znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 647/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Timárom, advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 107/2013 z 27. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. novembra 2013   doručená   sťažnosť   E.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 5 Tos 107/2013 z 27. augusta 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   228/2010   z   8.   augusta   2012   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 110/2012 z 23. októbra 2012 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 a 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon vo vtedy účinnom znení (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a na   trest   prepadnutia   veci.   V   rámci   adhézneho   konania   mu   bola   uložená   povinnosť nahradiť   spôsobenú   škodu.   Trest   mal   byť   sťažovateľovi   uložený   aj   za   použitia   vtedy účinného ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Pretože   ústavný   súd   nálezom   č.   k.   PL.   ÚS   106/2011-85   z   28.   novembra   2012 rozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona v relevantnom znení slová v texte za   bodkočiarkou   „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na obnovu pôvodného trestného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 228/2010.

Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   vyhovel   a   uznesením   č.   k.   1   Nt   2/2013-20 z 29. mája 2013 podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) obnovu v trestnej veci okresného súdu sp.   zn.   1   T   228/2010   povolil   a   podľa   §   400   ods.   1   Trestného   poriadku   zrušil   výroky o trestoch a zaradení sťažovateľa na jeho výkon, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušený výrok obsahovo   nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili podklad.

Proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   o   povolení   obnovy   konania   podala   riadny opravný prostriedok Okresná prokuratúra Galanta (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá považovala uznesenie okresného súdu za nesprávne, pretože nevychádzalo z ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Na   základe   sťažnosti   podanej   okresnou   prokuratúrou   krajský   súd   uznesením č. k. 5 Tos 107/2013-37 z 27. augusta 2013 uznesenie okresného súdu č. k. 1 Nt 2/2013-20 z 29. mája 2013 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh sťažovateľa na obnovu konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 T 228/2010 zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   je   nezákonné, porušujúce označené základné práva zaručené mu ústavou a práva zaručené dohovorom. Právny názor krajského súdu v ňom vyjadrený nie je podľa mienky sťažovateľa správny.

Sťažovateľ je presvedčený, že „Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní),   aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa,   ale ústavným   súdom   konštatovaného   nesúladu   právneho   predpisu,   ktorý   bol   použitý pri rozhodovaní   súdu   v pôvodnom   konaní,   s ústavnou   alebo   medzinárodnou   zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.

Uvedené   riešenie...   je   logicky   spojené   s okolnosťou,   že   v pôvodnom   konaní   bolo rozhodnuté   podľa   zákonného   ustanovenia,   nesúladného   s ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou. Na reparáciu takej situácie je potrebné v novom konaní (nepostačuje v konaní v rámci povolenia) rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého znenie už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily...

V prípade   ústavným   súdom   konštatovaného   nesúladu   právnych   predpisov,   je... konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve zmena trestnej sadzby... Tento dôvod je právne založený vyhlásením nálezu ústavného sud a nie je potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti   na   potenciálnu   zmenu   rozhodnutia,   podpísaná   zmena   sadzby   vždy   môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste...

...   možnosť   zmeny   rozsudku   vo   výroku   o treste   nemožno   už   v štádiu   konania o povolení   obnovy   konania   odmietnuť,   keď   sa   má   pri   novom   rozhodovaní   vychádzať z (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby...

Je porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   ak   iný   sudca,   okrem   zákonného   sudcu, posudzuje   uloženie   trestu   v trestnom   konaní.   V konaní   o obnove   konania   nemôže   sudca (senát) rozhodujúci o povolení obnovy konania, ktorý nebol zákonným sudcom v pôvodnom konaní,   posudzovať   otázku   zrejmého   nepomeru   uloženého   trestu   k závažnosti   činu a k pomerom páchateľa za situácie, že zákonný sudca rozhodoval podľa protiústavného ustanovenia...

...   porušovateľ   vo   svojom   rozhodnutí   poukazuje   na   to,   že   pôvodne   uložený   trest pri použití   asperačnej   zásady   bol   uložený   v rozpore   s   §   41   ods.   2   Trestného   zákona, nakoľko dolná hranica mala byť v pôvodnom konaní určená na 8 rokov a 2 mesiace tak, že sa mala horná hranica zvýšiť o jednu tretinu bez ohľadu na dolnú hranicu, a nie na 7 rokov a 8 mesiacov ako bolo v pôvodnom konaní určené. Tento postup porušovateľ dôvodní tým, že   tento   spôsob   výpočtu   bol   ustálený   a akceptovaný   súdnou   praxou,   pričom   pôvodný výpočet v pôvodnom konaní bol realizovaný na základe súdnou praxou neakceptovaným modusom.

... porušovateľ v povoľovacom konaní... zasiahol do právoplatne uloženého trestu v nepríslušnom konaní v prvom rade tým, že primeranosť trestu v tomto štádiu konania skúmal, a súčasne aj tým, že určil, že tzv. asperovaný trest v pôvodnom konaní bol uložený nesprávne, pričom ustálil, že pôvodne uložený trest je v rozpore s § 41 ods. 2 Trestného zákona,   pričom   tento   pôvodný   trest   ani   nie   je   asperovaný   trest,   teda   nebol   uložený za použitia   § 41   ods.   2   Trestného zákona.   Následne   takto   uložený trest   v povoľovacom konaní skúmal z hľadiska primeranosti vo vzťahu k závažnosti skutkov, osobe páchateľa, spôsobu spáchania skutkov a iné hľadiská pri ukladaní trestu. Z uvedeného je zrejmé, že súd v konaní o povolenie obnovy konania zasiahol do právoplatne uloženého trestu tak, že tento na jednej strane určil ako nezákonne uložený v rozpore s § 41 ods. 2 Trestného zákona v pôvodnom konaní, a súčasne za primeraný po zohľadnení vyššie uvedeného Nálezu ÚS SR týkajúceho   sa   asperačnej   zásady.   Uvedený   postup   porušovateľa   je   podľa   názoru sťažovateľa neprípustný a ústavne nekonformný.

... je zrejmé, že vzhľadom na postup porušovateľa nerozhodol o treste zákonný sudca, a súčasne nebolo umožnené sťažovateľovi, aby využil opravný prostriedok voči rozhodnutiu o treste, pričom tým nebolo dodržané konanie v dvoch stupňoch, v ktorých súdy rozhodujú o vine a treste.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„1.   Rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trnave   zo   dňa   27. 08. 2013,   sp.   zn. 5 Tos/107/2013 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a čl. 48 ods. 1, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 08. 2013, sp. zn. 5 Tos/107/2013 sa zrušuje.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré je povinný Krajský súd v Trnave zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1   písm. a),   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tos 107/2013   z 27.   augusta   2013,   ku   ktorému   malo dôjsť   tým, že   krajský   súd pri rozhodovaní   o sťažnosti   okresnej   prokuratúry   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 1 Nt/2/2013-20   z 29.   mája   2013,   ktorým   bola   povolená   obnova   konania   vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   228/2010,   napriek   existencii   relevantných   dôvodov na povolenie obnovy konania, návrh sťažovateľa sledujúci tento zámer zamietol v rozpore s platnou právnou úpravou, keď posudzoval otázky, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemali byť v tomto konaní (takomto type konania) posudzované.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Ústavný súd poznamenáva, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/05, III. ÚS 92/2012).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka, že všeobecný súd rozhodne v súlade s názorom procesnej strany či účastníka konania.

Opierajúc sa   o tieto východiská   ústavný súd pristúpil   k preskúmaniu sťažnosťou napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   107/2013   z   27.   augusta   2013 z hľadiska   možného   zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa.   V   odôvodnení   tohto rozhodnutia okrem iného krajský súd uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„Treba   zvýrazniť,   že   ústavný   súd   v   citovanom   rozhodnutí   nerozhodol o protiústavnosti asperačnej zásady ako takej, ale len v jej časti. Konkrétne za protiústavný vyhlásil postup, ktorý súdu prikazoval, aby obligatórne uložil páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej postupom podľa pôvodného znenia § 41 ods. 2 Tr. zák. V predmetnej veci bol odsúdenému... ukladaný trest podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., kde zákon stanovuje základnú trestnú sadzbu od 3 rokov do 10 rokov.

V zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. teda za použitia asperačnej zásady sa táto základná sadzba zvyšuje tak, že pre uloženie trestu je rozhodná hranica 8 rokov a 2 mesiace a horná hranica 13 rokov a 4 mesiace. Postup pre výpočet je taký, že horná hranica trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona sa zvyšuje o jednu tretinu bez ohľadu na dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona.

Horná polovica takto zvýšenej trestnej sadzby sa vypočíta z takto zvýšenej hornej hranice trestnej sadzby a z pôvodnej dolnej hranice trestnej sadzby.

Odsúdenému... bol uložený trest vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov, teda v rozpore s ustanovením § 41 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorej mal byť odsúdenému uložený najnižší trest vo výmere 8 rokov a 2 mesiace...

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   odsúdenému   bol   uložený   trest   za   použitia   asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., pod zákonom stanovenú zvýšenú trestnú sadzbu, keďže táto správne mala byť vo výmere 8 rokov a 2 mesiace až 13 rokov a 4 mesiace...“

Z citovanej časti   odôvodnenia uznesenia krajského súdu   jednoznačne vyplýva, že tento   sa   v preskúmavanej   veci   zaoberal   tak   skutkovými,   ako   aj právnymi   okolnosťami prípadu dôležitými pre konečné rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 228/2010.

Podľa   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   v   znení   účinnom   v   čase   ukladania   trestu sťažovateľovi v pôvodnom konaní ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo   viacerými   skutkami,   zvyšuje   sa   horná   hranica   trestnej   sadzby   odňatia   slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Úloha   krajského   súdu   spočívala   v   zisťovaní,   či   boli   splnené   všetky   podmienky pre povolenie obnovy pôvodného konania, a to, či bol sťažovateľovi v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť z dôvodu jeho nesúladu s ústavou.

Za najdôležitejšie v prípade sťažovateľa považuje ústavný súd potrebu zvýrazniť, rovnako ako to urobil v napadnutom rozhodnutí krajský súd, že nálezom ústavného súdu sp. zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012   nebola   spochybnená   ústavná   súladnosť zásady sprísnenia trestu ako taká (§ 41 ods. 2 Trestného zákona v relevantnom znení), ale za nesúladný s čl. 1 ods. 1 ústavy bol uznaný jedine príkaz, ktorý ukladal konajúcemu súdu uložiť páchateľovi trestného činu trest nad jednu polovicu za pomoci asperačnej zásady určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Bolo teda relevantným, ak krajský súd v rámci rozhodovania o povolení obnovy konania zisťoval, či trest odňatia slobody bol uložený v súlade s ustanovením zákona, ktoré neskôr stratilo účinnosť z dôvodu jeho neústavnosti.

V   danom   prípade   krajský   súd   názorne,   opierajúc   sa   o   príslušné   ustanovenie Trestného zákona, uviedol, v akom rozpätí mal byť sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody za použitia ústavne nesúladného ustanovenia (8 rokov a 2 mesiace až 13 rokov a 4 mesiace)   a aký   mu   v   skutočnosti   uložený   bol   (7   rokov   a   8   mesiacov).   Nemožno odvolaciemu   súdu   preto   nič   vytknúť,   ak   reálny   trest   nepovažoval   za   uložený   v   súlade s vtedy platným znením § 41 ods. 2 Trestného zákona, a teda za taký, ktorý by odôvodňoval povolenie   obnovy   konania.   Tento   záver   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd za presvedčivý a ústavne akceptovateľný.

Ak sa sťažovateľ domnieva, že už len samotná okolnosť použitia ustanovenia § 41 ods. 2 vtedy účinného Trestného zákona je dôvodom na rozhodnutie o povolení obnovy konania, potom je potrebné uviesť, že takýto pohľad na uvedenú problematiku je príliš formalistickým, bez zohľadnenia jej materiálnej podstaty, ktorú predstavuje skutočnosť, že trest   odňatia   slobody   reálne   nebol   uložený   v zhode   s   týmto   ústavne   nesúladným ustanovením Trestného zákona, ale bol nižší.

Práve   táto   skutočnosť   (materiálna   podstata)   je   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu rozhodujúcou   pre   posúdenie   splnenia   podmienok   obnovy   konania.   Krajský   súd   preto postupoval správne, ak v snahe zistiť ich splnenie preskúmaval, aký (čo sa týka výšky) a akým spôsobom (použitie zákonných ustanovení) bol trest uložený. Ako už bolo uvedené, jeho závery je potrebné považovať za ústavne konformné, preto žiadnym spôsobom nemohli zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu, do jeho základného práva na zákonný trest a do práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v konaní   o návrhu   sťažovateľa na povolenie obnovy nezasiahol ani do práva na zákonného sudcu. Je pravdou, že vyjadril svoj   názor   na zákonnosť   a primeranosť   sťažovateľovi   uloženého   trestu   odňatia   slobody v pôvodnom   konaní   tak,   ako   mu   to   prikazovalo   ustanovenie   §   394   ods.   1   Trestného poriadku, podstata jeho rozhodnutia však spočívala v inej argumentácii, ktorú ústavný súd považuje   za   ústavne   akceptovateľnú,   nemožno   preto   uznať   názor   sťažovateľa,   podľa ktorého krajský súd v konaní o povolení obnovy uplatnil právomoc zverenú jedine súdu konajúcemu v merite veci pri rozhodovaní o treste.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi označeným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   107/2013   z   27.   augusta   2013 a namietaným   porušením   základných   práv   zaručených   ústavou   a   práv   zaručených dohovorom, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014