znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 648/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Bugala   –   Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Sž   27/2012   a   jeho   rozsudkom z 25. septembra   2013   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Sž 27/2012 zo 7. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 27/2012 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2013 (správne z 25. septembra 2013, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 16. marca 2011 jej bolo doručené oznámenie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) o začatí správneho konania č. k. 132-PLO/O-1244/2011 v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vysielaní a retransmisii“).

Dňa   23.   novembra   2012   doručila   Rada   sťažovateľke   rozhodnutie sp. zn. RP/072/2012   z   23.   októbra   2012,   ktorým   podľa   §   64   ods.   1   písm.   d)   zákona o vysielaní a retransmisii uložila sťažovateľke sankciu – pokutu vo výške 1 000 € určenú podľa   §   67   ods. 3   písm.   d)   zákona o vysielaní   a retransmisii   za   porušenie   povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 tohto zákona tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ 20.   decembra   2010   približne   o   20.17   h   odvysielala   sponzorovaný   program   Panelák obsahujúci osobitné propagačné zmienky o službe tretej osoby – službe Skylink spoločnosti Towercom, a. s., ktoré priamo podporovali jej predaj.

Sťažovateľka podala proti uvedenému rozhodnutiu Rady v zákonnej lehote opravný prostriedok podľa § 250l a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 6 Sž 27/2012 zo 7. októbra 2013 (správne z 25. septembra 2013) tak, že rozhodnutie Rady potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že k zásahu a porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   napadnutým   rozhodnutím,   ktorým   potvrdil rozhodnutie Rady a v ktorom došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti.

Sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jedným   z   ťažiskových   odvolacích dôvodov proti rozhodnutiu Rady, ktorých vysporiadanie legitímne očakávala od najvyššieho súdu,   bola námietka preklúzie oprávnenia   Rady   uložiť sankciu.   Napriek tomu, že si   je sťažovateľka   plne   vedomá   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   sa   s   predmetnou   námietkou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal, namieta, že závery vyplývajúce z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   sú   ústavne   udržateľné pre svoju arbitrárnosť a vedú k odmietnutiu spravodlivosti.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že «vo   svojom   odvolaní   poukázala na zásadné   rozhodnutie   Nejvyššího   správního   soudu   ČR,   sp.   zn.:   6A/99/2001-47 z 30. 10. 2003, ktorý sa v predmetnom rozhodnutí zaoberal otázkou plynutia a preklúzie lehôt pre uloženie sankcie v správnom konaní. Sťažovateľka vo svojom odvolaní poukázala na skutočnosť, že ustanovenie § 64 ods. 4 Zákona o vysielaní, obsahuje znenie: „Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov...“, ktoré je v súvislosti s rozhodnutím Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn.: 6A/99/2001-47, takmer identické s ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 9/1991 Sb., o zaměstnanosti a působnosti orgánú České republiky na úseku zaměstnanosti: „Pokutu lze uložit v lhůte jednoho roku..., ktorého výkladom výkladom sa Nejvyšší správní soud ČR zaoberal.“».

Sťažovateľka preto namieta, že «záver najvyššieho súdu, podľa ktorého je slovné spojenie „Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov“, potrebné vykladať tak, že postačuje,   ak   Rada   o   porušení   povinnosti   v   6   mesačnej   lehote   rozhodne   na   svojom zasadnutí, čiže do 6 mesačnej lehoty sa nezaratúva čas doručenia vydaného rozhodnutia, ani čas od vydania rozhodnutia do nadobudnutia jeho právoplatnosti, nie je správny a vedie k odmietnutiu spravodlivosti. Sťažovateľka uvádza, že po vzore Nejvyššího správního soudu ČR   je   pri   výklade   slovného   spojenia:   „Rada   o   uložení   sankcie   rozhodne   do   šiestich mesiacov“, možné uvažovať o 3 rôznych spôsoboch výkladu tak, že rozhodnutie Rady musí byť v 6 mesačnej lehote:

(i) vydané; alebo

(ii) vydané a doručené; alebo

(iii) vydané, doručené a zároveň právoplatné.

Nejvyšší   správní   soud   ČR   následne   uzavrel,   že   za   správny   výklad   je   potrebné považovať   ten,   podľa   ktorého   sa   slovné   spojenie   „Rada   o   uložení   sankcie   rozhodne do šiestich mesiacov“ vykladá takým spôsobom, že rozhodnutie Rady musí byť v 6 mesačnej lehote: (iii) vydané, doručené a zároveň právoplatné.

Sťažovateľka sa s predmetným záverom súdu plne stotožňuje pre presvedčivosť jeho argumentácie.».

K   výkladu   slovného   spojenia   „Rada   o   uložení   sankcie   rozhodne   do   šiestich mesiacov...“ obsiahnutého v § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii sťažovateľka ďalej uvádza:

«Za situácie, keď zákonodarca v texte ustanovenia § 64 ods. 4 zákona o vysielaní neposkytol   žiadny   ďalší   pokyn   (napríklad,   príkaz,   že   v   ustanovenej   lehote   musí   byť rozhodnutie doručené) a dĺžka lehoty umožňuje, aby aj pri aplikácii najdlhších zákonných lehôt pre rozhodnutie v správnom konaní (§49 Správneho poriadku) bolo správne konanie aj s primeranou rezervou vykonané a doručené na správnom orgáne (len jednostupňové konanie   na   správnom   orgáne),   vyjadruje   sťažovateľka   svoje   presvedčenie,   že   vyššie uvedeným princípom, na ktorom stojí zmysel lehoty pre zánik trestnosti správneho deliktu, zodpovedá   záver,   že   „rozhodnutím   o   uložení   sankcie“   je   nutné   rozumieť   právoplatné rozhodnutie.

Ak by pre uloženie pokuty stačilo obyčajné vydanie rozhodnutia Rady, nebolo by možné   zabrániť   predĺženiu   konania   na   úkor   účastníka.   Odkaz   najvyššieho   súdu na skutočnosť, že rozhodnutia Rady sú zverejňované je irelevantný z dôvodu, že účastník konania   nemá   povinnosť   oboznamovať   sa   s   internetovými   stránkami   Rady,   a   jediným, zákonom   aprobovaným   spôsobom   oboznámenia   sa   s   rozhodnutím   je   jeho   doručenie účastníkovi   konania.   Dôkaz   o   tom,   že   rozhodnutie   Rady   bolo   včas   vydané,   ale   nebolo napríklad   niekoľko   mesiacov   doručované,   je   vo   vzťahu   k   správnym   orgánom   vždy mysliteľný,   avšak   vzniká   odôvodnená   obava,   že   účastník   konania   by   sa   ani   nemusel dozvedieť, že mu sankcia bola rozhodnutím „uložená“.

V tejto súvislosti je kruciálne prihliadnuť na konštitutívny charakter rozhodnutia o uložení sankcie za správny delikt, čo znamená, že ani možnosť spočívajúcu v doručení rozhodnutia Rady nie je možné považovať za správnu.

Je tomu tak z dôvodu, že až materiálnou právoplatnosťou je dotknutá právna sféra delikventa, pretože až týmto okamihom vznikne povinnosť rozhodnutiu sa podrobiť. Výklad uvedeného   ustanovenia   nesmie   podľa   presvedčenia   sťažovateľky   umožňovať   ľubovôľu správneho   orgánu,   ktorý   počas   niekoľkých   týždňov   či   mesiacov   odkladal   doručovanie rozhodnutia Rady.»

Sťažovateľka následne konštatuje:„Rozhodnutie o uložení sankcie nadobudlo právoplatnosť až dňa 21.10.2013 (dňom doručenia napadnutého rozhodnutia),   teda po uplynutí šesťmesačnej lehoty na uloženie sankcie.

Sťažovateľka   má   za   to,   že   aplikácia   ustanovení   právnych   predpisov   zo   strany najvyššieho   súdu   bola   arbitrárna,   v   právnom   štáte   neželaná   a   neudržateľná,   pričom neoprávnene zasiahla do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6Sž/27/2012 zo dňa 07.10.2013, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6Sž/27/2012   zo   dňa   07.10.2013   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala — Ďurček, s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 odsek 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich   sa   základných práv a slobôd. Článok 46 ods. 2 ústavy upravuje právo na prístup k súdu v prípade preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy (moci). Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov   verejnej   moci   je   zverené   do   právomocí   súdov,   ktoré   musia   byť   ex   defitione nezávislé   a   nestranné.   Uplatnenie   toho   práva   je   podmienené   splnením   príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 odsek 1 a čl. 51 ústavy.

Článok 46 ods. 1 a 2 ústavy zakotvuje právo na súdnu ochranu. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46 ods. 4 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti   o   súdnej   a   inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon“.   Zákonmi   upravujúcimi podrobnosti   o   súdnej   ochrane sú   jednak   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a   o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99).

Účelom čl. 46 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)   stať sa   účastníkom   konania so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Podstatou   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a   ods.   2   ústavy   je   podľa ústavného súdu (PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania. Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny   zákaz   odmietnutia   spravodlivosti   (denegationis   iustitiae).   Zákaz   odmietnutia spravodlivosti   v   podobe   príkazu   rozhodnúť   o   uplatnenom   hmotnom   práve   účastníka súdneho konania má svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť „rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch... Článok 6   odsek   1   dohovoru   upravuje   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   (spravodlivé konanie pred súdom).

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované   aj   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a   to   v   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v prípade namietania zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu   vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v prípade namietania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   musel   vyporiadať   s nesprávnym   označením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 27/2012, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti označila dátumom 7. októbra 2013, keď z obsahu spisového materiálu zistil, že tento   bol   vydaný   25.   septembra   2013,   zatiaľ   čo   7.októbra   2013   najvyšší   súd   vydal pod sp. zn. 6 Sž 27/2012 uznesenie, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok   vo   výške   430   eur   na   účet   najvyššieho   súdu   vedený   v štátnej   pokladnici pre zasielanie   súdnych   poplatkov   a pokút:   BÚ-depozitný   účet   neúročený č. 7000061219/8180 v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Keďže   z obsahu   sťažnosti   bolo   jednoznačné,   že   sťažovateľka   napáda   rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   27/2012   z   25.   septembra   2013,   a nie   jeho   uznesenie sp. zn. 6 Sž 27/2012 zo 7. októbra 2013, ústavný súd sťažnosť prerokoval bez toho, aby vyzýval sťažovateľku na odstránenie tohto formálneho nedostatku.

Zásadná námietka sťažovateľky sa odvíja od tvrdenia, že najvyšší súd nesprávne interpretoval a aplikoval dotknutý právny predpis, konkrétne § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v časti týkajúcej sa právomoci Rady rozhodnúť o uložení sankcie v lehote do šiestich   mesiacov.   Sťažovateľka   namieta   výklad   §   64   ods.   4   zákona   o   vysielaní a retransmisii   podaný   najvyšším   súdom,   ktorý   slovné spojenie „Rada   o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov“, vykladal tak, že postačuje, ak Rada o porušení povinnosti v 6-mesačnej lehote rozhodne na svojom zasadnutí, čiže do 6-mesačnej lehoty sa nezaratúva čas doručenia vydaného rozhodnutia ani čas od vydania rozhodnutia do nadobudnutia jeho právoplatnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   má   predmetné   ustanovenie   vykladať   tak, že rozhodnutie Rady o uložení sankcie musí byť v 6-mesačnej lehote vydané, doručené a zároveň právoplatné.

Najvyšší   súd   sa   mal   porušenia   sťažovateľkiných   označených   práv   dopustiť nesprávnou interpretáciou a následnou aplikáciou interpretovaného ustanovenia § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Predostretá sťažnostná námietka orientuje prieskumnú právomoc   ústavného   súdu   na   zisťovanie   ústavnej   konformity   interpretácie   §   64   ods.   4 zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 27/2012 zo 7. októbra   2013   potvrdil   rozhodnutie   Rady   č.   RP/072/2012   z   23.   októbra   2012. V odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu zo strany sťažovateľky namietanej interpretácie § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii uviedol:

„Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. stanoví Rade povinnosť tak, že o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo   dňa,   keď   bola   povinnosť   porušená.   Za   deň,   keď   sa   rada   dozvedela   o   porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinnosti podľa tohto zákona na zasadnutí rady.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu založeného na zásadách zdravého rozumu   rešpektujúc   vôľu   zákonodarcu   sankcionovať   vysielateľa   za   porušenie   právnej povinnosti len na základe riadne zisteného skutkového stavu veci a to súčasne v úzkej súčinnosti   s   účastníkom   konania   tak,   aby   mal   právo   sa   k   veci   vyjadriť,   navrhovať a predkladať dôkazy a vo veci zvoliť účinnú obranu za účelom preukázania skutočného stavu, je možné dospieť k záveru, že zákonodarca určil Rade pevnú lehotu na rozhodnutie v trvaní šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Pokiaľ pri výpočte lehôt   by   sa   prihliadalo   aj   na   dobu   doručovania   rozhodnutia,   ktorá   skutočnosť   však zo zákonnej úpravy nevyplýva, Rada by nemala k dispozícii fixnú lehotu, ale lehotu, ktorú by nemohla ovplyvniť, keďže proces doručovania rozhodnutia je mimo jej kompetencie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Rada prerokovala príslušnú správu o dodržiavaní   povinnosti   podľa   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   na   svojom   zasadnutí   dňa 1. marca 2011 a sankciu za porušenie predmetnej právnej povinnosti navrhovateľovi uložila rozhodnutím č. RP/80/2011 na zasadnutí Rady dňa 4.   júla 2011. Vychádzajúc z vyššie uvedeného   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   rozhodujúcou   skutočnosťou   pre   stanovenie konca šesťmesačnej subjektívnej lehoty podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. je deň, kedy Rada prijala rozhodnutie na svojom zasadnutí. Vzhľadom k uvedenému Rada v danom prípade rozhodla o predmetnej sankcii v rámci šesťmesačnej subjektívnej lehoty určenej podľa   §   64   ods.   4   zákona   č.   308/2000   Z.   z..   Uvedený   záver   vyplýva   aj   z   judikatúry najvyššieho   súdu   –   rozhodnutia   sp.   zn.   2Sž/118/2010,   sp.   zn.   6Sž/4/2011,   sp.   zn. 8Sž/19/2011, sp. zn. 6Sž/5/2011, sp. zn. 6Sž/7/2012, v ktorých najvyšší súd za okamih konca plynutia   jednoročnej   objektívnej   lehoty   explicitne   stanovil   deň,   kedy   Rada   vydala rozhodnutie.

Najvyšší súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa, že v zmysle výkladu § 64 ods. 4 zákona   č.   308/2000   Z.   z.   uskutočneného   Radou,   by   mohlo   zo   strany   Rady   dochádzať k manipulácii   s   lehotou.   Na   základe   zákonnej   úpravy   Rada   prijíma   svoje   rozhodnutia na verejných zasadnutiach Rady osobným hlasovaním prítomných členov Rady, z každého zasadnutia Rady je písomne vyhotovená zápisnica,   ktorú svojím podpisom overuje člen Rady   určený   hlasovaním   na   danom   zasadnutí,   po   overení   zápisnice   je   táto   zverejnená na webovom   sídle   Rady   a   to   do   piatich   dní   od   predmetného   zasadnutia,   z   ktorých skutočností   je   zrejmé,   že   existuje   viacero   kontrolných   mechanizmov,   ktoré   zabraňujú akejkoľvek manipulácii s lehotou.

Z   uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   považoval   námietky   navrhovateľa,   ktorými namietal   nezákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   odporcu   z   dôvodu   uplynutia   zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia v zmysle § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. za nedôvodné a účelové. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že Rada vo veci rozhodla v súlade s ustanovením § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000, s poukazom na to, že deň doručenia rozhodnutia je právna skutočnosť, s ktorou zákonodarca spája právo účastníka konania na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu.“

Najvyšší súd sa v citovanej časti odôvodnenia svojho rozsudku zaoberal námietkou sťažovateľky, ktorou poukazovala na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady o uložení sankcie   –   pokuty   vo   výške   1   000   €,   z   dôvodu   uplynutia   zákonnej   lehoty   na vydanie rozhodnutia v zmysle § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri   riešení   konkrétnych   otázok   v   konkrétnom   druhu   správneho   konania   rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší súd ako správny súd   bol   súdom   s   plnou   jurisdikciou,   pretože   predmetom   konania   bolo   rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa zákona o vysielaní a retransmisii (§ 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP). Vzhľadom na to ústavný súd posudzoval z tohto aspektu   aj   dôvodnosť   námietok   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho súdu.Základom sťažnosti sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu,   podľa   ktorého   rozhodujúcou   skutočnosťou   pre   stanovenie   konca   šesťmesačnej subjektívnej lehoty podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii je deň, kedy Rada prijala rozhodnutie na svojom zasadnutí. Podľa najvyššieho súdu sa teda slovné spojenie „Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov...“ obsiahnuté v § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii má vykladať tak, že postačuje, ak Rada o porušení povinnosti v 6-mesačnej lehote rozhodne na svojom zasadnutí, čiže do 6-mesačnej lehoty sa nezaratúva čas doručenia vydaného rozhodnutia ani čas od vydania rozhodnutia do nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podľa názoru sťažovateľky sa má predmetné ustanovenie vykladať tak, že rozhodnutie   Rady   o   uložení   sankcie   musí   byť   v 6-mesačnej   lehote   vydané,   doručené a zároveň právoplatné.

V   súvislosti   s   výkladom   §   64   ods.   4   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii,   ktorý v prerokúvanom prípade uskutočnil najvyšší súd, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí také rozhodnutia všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravy, interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu   (IV.   ÚS   192/08,   IV.   ÚS   69/2012,   IV.   ÚS   92/2012,   I.   ÚS   26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,   a   to   ani   v   prípade,   keď   sa   text   môže   javiť   ako   jednoznačný   a   určitý,   ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené   na   roveň   gramatickému   výkladu,   najmä   teleologický   a   systematický   výklad vrátane   ústavne   konformného   výkladu,   ktoré   sú   spôsobilé   v   kontexte   racionálnej argumentácie   predstavovať významný korektív   pri   zistení   obsahu   a zmyslu   aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

Najvyšší súd v predmetnom výklade ustanovenia § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii   uvedené   zásady   výkladu   právnych   predpisov   rešpektoval.   Výklad   tohto zákona   nezaložil   len   na   jeho   textovom   znení,   ale   zohľadnil   zmysel   a   účel   predmetnej právnej úpravy, pričom sa podľa ústavného súdu nedopustil excesu, teda svojvoľného alebo zjavne účelového výkladu.

Z týchto dôvodov považuje ústavný súd citované právne závery najvyššieho súdu za ústavne   akceptovateľné,   pretože   nie   sú   prejavom   svojvôle,   teda   arbitrárnosti,   a   sú primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základných práv vyjadrených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   právne   závery primeraným   spôsobom   odôvodnil,   tieto   závery   sú   preskúmateľné,   logické   a   vychádzajú z aplikácie príslušných zákonných ustanovení, nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, preto   sú   ústavne   udržateľné.   Je   preto   potrebné   vylúčiť,   že   by   napadnutým   rozsudkom najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   „denegatio   iustitiae“.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu v súlade   so   zákonom   nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti.   Skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozsudkom potvrdil rozhodnutie Rady a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (II.   ÚS   122/05).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   rozsudku sp. zn. 6 Sž 27/2012 zo 7. októbra 2013 takéhoto výkladu a aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

K   poukazovaniu   sťažovateľky   na   judikatúru   Najvyššieho   správneho   súdu   Českej republiky ústavný súd dáva do pozornosti, že podľa súčasnej právnej úpravy správneho súdnictva   v   Slovenskej   republike   rozhodnutia   Rady   o   uložení   pokuty   sa   preskúmavajú na základe opravných prostriedkov proti neprávoplatným rozhodnutiam podľa tretej hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   250l   ods.1   OSP   a   §   64   ods.   6   zákona o vysielaní a retransmisii). Táto právna úprava je diametrálne odlišná od právnej úpravy ukladania sankcií a ich preskúmavania v správnom súdnictve v Českej republike. Preto stotožňovanie sa sťažovateľky so záverom rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 6 A 99/2001 neobstojí a je pre posúdenie danej veci bez právneho významu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 27/2012 a jeho rozsudkom zo   7.   októbra   2013   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014