znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 65/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., F., zastúpenej advokátom Mgr. G. G., G., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Katastrálneho úradu v N., Správy katastra L., nevykonaním záznamu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v katastrálnom území F. podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Levice sp. zn. 7 C 123/1993 z 21. júla 1993 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2008 doručená sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom   Katastrálneho   úradu   v N.,   Správy   katastra   L. (ďalej   len   „katastrálny   úrad“), nevykonaním záznamu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (roľa na parcele č. 1273 zapísaná v pozemnoknižnej vložke č.   862),   katastrálne územie F.,   podľa   právoplatného rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 123/93 z 21. júla 1993.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Rozsudkom Okresného súdu v Leviciach č. 7 C 123/93 zo dňa 21. 07. 1993 bolo určené vlastnícke   právo   E.   V.,   rod.   Š.   k   nehnuteľnosti   v   celosti.   Tento   rozsudok bol Okresným súdom v Leviciach doručený aj Katastrálnemu úradu N., Správa katastra L. Katastrálny   úrad   N.,   Správa   katastra   L.   bol   na   základe   súdneho   rozhodnutia povinný vykonať   záznam a zapísať   vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech E. V., rod. Š. Katastrálny úrad N., Správa katastra L. však uvedený záznam neuskutočnili a sťažovateľku neuviedla   ako   vlastnícku   nehnuteľnosti:   par.   č.   1273   o výmere   4   j   1419   š.   s.   -   roľa, v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č. 862.

Ani   na   základe   viacerých   žiadostí   sťažovateľky   Katastrálny   úrad   N.,   Správa katastra L. uvedený záznam neuskutočnil.“.

Ďalej   sa   sťažovateľka   zmieňuje   o tom,   že   nečinnosťou   katastrálneho   úradu   boli porušené   ustanovenia   §   7   a   8   zákona   č. 265/1992   Zb.   o   zápisoch   vlastníckych   a iných vecných práv k nehnuteľnostiam v znení zákona č. 60/1994 Z. z. a ustanovenia § 17 ods. 2 a 19   ods.   1   písm.   b)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 266/1992 Zb.   o   katastri nehnuteľností v Slovenskej republike, ale najmä jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Konaním Katastrálneho úradu, Správa katastra L..., nezapísaním vlastníckeho práva   sťažovateľky   k   nehnuteľnosti:   par.   Č.   1273   o   výmere   4   j 1419   š.   s.   -   roľa, v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č. 862, bolo porušené základné ľudské právo - vlastnícke právo - sťažovateľky.

2. Katastrálny úrad, Správa katastra L..., je povinný vo veci konať bez zbytočných prieťahov   a   zapísať   vlastnícke   právo   sťažovateľky   k nehnuteľnosti:   par. č. 1273 o výmere   4   j   1419   š.   s.   -   roľa,   v   katastrálnom   území   F., zapísanej   v   PKV   č.   862, do evidencie nehnuteľností.

3. Sťažovateľke   priznáva   náhradu   trov   konania   vo   výške   18.914,- Sk (627,83,- EUR)...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,   ale aj   ústavnosť.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   3   ústavy   postupom   katastrálneho   úradu, ktorý jej   nezapísal   jej   vlastnícke   právo   k už   uvedenej   nehnuteľnosti   na   základe právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 123/1993 z 21. júla 1993.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Podľa   § 7   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“)   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Zo   sťažnosti,   ako aj   z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   19.   júna 2006   podal právny zástupca sťažovateľky na katastrálnom úrade „návrh na záznam“, resp. na zápis jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností „k nehnuteľnosti: par. č. 1273 o výmere 4 j 1419 š. s. - roľa, v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č. 862“.

Katastrálny úrad podaním z 15. augusta 2006 sp. zn. Z-3477/06 a Z-3478/06 oznámil sťažovateľke, že k zápisu do katastra nehnuteľností je potrebné ešte doložiť identifikáciu parcely   č.   1273.   Právny   zástupca   preto   požiadal   7.   septembra   2006   katastrálny   úrad o vyhotovenie   identifikácie   parcely   a následný   zápis   vlastníckeho   práva   sťažovateľky k predmetnej nehnuteľnosti.

Podaním   sp.   zn.   445/2006   z   11.   septembra   2006   katastrálny   úrad   oznámil sťažovateľke dôvody, prečo zápis vlastníckeho práva nemôže vykonať.

Podaním z 2. októbra 2006 právny zástupca sťažovateľky podal katastrálnemu úradu opätovný „návrh na zápis vlastníckeho práva“ sťažovateľky k nehnuteľnostiam.

Keďže   katastrálny   úrad   odvtedy   nevykonal   zápis   jej   vlastníckeho   práva   podľa citovaných   právnych   predpisov   na   základe   rozhodnutia   okresného   súdu   sp. zn. 7 C 123/1993 z 21. júla 1993, právny zástupca sťažovateľky podal 4. apríla 2007 orgánom činným v trestnom konaní trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.

Uznesením   Okresnej   prokuratúry   L.   sp.   zn.   1 Pv   532/2007   z 10.   júla   2008   bola napokon   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľky   (proti   uzneseniu   policajta Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v L. sp. zn. ORP-531/1-OSV-LV-2007 z 21. mája 2008, ktorým zastavil trestné stíhanie vo veci jej trestného oznámenia), pretože nebola dôvodná.

Keďže z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka v sťažnosti skutkovo namieta vlastne nečinnosť orgánu štátnej správy, ústavný súd upriamuje pozornosť na § 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   Návrh   nie   je prípustný,   ak navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, použitie ktorých umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem je tiež zrejmé, že vo veci sťažovateľky bola daná právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať   o nečinnosti   orgánu verejnej správy, ktorým je aj katastrálny úrad. Túto právomoc správneho súdnictva nie je možné nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   (čl. 127   ods. 1   i. f.   ústavy)   môže   ústavný   súd zásadne   preskúmavať   iba   právoplatné   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci,   ktorými sa rozhodlo o zákonnosti postupu orgánu verejnej správy (§ 247 ods. 1 a nasl. OSP). Preto v okolnostiach   daného   prípadu   by   do   úvahy   prichádzalo   iba   preskúmanie   rozhodnutia správneho súdu, ktorý by rozhodol vo veci v poslednom stupni.

Ústavný   súd   nemá právomoc   ukladať   orgánom   verejnej   správy   povinnosť   konať, ak sa   uloženie   tejto   povinnosti   nedomáhal   oprávnený   subjekt   podaním   návrhu na príslušnom zákonom určenom orgáne, a to spôsobom predpísaným zákonom.

Vychádzajúc z právnych záverov a zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel k záveru,   že v danom   prípade   pred   právomocou   ústavného   súdu   ešte   existoval   iný (všeobecný)   súd,   ktorý   bol   v prvom   rade   povolaný   poskytnúť   ochranu   označených základných   práv   sťažovateľky,   porušenie   ktorých   namieta.   Ústavný   súd za   daného procesného   stavu   konštatuje,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   všetky   procesné   prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv poskytoval, a preto jej sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, I. ÚS 53/07, III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2008