znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 65/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a spol., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. N. K., Ž., podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky vo veci vyslovenia nesúladu čl. VI ods. 2 zákona č. 217/2004 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli a o zmene niektorých zákonov s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 a s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a spol.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2006 doručená sťažnosť M. B. a spol., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. N. K., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ku ktorej bolo doručené 6. februára 2006 splnomocnenie pre právneho zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom, vo veci vyslovenia nesúladu čl. VI ods. 2 zákona č. 217/2004 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli a o zmene niektorých zákonov s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 a s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a s čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“). Uvedeným   zákonom   bol   novelizovaný   §   6   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   503/2003   Z.   z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   503/2003 Z.   z.“) v tom zmysle, že vlastníctvo k pozemkom alebo jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je nielen vo vlastníctve fyzickej osoby ako doteraz, ale aj právnickej osoby.

Sťažovatelia uvádzajú, že rozhodnutím bývalého Mestského národného výboru P. č. výst. 1.420/1966 zo 4. júla 1966 boli vyvlastnené ich pozemky, ktoré boli dovtedy vedené a užívané ako pasienky, za účelom výstavby autobusových stanovíšť a parkoviska. Všetky nimi uvedené parcely na tento účel využité neboli a ani nebudú, sú vo vlastníctve mesta P., a preto sa sťažovatelia domnievajú, že pokiaľ by nebol novelizovaný zákon č. 503/2003 Z. z.,   nič   by   nebolo   bránilo   vráteniu   vyvlastnených   pozemkov   im   ako   pôvodným vlastníkom.   Poukazujú   na   to,   že   náhrada   za   pozemky   je   iba „krajným   východiskom, v mnohých prípadoch nie spravodlivým, ako to ukázala prax, keď už doteraz vyplývali na povrch mnohé prípady klientelizmu a korupcie“.

Sťažovatelia sa podnetom obrátili na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá im listami z 13. septembra 2005, 20. septembra 2005 a 5. októbra 2005 oznámila, že sa nestotožňuje s ich názorom, že ustanovenie § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 písm. a) zákona   č.   503/2003   Z.   z.   nie   je   v súlade   s Ústavou   Slovenskej   republiky.   Sťažovatelia so stanoviskom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nesúhlasia, a preto navrhujú, aby ústavný súd nálezom odstránil neústavnosť nimi uvedeného stavu a rozhodol, že buď budú v § 6 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona vynechané slová „a právnickej osoby okrem povinnej osoby (§ 4 ods. 1)“, alebo v § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z budú doplnené slová „a právnické   osoby   včítane   obcí   u ktorých   sa   nevyskytli   prekážky,   aby   mohli nehnuteľnosť vydať“.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Po jej predbežnom prerokovaní ju bol nútený odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd vychádzal zo záveru (potvrdeného jeho stabilizovanou judikatúrou), že „Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť   uskutočniť   ich   aj   v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným súdom“. V dôsledku uvedeného za „opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom   možno   považovať   len   tie   z nich,   o ktorých   je   možné   konať   a aj   rozhodnúť v niektorom z konaní uvedených v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy ako v samostatnom konaní   uskutočnenom   výlučne   na   návrh   oprávnených   subjektov“   (I.   ÚS   23/99 až I. ÚS 29/99).

Nemennosť   pravidla,   podľa   ktorého   v rámci   konaní   o individuálnej   ochrane základných práv alebo slobôd pred ústavným súdom nemožno konať o súlade právnych predpisov,   ústavný   súd   viackrát   potvrdil   aj   vo   svojej   judikatúre,   keďže   „za   zjavne neopodstatnený je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe návrhu oprávnenej osoby“ (II. ÚS 40/00, II. ÚS 33/00, II. ÚS 48/00, II. ÚS 19/01). Navyše,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   pri   abstraktnej   kontrole   ústavnosti,   teda v konaní o súlade právnych predpisov, nemôže dopĺňať text zákona.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia v konaní o svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy požadovali posúdenie súladu čl. VI ods. 2 zákona č. 217/2004 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli a o zmene niektorých zákonov s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 a s čl. 14 dohovoru a s čl.   1   dodatkového   protokolu   k dohovoru,   a pretože   posúdenie   takéhoto   súladu   je predmetom úpravy osobitného konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy,   bolo   treba   ich   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006