znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 649/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária,Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na priaznivé životnéprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniuumožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpores vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoruo prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. augusta 2015 v konaní sp. zn. 8 Sžo 17/2014a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

1. Návrhu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, na prerušeniekonania n e v y h o v u j e.

2. Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra2015 faxom doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného právana priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správyzaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniuumožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpores vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoruo prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“)a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. augusta 2015 v konaní sp. zn. 8 Sžo 17/2014a jeho postupom v tomto konaní. Sťažnosť bola doplnená podaním v písomnej formedoručeným ústavnému súdu 23. septembra 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ procesným podaním oznámil svoj vstupdo konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“) na základe žiadosti oprávneného subjektu o povolenie výnimky zo zákazuustanoveného § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajinyv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), ktorým by bolpovolený odstrel jedincov medveďa hnedého vo vymedzenej lokalite. Ministerstvorozhodnutím z 20. septembra 2011 v konaní sp. zn. 3869/2011-2.2 požadovanú výnimkupovolilo, pričom však na základe rozkladu sťažovateľa minister životného prostrediaSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) svojím rozhodnutím z 28. novembra 2011v konaní sp. zn. 8615/2011-1.10 (27/2011-rozkl.) prvostupňové rozhodnutie zrušil a vecvrátil ministerstvu na ďalšie konanie.

Po opätovnom prejednaní veci ministerstvo rozhodnutím z 1. februára 2012 v konanísp. zn. 1695/2012-2.2 požadovanú výnimku povolilo a sčasti žiadosť o povolenie výnimkyzamietlo. Rozklad sťažovateľa minister rozhodnutím z 2. apríla 2012 v konaní sp. zn.4569/2012-1.10 (16/2012-rozkl.) zamietol a prvostupňové rozhodnutie ministerstvapotvrdil.

Druhostupňové rozhodnutie ministra i prvostupňové rozhodnutie ministerstvanapadol sťažovateľ žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorú doručilKrajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 112/2012-95 z 15. novembra 2013 napadnutérozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie.Po vecnom preskúmaní žalobných dôvodov sformulovaných sťažovateľom krajský súdskonštatoval, že„žiadosť poľovníckej organizácie o udelenie výnimky spolu s podkladmi neboli v priebehu konania doručené žalobcovi aby sa k nim vyjadril“. Dospel aj k záveru,že zo skutkových zistení, ktoré tvorili podklad pre napadnuté administratívne rozhodnutia,„nie je podľa názoru súdu možné urobiť jednoznačný záver o tom, že sú splnené zákonné podmienky pre povolenie výnimky..., pretože zo zhromaždených podkladov rozhodnutia v predmetnej veci nevyplýva, že ohrozenie zdravia a bezpečnosti obyvateľov v predmetných lokalitách je natoľko závažné, že výrazne prevyšuje záujem na ochrane živočíšneho druhu medveďa hnedého. Súd je toho názoru, že prísna druhová ochrana tohto živočícha si vyžaduje dôkladnejšie zdokumentovanie pohybu jedincov medveďa hnedého mimo svoj prirodzený areál, z ktorého by bola zrejmé potreba chrániť záujem na ochrane zdravia a bezpečnosti obyvateľov povolením výnimky.“.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadlo odvolaním ministerstvo, ako ajžalovaný.

Najvyšší súd uznesením z 19. augusta 2015 v konaní sp. zn. 8 Sžo 17/2014odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a konanie o žalobe sťažovateľazastavil. V odôvodnení svojho uznesenia odkázal na stanovisko správneho kolégianajvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013, z ktorého vyvodil, že„neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje“.Aplikujúc tento všeobecný názor na časové súvislosti posudzovaných prípadov najvyšší súduviedol, že s ohľadom na fakt, že„v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného, žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktoré zo zákona stratili platnosť, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ citujúc stanovisko správnehokolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013 v prvom rade namieta,že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní,„na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhejhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy len v prípade splneniapodmienok ustanovených v § 248 a § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods. 1OSP (pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorýtu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutnéna preskúmanie napadnutého rozhodnutia). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovenípotom uzatvára, že„pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu je„ukrátený na svojich právach, keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

... Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšiekonanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/17/2014 zo dňa 19. 8. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8Sžo/17/2014 zo dňa 19. 8. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ v sťažnosti informuje, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.4 Sžp 4/2013 uznesením zo 14. apríla 2015 prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieprejudiciálnu otázku tohto znenia:

„Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní?“

Podľa názoru sťažovateľa„je nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie, ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu konanie o sťažnostiprerušiť, a to„až do skončenia konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie v konaní vedenom pod sp. zn. C-243/15“.

II.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdnydvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnejzmluvy [čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú.v. EÚ C 326, 26.10.2012; ďalej len„zmluva“), pozn.].

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môžekonanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význampre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu prerušenie konania o jeho sťažnosti podanejpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy do právoplatného skončenia konania vedeného pred Súdnymdvorom pod sp. zn. C- 243/15. Skutočnosť prebiehajúceho prejudiciálneho konania ústavnýsúd overil na webovom sídle Súdneho dvora, ako aj v Úradnom vestníku Európskej únie(Ú. v. EÚ C 279, 24. augusta 2015, s. 18).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre už zdôraznil (IV. ÚS 206/08),že „súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskejúnie je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 (v súčasnosti podľa čl. 267, pozn.)zmluvy Súdnym dvorom ES (v súčasnosti Súdnym dvorom, pozn.) v konaní o prejudiciálnejotázke. V takom prípade je však výklad práva spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES(v súčasnosti Súdneho dvora, pozn.) súčasťou právneho základu rozhodovania vo vecisamej“. V tom istom rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že „ak taký súd, ktorý jesúdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredložíprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES (v súčasnosti Súdnemu dvoru, pozn.), hoci takurobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkovkonania... Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je príslušný súdpovinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdomzriadeným na základe zákona“.

Súčasne ústavný súd v minulosti prijal právny záver, podľa ktorého ak prejudiciálnuotázku v rovnakej veci predložil Súdnemu dvoru najvyšší súd, potom prerušenie konaniapodľa čl. 127 ods. 1 ústavy by síce bolo nadbytočné (IV. ÚS 118/2010), vytvára sa všakprocesný priestor pre aplikáciu fakultatívneho prerušenia konania o tzv. ústavnej sťažnostipodľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde.

Pre fakultatívne prerušenie konania vedeného podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa všakdo polohy conditio sine qua non dostáva pozitívny záver ústavného súdu o tom,že v prejudiciálnom konaní na Súdnom dvore sa rieši otázka, ktorá môže mať význampre rozhodnutie ústavného súdu o podanej sťažnosti.

Z formulácie prejudiciálnej otázky citovanej v časti I odôvodnenia tohto uzneseniaexplicitne vyplýva, že sa týka rozhodovania súdu„v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu“. K položeniuprejudiciálnej otázky teda najvyšší súd viedla vecná stránka preskúmania procesnéhorozhodnutia správneho orgánu o účastníctve sťažovateľa v správnom konaní. Avšaktu predbežne prerokúvaná sťažnosť smeruje proti výsledku súdneho prieskumuadministratívneho rozhodnutia, ktoré nemá procesný charakter ani sa samotnej účastisťažovateľa ako neziskovej organizácie reprezentujúcej zainteresovanú verejnosťv environmentálne zameraných administratívnych konaniach nedotýka. Sťažovateľ sadomáha ústavno-súdneho prieskumu uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bol zastavenýsúdny prieskum správneho rozhodnutia vydaného vo veci samej.

Z uvedených dôvodov je využiteľnosť právnych záverov, ktoré budú pre Súdny dvorpri rozhodovaní o položenej prejudiciálnej otázke podstatné, pre konanie o predbežneprerokúvanej sťažnosti sťažovateľa limitovaná do takej miery, ktorá neodôvodňujepredlžovanie právnej neistoty sťažovateľa plynúcej z neukončeného konania o jehosťažnosti. Ústavný súd preto návrhu sťažovateľa na prerušenie konania o jeho sťažnostido skončenia konania vedeného podľa čl. 267 zmluvy pod sp. zn. C- 243/15 pred Súdnymdvorom nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkochalebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesyskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutíprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národnýmprávom v oblasti životného prostredia.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa ňou domáha vyslovenia porušeniasvojich označených základných práv a práva garantovaných medzinárodnými zmluvami,ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu. To vo svojej podstateznamenalo, že de iure nedošlo k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu o dôvodoch,ktoré podľa názoru sťažovateľky spôsobovali nezákonnosť správnou žalobou atakovanýchrozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jej právach a právom chránených záujmoch.

Sťažovateľ uvádza, že k tvrdenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyššísúd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuskéhodohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súddospel k záveru, že najvyšší súd v ňom po materiálnej stránke zjavne vychádzalzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskehosúdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameraniev právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúroustelesnenou napríklad rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002.Predmetný právny názor najvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebnézopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššiehosúdu pravidelne pripomínaný:„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Sťažovateľ si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutianielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnumožnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale v tomto prípade vôbecna reálnu možnosť konanie zopakovať.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťou atakované uznesenie najvyššieho súdunemalo schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedenéhoministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého. Neuniklopozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojichsťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať. Ak by aj najvyšší súdv správnom súdnictve sťažovateľovi vyhovel a potvrdil prvostupňový rozsudok krajskéhosúdu, ktorým boli napadnuté administratívne rozhodnutia zrušené a vec vrátená ministerstvuna ďalšie konanie, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jehopredmet – výnimka – zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená a nejde o konanie,ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovaťpráva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenejvýnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna2014 sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval,že„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“,a uviedol,že„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoruústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že„ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konaniepodľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohtozákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovaniav konaní podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesenízdôraznil, že„zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že rozhodnutia žalovaného oboch stupňov zo zákona stratili platnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 O. s. p.) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 O. s. p.)“.

Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a § 247 ods. 1OSP v okolnostiach sťažovateľovho prípadu ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo jeprimárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jejnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosťverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systémeprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvekzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciudotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnomsúdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnejsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnejsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnejspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanýmiustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľovej žalobe už uplynulo obdobie, na ktorébolo preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom kritizovanéoprávnenie) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľovej žaloby nemohloza žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym právam.Preto fakt, že konanie o žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku bolo ukončené procesne, teda zastavením a bez meritórneho rozhodnutiao dôvodochžaloby,vedieužpri predbežnomprerokovanísťažnostik záveru,že sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jehoprávu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy bola poskytnutá ochrana v intenciách zákonov, ktoré tietoustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutianajvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazuje na užspomínané stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdupodľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnoupodmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlok výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia.Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzenenapĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakomprávneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95),ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázkupri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súduo tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ junemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beianv. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedolsťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosťpožiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právnyvýznam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátovsprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanoviskorešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobnýchprípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatiapredmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojichsťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn. 1 Sžp6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).

Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna2014«ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».

Neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažnosťou atakované uznesenie najvyššiehosúdu nemalo za následok nevyhovenie sťažovateľovej žalobe, teda nešlo o rozhodnutie,ktoré by sťažovateľovi privodilo vecne negatívny výsledok. Najvyšší súd napadnutýmuznesením konanie o sťažovateľovej správnej žalobe zastavil a privodil mu tak negatívnyvýsledok procesného charakteru bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnými dôvodmi.Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranua v reláciách správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúťaž rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).

Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenienezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecnéhosúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy v sťažovateľovom prípade vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictvezabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právachči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantnéokolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ichrozhodovania už prípadný zásah do sťažovateľových práv nepôsobil. Uplynula totiž doba,počas ktorej bolo možné využiť administratívnym rozhodnutím zakotvené práva, priznaniea následný výkon, ktorých sa sťažovateľ svojou správnou žalobou snažil odvrátiť.Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi z čl. 46ods. 1 a 2 ústavy na konanie o sťažovateľovej žalobe preto ústavný súd uzatvára, že jeirelevantné, či táto žaloba bola vecne zamietnutá alebo či konanie o nej bolo procesnezastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho súdu je otázkouzákonnosti. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávanej kauzy nejdeo problém ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu teda nevykazujeznaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný totohodnotenie nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvodzasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názoro porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné.Preto je sťažnosť v tejto častiach zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnený návrhtotiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu teda pri predbežnomprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženejnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971 vo veciRingeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie právana spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať,keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemoholdospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijaťaj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splneniepodmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskejrepubliky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovýmzameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto, ak súd v správnom súdnictvenemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaného rozhodnutia orgánu verejnej správyna subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať jeho zákonnosť, potom rešpektovalvnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostrediepodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnejpovahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavyvykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súdsťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyuznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutieďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 44ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahumedzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívyich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená(bod 2 výroku tohto uznesenia).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemoholrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite, ktoré súviazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015