znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 649/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. L., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 37 C 179/2009 z 23. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 192/2013 z 11. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. L. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2014 doručená sťažnosť R. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 C 179/2009 z 23. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 192/2013 z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 132 775,67 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 132 775,67 € od 25. novembra 2010 do zaplatenia. Žalobu vo zvyšnej   časti   (úroku   z omeškania)   zamietol,   zároveň   zaviazal   sťažovateľa   nahradiť žalobcovi trovy konania.

Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania a zároveň rozhodol, že sťažovateľ nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti   upriamuje pozornosť na tú   skutočnosť,   že na pojednávaní uskutočnenom na okresnom súde 21. novembra 2011 žiadal jeho právny zástupca doplniť dokazovanie o opätovný výsluch svedkov K. a K. a zároveň žiadal, aby žalobca predložil súdu   originál   zmenky,   na   základe   ktorej   si   požičal   peniaze   od   neznámej   tretej   osoby. Okresný   súd   však   vykonanie   týchto   dôkazov   nepripustil   a   vyhlásil   dokazovanie za skončené.   Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že „súd   navrhovaných   svedkov   vypočul na pojednávaní   uskutočnenom   10.   10.   2011.   Tohto   pojednávania   sa   právny   zástupca žalovaného nezúčastnil, svoju neprítomnosť ospravedlnil a požiadal o preročenie na iný termín   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní.   Súd   však   ospravedlnenie   a   žiadosť   nepovažoval za relevantný dôvod, a preto týchto svedkov vypočul v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho   zástupcu.   O   tom,   že   ospravedlnenie   právneho   zástupcu   žalovaného   súd neakceptoval a vo veci bude konať však právneho zástupcu žalovaného žiadnym spôsobom neupovedomil.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd „sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku ako aj s dôvodmi napadnutého   výroku   rozsudku,   na   ktoré   v   celom   rozsahu   poukazuje.   Zároveň   dodal, že napádané odvolacie dôvody nie sú vo veci dané. Súd prvého stupňa uzavrel, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca zaplatil sťažovateľovi sumu 132.775,67 €, pričom táto suma predstavuje v zmysle určenia neplatnosti uzavretej kúpnej zmluvy bezdôvodné obohatenie,   a   teda   majetkový   prospech   sťažovateľa   je   získaný   plnením   z   neplatného právneho dôvodu, nie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Zároveň odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa správne uzavrel, ak uviedol, že v zmysle ust. § 581 ods. 3 OZ dohodou   možno   započítať   akékoľvek   pohľadávky,   ktorých   plnenie   je   rovnakého   druhu, a teda v danom prípade mohlo dôjsť k započítaniu takejto pohľadávky, nakoľko následkom tohto   započítania   bolo   práve   uzatvorenie   predmetnej   kúpnej   zmluvy   medzi   účastníkmi konania, ktorej neplatnosť bola následne určená.“.

Ďalej   sťažovateľ   poukazuj   na   to,   že „Kolízia   dvoch   pojednávaní   toho   istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je podľa názoru Krajského súd v Košiciach   akceptovateľným   predpokladom   uznania   existencie   dôležitého   dôvodu   na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania.

Súd   prvého   stupňa   sa   podľa   odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj s touto skutočnosťou, čo sa týka odročenia pojednávania a taktiež vykonania navrhnutých dôkazov s poukazom na to, že súd vykonáva   dokazovanie   na   pojednávaní.   Keďže   sťažovateľ   nepredložil   žiadne   dôkazy, ktorými by potvrdil pravdivosť svojich tvrdení, vychádzajúc z rozporuplnosti jeho tvrdení, neuniesol tak dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností..“

Sťažovateľ v sťažnosti cituje z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného   súdu   a poukazuje   na   to,   že „Vo   svetle   vyššie   uvádzaných   právne   záväzných nálezov Ústavného súdu a európskych súdov“ dospel k názoru, že ním napadnuté rozsudky okresného   súdu   a krajského   súdu   sú „arbitrárne   a   postupom   súdov   bolo   sťažovateľovi zabránené   k   uplatňovaniu   svojich   základných   garantovaných   práv.   Súdy   nerešpektovali viaceré nami uvádzané skutočnosti, na ktoré sme poukazovali v priebehu konania...“. Napokon   sťažovateľ   uvádza,   že „náležite   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní,   vrátane   neúčasti   svojho   právneho   zástupcu,   pričom   súd   nemal   objektívny dôvod k takejto nezhovievavosti, nakoľko zo strany sťažovateľa ani jeho právneho zástupcu nedochádzalo   k zbytočným prieťahom   a   obštrukciám v konaní,   ktorým by   znemožňovali postup súdu, a preto nebola zo strany súdov dodržaná rovnosť účastníkov, čím došlo k porušeniu čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Okresný   súd   Košice   II   svojím   rozsudkom   zo   dňa   23.   01.   2012   a   Krajský   súd v Košiciach, svojím potvrdzujúcim rozsudkom zo dňa 11. 06. 2014 porušil základné právo sťažovateľa R. L. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.:   11 Co/192/2013-189   zo   dňa 11. 06. 2014   a   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II,   sp.zn.;   37 C/179/2009   zo   dňa 23. 01. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

R. L. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €, ktoré sú Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

R. L. sa priznáva náhrada trov konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania,   ako   aj   zákonom   výslovne požadovanými ďalšími náležitosťami návrhu osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú zastúpené   advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,   uplatnenie ktorých   je viazané na splnenie   viacerých   formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom   kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj kópiu napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smeruje, a to ani v období po doručení sťažnosti ústavnému súdu. Nedoručenie rozhodnutia orgánu   verejnej   moci,   v danom   prípade   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   proti ktorému   ústavná   sťažnosť   smeruje,   je   nesplnením   explicitne   ustanovenej   podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 399/2012, I. ÚS 561/2012, I. ÚS 533/2014). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   zástupca   sťažovateľa už bol na uvedenú judikatúru viackrát upozornený, keď ústavný súd uzneseniami sp. zn. I. ÚS 399/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. I. ÚS 561/2012 z 27. novembra 2012 odmietol sťažnosti   iných   sťažovateľov   (taktiež   ním   zastúpených)   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných   náležitostí   spočívajúcich   práve   v absencii   kópií   napadnutých   rozhodnutí v sťažnostiach označených porušovateľov.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014