znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 65/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obajabytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom

, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra2006 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta2006.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Vzhľadom k tomu, že porušovateľ, Najvyšší súd SR pri vydávaní svojho rozhodnutia, sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov.

K uvedenému porušeniu došlo tým, že pri rozhodovaní o určení platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3. 7. 1995 sa porušovateľ uspokojil s posúdením platnosti tejto kúpnej zmluvy výlučne s poukazom na ustanovenia záložnej zmluvy. Porušovateľ zmluvu vôbec neposudzoval v rámci najzákladnejších ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, či ustanovení upravujúcich vlastnícke právo, záložné právo, zastúpenie a právne úkony, a rovnako prehliadol porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov a trvalých trávnatých porastov.

Porušovateľ bol povinný brať do úvahy skutočnosť, že záložné právo má povahu vecného práva k cudzej veci, ktorá i naďalej zostáva vo vlastníctve záložcu resp. vlastníka. Záložný veriteľ, Československá obchodní banka, a. s. (...), nebol oprávnený v rámci výkonu svojho záložného práva predať založenú nehnuteľnosť vo vlastnom mene, nakoľko na takých predaj nebol zo strany vlastníkov nikdy splnomocnený, čím bolo porušené ust. § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva právo nakladať s nehnuteľnosťou výlučne jej vlastníkovi. Nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám. Zároveň podotýkam, že účastníci záložného vzťahu sa spoliehali na platnosť súhlasu banky zo dňa 15. 5. 1995, ktorým banka povolila priamy predaj založenej nehnuteľnosti záložnému dlžníkovi, spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (...).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, sp. značka 24 Cb 183/95 zo dňa 9. 12. 2004, ktorým bol zamietnutý návrh o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, výlučne z dôvodu, že podľa názoru porušovateľa je kúpna zmluva platná, pretože nedošlo k porušeniu ustanovení zmluvy o zriadení záložného práva (...). Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006, taktiež porušil základné právo sťažovateľov zakotvené v čl. 20, ods. 1 Ústavy SR (...).

Sťažovatelia boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, budovy so súp. číslom 661, postavenej na pozemku, parcele č. 3453/11 o výmere 2.215 m2zastavanej plochy a nádvoria, nachádzajúcej sa v k. ú. Trnava (...). Na ochranu svojho vlastníckeho práva podali návrh o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

Najvyšší súd SR ako odvolací súd odoprel dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a 2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho práva, nakoľko po odstránení jedinej hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci mal svojím rozhodnutím vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných vlastníkov nehnuteľnosti (...).

Na základe vyššie uvedených a pred súdom prvého stupňa preukázaných skutočností (viď Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 24 Cb 183/95 zo dňa 20. 9. 2001) máme za to, že Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím č. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 porušil základné práva sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy, nakoľko svojím rozhodnutím potvrdil zastavenie konania z dôvodu preukázania platnosti kúpnej zmluvy, ktorá je v rozpore súst. §§ 3 ods. 1, 39, 123, 126 ods. 1, 589 Občianskeho zákonníka, § 22 ods. 1 vyhlášky MF SR č. 465/1991 Zb. (...)“

Sťažovatelia v závere navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkunajvyššieho súdu a vydal tento nález:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 bolo porušené základné právo ⬛⬛⬛⬛ a p., domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/2006 zo dňa 24. 8. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania v sume, v akej budú vyčíslené pred vydaním rozhodnutia do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

, vedený v ⬛⬛⬛⬛, (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie súdôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnostipravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možnépovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/05z 24. augusta 2006 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 24 Cb 183/95 z 9. decembra 2004 v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žalobasťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je to,že keďže najvyšší súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov“.Sťažovatelia tiež namietajú, že „najvyšší súd odoprel dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a 2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho práva, nakoľko po odstránení jedinej hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci mal svojím rozhodnutím vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných vlastníkov nehnuteľnosti (...)“.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkýchvlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniuústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súduvšak nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názoryvšeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebozákladné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republikyv danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciuzákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy. Výklad legislatívnehotextu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že porušenie svojho práva vlastniť majetoka tento užívať vidia sťažovatelia v tom, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo navyše„hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon (...)“.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že subjektom, ktorému sa priznávaochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výkladustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosťvyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú),že rozhodnutím najvyššieho súdu by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 6 Obo 251/05z 24. augusta 2006 preskúmavajúce rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej bolzamietnutý návrh sťažovateľov o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvyv odvolacom konaní, nie je rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať zanásledok porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Totorozhodnutie nemožno považovať za nesúladné s ústavou. Skutočnosť, že sťažovatelia sas právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomocústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho právatakým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislostiso sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.Príčinnú súvislosť tvrdia sťažovatelia iba z dôvodu, že neboli úspešní v sporeo preskúmanie rozhodnutia krajského súdu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy aich tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávanímsvojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť dozákladných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutianajvyššieho súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označenéhozákladného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že jezjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postupnajvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, alerozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľovv tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľov je to, že rozhodnutím najvyššieho súdubolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavytým, že najvyšší súd ako odvolací súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov (...)“.

Sťažovatelia podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namietajúporušenie svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie jev príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.

Ustanovením čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov,predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bolaodmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhufyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní byvšeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, abyho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľov však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušeniezákladných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolov celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Ichnespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnostia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžezasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podliehaprincípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinnýmprocesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.

Preto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a zistil, že odôvodnenierozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší súd oprelsvoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Podľa názoruústavného súdu najvyšší súd správne posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnýmiprávnymi predpismi, a preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutímnajvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 251/05z 24. augusta 2006 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jehovýrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmtosúdom a ani to, že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnomrozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdeniasťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdnehokonania, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájaťs porušením ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na súdnu a inú právnu ochranu.

Čo sa týka námietky sťažovateľov, že k porušeniu označeného základného právadošlo tým, že najvyšší súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania (...)“, ústavný súd na záver uvádza, že sťažovateliav napadnutom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ani nenamietali zastaveniekonania v časti ohľadne určenia, že odporca pri predaji zálohu v prospech tretej osoby konalprotiprávne, ale ju v tejto časti ako žalobcovia v II. a III. rade vzali späť, a v odvolanínapadli len výrok krajského súdu, ktorým zamietol ich žalobu o určenie absolútnejneplatnosti kúpnej zmluvy.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného právaalebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietneako zjavne neopodstatnený (napr. m. m. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľmioznačeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavya ďalšej ich požiadavke (odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia) by do úvahy prichádzaloiba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základnýchpráv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto častinávrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2007