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na iné svoje uznesenie, a toč. k. 1 Nc 59/2010-52 z 21. októbra 2010, z ktorého bolo zrejmé, že sudcovia krajskéhosúdu, medzi ktorými bol uvedený aj sudca, neboli «vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. V tomto rozhodnutí dovolací súd posudzoval vzťah k žalovanej a uzavrel, že v písomnom vyjadrení neuviedol žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť o jeho nestrannosti. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd pripomenul, „že samotný vzťah medzi sudcami navzájom je založený na profesionalite. Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takíto sudcovia (poznajúci žalovanú z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami navzájom a medzi sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto rozhodnutia (vrátane ⬛⬛⬛⬛ ) vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde totiž o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami navzájom alebo medzi sudcami a zamestnancami súdu, ktoré však bežný, pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú (t. j., ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom osobne poznajú, pretože prichádzajú spolu pracovne do styku), nemajú samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto osoby, v danom prípade žalovanej, ktorá je sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici. Teda iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici, ku ktorej majú spomenutí sudcovia (vrátane ⬛⬛⬛⬛ ) len profesionálny pracovný vzťah, resp. kolegiálny vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O. s. p.“».
Sťažovateľka v podanom dovolaní podľa názoru najvyššieho súdu „netvrdí nové skutočnosti vzťahu sudcu k účastníkom konania, ktoré by znamenali zmenu pomerov v čase, oproti rozhodnutiu dovolacieho súdu z 21. októbra 2010, poukazuje iba na iné právne veci, kde je účastníčkou konania, v ktorých bol ⬛⬛⬛⬛ vylúčený z prejednávania a rozhodovania“.
Keďže sudca vo svojom vyjadrení nepotvrdil existenciu právne relevantného vzťahuvylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a ani zo spisu a ani z tvrdenídovolateľky nevyplývali žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nezaujatosť,dovolací súd bol toho názoru, že „predmetné konanie nie je postihnuté vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p.“.
Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd zhrnul, že v danom prípade prípustnosťdovolania sťažovateľky nemožno vyvodiť ani z § 239 OSP, ani § 237 OSP.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa§ 239 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, najvyšší súd dovolaniesťažovateľky ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSPodmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutýmrozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ústavný súd zastáva názor, že citovanú argumentáciu najvyššieho súdu možnopovažovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého byrozhodnutie o odmietnutí dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť,že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bezďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenianajvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súdzdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsobvýkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd odôvodnil svojerozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavneneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnejúpravy.
Najvyšší súd uviedol, že o podaných dovolaniach možno konať iba v prípade splneniazákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či tietopodmienky sú splnené. Zistil pritom, že prípustnosť dovolania sťažovateľky nemožnovyvodiť z § 239 OSP.
Následne najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 OSP skúmal existenciuniektorej z procesných vád podľa § 237 OSP. V prvom rade konštatoval, že existenciužiadnej z uvedených procesných vád nezistil, pričom sa zameral hlavne sťažovateľkouoznačený dôvod prípustnosti dovolania podľa písmena g) tohto zákonného ustanovenia.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu akodovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietoldovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 12. septembra 2012, nemá znakyarbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 a § 237OSP), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejtosúvislosti ústavný súd opäť poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postupsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismikonania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovalimožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymnázorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výkladpríslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 239 a § 237 OSP najvyšším súdom akodovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Na základeuvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2015