znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 65/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra Dobríka o sťažnosti spoločnosti J.,   s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 28/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti J., B., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 28/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 28/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti J., B., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti J., B., s. r. o., trovy   právneho   zastúpenia   v sume   292,38   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur a tridsaťosem   centov)   na účet   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   B.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 65/2010-12 z 9. februára 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 28/2001.

Následne   ústavný   súd   18.   marca   2010   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. februára 2010. V jeho prílohe predsedníčka okresného súdu predložila podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní a taktiež súdny spis, z ktorých vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

- 26. februára 2001 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania,

- 23.   januára   2004 bol   v   predmetnej   veci   určený   termín   pojednávania na 26. marec 2004,

- 26. marca 2004 bolo pojednávanie odročené na 19. máj 2004,

- 19. mája 2004 bolo pojednávanie odročené na 21. jún 2004,

- 13. augusta 2004 bol určený termín pojednávania na 12. november 2004,

- 12. novembra 2004 bolo pojednávanie odročené na 25. február 2005,

- 7. marca 2005 bol určený termín pojednávania na 22. jún 2005,

- 22. júna 2005 bolo pojednávanie odročené na neurčito (účastníci žiadali o odročenie do 30. septembra 2005 z dôvodov, že sa pokúsia o mimosúdnu dohodu),

- 26. apríla 2006 bolo pojednávanie odročené na 28. jún 2006,

- 28. júna 2006 bolo pojednávanie odročené na 8. november 2006,

- 8. novembra 2006 bolo pojednávanie odročené na 31. január 2007,

- 31. januára   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   účely   mimosúdnej   dohody do 20. februára 2007,

- 17. októbra 2007 bolo pojednávanie odročené na 14. november 2007 (opustenie budovy z bezpečnostných dôvodov),

- 14. novembra 2007 bolo pojednávanie odročené na neurčito,

- 3. februára 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľa do 30 dní oznámi, či došlo k mimosúdnej dohode; okresný súd uznesením č. k. 14 C 28/2001-192 konanie o návrhu navrhovateľa v časti istiny 19 963,85 € zastavil,

- 16. septembra 2009 okresný súd uznesením návrh odporcu na doplnenie uznesenia z 3. februára 2009 zamietol.

Ústavný súd navyše zistil, že v predmetnej veci okresný súd rozhodol rozsudkom z 28. apríla 2010, proti ktorému podali odvolanie obidvaja účastníci konania.

Predsedníčka okresného súdu ďalej vo svojom vyjadrení uviedla:„Predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   čo   možno   považovať   v   danej   veci za objektívny prieťah.

V predmetnom   konaní   neboli   vo   väčšom   rozsahu   spôsobené   prieťahy   v   konaní účastníkom konania na strane odporcu.

Zároveň si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ a odporca sa počas celého súdneho konania snažia dospieť k mimosúdnej dohode, čo preukazujú aj zápisnice z pojednávania   ako   aj   čiastočné   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania   po   dohode s odporcom.“

Predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v konaní o predmetnej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   z 20.   mája   2010   oznámil,   že   netrvá na ústnom   pojednávaní   v uvedenej   veci   a súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania. Zároveň   uviedol,   že „stanovisko   k vyjadreniu   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   Spr. 3273/2010   z 8.4.2010   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   doručí   v blízkom   čase“. Právny zástupca sťažovateľky stanovisko ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nedoručil.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   sporu,   v ktorom   je   sťažovateľka žalovanou stranou (o zaplatenie sumy 21 786,52 € z titulu zmluvy o prenájme nebytových priestorov), ústavný súd konštatuje, že finančné nároky vyplývajúce zo zmluvy o nájme možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že sťažovateľka podstatne prispela k predĺženiu konania v predmetnej veci a na jej vrub nemožno pripočítať ani fakt, že spolu s ďalším účastníkom predmetného súdneho konania sa snažili dospieť k mimosúdnej dohode, v dôsledku čoho okresný súd dvakrát pojednávanie (22. júna 2005 a 31. januára 2007) odročil.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z predloženého súdneho spisu identifikoval dlhšie obdobie nečinnosti od 11. apríla   2001 (keď okresný súd vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k návrhu) do 24. marca 2004 (pojednávanie vo veci), teda v trvaní takmer troch rokov. V období   od   pojednávania   konaného   19.   mája   2004   do   22.   júna   2005   sa   ani   jedno z určených pojednávaní (21. júna 2004 – zrušené pre pozastavenie výkonu funkcie zákonnej sudkyne,   12.   novembra   2004   –   odročené   pre   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne, 22. februára 2005 – zrušené pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne) neuskutočnilo, čím vznikol prieťah v dĺžke trvania 13 mesiacov. Obdobne ústavný súd zistil, že v období dvoch rokov – od 31. januára 2007 do 3. februára 2009 – sa ani jedno z určených pojednávaní (17. október 2007, 14. november 2007, 22. október 2008) nekonalo pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00 „Otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“ (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02).

Ústavný   súd   k uvedeným   obdobiam   činnosti   okresného   súdu   konštatuje,   že   jeho postup, keď síce opakovane určoval termíny pojednávaní, ale vzápätí ich zrušoval, nemožno považovať za úkony efektívne smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky, preto aj tieto obdobia posudzovaného konania ústavný súd považuje za zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil na štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   považuje   jeho postup spočívajúci v odročení pojednávania konaného 22. júna 2005 na neurčito aj napriek žiadosti účastníkov, ktorý žiadali o odročenie do 30. septembra 2005 na účely mimosúdnej dohody. Obdobne posúdil ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý na pojednávaní konanom

3. februára 2009 na žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania na 30 dní (na účely pokusu o mimosúdnu dohodu) odročil pojednávanie na neurčito a určil nasledujúci termín pojednávania až na 28. apríl 2010. Ako neefektívny postup okresného súdu   ústavný súd vyhodnotil   aj   opomenutie   stanovenia   lehoty   navrhovateľovi   na   predloženie   určených dôkazov na pojednávaní konanom 28. júna 2006.

Vychádzajúc z uvedených zistení, najmä zaznamenanej nečinnosti okresného súdu v trvaní   takmer   šesť   rokov   v posudzovanom   9-ročnom   súdnom   konaní   prebiehajúcom na jednom   stupni,   ako   aj   s prihliadnutím   na   jeho   nesústredený   a neefektívny   postup v konaní ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. V posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Hoci okresný súd v danej   veci   už   rozhodol   rozsudkom   z 28. apríla   2010   a z dôvodu   podaného   odvolania účastníkmi konania bol spis zaslaný 9. júna 2010 odvolaciemu súdu, ústavný súd vzhľadom na účel tohto typu konania prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 28/2001 konal bez zbytočných prieťahov, pretože definitívne nastolenie stavu právnej istoty sťažovateľky nastane až po právoplatnom rozhodnutí vo veci a okresný súd, bez ohľadu na výsledok odvolacieho konania, bude musieť ešte vo veci určité úkony vykonať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ktoré odôvodnila dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3   000   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 292,38 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2008 v sume 695,41 €   (20 950 Sk).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 115,90 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 6,95 € za jeden úkon podľa vyhlášky.   Advokát   je   zároveň   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   preto   sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke spolu činí sumu 292,38 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010